Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Irena Mikócziová, rod. Bosá (* 1945  †︎ 2022)

Mladí by mali vedieť, že aj napriek prehre sa nemôžu vzdávať. Lebo aj prehra im niečo prinesie

  • narodila sa 19. januára 1945

  • vo veku 12 rokov sa stala dorasteneckou majsterkou Československa

  • dorasteneckou majsterkou Československa bola tri roky po sebe

  • v rokoch 1961 – 1962 získala na ME juniorov 4 zlaté a jednu striebornú medailu

  • v roku 1966 na Majstrovstvách Európy získala striebornú medailu

  • v roku 1966 sa stala majsterkou ČSSR v dvojhre

  • po okupácii Československa v roku 1968 jej bol ponúkaný vstup do strany, ktorý odmietala

  • v roku 1970 sa vzdala reprezentácie

Irena Mikócziová-Bosá sa narodila 19. januára 1945 vo Vinohradoch nad Váhom v okrese Galanta, vyrastala však v Bratislave. Z jej rodnej obce pochádzali aj obaja rodičia. Otec Dominik Bosý pracoval ako správca na bratislavskom štadióne Dynama Spoj, mama Mária pracovala v bufete a starala sa najmä o domácnosť. Irena pochádza z troch súrodencov, od brata i sestry je staršia. Celá rodina bývala v služobnom byte na štadióne a už od malička teda mala možnosť venovať sa športu. Jej otec bol bývalý vesliar, dcéra sa však na veslovanie nedala.

Irena navštevovala Základnú školu v Starom Háji v dnešnej Petržalke. V piatej triede prestúpila na Základnú školu na Jesenského ulici. Z detských čias si spomína aj na to, ako na štadióne, kde otec pracoval, sledovala legendárneho futbalistu Ladislava Kubalu. Ten mal v tom období z rozhodnutia komunistickej strany zakázané hrať aj trénovať.

„Otec ho púšťal na štadión trénovať samostatne. Bola radosť sledovať ho na ihrisku. Občas sme mu podávali loptu. A potom, keď otec videl, že Kubalu pred bránou čakajú tajní policajti, pomohol mu nenápadne odísť,“ spomína Irena.

Kubala emigroval z Československa v roku 1948 a nakoniec sa mu podarilo dostať do Španielska. V drese FC Barcelona sa stal za viac ako desať rokov hviezdou klubu. „Nezabudol na nás. Každé Vianoce posielal zo zahraničia balík, vždy to prišlo z inej krajiny.“

Prvými vzormi boli Mikeš či Tokár

Samotná Irena začala aktívne športovať ako desaťročná. Najprv sa venovala basketbalu a volejbalu. Napokon prišiel čas, keď sa musela rozhodnúť, ktorému konkrétnemu športu sa bude venovať ďalej. Vybrala si stolný tenis.

V tom čase hrali československú ligu úspešní stolní tenisti. František Tokár, Rudolf Mikeš, Milka Bucová, Majka Tomovičová a ďalší, ktorých Irena pri tréningoch sledovala. Práve v nich našla inšpiráciu a motiváciu začať vlastnú kariéru. „Keď som si chcela napríklad zatrénovať s Tokárom, musela som mu hodinu zbierať loptičky,“ spomína s úsmevom.

Jej prvými trénermi boli R. Hrčka a J. Soják. Trénovala vždy poobede, keď sa jej skončilo vyučovanie. Súčasťou prípravy boli okrem stolnotenisových variácií aj cvičenia na kondíciu, keď členovia družstva bežali šprinty. Stolnému tenisu sa venovali aj obaja Irenini súrodenci, brat hral aj ligu.

Už ako 13-ročná pôsobila medzi ženami

Spomína si aj na úplne prvý zápas, v ktorom nastúpila. Písal sa rok 1956 a Irena mala len 11 rokov. „Dynamo Spoj hralo ligu a jedna hráčka ochorela, tak ma nasadili ako záskok. Vyhrala som všetky zápasy a odvtedy ma už nasadzovali stále.“

Už ako dvanásťročná sa stala prvýkrát dorasteneckou majsterkou Československa v dvojhre. Tento úspech dokázala zopakovať aj nasledujúce tri roky. Už po zisku prvého titulu sa Irena Bosá dostala do ženskej kategórie. Mala stále len 13 rokov.

Dostala tiež ponuku hrať v Čechách, chceli ju v Sparte Praha. Kvôli rodine a zázemiu sa však rozhodla ostať doma. V Dyname Spoj teda pôsobila štyri roky. Až potom ju dokázal získať klub Lokomotíva Rača, ktorý hrával prvú ligu.

Spoločne s ostatnými stolnými tenistami zažila začiatky v račianskej krčme Peklo, kde si klub vytvoril improvizované podmienky na tréning. Neskôr prešli do kultúrneho domu v Rači. Ireny sa ujal tréner Milan Mach. „Hrávala som skôr obranársky štýl. V Československu som bola jedna z mála, ostatní hráči boli skôr útoční.“

Celú kariéru odohrala s jednou raketou

Veľkou zaujímavosťou je, že počas celej kariéry hrala len s jednou jedinou raketou. Tú dostala od maďarsko-anglického stolného tenistu Viktora Barnu, ktorý patrí medzi najväčšie osobnosti tohto športu. Barna získal na šampionátoch 41 medailí a je členom Siene slávy stolného tenisu. „Sľúbila som mu, že s ňou budem hrať až do konca, že ju nikdy nepredám a že mi ostane na pamiatku. Hrala som s ňou celých tridsať rokov. Ešte stále ju mám,“ vraví Irena.

Prvé reprezentačné úspechy dosahovala ešte ako juniorka. V rokoch 1961 – 1962 získala na ME juniorov 4 zlaté a jednu striebornú medailu.

V ženskej reprezentácii sa prvýkrát ukázala, keď išla ako členka reprezentačného družstva do západného Nemecka na majstrovstvá Európy. Hrávala dvojhru a štvorhru najmä s Martou Lužovou. V reprezentácii bola medzi ženami jediná Slovenka, všetky ostatné športovkyne pochádzali z Čiech.

Po základnej škole nastúpila Irena na gymnázium do Petržalky. Školu však nikdy nedokončila. Vraví, že bolo veľmi náročné spojiť štúdium s tréningami a turnajmi. Popri stolnom tenise tak začala pracovať na technickej ústredni komunikácií. V tejto firme zostala celých tridsať rokov. Keď potrebovala vycestovať na turnaje a šampionáty, kolegovia ju vždy zastúpili.

Najväčší úspech dosiahla v Londýne

Irena si spomína tiež na moment, keď sa prvýkrát dostala mimo východného bloku. „Bol to obrovský rozdiel, plné obchody, ľudia pokojní. Aj športovci zo západu mali veľkú výhodu, nemuseli pracovať a mohli sa venovať športu.“ Počas turnaja v Nemecku stolných tenistov z Československa tiež presviedčali, aby tam ostali a nevracali sa späť do sovietskeho bloku. Napokon sa vrátili všetci. Počas svojej kariéry navštívila množstvo miest po celej Európe. Najviac jej ale v pamäti utkvela slovinská Ľubľana.

Družstvo Československa, ktorého súčasťou bola aj Bosá, dosiahlo veľký úspech na ME 1966 v Londýne. Reprezentácia senzačne vybojovala striebornú medailu. „Nikto s nami vtedy nepočítal. Vôbec nás nebrali tak, že by sme mohli niečo dokázať. My sme však bojovali,“ spomína Irena.

V roku 1966 sa stala majsterkou Československa

Momentálne sa medzi absolútnu špičku v stolnom tenise radia najmä Číňania. V období, keď súťažila Irena, sa medzi ženami presadzovali hlavne Rumunky či Švédky. „Najmä Rumunky nám robili problémy, stále sme na nich narazili a bolo ťažké ich zdolať.“

V roku 1966, kedy Irena oslavovala veľký úspech z Londýna, prišlo aj pre ňu najdôležitejšie víťazstvo na domácej pôde. Stala sa majsterkou ČSSR v dvojhre, keď vo finále zdolala svoju kolegyňu z reprezentácie, Martu Lužovú. S ňou na rovnakom turnaji oslávili aj titul vo štvorhre. Rovnaký úspech spoločne dosiahli aj v rokoch 1963 a 1964.

Na majstrovstvách Československa sa zúčastnila viackrát. Okrem titulu šampiónky získala aj druhé či tretie miesta. V dvojhre žien vtedy vyhrávala najmä Marta Lužová a neskôr Alica Grofová-Chladeková. Za úspechy na domácich majstrovstvách stolní tenisti nedostávali žiadne finančné odmeny. Iné to bolo v prípade medzinárodných úspechov, hoci ani tie odmeny neboli obzvlášť vysoké. Za striebro z Londýna dostali reprezentanti po 5 000 korún.

Marta Lužová ušla na západ, Irena Bosá-Mikócziová ostala

Dňa 21. augusta 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. Irena si aj po rokoch presne spomína na moment, keď sa dozvedela, že jej rodnú vlasť obsadili tanky. V tom čase už Irenini rodičia bývali v Bratislave na Heydukovej ulici. „O druhej v noci mi volal otec a povedal mi, že si mám nakúpiť zásoby a ostať doma.“ Irenin otec sa zúčastnil aj protestov proti okupantom. Ona sama bola v tom čase tehotná, malo sa jej narodiť druhé dieťa.

Spomínaná Marta Lužová sa po okupácii rozhodla emigrovať na západ. Odišla spoločne s manželom Petrom Hejmom, hokejistom zo Sparty Praha, keď boli spolu na hokejovom turnaji v západom Nemecku. Samotná Irena však nikdy nerozmýšľala nad tým, že by chcela ujsť za hranice sovietskeho bloku. „Myslím si, že keby nás v ´68. neobsadili, ani Marta by nikdy neodišla. Nikdy to ani len nespomenula, aj keď sme počas turnajov v zahraničí mali na útek veľa možností.“

Irene tiež ponúkali, aby vstúpila do komunistickej strany. Ona však odmietala. V roku 1970 sa vzdala reprezentácie. Posledný zápas v národnom družstve odohrala proti Anglicku. Duel sa odohral v Prahe a Irena v ňom prehrala. V tom čase už nebola ani členkou klubu v Rači.

Neskôr sa ešte predstavila v klube DAC Dunajská Streda, kde pomáhala mladším hráčkam. Raketu do ruky zobrala ešte aj ako veteránka, keď reprezentovala Slovensko na medzinárodnom turnaji.

Pád komunistického režimu nečakala

Po skončení kariéry sa venovala deťom a manželovi. V roku 1988 sa v Bratislave uskutočnila Sviečková manifestácia, počas ktorej občania vyjadrili svoj nesúhlas s krokmi KSČ a demonštrovali za náboženské a občianske slobody. Na proteste sa zúčastnili aj Irenini kolegovia z telekomunikácií. „Vraveli mi, ako dostali zásah vodným delom. Dodnes si neviem vysvetliť, prečo im to spravili,“ hovorí.

Napriek protestom a rôznym náznakom, že komunistický režim môže skončiť, Irena netušila, že príde udalosť, po ktorej sa tak radikálne zmení situácia v krajine. Nežná revolúcia v roku 1989 ju teda zaskočila. „Myslela som si, že tu budeme mať jednu stranu navždy. Bolo to veľké prekvapenie a boli sme radi.“

K športu priviedla deti aj vnúčatá

Irena si aj po roku 1989 šla občas pozrieť zápasy stolného tenisu. Vraví, že od jej čias sa celý šport veľmi zmenil. „Kedysi to bolo také pohodlnejšie. Teraz je to bum-bum a je po zápase,“ dodáva s úsmevom.

Myslí si, že aj v súčasnosti je dôležité, aby rodičia začínajúcich športovcov a nádejných talentov svoje dieťa podporovali a spolupracovali s trénermi. „Mladí by mali vedieť, že aj napriek prehre sa nemôžu vzdávať. Lebo aj prehra im niečo prinesie.“

Ona sama viedla svoje dve deti k aktívnemu športovaniu. Jej dcéra sa venovala basketbalu, hrala za klub Slovana Bratislava a Slávie UK. Syn sa stal futbalistom a prepracoval sa do Slovana Bratislava. Rovnako tak sa športu venovali aj všetci traja vnuci. „Ani jeden z nich nehrá stolný tenis, ale sú aktívni, z čoho mám veľkú radosť .Najstarší Jakub hral futbal za Inter Bratislava, Sláviu Praha aj MŠK Žilina. Vnuk Adam hral vodné pólo za Sláviu Bratislava a najmladší Alex sa venuje plávaniu. A keď sa venujú športu, nemajú čas na blbosti,“ uzatvára. Tak ako ja som viedla svoje deti k športu, tak moje deti vedú k športu svoje deti.

 

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Jakub Benko)