Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Agness Mandel (* 1953)

• narodená v Toronte v roku 1953

• matka Klára Raab narodená v roku 1919 v Komárne, otec Lászlo Reitman v roku 1914 v Slepčinách

• Lászlo sa počas druhej svetovej vojny skrýval a pomáhal partizánom, Klára bola spolu so sestrou Lily deportovaná do Osvienčimu, po návrate sa zosobášila s Lászlom

• v roku 1946 sa Kláre a Lászlovi narodil syn Ivan

• po nástupe komunistickej strany k moci zažívali obe rodiny perzekúciu, Klára a Lászlo sa preto rozhodli v roku 1951 emigrovať do Kanady

• Agnessini rodičia dorazili do Kanady na prelome rokov 1951 a 1952, pracovali v oblasti čistenia a opravy odevov, predaja a opravy nehnuteľností, vlastnili autoumyváreň

• brat Ivan Reitman bol významný režisér (Krotitelia duchov, Krotitelia duchov II), sestra Susan pracovala ako učiteľka hudobnej a zbormajsterka, Agness pracovala v správnych radách v miestnej židovskej komunite

• jej manželom je lekár Jack Mandel, spoločne majú 2 deti

Egi Agness Mandel sa spolu so svojou sestrou-dvojičkou Susan narodila v Toronte v roku 1953, rok po príchode jej rodičov Ladislava Leslieho Reitmana a Clary Raab Reitman, ktorí sa do Kanady prisťahovali so starším synom Ivanom, narodeným v roku 1946.

Jej otec, Leslie, pochádzal zo Slepčín a matka Clara (Klára) pochádzala z Komárna. Leslie Reitman sa narodil v roku 1914 v rodine veľkoobchodníkov s semenami/osivom, ktorí pôsobili v malom mestečku, ich špecifická práca a znalosti o osivách im pomohli prežiť druhú svetovú vojnu, keďže boli považovaní za tzv.hospodársky dôležitých Židov. Agnessina stará mama zomrela ešte pred začiatkom vojny, starý otec Gustáv Reitman slúžil v prvej svetovej vojne. Lászlo Leslie Reitman mal troch starších bratov, Šándora, Imra a Ernesta, ktorý tiež zomrel pred vojnou. Ostatným bratom a starému otcovi Gustávovi sa podarilo vojnu prežiť.

Klára Clara Raab sa narodila v meste Komárno, jej rodina často navštevovala kultúrne podujatia v Budapešti a mala na toto mesto úzke väzby. Klárin starý otec Dávid Raab prevádzkoval v Komárne obchod s textilom, jeden z jeho synov, Agnessin starý otec Šimon Raab, mal sedem detí (štyri dcéry Oľgu, Edith, Kláru a Lily, a troch synov, Alexa, Ernesta a Andreja). Šimon bol umelecky založený človek a šikovný obchodník, napriek tomu počas veľkej hospodárskej krízy prišiel o obchod, a Klára musela predávať zeleninu. Rodina bola v roku 1944 deportovaná, Klárini bratia sa pokúsili o útek, ale boli udaní, Edita so synom odišli do Palestíny.

Obe rodiny Agnessiných rodičov boli nábožensky založené. Jej rodičia sa zoznámili počas otcovej povinnej vojenskej služby. Leslieho matka práve zomrela a Leslie mal navštívil Komárno, aby sa za ňu po smrti pomodlil kadiš. Aby mohol vykonať modlitbu, navštívil dom zbožnej židovskej rodiny, v ktorom stretol Kláru Raabovú, príťažlivé a srdečné dievča, do ktorého sa zamiloval. Prostredníctvom svojho maďarsko-židovského priateľa Mano Bookingera sa s ňou zoznámil, napriek tomu, že spočiatku oňho kvôli vekovému rozdielu nemala záujem, sa medzi nimi postupne vyvinul romantický vzťah. Počas nasledujúcich rokov strádania, utrpenia a vojny, posielal Lászlo Klárinej rodine jedlo. V roku 1938 (po Mníchovskej dohode) bol Leslie napriek tomu, že bol v armáde účtovníkom, povolaný do služby, krátko po tom, ako bol umiestnený na maďarských hraniciach, dostali vojaci z Prahy oznámenie o stiahnutí a Leslie sa vrátil do rodného mesta Slepčiny, kam bola presunutá vojenská základňa. Agnessiných rodičov na štyri roky oddelila maďarsko-slovenská hranica, našťastie deportácie v Maďarsku začali až v roku 1944, jej matka teda bola zatiaľ v bezpečí.

V istom okamihu v Slepčinách prišiel rozkaz, aby sa mladí, slobodní dospelí vo veku 18 - 25 rokov z každej rodiny zhromaždili pred radnicou (zišlo sa tam asi 3 000 mladých mužov a žien), muži boli poslaní do koncentračného tábora v Novákoch, Leslie bol tiež vybraný rodinou kvôli tomu, že bol považovaný za fyzicky zdatného a schopného úteku. Vďaka priateľovi z detstva, ktorý na neho vykonštruoval obvinenie z lúpeže, sa Lesliemu podarilo vyhnúť transportu a neskôr utiecť z Novák, čím sa stal jediným preživším z 1500 deportovaných mužov. Kvôli tomu musel začať používať falošné mená a skrývať sa, pokúšal sa nájsť svoju lásku Kláru a medzitým pomáhal aj partizánom, pričom sa mu (aj vďaka pomoci niekoľkých láskavých a statočných ľudí) podarilo 7-krát uniknúť smrti.

Leslie presviedčal Kláru, aby emigrovala, avšak kvôli svedectvu jej sestry Edith o živote v Palestíne a túžbe zostať s rodinou, nechcela. Rodičia Agness nepopisovali podrobnosti zo svojich životov počas druhej svetovej vojny, prečítala si len prepis rozhovoru, ktorý urobil jej starší brat Ivan po smrti oboch rodičov.

Agnessina matka Klára bola deportovaná do Osvienčimu na jar 1944 spolu s mladšou sestrou Lily, opisovala ho ako tábor smrti, nie pracovný tábor, a spomínala na mnohé prípady nahých prehliadok, hodiny čakania na prehliadku, ťahanie veľkých kameňov do iného tábora a ukrutný smäd. V zime ich poslali na nútené práce do Nemecka do továrne na hudobné nástroje, čo im umožnilo získať viac potravín. Koncom februára 1945 boli sestry nútené pochodovať, šesť týždňov chodili pešo, pri jednej príležitosti sa im podarilo utiecť, získať jedlo a deku, a po návrate sa vyhnúť zastreleniu za trest (Lily však musela jeden deň kľačať so zdvihnutými rukami).

Práca v továrni považovali za lepšiu ako pobyt v tábore, nakoľko dievčatá prebývali v spoločnej ubytovni, v ktorej si mohli pripravovať jedlo. Keď prichádzali Rusi, miestni obyvatelia piekli, sestry po zaklopaní na dvere pozvali dnu, ponúkli im tvarohový koláč (Klára si dodnes pamätá jeho chuť) a dovolili im spať v stodole.

Po príchode ruských vojakom im miestni ponúkli jedlo a alkohol, opitý ruský vojak chcel Lily znásilniť, ale vyššie postavený dôstojník ich spolu s Klárou zamkol do izby a po zvyšok večera ich chránil. Po niekoľkých týždňoch sa sestrám podarilo vrátiť do Komárna a spojiť sa s Lesliem, ktorý práve vyšiel z úkrytu. Do ôsmich dní sa vzali. Klárin rodinný dom v Komárne bol zbombardovaný a ona sa už nikdy nedokázala vrátiť do tejto časti mesta a chcela odísť, z viacerých dôvodov však zatiaľ zostali v Československu a v roku 1946 sa im narodil syn Ivan.

Mladomanželia sa vrátili sa k veľkoobchodu s osivom a Klárina sestra Edith sa vrátila z Palestíny. Leslie založil továreň na výrobu octu, po nástupe komunistickej strany k moci v roku 1948 sa továreň dostala pod vládnu kontrolu a v roku 1949 bol Lászlo zatknutý a pod hrozbou väzenia prinútený pracovať ako riaditeľ pre zlepšenie výroby octu. Situácia rodiny sa v 50. rokoch zhoršovala, Lászlo bol vylúčený z komunistickej strany, Klárin brat Imre bol zatknutý a uväznený na štyri roky. V roku 1951 sa Lászlo a Klára rozhodli spoločne emigrovať. Lászlo bol zapojený do projektu Brica (tranzitný koridor medzi Maďarskom a Viedňou), ktorý umožňoval emigráciu do Izraela alebo Ameriky. Dvojica zvažovala emigráciu do Austrálie, USA alebo Kanady, keď sa dostali do Francúzska (kde sa zdržiavali Klárini bratia Alexander a Ernest), čakali štyri mesiace na kanadské víza.

Klára sa spojila s priateľkou Irinou (priateľkou jej staršej sestry Oľgy), ktorá mala manžela námorníka z Juhoslávie, a dohodli sa na pláne úteku počas výmeny stráží na lodi. Ukryli sa v trupe/podpalubí, niekoľko dní čakali ukrytí na kontrolu, aby ich potom previezli do viedenského prístavu. Najprv prišli do ruskej zóny a v prestrojení za námorníkovu rodinu boli prevedení do americkej zóny. Mali dohodnutý kontakt, ktorý, žiaľ, emigroval, takže boli prevzatí do starostlivosti Rothschildovej nemocnice s utečeneckým centrom, avšak spočiatku ich považovali za špiónov, napriek tomu dostali prístrešie, jedlo a doklady. Podarilo sa im vycestovať do Francúzska a odtiaľ do Kanady. V decembri 1951/januári 1952 prišli do Halifaxu, tam už bola komunita emigrantov z Komárna. Agnessini rodičia začali pracovať v čistiacej firme, potom v oblasti obchodovania s nehnuteľnosťami, neskôr vlastnili umývačkou áut a vďaka ich vytrvalej práci sa im podarilo vybudovať pekný život pre seba a svoje deti. Klára nikdy nehovorila o svojich zážitkoch z tábora, o smrti sestry Oľgy ani o malom chlapcovi Tommym. Klára/Clara zomrela v roku 2000 a Lászlo/Leslie v roku 1993.

Agnessini rodičia vnímali Kanadu ako dobré miesto pre život, ponúkajúce mier, demokraciu, slobodu, možnosti na dobrý život, toleranciu, slobodu vyznávať akékoľvek náboženstvo atď. Agnessa vnímala istý antisemitizmus, ale nie štátom podporovaný, a spolu so súrodencami Ivanom a Zuzanou sa cíti byť šťastná, že mohla v Kanade vyrastať. Nikdy necítila, že by ju rodičia do niečoho nútili, ale kládli dôraz na vzdelanie, produktivitu a čestnosť, boli otvorení a milujúci. Ivan aj Susan majú hudobné vzdelanie, navštevovali University of McMaster a University of Toronto, Agness chcela tiež študovať hudbu, ale nechcela navštevovať rovnakú fakultu ako jej dvojča, preto sa rozhodla pre „food science“ (potravinárstvo). Celá rodina milovala hudbu, Ivan bol na strednej škole členom speváckeho zboru neskôr profesionálnym spevákom v zbore synagógy Addith Israel, pracoval však ako režisér (je napríklad autorom filmu Krotitelia duchov a Krotitelia duchov II). Susan bola učiteľkou hudby na strednej škole a neskôr sa stala riaditeľkou detského zboru a následne tiež zboru pre dospelých. Agness nikdy nepracovala ako dietologička, pretože sa vydala mladá, namiesto toho pracovala v rôznych správnych radách v židovskej komunite. Jej manžel Jack Mandel je lekár, majú spolu dve deti. Susan sa vydala za Barryho Michaelsa a majú tri deti, Ivan sa oženil s Genevieve Robertovou a mali tri deti. Pre Agness bola rodina vždy na prvom mieste, vždy sa snažila zo svojho života vyťažiť čo najviac, žiť naplno a vážiť si život a jeho vzácnosť.