Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ondrej Malček (* 1931)

Starosta ukázal na mňa prstom: „Zlikvidovať!”

  • narodil sa 17. septembra 1931 v Hriňovej

  • 1947 po spore v obci bol jeho otec na mesiac uväznený

  • 1952 pri odvode bol Ondrej priradený k PTP

  • 1954 – 1956 neúspešná snaha nájsť si stále zamestnanie

  • od r. 1956 zamestnaný ako stavebný robotník

  • 60. roky vedený ako nespoľahlivá osoba

  • 1991 odchod do dôchodku

Ondrej Malček sa narodil 17. septembra 1931 v obci Hriňová, v časti Riečka. Jeho rodičia, Anton a Emília (rodená Krnáčová) boli roľníkmi a pracovali na poľnohospodárskej usadlosti. Ondrej bol po sestrách Márii a Kataríne tretím dieťaťom v rodine, ale postupne sa rodičom narodilo ešte šesť potomkov. Na konci 30. rokoch sa rodine prihodilo veľké nešťastie, keď im zhorel drevený dom aj s hospodárskymi budovami. Preto polia a ostatný majetok manželia predali a rozhodli sa presťahovať. Naskytla sa im ponuka kúpiť si usadlosť na lazoch v okolí Kokavy nad Rimavicou. Do nového kraja prišli viacerí roľníci z Hriňovej, a tí mali pracovať na dovtedy nekultivovanej pôde. Preto aj Ondrej ako prvák ľudovej školy v roku 1938 odišiel s rodinou z Riečky do nového bydliska.

Problémy rodiny v novej domovine

Nový domov bol síce od Podpoľania vzdialený len približne 30 kilometrov, ale vzhľadom na sociálne prostredie bol úplne odlišný. S Malčekovcami prišli do Kokavy aj ďalšie roľnícke rodiny, ale medzi starousadlíkov nezapadali: „To bola obec evanjelická a my sme boli katolíci, tak nás nemali veľmi v láske“. Noví obyvatelia okrem toho bývali na samotách a lazoch, ktoré boli od obce vzdialené niekoľko kilometrov, a preto sa rozdiely a predsudky medzi oboma skupinami iba zvýrazňovali: „V Kokave, to boli páni, tým sa robiť nechcelo, preto nás zavolali na špinavú robotu, aby sme im z lesov a zarastených lúk urobili polia. A výnosy chceli iba oni brať, takí to boli ľudia!“ trpko spomína pamätník. 

V takejto neprajnej atmosfére rodinu Malčekovcov zastihla aj druhá svetová vojna. Na lazoch sa však veľa toho neodohralo a hoci Ondrej ako dospievajúci chlapec pohyb frontu patrične sledoval, na vlastné oči veľa toho nezažil: „Iba otca čo boli zobrať, aby išiel kopať protitankové zákopy, ale vojna prešla inak ľahko, u nás sa skoro vôbec nebojovalo, len Nemci prešli z tých kokavských kopcov dole na Hriňovú a na Zvolen. Preto tu ani partizánov nebolo.“

Ťažkosti, ktoré niekde priniesla vojna, prišli do života Ondreja Malčeka a jeho rodiny paradoxne až po nej. Medzi novousadlíkmi z Podpoľania a pôvodnými obyvateľmi sa konflikty stále viac zintenzívňovali. Úspechy v poľnohospodárstve boli pre obec prospešné, ale to dávalo zámienku pre závisť a vzrastajúce konflikty: „Prvý problém začal, keď otec mal splniť dávku bravčovej masti. On to pritom splnil, ale starosta stále proti nemu niečo mal, lebo mu jednoducho závidel.“ To sa už v obci stále viac prejavovala prichádzajúca totalita, ktorá sa chcela s takzvanými kulakmi rázne vysporiadať. 

K tejto nepríjemnej situácii prispel aj spor Ondrejovho otca Antona so susedom v roku 1947: „Oni sa o niečo pohádali, ten sused bol komunista, vedel, ako na to, dal otca k súdu, a tak si otec musel jeden mesiac odsedieť. Keď to ale lepšie prešetrili, hneď otca prepustili.“ Nikto sa nepozeral na to, že odsúdený mal doma manželku s deviatimi neplnoletými deťmi a najstarší syn mal len 14 rokov. Živiteľ musel sedieť. Ondrej načas preberal úlohu gazdu a zodpovedal za rodinné hospodárstvo: „Musel som na poli robiť od najmladších čias, nebol čas sa venovať škole, preto som vychodil len ľudovú a potom som poznal len robotu. To synkovia Kokavčanov zase odchádzali na vysoké školy, tí chceli byť múdri, a nie fyzicky robiť.“ Po februári 1948 sa rodine preto žilo ešte ťažšie. Roľníci museli odovzdávať zdrvujúce kontingenty, ktoré na málo úrodných poliach len ťažko dokázali dopestovať. Zlom prišiel v roku 1952, keď Ondrejovi prišiel domov povolávací rozkaz.

Ukázal na mňa prstom: ,Zlikvidovať!‘

Odvod sa konal v Kokave, v obecnom dome: „Keď sa spytovali z komisie, k akej zbrani by som mohol ísť, richtár povedal: ,O to sa ani nezaujímajte! O to sa ja postarám, kde on pôjde!‘ Tak sa aj postaral, že som išiel do PTP. Ukázal na mňa prstom: ,Zlikvidovať!‘ Tak ja som bol na zlikvidovanie.“ Starosta obce musel pri odvode vyčleniť troch brancov, ktorí mali byť odvelení do Mimone. Preto si vybral mládencov z rodín, ktoré prišli na Kokavu práve z Hriňovej: „Tak ako na mňa, ukázal na Ďuricu a Bystrianskeho a nakoniec nás do Mimone v jeden deň narukovalo dvetisíc chlapcov.“

Ondrej spočiatku nevedel, že bol vybratý do osobitných práporov ľudovo-demokratickej armády: „Ja som sa to dozvedel až neskoro, lebo tam nám to nepovedali. Len nás obliekli, dali nám výcvik, ale len peší, bez zbraní. Boli sme tam štrnásť dní a mali sme prísahu.“ Až potom došlo na lámanie chleba a Ondrej si spomenul, že starostove slová sa asi naozaj naplnia a postarajú sa o jeho zaradenia v armáde: „Po prísahe nás rozdelili na pracoviská. My sme boli jedna rota, tak nás dali do obce Týniště nad Orlicí.“ Po príchode už bolo jasné, že ich nečakajú klasické úlohy vojakov v základnej službe, ale dostali hneď jednu špeciálnu: „Stavali sme tam muničák pre posádku v Hradci Královém.“

Takýmto spôsobom sa Ondrej dostal k ľahkému PTP a najbližšie dva roky ho čakala práca v stavebnej činnosti: „Ja som síce stavbárčinu nevedel, ale roboty som sa nebál, robiť som bol naučený, tak som aj rýchlo zapadol.“ Na pétepákov počas vojenskej služby čakalo viacero úloh, ktoré vedenie armády „špeciálne“ odovzdávalo do ich rúk: „Stavali sme byty pre dôstojníkov, vojenské letisko a nakoniec sa dostalo aj na nás, keď sme si mohli postaviť kasárne. Dovtedy sme bývali v drevených barakoch, v ktorých bolo v zime chladno a cez leto neznesiteľne horúco. V jednej miestnosti nás bolo asi štyridsať a spali sme na poschodových posteliach, boli sme tam natlačení. Kúrili sme si tam iba v kachliach v piliňáčoch, čo trvalo, kým sa to tam zohrialo. Ale v Týništi silné mrazy neboli, tak to bola naša výhoda.“ Hoci sa niektorí velitelia „čiernych barónoch“ radi zabávali na ich účet, na nejaké zákernejšie kroky sa vojaci sťažovať nemuseli. Ako jednu z najväčších nespravodlivostí svojej vojenčiny Ondrej hodnotil menovú reformu v roku 1953, keď prišli aj o to málo peňazí, ktoré si za svoju ťažkú prácu zarobili.

Na druhej strane sa vojaci vedeli nad túto situáciu povzniesť a nad svojím osudom sa aj zasmiať: „Vychádzkové uniformy sme mali ešte slušné, ale bolo ich málo, tak sme si ich medzi sebou museli požičiavať. A pracovné boli všelijaké: aj nemecké, aj po dôstojníkoch a generáloch! Tak to si tí odvážnejší chlapci robili rôzne žarty a šaškárne, veru bolo aj veselo. Hlavne východniari, tí boli odvážnejší, a Česi zasa boli vzdelanejší. Veď medzi nami boli nielen maturanti, ale aj vysokoškoláci, veru škoda ich bolo.“ O tvorivosti a veselej povahe mladých mužov označených čiernymi výložkami svedčí aj pieseň či hymna, ktorú si o svojom osude zložili: „Teď to na nás ušili, kvalifikace nam zrušili, teď nám dali zbrane, my im serem na ně, lebo sympatie by sme stratili.“

Hoci v špeciálnom prápore boli vojaci zo všetkých kútov Československa, o skutočných dôvodoch svojho zaradenia mnohí nič nevedeli. Nevedeli ani to, kedy a či vôbec sa z vojenčiny dostanú domov. Aj Ondrej nadsluhoval nad klasicky trvajúcu vojenskú službu tri mesiace: „Keby nebol Gottwald a Stalin zomreli a neskončilo by to vyvážanie väzňov do Ruska, tak nežijem. Na Sibíri by som skončil. Až po vojne som sa dozvedel, že tá komisia z odvodu vyberala mužov, ktorých návrat domov bol nežiadúci. Mali nás zlikvidovať.“ Po dvadsiatich siedmych mesiacoch bol na konci novembra 1954 konečne prepustený do civilu, ale jeho trest sa ani zďaleka nekončil.

Nespoľahlivý po celý život

Ondrejov osud sa zásadne nezlepšil ani po návrate domov: „Obec ma doma nevítala. Ja som sa tam veru ani dobre necítil. Veď ma poslali na zlikvidovanie a ja som stále nevedel, prečo to vlastne bolo.“ Prenasledovanie rodiny pokračovalo: „Otca tlačili, aby podpísal a dal majetky do družstva, ale on sa veľmi bránil, lebo si majetok kúpil za svoje peniaze a vedel, akú má pre neho hodnotu. Nie ako tí Kokavčania, čo svoje majetky podedili a robiť sa im nechcelo, tí radi dali do družstva. Otec sa ani nepodvolil, ale nakoniec podpísal mladší brat.“ Po znárodnení majetku však prenasledovanie rodiny pokračovalo, čo sa ukázalo aj na životoch mladších súrodencov.

Bratia Jozef a Ján išli na vojenčinu na prelome 50. a 60. rokov, keď už režim upúšťal od najtvrdších metód, a preto ich už k pétepákom nezaradili. Obecný národný výbor sa však postaral, aby nikto zo súrodencov nemal vyššie stredné vzdelanie, nieto ešte vysokú školu: „Bolo mi ľúto hlavne sestier, lebo tie boli šikovné, a richtár ich chcel na družstvo poslať robiť. Iba sestre Hanke sa podarilo doštudovať. Zobrali ju na školu a až po roku štúdia prišli na to, že je z našej rodiny, ale nechali ju doštudovať strednú pedagogickú školu a nakoniec sa stala učiteľkou.“ Ondrej však po návrate z vojenčiny mal veľký problém zamestnať sa: „Pre nástup do roboty musel dať potvrdenie národný výbor a mňa nikde nechceli pustiť. Len ma tlačili robiť na družstve, a ja som tam veru za dve koruny robiť nechcel.“ Ondrej sa takto pretĺkal celé dva roky a hoci bol pri plnej sile, nemal stále zamestnanie. Podarilo sa mu takto dostať až na brigádu: „Išiel som na repnú kampaň do cukrovaru v Nitre a až tak som sa dostal z ich pazúrov.“ Po jej skončení to bol už len kúsok ku stavbárom, kde sa osvedčil v praxi a s vedením sa dohodli aj na pracovnej zmluve. Až vtedy si vydýchol, že dosah kokavských straníkov má predsa svoje limity.

Začal sa živiť prácou, ktorú musel najskôr vykonávať ako „čierny barón“ za trest. Nezmyselné roky strávené na vojne mu tak predsa len niečo dali: „Pracoval som v podniku Stavoindustria Zvolen, ale chodili sme po stavbách prakticky po celom strednom Slovensku. V praxi som sa naučil aj teóriu, a tak som si dodatočne urobil aj výučný list.“ Ten mal Ondrejovi slúžiť na to, aby sa stal stavebným majstrom, ale to mu prekazila jeho minulosť: „Nadriadený ma oslovil, či by som ním nechcel byť, ja som súhlasil, ale potom sa zistilo, že vo vojenskej knižke mám záznam, že som nespoľahlivý.“ Režim teda nezabúdal ani po dlhých rokoch. Zo zlej spoločenskej situácie si však Ondrej mohol pomôcť veľmi ľahko, stačil len jeden podpis: „Boli ma nahovárať do strany a keby som vstúpil, tak som mohol majstra robiť, ale ja som o tom nechcel ani počuť a vôbec nebanujem. Ja som si robotu urobil a boli so mnou spokojní. Poznal som výkresy, lepšie som sa v nich vyznal ako majstri. Lebo o všetkom rozhodovali červené knižky.“  

Práca Ondreja po rokoch priviedla aj do jeho rodiska, do Hriňovej, kde pracoval na stavbe strojárskej fabriky. Tu sa opäť stretol so svojou dávnou známou Paulínou Šulekovou. Paulína pracovala v kancelárii miestnej fabriky. Časom si čerství štyridsiatnici povedali, že život bude jednoduchší, keď ním pôjdu spolu. Tak sa aj zosobášili a žili v nájomnom byte. Po desiatich rokoch manželstva, hoci nemali potomkov, rozhodli sa postaviť si malý rodinný dom: „Popozeral som si výkresy a plán. Premyslel som si to a žene som povedal, že by som si na to trúfol. Vtedy som mal päťdesiat rokov, a tak som ten dom postavil úplne sám. Iba raz mi boli chlapi pomôcť z roboty, inak som robil sám s manželkinou pomocou.“

Aj tu sa ukázal Ondrejov charakter a jeho pevná vôľa, ktorá sa zocelila hlavne počas rokov vojenskej služby a odstrkovania režimom po stavbách. Ako čerstvý šesťdesiatnik išiel do dôchodku. Hoci v novom ponovembrovom režime žije takmer už tri dekády, zásadné rozdiely v spoločnosti nebadá: „Tak ako vtedy, aj teraz o všetkom rozhodujú tí mocní, nám nič nezostáva, len sa podľa toho zariadiť.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Ján Golian)