Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Nataša Lichnerová, rod. Dekanová (* 1949)

Pozvánku do komunistickej strany odmietla – povedala, že takú česť si nezaslúži

  • narodená 30.8.1949 v Bratislave

  • zabezpečená rodina strednej triedy bez komunistickej príslušnosti

  • počiatky basketbalovej kariéry v TJ Lokomotíva Bratislava

  • československá reprezentantka na juniorskej i seniorskej úrovni

  • strieborná medailistka z Majstrovstiev Sveta 1971 v Brazílii

  • očitá svedkyňa vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Bratislavy

  • skúsenosť s kontrolou Štb počas zahraničných športových výjazdov

  • záver kariéry v kapitalistickej Viedni

  • účastníčka manifestácii počas Nežnej revolúcie

Športovci predstavovali v zadrôtovanom východnom bloku špecifický problém pre komunistický režim. Ich zameranie vyžadovalo medzinárodnú konfrontáciu, zápolenia v cudzine a uľahčovalo emigráciu. Potenciálna „protispoločenská činnosť“ so sebou prinášala zvýšený dohľad Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Svoje o tom vedela i Nataša Lichnerová-Dekanová, československá reprezentantka v basketbale, strieborná z Majstrovstiev sveta (MS) v Brazílii 1971.

 

K basketbalu sa dostala neskoro a tak trochu náhodou

Rodáčka z Bratislavy sa narodila 30. augusta 1949 do zabezpečenej rodiny strednej triedy. Obaja rodičia pracovali v administratívnej sfére. Otec vo vtedajšom Benzinole, matka na Povereníctve hospodárstva. Ani jeden z rodičov nebol členom komunistickej strany a podľa jej slov „doma nadávali na režim, ako všetci“. Rodinu dopĺňal o deväť rokov mladší brat, o ktorého sa pamätníčka starala.

Nataša vyrastala v budovateľských päťdesiatych rokoch a prvá spomienka, ktorá sa jej vybaví v súvislosti s politickou situáciou, bol Stalinov pohreb v Moskve (9. 3. 1953), o ktorom sa zmieňovali noviny. Monsterprocesy, menová reforma či násilná kolektivizácia boli pre malé dievča predsa len priveľké sústo, aby patrili do jej sveta. Tam spočiatku neprenikol ani basketbal, ktorý jej napokon vytýčil životný smer.

Keďže bola vysoká a pohybovo nadaná, rodičia ju motivovali, aby prišla na ihrisko Telovýchovnej Jednoty Lokomotíva Bratislava, v tej dobe situovanom pri Hlavnej stanici. Ako 13 či 14-ročná, čo bol neskorý vek pre začiatok vážnej športovej kariéry, zaujala trénerov dostatočne nato, aby po letnej príprave skočila rovnými nohami do ligovej sezóny mladších dorasteniek.

Pre basketbal zapálení srdciari, tréneri Ján Hluchý a Peter Šujanský, dokázali namotivovať dievčatá do tej miery, že sa z nich, už ako starších dorasteniek, stali nečakané víťazky Majstrovstiev Československa vo Frýdku-Místku. Tento úspech otvoril Nataši dvere v jej ďalšej športovej kariére. Jednak ako šestnásťročná automaticky prešla do ženského seniorského tímu TJ Lokomotíva Bratislava, a jednak dostala pozvánku do československej reprezentácie junioriek. S tým súviseli i prvé turnaje v zahraničí a možnosť porovnať krajiny za hranicami východného bloku.

 

Šport ako okno do sveta

Druhá polovica šesťdesiatych rokov predstavovala politický odmäk. Predtým zakonzervovaný režim – i vďaka Chruščovovej snahe demaskovať stalinizmus – viedol k snahe implementovať „socializmus s ľudskou tvárou“, od ktorej si spoločnosť toľko sľubovala. V roku 1967, rok pred okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy, keď bola táto snaha potlačená, vycestovala Nataša s juniorskou reprezentáciou na Majstrovstvá Európy do talianskeho Cagliari. Družstvo obsadilo druhú priečku. Vo finále podľahlo rivalkám zo Sovietskeho zväzu s vtedy najväčšou hviezdou Uljanou Semjonovou. Zaujímavé boli v tej súvislosti postrehy zo západnej kapitalistickej krajiny. Veľa sa vtedy hovorilo o tamojšej mafii Cosa Nostra. Niekoľko útokov mala spáchať i počas prebiehajúceho šampionátu. Najväčší rozdiel vo vnímaní bežného života však spočíval predovšetkým v obchodoch a dostupnosti tovaru. Prakticky až do pádu Východného bloku boli nekonečné rady pri nákupoch bežnou realitou. Nečudo, že dospievajúcim dievčatám udrel do očí práve tento markantný rozdiel. Inak tomu nebolo ani na ďalších zahraničných turnajoch, napríklad vo Viedni, San Reme, Messine či Ragúze.

Nataša Lichnerová-Dekanová naplno využila príležitosť, ktorú jej turnaj junioriek ponúkol. Pôvodne náhradníčka, po zranení spoluhráčky stabilná členka základnej zostavy, dostala pozvánku do seniorskej reprezentácie. Z jej slov vyplynulo, že bolo tradičným úzom, aby z dvanástich nominovaných československých reprezentantiek iba dve pochádzali zo Slovenska. Zvyšné miestenky pripadli českým hráčkam. Vysvetľovalo sa to nepomerom čo do počtu populácie.

 

Keď tanky zmarili vystúpenie Beatles

Nadišiel rok 1968, v ktorom bola Nataša maturantkou. Spoločnosť žila nástupom Dubčeka a Pražskej jari. Takmer všetci maturanti si na aprílové písomné maturity vybrali tému „Obrodný proces“. Následne v lete sa v bulharskej Sofii konal Festival mládeže, kde sa mladí Čechoslováci stretli so svojimi rovesníkmi zo západnej Európy a dočkali sa od nich veľkej podpory. O výsledku procesu demokratizácie spoločnosti v Československej Socialistickej Republike (ČSSR) však nerozhodli študenti a mladí ľudia, ale okupačné vojská.

Dňa 21. augusta sa Nataša vybrala so svojím bratom do kina Praha. Prvý raz v ňom mali premietať fenomén vtedajšej doby – liverpoolsku hudobnú skupinu The Beatles. Na križovatke pri Palisádach stretli mamu, ktorá im povedala, že do mesta nemôžu ísť, lebo krajinu napadli Rusi a bojuje sa tam. Napriek tomu, že sa v daný deň strieľalo, a to i so smrteľnými následkami, v ďalšie dni bola  svedkom, ako jej spoluobčania s vojakmi diskutujú. „Mesto bolo strašne plné a ľudia sa rozprávali s Rusmi, protestovali, čudovali sa, na čo tu tí prišli, veď my sa máme dobre. Mnohí z vojakov boli rovnako prekvapení, že dostali rozkazy na manévre práve v ČSSR. Hoci spoločnosť prežívala šok z okupácie, panovala veľká súdržnosť,“ hovorí. Bratislavu olepili plagáty a pamflety. Z nich jeden jej utkvel v pamäti: „Lásku k sovietskemu zväzu vymením za kýbel makových slížov“.

 

Úspešnú metodiku Telovýchovných jednôt nezmarila normalizácia, ale demokracia

Napriek zmene politického kurzu a normalizácii patril československý ženský basketbal v tej dobe k európskej špičke. Kontinentálny šampionát žien v roku 1970 znamenal pre československé farby piate miesto a účasť na Majstrovstvách sveta, ktoré rok nato hostila Brazília. Verejnosť k nim vzhliadala s veľkými očakávaniami. Nataša Lichnerová-Dekanová to všetko prežívala priamo z palubovky.

Jej súkromný život sa popri športovej kariére prehupol do ďalšej fázy. Po ukončení chemickej priemyslovky, ktorú absolvovala viac z otcovho nalinkovania než z vlastného presvedčenia, začala pracovať v profesiách spätých s jej predošlým štúdiom. Treba podotknúť, že profesionálni basketbalisti nejestvovali. Šport absolvovali popri zamestnaní, pričom štátom riadené Telovýchovné jednoty (TJ) im dávali určité sumy, akési „všimné“, ktoré v konečnom dôsledku nestálo za reč. Podobné to bolo v ženskom športe i vo svete. Basketbalistky v USA po ukončení strednej školy prakticky nemali možnosť pokračovať v kariére. Ženská obdoba Národnej basketbalovej ligy (WNBA) ešte nevznikla, (stalo sa tak až v sezóne 1996-97) a tak perspektívne zámorské hráčky museli za súťažami vycestovať do Európy.

Centralizovaná športová príprava v TJ mala i svoje výhody. Športujúcim už od detstva poskytovala výborné podmienky na realizáciu toho ktorého odvetvia. Podľa Nataši je obrovská škoda, že po Nežnej revolúcii sa vedno s režimom odstránili aj životaschopné mechanizmy, ktoré v sebe obsahoval, a práve centralizovaná príprava v TJ predstavovala jeden z nich. V Českej republike tento prechod podľa dlhoročnej basketbalovej reprezentantky zvládli lepšie a to prispelo ku kvalitatívne odlišným výkonom českých a slovenských športovcov po rozdelení krajiny.

 

Brazílsky šampionát

Blížili sa však MS v Brazílii 1971. Skvelú prípravu zavŕšil incident pri odlete na posledný prípravný turnaj do Francúzska. Príslušníci ŠtB priamo z lietadla vyviedli reprezentantku Evu Petrovičovú-Polačekovú. Dôvod bol prozaický. Jej brat emigroval do Austrálie. Hrozilo, že družstvo bude na MS oslabené o kľúčovú rozohrávačku. Rovnaký stres prežívali reprezentantky i pred samotným odletom na šampionát. Funkcionári Československého zväzu telesnej výchovy (ČSTV) však využili politické páky a družstvo odletelo bez zásahu do zostavy. Odvtedy si však boli hráčky vedomé, že na každý zahraničný turnaj s nimi letia príslušníci ŠtB.

Pre Natašu bola brazílska atmosféra v ostrom protiklade k vtedajšej ČSSR. „Bývali sme na pláži v hoteli s fantastickými raňajkami. Pomaranče, ananásy, všetko čerstvé. My sme doma videli tropické ovocie len na Vianoce a na Nový rok.“ Družstvo sa napokon prebojovalo do finále, kde opäť podľahlo rivalkám zo Sovietskeho zväzu na čele so starou známou, vyše dvojmetrovou Uljanou Semjonovou. Odmena za výkon na MS predstavovala 3000 Kčs na hlavu a šampionát bol zároveň vrcholom v športovej kariére pamätníčky.

 

Koniec kariéry netradične – v kapitalistickom Rakúsku

Po svadbe a narodení dieťaťa ešte Nataša hrávala za Ružomberok, opätovne hájila farby TJ Lokomotívy a kariéru ukončila tesne pred Nežnou revolúciou netradične – v Rakúsku v tamojšej DBB Viedeň. Zahraničný angažmán nepredstavoval nič bežné, existovali však kontakty, ktoré vicemajsterkyni sveta umožnili štyrikrát v týždni pendlovať medzi Bratislavou a Viedňou na tréningy, resp. zápasy. „Neuvažovala som , že zostanem v Rakúsku. Rakúšania sú v podstate takí jednoduchší. Mne príde, že Slováci sú kultivovanejším národom.“

Následné manifestácie počas Nežnej revolúcie absolvovala na námestiach, no otvorenie hraníc jej paradoxne sťažilo dochádzanie do klubu kvôli kolónam, ktoré sa na prechodoch odvtedy tvorili. Prišlo tak definitívne ukončenie kariéry. Po zmene režimu nemala pamätníčka problém s nájdením si zamestnania ani so začlenením sa do normálneho života. Komunistické kádre museli z vedenia podnikov odísť a uvoľnené pozície dobrovoľne-nasilu obsadzovali zamestnanci bez komunistickej minulosti. To bol aj prípad slovenských železníc, v ktorých štruktúrach pracovala vďaka hráčskej kariére za Lokomotívu. Rozdelenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vnímala pozitívne. „Ja som spokojná, že sme sa rozdelili. Po tých skúsenostiach z nároďáku, kde sme boli vždy len dve alebo tri Slovenky, som si hovorila, že keď budeme mať samostatný štát, viac ľudí dostane príležitosť, nielen športovci, ale aj politici a ako národ porastieme rýchlejšie“.

Pri spomienke, ako jej počas minulého režimu bola niekoľkokrát ponúkaná pozvánka do komunistickej strany, sa Nataša len usmiala s dôvetkom, že by si ju „nezaslúžila“ a nikdy neprijala. Za tento postoj ako i zmysel pre vlastenectvo vďačila rodinnému zázemiu, predovšetkým postojom otca.

Súčasné športové pomery hodnotí úspešná československá basketbalová reprezentantka ako nepriaznivé pre rozvoj mládeže, ktorá má oveľa viac príležitostí vyžitia, než tomu bolo predtým. Vzory v rodine predurčujú i jej vnučku ku  kariére športovkyne. A práve potreba vzorov, či už na športovom alebo morálnom poli, je podľa jej slov tak prepotrebná teraz, ako bola i v minulosti.

 

Pre Post Bellum SK spracoval a napísal Róbert Hric

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Robert Hric)