Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Otis Laubert (* 1946)

• narodil sa 8.1.1946 vo Valaskej pri Brezne

• vyštudoval Štátnu umeleckú priemyslovku

• nebol v Zväze slovenských výtvarných umelcov

• až do revolúcie známy len v úzkom kruhu neoficiálnej výtvarnej scény

• vo svojej „Filiálke Guggenheimovho múzea“ organizoval tajné domáce výstavy

Namiesto motorky ŠUPka

Otis Laubert sa narodil 8. januára 1946. Prvých pätnásť rokov života prežil v dedinke Valaská neďaleko Brezna. Neslobodná atmosféra 50.rokov sa ho našťastie veľmi nedotýkala, hoci vnímal určité anomálie doby aj vo svojom okolí. Napríklad reči o tom, že mandelinka bola nasadená do zemiakov nepriateľom, aby sme prišli o úrodu. Alebo to, že človeka, ktorý sa prechádzal po dedine a bol trochu inakšie oblečený, ako bolo zvykom, nahlásil niekto z miestnych ako podozrivého, následne na čo ho zatkli ako špióna Policajnú šikanu kvôli nekonformnému vzhľadu si neskoršie zažil na vlastnej koži aj sám pamätník. Ale nepredbiehajme.

Malý Otis v detstve nesníval o kariére umelca. Obdivoval miestneho motorkára Jozefa Parašína a predstavoval si, že sa dostane na strojnícku priemyslovku, aby si mohol zvariť tyč, ktorou si spojí riadidlá na bicykli tak, ako to videl na motorke svojho hrdinu. V rodine tiež nemali umelcov, Otisova sestra sa dala na pedagogiku a brat sa vydal technickým smerom. Mama Anna Laubertová bola najskôr v domácnosti a neskoršie pracovala ako zdravotná sestra v krajskom dojčenskom ústave. Istý výtvarný talent sa prejavil u otca Júliusa, ktorý inakšie pracoval ako železničiar. Pamätník obdivoval jeho staré zošity, ktoré boli dôkazom, ako pekne otec dokázal kresliť. To, že dokáže prírodné motívy zakresliť pomerne presne aj sám, na sebe spozoroval na základnej škole. Keď sa učitelia nedívali, prosili spolužiaci Otisa, aby vypracoval výtvarné zadanie aj za nich. Jeho talent si všimol aj mladý učiteľ Nosko, ktorý pamätníkovi navrhol, aby sa prihlásil na ŠUPku — Školu umeleckého priemyslu. Otis dovtedy o ničom takom nepočul, celkovo mal o umeleckom svete minimálny prehľad. Vedel však, že by chcel dokázať nakresliť strom tak, aby bol ako živý, ako to videl aj v časopise s názvom Život.

Prijatý bol na druhý krát. Prvý raz sa hlásil už ako štrnásťročný, no prednosť dostali absloventi deväťročiek. Otisovi však komisia odporučila uchádzať sa o štúdium aj ďalší rok, a to aj napriek tomu, že jeho pripravené domáce práce boli vlastne okopírované pohľadnice — ktoré odkreslil zo zošita svojho spolužiaka. V roku 1961 sa teda pamätník sťahuje z malej dediny do Bratislavy a začína študovať odbor rezbárstvo.

Bítnické 60.roky

Veľké mesto a jeho možnosti Otisa celkom očarili. Spomína si, ako po prvej ceste do Bratislavy hovoril spolužiakom vo Valaskej o tom, že v meste je v noci toľko svetla, že vidno aj haliernik spadnutý na zemi. Spolužiaci na ŠUPke boli iného razenia, mnohí z nich boli rodení Bratislavčania, ktorí sa na prijímačky pripravovali aj niekoľko mesiacov v ateliéroch národných umelcov. Otis sa necítil až tak suverénne, ale nepotreboval byť ani veľkým umelcom. Bol priemerným študentom, ktorý  sa tešil zo štúdia aj zo života. Mal šťastie, že formujúce roky života zažil počas spoločenského odmäku 60.rokov, keď bolo možné dostať sa k zaujímavým knihám a časopisom, či kiná uvádzali premiéry svetových hitov len s niekoľkomesačným oneskorením.

V roku 1965, keď bol v poslednom ročníku ŠUPky, sa mladý Otis zúčastnil happeningu Podhradie. Bola to spontánna séria niekoľkých akcií pod vedením pražského hipíka, Jirka Šťastného, ktorý nebol umelcom, iba akýmsi nadšencom a nekonformným človekom. Akcií sa účastnili predovšetkým študenti vyšších ročníkov ŠUPky, niekoľkí študenti filozofickej fakulty, či zopár ľudí z odborných kruhov. Pod vedením Jirku prechádzali účastníci happeningu asanovaným bratislavským podhradím, kde spontánne reagovali na priestory vyľudnených budov, nachádzali kinetické umenie v rozkývanej žiarovke visiacej zo stropu či prechod cez schodištia domov postavených na kopci za sebou premenovali na pätnásťposchodovú galériu. Mladý Otis bol nadšený. Akcií za zúčastnil ešte niekoľko krát, v jednej z nich, ktorá mala byť akousi ponáškou na Getsemanskú záhradu, dokonca znázorňoval na kríži pribitého Krista. Už si nepamätá, v čej hlave nápad vznikol, ale nemyslí si, žeby tým chceli voči niečomu konkrétnemu revoltovať. Boli skrátka mladí, spontánni a doba priaznívá pre bítnický život.

Po skončení ŠUPky už pamätník v ďalšom štúdiu nepokračoval, hoci sa hlásil asi na štyri vysoké školy, keďže tak sa dalo vyhnúť povinnej vojenčine. Keďže bratislavská Vysoká škola výtvarných umení bola málo dosiahnuteľnou métou pre ľudí bez správych kontaktov, hlásil sa radšej na pražské Umprum. Pamätníkovi sa podarilo stať sa hrdým majiteľom modrej knižky, nie však vysokoškolským študentom. Neašpiroval však na to podmaniť si umelecký svet, živil sa rôznymi drobnými brigádami, ktoré akurát pokryli jeho nízke životné náklady. V tej dobe sa staral hlavne o to, ako naplno prežiť deň.

S umeleckým svetom sa Otis Laubert v druhej polovici 60.rokov stretával aj naďalej, hoci v ňom sám tvorivo neparticipoval. Istú dobu žil u bývalého spolužiaka zo ŠUPky Juraja Matáka na internáte na Kapitulskej ulici, ktorý zdieľali bohémski študenti akadémie so študentami bohosloveckej fakulty.   

Mozole na rukách a bytové výstavy

August 1968 a začiatok okupácie zastihol pamätníka v izolácii, liečil sa totiž vtedy niekoľko mesiacov v nemocnici. Po svojom návrate do bežného života videl už len postrieľané fasády domov a kvety na miestach, kde niekoho zastrelili, tie totiž pretrvávali v ulicich dlhé mesiace po prvotnom šoku z bezprostredného násilia invázie, podobne ako všadeprítomní vojaci a zmenená atmosféra v psychike a správaní ľudí. Tým, čo na Otisa doľahlo najviac, boli straty blízkych spôsobené emigráciou. V danom období sa intenzívne stretával s úzkym okruhom spriaznených duší, boli skupinou asi ôsmich priateľov, ktorí si vymieňali kresby či navzájom čítali svoje básne. Medzi nimi bol aj dobrý priateľ pamätníka, Vlado Weiser s manželkou Oľgou Urminskou. Keď Oľga čakala dieťa, Vladovi rodičia požičali páru svoju chatu v Lamači, aby sa rodina mala kde uchýliť. Otis, ktorý trávil celé dni v uliciach so svojím priateľom Vladom, šiel akosi prirodzene bývať s nimi. Prespával v prístrešku na náradie a spomína si, že aj napriek nastupujúcej normalizácii tam spolu prežili pomerne šťastné obdobie. Jedného dňa však Otis svojich priateľov už viac doma nenašiel. „Vrátil som sa a Oľga, Vlado a malý Oleg neboli doma. To bol pre mňa dosť silný šok. Jednak to, že taký blízky kamarát bez mihnutia odíde na západ, ujde, to znamená, že ja ho už nikdy neuvidím. A druhá vec, ostal som v cudzej chate, to som pochopil, že zajtra musím niekde inde odísť. A to bol pre mňa veľmi silný okamih trpkého poznania, ako ovocie okupácie,” spomína si. Sám pamätník nikdy emigrovať netúžil. Ešte pred okupáciou sa mu podarilo získať pozývací list do Francúzska, ale nenáhlil sa odísť, myslel si, že sa tam bude môcť pozrieť hocikedy. Lenže prišli Rusi a bolo po pozvaní.

Hoci v tom období ešte stále príliš aktívne netvoril, pociťoval represie režimu na vlastnej koži pomerne často. Príslušníci si mysleli, že majú absolútnu moc a aj to často a radi demonštrovali. „Dokonca aj civili. Išiel okolo mňa chlap, ktorý skríkol: ,Poď sem!‘ Samozrejme som sa neobzeral, pretože nie som pes, to nie je spôsob oslovenia človeka. On ma dobehol, schytil ma silno za ruku, spýtal sa ma, odkiaľ idem, pýtal si občiansky preukaz, skrátka taký veľmi stručný výsluch na ulici. Zapísal si všetky moje údaje a o tri hodiny sa mi stalo niečo veľmi podobné na inej ulici,” spomína si. Brávali ho aj na výsluchy na policajnú stanicu, kde využívali všelijaké vyšetrovaco-ponižovacie metódy. Rozoberali mu napríklad plniacu ceruzu, či v nej nemá niečo schované, alebo ho nútili vyhrnúť rukávy či nie je potetovaný. Jeho ruky zaujímali aj inú dvojicu policajtov, ktorá ho raz zastavila. „Väčšinou chodili dvaja, jeden dobrák, jeden zlák. Som im ukázal ruky a ten druhý to komentoval: ,Pozri sa, aké panské šteňa. Ani robiť sa mu nechce, žiadne mozole.’ ”

Iróniou je, že v tom období sa Otis Laubert živil hlavne manuálnou prácou. Po sérii krátkodobých zamestnaní sa mu vďaka spolužiakovi zo ŠUPky, Ferovi Maličkému, podarilo zamestnať v zlatokove, kde osem hodín denne obsluhovali stroj, ktorý razil odznaky. Občas si v krátkych prestávkach zvykol pri stroji načrtávať svoje budúce umelecké diela.

Začiatkom 70.rokov žil Otis Laubert v malej práčovni, sem-tam niečo nakreslil či vytvoril koláž. Pohyboval sa na nezávislej výtvarnej scéne a v rámci jednej z takýchto akcií ho oslovil umelec Rudo Sikora. Ponúkol mu možnosť zúčastniť sa jeho otvoreného ateliéru, akcie, ktorá sa v roku 1970 stala medzníkom v dejinách nezávislej výtvarnej scény. Otis Laubert na nej vystavoval svoje objekty ako jediný neakademik.

Keďže nebol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, verejne vystavovať nemohol. Byť súčasťou oficiálnej výtvarnej scény ho však ani nelákalo: „Už tie programy boli dosť často tematické, dosť často spoločenské zadania alebo politické, tak to som vonkoncom nemal záujem. Pretože ja som sa tým nikdy nezaoberal a vnútorne nestotožnil. To znamená, že nebol dôvod, prečo by som sa ja uchádzal o výstavu, neviem, 50 rokov prvého zjazdu KSČ alebo Víťazný február alebo takéto skvelé tematické zadania,” konštatuje pamätník. Cestu k tomu, ako ukázať svoje diela aspoň úzkemu okruhu priateľov, si však našiel.

Prvá výstava sa uskutočnila ešte v sestrinom byte a nemala nijaký konkrétny program, Otisa skrátka zaujímal názor jeho umelecky založených a vzdelaných priateľov na jeho kresby a koláže. To bolo koncom 70.rokov, keď už tvoril o čosi intenzívnejšie ako predtým. Keď mu rodičia v roku 1982 kúpili polovicu rodinného domu, jednu z miestností premenil na trvalý výstavný priestor, ktorý vtipne nazval Filiálkou Guggenheimovho múzea. Veľký vplyv na jeho domácu vystavovaciu činnosť mal neskoršie hlavne jeho francuzsky priateľ Etienne Cornevin. Ten sa dostal na Slovensko ako lektor francúzštiny, pôsobil najprv isté obdpbie v Prešove a neskôr až desať rokov v Bratislave. Domáca umelecká scéna ho oslovila natoľko, že sa téme neoficiálnej výtvarnej kultúry v Československu rozhodol venovať svoju diplomovú prácu na parížskej Sorbonne. Jeden z medailónov autorov mal byť venovaný aj Otisovi Laubertovi. Ten v tom videl príležitosť, ako Etiennovi ukázať, ako premýšľa. Prelistoval svoje početné „poznámniky”, do ktorých si zaznačoval kreatívne nápady a rozhodol sa v pribehu mesiaca zorganizovať štyri výstavy. „Bolo to krásne, ale náročné obdobie, pretože ja som robil celý deň, keď som prišiel o piatej-šiestej domov, tak som začal pripravovať výstavu. Väčšinou som to orientoval tak, aby som niečo stihol cez víkend a potom som si musel rozmyslieť, ktorý deň zavolám tých návštevníkov,” spomína si. Takto sa uskutočnili výstavy Black and white, Hyperkoláž, Polosochy, šaman a interpretácia detskej hračky Gašparko a asi najvýznamnejšia z nich, Outsider. Pamätník bol na každej z výstav autorom, kurátorom aj vrátnikom. Starostlivo pripravený zoznam hostí rozdelil do menších skupiniek, každá mala presný čas, na ktorý sa mala dostaviť pred dvere „filiálky”. Cieľom bolo previesť výstavou za niekoľko hodín vyše sedemdesiat ľudí. Na základe toho si Otis vyrobil medzi oneskorencami aj niekoľko nepriateľov. Stačilo tiež málo a tajné výstavy mohol niekto poľahky udať ako nepovolené zhromažďovanie. „To už bolo po tých výsluchoch, čiže my sme vedeli, že jednak hrozí infiltrácia a jednak hrozí aj bežný strach, že niekto sa bez nátlaku, alebo len z radosti pochváli: ,Bol som u Otisa, videl si tú zakázanú výstavu?‘” Napokon však Otis kvôli domácim výstavám opletačky so zákonom niky nemal. Na výsluchy sa dostával kvôli iným veciam, či už účasti na bytových prednáškach, alebo na jazzovom festivale.

Konečne v povedomí verejnosti

Prvá „mimobytová” výstava Otisa Lauberta prebehla v Orlovej na Ostravsku v roku 1981. Stále však ešte nešlo o oficiálnu udalosť. Krycím manévrom bolo, že sa akcia konala pod záštitou Spolku sběratelů a přátel exlibris, čo bola vlastne výmenná platforma pre nezávislé československé umenie. V Česku pamätník vystavoval aj v Brne a v Prahe, aj naďalej to však boli pomerne undergroundové podmienky a využívali sa primárne nevýstavné priestory, ako hudobný klub, vestibul domu umenia či nádvorie galérie. Na Slovensku sa pamätníkovi podarilo prvýkrát predstaviť svoje diela verejnosti až na konci perestrojky, a to vďaka historičke umenia Zuzane Bartošovej. Vystavoval tak napríklad vo vestibule budovy Slovenského rozhlasu. Bol taktiež prvým predstaviteľom neoficiálnej výtvarnej scény, o ktorom vyšla monografia, a v roku 2001 zásluhou kunsthistoričky Jany Geržovej.

Otis Laubert nebol nikdy revolucionárskym typom. Súhlasil síce s myšlienkami Charty 77 či manifestu Dvetisíc slov, nepriebojná povaha či prirodzená obava z možných následkov mu však bránili priamo sa angažovať. Niečo sa v ňom zlomilo až v roku 1989. 19. novembra sa preto spolu s ďalšími výtvarníkmi zúčastnil legendárneho stretnuia v Umeleckej besede, ktoré podnietilo vznik Verejnosti proti násiliu. Pamätník sa potom zúčastňoval aj ďalších akcií v rámci Bratislavy. Niekoľkí zo zúčastnených, vrátane Otisa Lauberta, vytvorili po revolúcii umeleckú Skupinu A-R.

Z hľadiska tvorby sa pre Otisa pádom režimu veľa nezmenilo, keďže vo svojich dielach jednak nebol nikdy poplatný režimu, ale ani sa voči nemu nijako obzvlášt nevymedzoval. Bol však rád, že sa konečne mohol dostať do povedomia verejnosti. „Ja chcem hovoriť k ľuďom, a keď vidím, že to je jediný jazyk, výtvarný, ktorý ovládam, tak ma teší tá spätná väzba. Je to pre mňa druhý najvýznamnejší honorár,” zamýšľa sa. Keď sa pozrie na súčasných umelcov, zdá sa mu, že im častokrát chýba nápad. Je však rád, že to neplatí na všetkých. Dodnes totiž tvorí práve vďaka pomoci spriaznených mladých umelcov, primárne Annamárie Juhásovej, Barbary Fehérovej a Dominika Hlatkého, ktorí mu pri realizácii jeho prác asistujú už desaťročie.