Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Lasica (* 1940  )

Dobre sa z toho smeje, ale žiť v tom, zase nebolo až také celkom veselé

  • narodil sa 3. februára 1940 vo Zvolene
  • väčšinu života prežil v Bratislave
  • po maturite na gymnáziu na Grösslingovej ulici ako 17-ročný začal študovať dramaturgiu na VŠMU v Bratislave
  • od 1959 vystupoval s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach
  • ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze)
  • v rokoch 1964 - 67 pracoval ako dramaturg Československej televízie
  • 1970 – zatvorenie Divadla na korze zatvorené, Lasica a Satinský dostali zákaz umeleckej činnosti
  • v rokoch 1970 – 1972 pôsobili v kabaretnom divadle Večerní Brno
  • po návrate na Slovensko sa Milan Lasica stal členom spevohry a od roku 1978 činohry bratislavskej Novej scény
  • 1982 vzniklo kabaretné divadlo Štúdio S, opätovné účinkovanie dvojice Lasica a Satinský
  • s druhou manželkou Magdou Vášáryovou už vyše 37 rokov žije a tvorí v Bratislave
  • Milan Lasica je nositeľom mnohých významných ocenení v oblasti kultúry

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene, odkiaľ pochádzala jeho matka. Pred jeho narodením rodičia žili v Košiciach, no po roku 1938, keď Košice pripadli Maďarsku, sa rodina presťahovala do Zvolena. Otec bol bankovým úradníkom a keďže niekoľko mesiacov po Milanovom narodení dostal lepšie pracovné miesto v Tatra banke, presťahovali sa do Bratislavy. Tu Milan prežil nielen detstvo a mladosť, ale aj väčšinu svojho života.

Zmeny v režime, zmeny v živote

Jeho rodičia patrili medzi vtedajšiu strednú vrstvu obyvateľstva. Vďaka bohatému spoločenskému životu mamy sa mal Milan v detstve možnosť zúčastňovať mnohých kultúrnych i športových podujatí. So známymi chodili spolu na konské dostihy či futbalové zápasy. „Našimi priateľmi boli prívrženci Demokratickej strany, ktorí sa zjavne tešili, že tá Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila. No ale potom, netrvalo to ani 2 roky, nastúpili komunisti s veľmi silným tlakom.“ Príchod nového režimu spôsobil zvraty v celej rodine. „Tá prvá polovica 50. rokov zastihla aj nás. Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili, keďže to nebola štátna banka, ale akciová spoločnosť, založená koncom 19. storočia. Potom už existovala len jedna banka, Štátna banka Československa ako jednotná socialistická banka. Po jej vzniku prestali pôsobiť všetky slovenské komerčné banky a ľudové peňažné ústavy sa v roku 1952 zmenili na štátne sporiteľne. „Môj otec bol nútený odísť do výroby, aby vraj získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda.“

Mnohé udalosti, ktoré nastali na spoločenskej úrovni zasiahli aj osobný život  manželov Lasicových. Nasledoval rozvod, po ktorom žil Milan v Pliešoviach neďaleko Zvolena so svojou starou mamou a otcovou sestrou Jolankou, ktorá nemala deti. Po roku sa opäť vrátil do Bratislavy, dokončil povinnú školskú dochádzku a pokračoval v štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici. „Ja som, samozrejme, zažil tú zmenu režimu oveľa prudšie. Najprv zrušili skauting - ja som bol skaut, a potom prišiel pionier. Začalo sa oslovovať: súdruh učiteľ, súdružka profesorka, súdruh riaditeľ, práci česť, no a na začiatku vyučovania sa spievala Pieseň práce. To bola obrovská prudká zmena oproti tomu, čo som zažil v prvej a druhej triede.“  

Strýko Ernest Šmálik a mladý Milan – spoločná vášeň pre divadlo

Komunizmus zasiahol i jeho strýka, Ernesta Šmálika, ktorý bol pre Milana obrovským vzorom a inšpiráciou zasvätiť sa divadlu. Jeho životná cesta ako človeka, tak i herca bola veľmi kľukatá. Počas Slovenského národného povstania sa zapojil do Vysokoškolských strážnych oddielov, padol do nemeckého zajatia, odkiaľ ho spolu s ostatnými vojakmi vyslobodila americká armáda. Po návrate do Bratislavy chcel pokračovať v štúdiu medicíny, „... ale mal príliš otvorené demokratické názory. Keďže sa v tom čase aj na školách robili rôzne previerky, ako nepohodlného ho z medicíny vyhodili. Odišiel do Zvolena, kde práve založili divadlo, no netrvalo dlho a zavreli ho, pretože jeden človek, ktorý emigroval a vrátil sa, a dal sa do služieb Štátnej bezpečnosti, navštevoval rôznych ľudí a prehováral ich, aby emigrovali. A potom všetkých, u koho bol, udal.“ Milanov strýko bol našťastie „iba“ jeden a pol roka vo vyšetrovacej väzbe, nakoľko neskôr zistil, že hlavný vyšetrovateľ bol spolu s ním v nemeckom zajatí. Len vďaka takejto náhode sa mu podarilo dostať na slobodu, a dokonca, vrátiť sa k divadlu, ktoré miloval. Milan veľmi rád chodil so strýkom na rôzne divadelné predstavenia a jeho narastajúca láska k divadlu ho už ako 17-ročného doviedla k štúdiu dramaturgie so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave. 

Lasica a Satinský – spolu v dobrom i zlom

Od roku 1959, ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet. „Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, aby sa ľudia smiali.“  Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od 1966 v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze), čo bolo odjakživa ich veľkým snom. Doba však snom nepriala. A ako pán Lasica hovorí: „,Politická satira‘ bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘ a humor ako prejav slobody, ten bol zakázaný. Režim ho nevedel úplne ovládnuť, preto sa ho musel zbaviť.“ V roku 1970 bolo Divadlo na korze kvôli odvážnej kritike okupačných pomerov zatvorené a humornej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť.

Ich útočiskom sa v rokoch 1970 – 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Čiech odísť a vrátili sa na Slovensko.  Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Systém neustáleho dohľadu bol hrozný. Bolo veľmi ťažké spontánne zabávať publikum, keď herec vedel, že na neho v obecenstve číha donášač. „Často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že v hľadisku bude takýto človek, aby sme si dávali pozor.“ Umelci mali neustále pocit toho, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, pána Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jána Wericha: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“

Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom Anticharta zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77.  Dokument s oficiálnym názvom: Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo „ctiac – nechtiac“, čo najviac intelektuálov. Mnohých podpis sa tam dostal len v domnienke, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia, iní podpísali zo strachu, čo sa stane, ak nepodpíšu, a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na posilnenie moci režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil.

Od roku 1978 sa spolu s Júliusom Satinským stali členmi činohry bratislavskej Novej scény, kde spolupracovali s mnohými významnými osobnosťami slovenskej populárnej scény. Roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch Tatra Revue, kde vďaka odvahe vtedajšieho vedenia začala opäť proskribovaná dvojica účinkovať so svojimi autorskými inscenáciami. Milan Lasica sa neskôr stal umeleckým riaditeľom Štúdia S.

Revolučné a porevolučné obdobie

Ako väčšina intelektuálov pôsobiacich počas komunizmu na Slovensku, aj Milan Lasica prežíval revolučné dni dramaticky, s očakávaním vytúženej pozitívnej zmeny. „Už pár mesiacov pred Novembrom bolo jasné, že niečo sa udeje, no nikto tomu nechcel veriť. Všetci sme veľmi chceli, aby prišla nejaká zmena, no nevedeli sme, aká zmena to môže byť, a už vôbec sme netušili, že môže byť až taká zásadná. Držali sme palce Gorbačovovi, no a ukázalo sa neskôr, že on, prezident Reagan a Ján Pavol II. položili komunizmus na lopatky. Toto všetko sme naplno pochopili, až keď komunizmus skutočne padol.“

Nebolo to náhodou, že divadlá zohrali takú dôležitú úlohu v dňoch Nežnej revolúcie.  „Keď to prišlo, tak to bola správa zo dňa na deň. Mne zavolal z Prahy kolega z Národného divadla, že sa večer dívali z okien svojich šatní na Národnú triedu, ako tam polícia masakruje študentov. No a práve toto bol impulz, z ktorého vznikla myšlienka, aby sa prestalo hrať v divadle. To bol taký náš prvý moment revolučného prejavu, nakoľko divadlo bolo už za čias komunizmu tribúnou, kde sa dali povedať veci, ktoré sa inde povedať nedali. Samozrejme, prostredníctvom rôznych metafor a prirovnaní. Aj Shakespeare sa dal hrať tak, že to bolo politicky aktuálne. Stačilo povedať pár viet, ktoré mali hlavu a pätu a už to bolo revolučné, ak nie protištátne. V tom čase už čokoľvek, čo bolo kvalitné, vyzeralo ako rezistencia, ako odboj. A keď  kvalita znamená odboj, tak to je známka toho, že ten režim už nemôže dlho vydržať.“

Počas revolučných dní sa súbežne s prejavmi na verejných tribúnach konali aj v Štúdiu S mítingy za účasti približne 200 významných ľudí z politiky a kultúry, ktorí sa otvorenou diskusiou pridávali k revolučnému hnutiu.  Jednou z najväčších kladných zmien pádu totality bolo už počas novembrových dní otvorenie hraníc: „Dôležité bolo, že keď padla vedúca úloha Komunistickej strany, otvorili sa hranice. U nás v divadle sa zrazu objavil Pavel Kohout, ktorý skoro 15 rokov bol vo vyhnanstve v Rakúsku. Prišiel Milan Sládek a mnohí ľudia, ktorí cítili, že treba byť doma, keď sa niečo takéto deje. Svojím vystúpením sa zapojili u nás v divadle, alebo na tribúne na Námestí SNP.“ Okrem toho, „herci z bratislavských, ale aj z mimo bratislavských divadiel, chodili presviedčať pracujúcich ľudí, aby sa pridali ku generálnemu štrajku, k revolúcii. Robili to veľmi poctivo, statočne, aj s rizikom, že dostanú po papuli.“ Vykročenie do ulíc malo zaiste medzi širokou verejnosťou veľký význam a je evidentné, že aj divadelná scéna zohrala dôležitú úlohu v revolučnom hnutí za slobodu.

Nesloboda vs „nová“ sloboda

Hoci sklamanie z nastolených tristných  politických pomerov zažili mnohí, bolo treba myslieť pozitívne, vidieť situáciu v tom lepšom svetle a usilovať sa o lepšiu budúcnosť. Po revolúcii nastal u slovenského divadelného obecenstva menší útlm a divadlá museli podniknúť viaceré kroky k opätovnému získaniu si verného diváka. Toto obdobie sucha pre divadelníkov trvalo istý čas a dôvod pán Lasica vysvetľuje veľmi ľudsky, že Slováci jednoducho mali iné starosti, než chodiť do divadla. Postupne sa ale obecenstvo do divadiel vrátilo. „Pravdou je, že jedna dramatická situácia bola striedaná druhou. Každú chvíľu sa diali nejaké nečakané veci, ktoré mali takzvane rozhodnúť o našej budúcnosti.  Ale azda najnepríjemnejšie pre istú časť obyvateľov tohto štátu bolo to, že sa národnej myšlienky a myšlienky národnej samostatnosti zmocnili ľudia, s ktorými sa bolo ťažké stotožniť. Keď sa s nimi človek nechcel stotožniť, tak vyzeral, že je protinárodne orientovaný. Vtedy to bolo v mnohých ohľadoch veľmi dramatické. Držali sa hladovky za slovenský pravopis, atď. Skrátka, istí ľudia využívali možnosť protestovať a „bojovať“ za čokoľvek, pretože bolo jasné, že sa im nič nemôže stať, nakoľko nastala voľnosť a sloboda. Preto ak ktokoľvek vystúpil aj s nie veľmi akceptovateľnými názormi, tak si mohol byť istý, že ak vystúpi na námestí, ľudia ho budú počúvať. A ak ho aj nebudú počúvať, vystúpi tiež, a nik mu nemôže ublížiť.“

Napriek mnohým úskaliam nového demokratického režimu bol aj z hľadiska umenia prínos Nežnej revolúcie obrovský predovšetkým v návrate významných osobností z emigrácie, ktorí v ďalších rokoch obohacovali slovenskú populárnu scénu. Milan Lasica sa začal naplno venovať vedeniu Štúdia L+S a všemožne sa dlhší čas usiloval o jeho nezávislosť od štátu. Zažil viaceré ťažkosti počas „mečiarizmu“, kedy sa Štúdio L+S dostalo do nevôle kvôli vysielaniu satirických relácií s Milanom Markovičom, „v ktorých sa otieralo o Mečiara. Trvalo to dva roky, kým sa im podarilo program úplne zrušiť a vyhnať Markoviča z Bratislavy tak, ako kedysi nás so Satinským vyhnali. Opakovala sa situácia takisto ako vtedy, no teraz sa nikto toho Markoviča nezastal. Nás sa vtedy nikto nezastal preto, lebo sa všetci báli. Keď nás ľudia videli na ulici, tak radšej prešli na druhú stranu, aby sa s nami nemuseli stretnúť. Ale v ´94? Čoho sa tí ľudia báli? Bolo im to jedno? Alebo zákaz Markovičovho programu v televízii necítili ako zásah do demokracie?“ Milan Lasica to tak cítil a veľmi ho to trápilo.

Postupom rokov sa mu vďaka sponzorom podarilo priviesť Štúdio L+S aj k finančnej samostatnosti a nájsť mu vlastné miesto v repertoári slovenských divadiel. Dodnes je jeho cieľom kultivovať slovenského diváka a zabávať ho humorom na úrovni.

Milan Lasica – významná slovenská osobnosť

Ako 22-ročný sa po prvýkrát oženil so Zorou Kolínskou, no ich manželstvo sa po ôsmich rokoch rozpadlo. V súčasnosti už vyše 37 rokov tvorí pár s manželkou Magdou Vášáryovou, známou slovenskou herečkou, političkou a diplomatkou. Spolu majú dve dcéry, Hanu a Žofiu. Jeho priateľ a kolega, Július Satinský, ho po vyše 40 rokoch spoločného účinkovania v decembri 2002 navždy opustil. Milan Lasica je však dodnes divadelne aktívny a na Slovensku známy ako výborný humorista, dramatik, herec, spisovateľ, textár, režisér, moderátor a spevák. Okrem mnohých iných ocenení je tiež nositeľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia