Ľubica Lacinová

* 1959  

  • „V roku 1989 som už na jar videla, že sa niečo deje, že sa ten režim začína nejako rozpadať. Ako ochranári sme začiatkom roka - v januári, vo februári- dostali pozvánku pre troch ľudí na stretnutie Mladých európskych zelených do západného Berlína. Bola tam Zora Paulínyová a Oto Makýš, vybrali aj mňa. Myslím aj preto, že ako ašpirantka na SAV-ke som už v tom čase vedela komunikovať po anglicky. V tom čase to nebolo také bežné, že by ľudia vedeli komunikovať v inom jazyku ako v slovenčine. My sme tú pozvánku dostali dosť neskoro. Vtedy sa na vízum a vycestovaciu doložku čakalo 3-4 mesiace. Ja som to potrebovala v priebehu dvoch týždňov. Tak som s malou dušičkou požiadala o prijatie u náčelníčky pasového odboru v Bratislave II. Ona ma prijala a ja som jej nesmelo vysvetľovala, že nás pozvali, že je to oficiálna akcia a že oni nevedia, že to u nás tak dlho trvá. A ona mi len odpovedala: ‚Stačí vám to do dvoch dní?’ Vtedy mi došlo, že sa niečo naozaj mení. Takže to vízum aj vycestovaciu doložku som dostala a boli sme v tom západnom Berlíne. Tam sme sa stretli s Mladými európskymi zelenými. Bolo to trojdňové stretnutie, kde si vymieňali skúsenosti z rôznych štátov.“

  • „Jedným z hlavných problémov zakladania Strany zelených bolo, že sme si neuvedomovali, že demokracia musí mať aj sebaobranné mechanizmy. My sme chceli udržovať rovnosť šancí, nechať každého sa vyjadriť. Lenže pokiaľ demokracia nemá nejaké sebaobranné a sebačistiace mechanizmy, tak bude nutne ovládnutá nejakými skupinami, ktoré nemajú najčistejšie úmysly. Mali sme, myslím, zásadu, že za nás nesmie kandidovať žiadny komunista, ale hneď od začiatku sa medzi nás dostali nejakí eštebáci a dosť tam škodili. Koho všetkého sme tam mali, sme zistili neskôr, keď začali lustrácie. Nevedeli sme ich ani identifikovať, ani sa proti nim brániť.“

  • „To som vnímala dosť negatívne. Prvé voľby v 90-tom dopadli dobre, to sme boli spokojní. Medzičasom som sa vrátila, akurát sa začala rozpadávať republika, čo som dosť zle niesla, lebo ja som bola za zachovanie Československa. Vtedy som sa zapojila do rôznych hnutí za zachovanie Československa, ktoré viedla Soňa Čechová a Vlado Čech a táto partia. Bolo to hnutie za spoločné Československo, mali sme v Prahe podobného partnera, komunikovali sme. Bolo to mimo VPN. VPN sa vtedy čiastočne zmierovalo s tým, že republika sa rozpadne. Hnutie za spoločné Československo bolo organizované hnutie, ktorého oficiálnym zakladateľom a šéfom bol Vlado Čech, syn Soni Čechovej. Toto hnutie pracovalo s partnerským hnutím na českej strane, už som zabudla ako sa volalo, tuším Demokraté 92. Zbierali sme podpisy za zachovanie Československa. Vtedy sa nazbieralo vyše milióna podpisov, rátalo sa to v miliónoch, už neviem či to bol jeden alebo dva milióny, ale rozhodne to bolo niekoľko nákladiakov podpisov, ktoré sme potom doručili na Pražský hrad. To bolo v priebehu roku 92, ale možno sa to začalo už v 91. Myslím, že na jar 92 sme tie podpisy doručili. Preto sme potom dosť ťažko niesli, keď o niekoľko rokov Havel povedal, že nebola ani žiadna petícia proti rozpadu Československa, lebo tá petícia bola a skutočne sa tie podpisy rátali v miliónoch, ale skutočne si už nepamätám či to bol jeden alebo dva. Išlo to do miliónov, neboli to stovky tisíc.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 21.01.2019

    (audio)
    délka: 01:17:19
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ekofeminizmus bol ešte aj po revolúcii pojem ako z iného vesmíru

Ľubica Lacinová sa narodila 15. júna 1959 v Bratislave a vyrastala u svojej starej mamy v Skalici. Počas prvého ročníka gymnázia sa presťahovala k matke späť do Bratislavy. Popri štúdiu fyziky na prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave sa venovala fotografii a organizovala študentské výstavy a podujatia. Po absolvovaní štúdia sa popri vedeckej práci na Ústave normálnej a patologickej fyziológie SAV naďalej venovala fotografovaniu, cez ktoré sa dostala k bratislavským ochranárom združeným v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). V Základnej organizácii 13, ktorú viedol Juraj Flamík, spoluorganizovala víkendové záchranné akcie a letné tábory Stromu života. Na jar 1989 vycestovala ako jedna z troch zástupcov ochranárov do západného Berlína na stretnutie mladých európskych Zelených. Po obhájení dizertačnej práce v júni 1989 si vybavovala ročný študijný pobyt v USA. V novembri sa podobne ako mnohí ochranári aktívne zapojila do revolučného diania. S ochranármi, ktorí neprešli do VPN, založili v decembri ‘89 Stranu zelených, prvú stranu s československou pôsobnosťou, ktorá presadzovala ekologické témy. Na rozdiel od väčšiny ochranárov, ktorí opustili svoje zamestnania a pracovali pre VPN, sa Ľubica nevzdala možnosti vycestovať do USA. Do Philadelphie vycestovala v marci 1990 a pobyt si predĺžila. Po definitívnom návrate zo zahraničia koncom roku 1991 sa popri práci aktívne zapojila do činnosti feministického hnutia Aspekt a založila Alianciu žien Slovenska. S nevôľou vnímala silnejúce hlasy za oddelenie Slovenska a angažovala sa v Hnutí československého porozumenia proti rozdeleniu – pomáhala pri zbierke podpisov, ktorých sa nazbieralo vyše milióna. Od roku 1993 do roku 2001 pôsobila na univerzite v Mníchove. Dnes pracuje v Centre biovied SAV a zaoberá sa fyziológiou na bunkovej úrovni.