Mária Labayová

* 1953  

  • Márii zavolal Laco Gros, ktorý jej ponúkal hrať za Hypobank v Rakúsku. Prokop Gunár vybavil všetky potrebné papiere pre jej príchod do družstva a po uplynutí dvoch až troch týždňov už reprezentovala najlepší klub hádzanej vo svete. Mária si spomína, že pred odchodom z ČSSR mala problém získať neplatené voľno, keďže sa chystala hrať do kapitalistického štátu, ale našťastie sa všetko vybavilo. Napriek úžasným podmienkam pre hru mala Mária prvý polrok veľmi náročný a dokonca tam nebola spokojná. Negatívne na ňu vplývala nielen jazyková bariéra, ale aj iný spôsob tréningu. To ju dohnalo k tomu, že po troch mesiacoch prišla za Gunárom s kufrom a so slovami, že tu prišla hrať, nie behať. A teda, že chce ísť domov. Avšak rozmyslela si to a zostala.

  • Rozprávalo sa, že robí šport so starými ženami a to má na ňu zlý vplyv. Niekoľkokrát bol dokonca aj jej otec v škole, riešiť tento „problém”. Už bola v treťom ročníku a jednoznačne sa vyjadril, že pokiaľ nechcú, aby reprezentovala ich školu, tak ju z tej školy vezme na inú. Mária spomína, že na stretnutí po 20 rokoch, sa jej všetci ospravedlňovali a jej pedagógovia svoje správanie oľutovali. Zážitkov z obdobia normalizácie je viacero. Napríklad, vždy keď cestovali ako družstvo na nejakú súťaž, v autobuse sa nachádzali aj ľudia, ktorí s nimi nemali nič spoločné, nepoznali ich. Alebo že občas musela nejaká hráčka počas cesty na súťaž vystúpiť, keďže mala niekoho von. Aj jej otec so strýkom či brat mali v tom čase problémy. Brat horko-ťažko dokončil kvôli režimu vysokú školu. Avšak viac-menej sa pamätníčka už k tomu nevyjadrovala. Len si spomína, že ich drahý otec ich držal nakrátko, aby boli vždy úctiví, slušní a zbytočne sa nevypytovali.

  • Po roku v sezóne Mária Labayová znovu nemohla hrať. Nik vedel prečo, nik nepoznal dôvod. Neskôr z reprezentácie sa jej ozvali s tým, že jej odporúčali prestúpenie do Šale alebo Partizánskeho, keďže sa rozprávalo, že pokiaľ za Prešov bude daný tréner, tak ona nikdy nebude hrať. Mária sa snažila v rámci pauzy realizovať. Dôkazom toho je napríklad trénerský kurz, avšak v danej dobe musel byť každý zamestnaný. Pracovala v štátnom podniku ZVL Prešov, závod valivých ložísk Prešov. Tento závod prezývali aj „závod veľkej lásky”, lásky k športu, keďže tam boli viacerí, ako bola Mária.

  • Celé nahrávky
  • 1

    kino Úsmev, Košice, 16.07.2020

    (audio)
    délka: 01:25:22
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - Tipsport 2020
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Z jedného dňa na druhý mi tréner povedal, že nebudem hrať

Mária Labayová sa narodila 18. februára 1953 v Prešove. Pochádza z piatich súrodencov a je dcérou Michala a Márie (rodenej Benčíkovej) Labayovcov. V Prešove prežila viac-menej celé svoje detstvo, až po nástup na strednú školu. Jej ďalšou voľbou bola Stredná pedagogická škola v Nitre. Už ako 16-ročná sa stala juniorskou reprezentantkou v hádzanej. Hneď od začiatku bola veľmi úspešná, získala množstvo titulov, dokonca sa nachádza v sieni slávy a má za sebou 99 odohraných zápasov za ČSSR. V roku 1973 v Prešove postúpila do prvej ligy, kde nastali zdravotné ťažkosti s ramenom. Avšak bolo to niečo, čo rýchlo prešlo, i napriek tomu ju Prešov zrazu nepotreboval. Prestúpila do Plastiky Nitra. Kvôli narušenej sietnici oka sa po piatich rokoch znovu vrátila do Prešova. Odohrala jednu sezónu a opäť bola odstavená. Počas pauzy pracovala v ZVL Prešov, v závode na výrobu valivých ložísk. V roku 1983 sa začala formovať nová generácia hráčok v Prešove a Mária sa znova stala členkou reprezentácie. Pôvodne chcela odohrať len jednu sezónu, no z jednej sa stali štyri a za Prešov hrala až do roku 1987. Kvôli nenominovaniu v tom istom roku prestúpila a začala hrať za Hypobank v Rakúsku. V tomto klube oficiálne ukončila svoju kariéru ako 35-ročná. Po lete 1989 sa Mária vrátila z Rakúska domov, do Prešova. Čakala, že spoločnosť ju ocení, no nestalo sa tak, ako si to predstavovala. Ubehol takmer rok a Mária sa postupne prestala angažovať, nezaujímala sa o športové dianie. Dá sa povedať, že už úplne skončila. Po športovej kariére začala podnikať. Vybudovala športový klub z bývalej ubytovne. Pamätníčka aktuálne firmou nedisponuje a užíva si dôchodok. Síce už aktívne nešportuje, ale občas si ide zaplávať a stále sleduje športové dianie v televízii.