Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Kuzma (* 1970)

• narodený 13. novembra 1970 v Komárne ako Zoltán Lévai ako maďarský Róm

• v troch rokoch bol adoptovaný Tomášom Kuzmom a Oľgou, rod. Križankovou z Opatovej pri Trenčíne

• biologických rodičov ani súrodencov nikdy nepoznal

• po rozvode rodičov žil v Trenčíne, vyrastal v skromnom, no podnetnom prostredí dobrých susedov a učiteľov

• vyučil sa v panelárni, základnú vojenskú službu neabsolvoval

• pracoval v Konštrukte, po revolúcii prišiel o prácu, vystriedal niekoľko zamestnaní

• oženil sa, vplyvom zlej sociálnej situácie a nesprávnych rozhodnutí prišli o byt

• dva roky žili v neistote na ulici, v ubytovniach a u známych

• získali sociálne bývanie v prostredí sociálne slabších a rómskych rodín

• niekoľko rokov sa venuje deťom z vylúčenej komunity, vedie „triedu“ približne 16 detí

• koncom roka 2025 bol ocenený titulom Srdce na dlani za dlhoročnú dobrovoľnícku činnosť v rámci projektu Kasárenská – deti sa hrajú

• v čase dokumentovania žil v Trenčíne ako invalidný dôchodca

Juraj Kuzma sa narodil 13. novembra 1970 v Komárne ako Zoltán Lévai. Z rozprávania vie, že pochádzal zo šestnástich súrodencov, jeho rodičia patrili k rómskej etnickej menšine a boli maďarskej národnosti. Nevie, ako sa volali a nepozná ani mená svojich súrodencov. Nikdy sa s nimi nestretol. Hneď po narodení bol umiestnený v dojčenskom ústave v Skalici, kde strávil svoje prvé tri roky života, z ktorých si nič nepamätá.

Zmena identity a nový život 
Keď mal Juraj tri roky, jeho život sa zásadne zmenil. Hoci už mal viac rokov, stále bol v dojčenskom ústave, kde zostávajú deti v ústavnej starostlivosti spravidla do jedného roka. Trojročný Zoltán Lévai bol však stále v Skalici a nie v klasickom bežnom detskom domove, odkiaľ si ho adoptovali jeho neskorší rodičia. „Mama chodila po detských domovoch, pozerala a keď ma zbadala, že som sa jej hneď zaľúbil. Doniesla mi takú makovú pletenku, o týždeň prišla znova a tú makovú pletenku som mal stále na stolíku položenú. Nechcel som si ju dať zobrať. Potom začal proces adopcie behom mesiaca už som bol u našich,“ približuje proces, ako sa dostal k svojim adoptívnym rodičom Tomášovi Kuzmovi a Oľge, rodenej Križankovej. O svojich biologických rodičoch vie len veľmi málo. „Moji biologickí rodičia boli Maďari, maďarskí cigáni. Mal som viacej súrodencov, ale, bohužiaľ, bola taká doba, aká bola. Mama to nestíhala, tak sme boli väčšinou v ústavoch. No a tým, že si ma títo moji druhí rodičia adoptovali, zmenili mi národnosť na slovenské. Dovtedy som mal maďarskú národnosť. Zmenili mi aj meno a dostal som tým pádom aj slovenskú národnosť,“ približuje svoj pôvod Juraj. V troch rokoch sa zo Zoltána Lévaia, maďarského rómskeho chlapca, stal Juraj Kuzma slovenskej národnosti. 

Rodinné zázemie a formovanie hodnôt
Jurajovi adoptívni rodičia v čase jeho adopcie žili v Opatovej pri Trenčíne. Otec pracoval ako typograf v tlačiarni a mama pôsobila ako konštruktérka-kreslička v Konštrukte v Trenčíne. Otcov dedo v období prvej svetovej vojny prišiel na Slovensko ako vojak zo Sovietskeho zväzu a oženil sa v Opatovej pri Trenčíne, kde sa usadil. Rodina sa venovala poľnohospodárstvu a rokmi si prácou a gazdovaním nadobudli značný majetok. Po druhej svetovej vojny však bola rodina Kuzmovcov označená za kulakov a pod ťarchou vysokých kontingentov a trestných výmerov boli Jurajovi starí rodičia donútení vstúpiť do družstva, kde až do smrti pracovali. Spočiatku Juraj s rodičmi žil v Opatovej, no keď mal šesť rokov, rodičia sa rozviedli a mama odišla aj malým Jurajom žiť naspäť k rodičom do Trenčína. Mamin otec pochádzal zo Smolinského na Záhorí. „Dedko bol vyučený u Baťu, obuvníka. Už ako 18-ročný pracoval ako obchodvedúci. Bol veľmi šikovný, čo sa týkalo počítania, sortimentu v obchode, aj výroby topánok. Takže takto vlastne začali žiť a robil obuvníka ešte aj na dôchodku. Dedko, kým umrel, mali 82 rokov. Bol to veľmi seriózny a dobre zmýšľajúci človek. Dalo by sa povedať, že až starý sedliacky zdravý rozum mali,“ spomína na dedka Križanku Juraj, ktorý po otcovom odchode z rodiny predstavoval mužský vzor v jeho dospievaní. Juraj často trávil voľný čas aj prázdniny u starých rodičov z maminej strany, ktorí mali dom v Trenčíne. Stará mama spomínala, že počas druhej svetovej vojny prenajali ich dom manželom Zuckermandlovcom. „Boli to Židia, mali v Trenčíne železiarstvo. Koncom vojny, keď ustupovali fašisti, tak ich niekto udal, že žijú v tej našej chalupe. Nemci ich vyhodili von z domu a vedľa v uličke v priekope všetkých zastrelili. Mali jedinú dcéru,“ spomína Juraj na rozprávanie starých rodičov. Na vojnu im v dome zostala „pamiatka“ v podobe prestreleného okna a diery v stene v kuchyni. Popri ich domu dole ulicou totiž ustupovali nemeckí vojaci, ktorých pred sebou hnali partizáni. Ulica sa dodnes volá Partizánska. 

Detstvo medzi otázkami a istotami
Jurajovi rodičia sa v roku 1977 rozviedli a Juraj s mamou osameli. Otec sa presťahoval naspäť k rodičom do Opatovej a ich vzťahy ochladli. Juraj v Trenčíne navštevoval materskú aj základnú školu, na ktoré má len najlepšie spomienky. Keď mal približne desať rokov, tak sa na dvore na sídlisku, kde s mamou bývali, od detí dozvedel, že je adoptovaný. „Viete, aké sú deti. Povedia aj to, čo nemajú. Mamy som sa pýtal a potom mi začala vysvetľovať tak zoširoka všeobecne. V tých desiatich rokoch to ešte dieťa tak nechápe, ako neskôr. Potom sme sa k tomu vrátili, keď som mal okolo tých 15-16 rokov. Vysvetlila mi celú situáciu a proces mojej adopcie,“  spomína Juraj na chvíľu, keď sa od detí dozvedel, že nemá pravú mamu. Pamätá si, že vtedy to nevedel detským rozumom spracovať. „Mama sa tomu bránila, lebo nevedela, aká reakcia bude odo mňa na to všetko. Ale uchlácholila ma a vysvetlila mi, že moja biologická mama sa nemohla o mňa starať. Tak si ma zobrala ona, že si ma vychová a budeme žiť spolu.“ K Jurajovmu detstvu a dospievaniu v socialistickom systéme patrili aj iskričky a pionieri, rovnošata s červenou šatkou uviazaná na jednotku a pionierske tábory. Do tých chodil veľmi rád a vďaka maminej práci a podpore jej zamestnávateľa sa ich mohol zúčastňovať. Hoci mama v strane nebola, ako slobodná matka starajúca sa o adoptované dieťa mala podporu. Pamätá si, že veľakrát pre Juraja dostala aj oblečenie a pomôcky do školy a vďaka dobrým ľuďom sa im žilo ľahšie. Veľmi rád spomína na súdržnosť rodín na sídlisku, kde vyrastal. Mamy piekli buchty pre všetky deti na dvore a tie sa učili deliť sa a podporovať sa navzájom. Oteckovia brávali detí do dielní v dome, kde sa Juraj priučil aj mužským prácam ako je pribíjanie klincov, hoci vyrastal bez otca. Ako malý chlapec chodil aj do kostola. Nie však s mamou, no vodievala ho tam staršia pani susedka. Hoci vie, že sa to maminým nadriadeným nepozdávalo, povedala im, že radšej nech chodí do kostola, ako by mal robiť zlo na ulici. „Každý týždeň som sa do kostola tešil. Ja som si tam sadol, počúval a modlil sa. Mne sa tie kázne ľúbili, bral som to ako niečo výnimočné. Vedel som, že mnoho ľudí nemôže v tej dobe chodiť do kostola a ja som tu vymoženosť mal, že som mohol ísť,“ spomína Juraj.

Dospievanie bez predsudkov
Juraj chodil do školy veľmi rád a k jeho obľúbeným predmetom patrila najmä hudobná výchova. Rád počúval cimbalovú hudbu, no nevedel, prečo. Vždy vnímal, že je tmavší ako ostatné deti v škole či na sídlisku, no nikto mu nedával najavo, že je iný. V učení nevynikal a dosahoval zlatý stred, mal rád aj prírodopis a históriu. V škole mu stačilo pozorne počúvať, učitelia ani spolužiaci teda nemali dôvod poukazovať na jeho pôvod, o ktorom v tom čase ani netušil. „Ja som vtedy nevedel, že je niekto cigáň alebo Róm. Ale viac menej mi boli tí ľudia takí bližší, ako druhí ľudia. Až potom v 15 rokoch, keď mi to mama celé vysvetlila, tak som pochopil, prečo sa mi tá hudba ľúbi, prečo rád pozerám dokumenty o živote kočovných národov a všetko, čo sa dialo v minulosti. Veci, o ktorých som len počul alebo videl na televíznej obrazovke. Bolo mi to bližšie, no nevedel som prečo. Neskôr som pochopil, že je to moja vlastná krv a preto mi je to celé bližšie,“ vysvetľuje Juraj, ako sa dozvedel a prijal svoju inakosť rómskeho pôvodu. V tom čase mal snahu nájsť svojich biologických rodičov a súrodencov, no nepodarilo sa mu to. Keďže mal zmenené meno a po maďarsky nevedel, nepochodil. Po skončení základnej školy bolo náročné dostať sa na strednú školu či do učenia. V jeho ročníku bolo v tom období veľmi veľa detí a niektoré z nich museli navštevovať aj rozdielové ročníky, aby sa všetci do nejakej školy dostali. Juraj sa chcel vyučiť za zámočníka, no napokon sa mu aj vďaka maminým kolegom podarilo dostať sa do učenia do závodu, kde vyrábali panelové prefabrikáty a stavbárske dielce. Aj tam mal šťastie na priateľské prostredie a kolektív. „Ja som to vnímal ako šťastné obdobie mojej puberty, lebo tá puberta prebehla v tej učňovke. Bol som veľmi spokojný. Nikdy som nemal problémy s učiteľmi. Mali sme tam príklad cigáňa, ktorý bol učiteľ, no ale to bol čistotný chlap, vyčistený, nechty spravené a veľmi seriózny človek,“ spomína na rómskeho učiteľa Juraj. V Trnave na učňovskej škole strávil dva roky a ani z toho obdobia si nespomína, že by ho niekto zaznával len z toho dôvodu, že je z rómskej minority. Všeobecne veľmi rád spomína na všetkých učiteľov, ktorým vďačí za vzdelanie a prípravu na život. „Učili nás aj úcte k starším ľuďom a učiteľom. Či to bolo na základnej alebo na učňovke, učiteľ je tu od toho, aby nás niečo naučil a keď sa budeme správať aj my normálne a počúvať, čo nás učia, budeme mať v živote väčšiu šancu sa niekde zaradiť. Nikdy nás neodrádzali, že vy cigáni, vy nemáte na nič, vy nebudete na nič. V tej dobe nerobili rozdiely medzi ľuďmi. Veď sa to ani tak nehovorilo, že vy ste cigáni, dnes Rómovia, chrapúni, bieli, ružoví, fialoví... Proste taká až segregácia nebola,“ spomína na učiteľov Juraj.

Na prahu zmien
Po návrate do Trenčína sa snažil zaradiť sa do dospeláckeho života. Po skončení učenia si užil posledné dva mesiace prázdnin a v septembri 1986 nastúpil taktiež do Konštrukty, kde robila jeho mama. Spočiatku pracoval v stavebnej skupine, neskôr kvôli problémom s chrbtom prešiel do administratívy a počas víkendov a sviatkov si ešte privyrábal ako vrátnik. Konštrukta fungovala ako štátny výskumno-vývojový ústav, ktorý pre potreby československého a spojeneckého zbrojárskeho priemyslu Varšavskej zmluvy navrhoval, testoval a zdokonaľoval delostrelecké systémy, muníciu a vojenskú techniku. Juraj však na vojenčinu nešiel. Dvakrát bol na odvode a ani raz ho neodviedli. „Veliteľ, čo bol na závodnej stráži a vedúci tajného odboru, sa ma pýtali, či chcem ísť na vojnu alebo zostanem robiť. A ja hovorím: ‚Vojna nie je zlá, ale zbytočne zabitý čas a peniaze.‘ A on mi povedal: ‚Dobre, necháme ťa tu a nebudeš musieť ísť na vojnu, my to vybavíme.‘ Takže aj v tomto som mal šťastie.“ Jurajovi sa v tom čase už začali prejavovať problémy s pohybom, no vojenčine sa nevyhýbal. Vedel, že aj tak by nepôsobil so zbraňou v ruke, ale v pomocných zložkách v nemocnici alebo v kuchyni. Ako perspektívneho robotníka ho lákali aj do strany, no jemu sa nechcelo. Ani mama nebola straníčka. Vedel však, že vďaka strane sa môže dostať k podnikovému bytu. Chcel sa osamostatniť, tak si na jar v roku 1989 prihlášku do strany podal. Pracoval na vrátnici a spomína si, že cez bránu podniku prešlo množstvo zaujímavých ľudí. „K nám do podniku chodili tajní, keď som robil na bráne. Viete, oni mali tendenciu sa vypytovať čo kto povedal, kam išiel a podobne. Povedal som im: ‚Choďte sa ho pýtať, čo mňa je po tom. Mne dajte s tým svätý pokoj. Ja to neuznávam. Žalovať.‘ Potom mi dali pokoj. Vedel som, kto to je, ale mňa tie veci nezaujímali,“ spomína na chvíle, keď sa tajní snažili z neho dostať informácie o ľuďoch v podniku. Zvýšený pohyb zaznamenal najmä v období pred novembrom 1989. „Keď sa blížil ten 1989, už sa tam určite niečo dialo, lebo už to začalo byť také aj napäté, aj voľnejšie, ako v ktorých smeroch. Tí vysokí straníci sa báli, čo bude, lebo už vedeli, že sa niečo chystá.“ 

Nová doba, ťažké časy
Jurajovi krátko pred revolúciou pridelili garsónku, no do strany už vstúpiť nemusel. V podniku bolo vedenie čoraz nervóznejšie. „Ten november, keď to vyvrcholilo a boli tie demonštrácie, bol som aj ja v meste. Nemôžem povedať, že som sa nebol pozrieť. Ľudia skandovali všelijaké heslá, pískali, kľúčmi štrngali. Zrazu prišlo také vyslobodenie, strašne veľa slobody. Začalo sa chodiť von do zahraničia. Ale tá doba nám nič moc dobré nepriniesla,“ konštatuje Juraj. V ďalších rokoch sledoval, ako sa spoločnosť mení a nepáčilo sa mu to. V roku 1992 začalo v Konštrukte veľké prepúšťanie. O rok neskôr bol štátny podnik rozdelený na dva samostatné štátne subjekty. Jurajova mama to už našťastie nezažila, krátko predtým odišla do dôchodku. O prácu prišiel aj Juraj a bol deväť mesiacov nezamestnaný. Občas si našiel nejakú brigádu, pomáhal susede viesť reštauráciu a nakoniec si našiel prácu ako upratovač na gymnáziu. Jurajovi sa žiadna práca nepriečila. „Povedal som si, že keď to môžu na západe robiť aj doktori, prečo by som to aj ja nemohol robiť?! Tak som išiel.“ Upratoval školu a cez prázdniny pracoval v údržbe. Časom vystriedal ďalšie zamestnania, pracoval v nemocnici, v expedícii nábytku a v predajni kobercov. S nesúhlasom sa prizeral rozpadu Československa. Juraj v práci v nemocnici stretol svoju manželku Alicu. Práve si robil kurz, aby mohol pracovať ako asistent pre zdravotne ťažko postihnutých a Alica pracovala v Centre sociálnych služieb ako ošetrovateľka. Krátko pred ich sobášom zomrela Jurajova mama. Mladomanželia si chceli vybudovať nový domov v byte, ktorý Jurajovi po nej zostal. Jurajovu garsónku predali a peniaze investovali do prerábky. To im však nestačilo, tak si zobrali úver. Prišla však ťažká doba a nepokojne sledovali, ako v krajine ubúda práce a stúpa nezamestnanosť. Juraj musel kvôli zdravotným komplikáciám odísť do invalidného dôchodku a Alica prišla o prácu. Po nesplatení niekoľkých splátok úveru im byt zobral exekútor a ocitli sa na ulici, kde strávili dva roky. 

Z ulice do komunity
Po dvoch rokoch na ulici, v ubytovniach a občasnom bývaní u priateľov sa na nich usmialo šťastie. Vďaka dobrým ľuďom sa im v roku 2010 podarilo dostať k sociálnemu mestskému bytu. Sídlisko sociálneho bývania na Kasárenskej ulici v Trenčíne vybudovalo mesto v areáli bývalých Pozemných stavieb. V areáli od začiatku žili sociálne slabšie rodiny, dôchodcovia a rómske rodiny. Aktuálne tam nažíva 16 rodín a takmer 80 ľudí, z čoho je 16 detí. Juraj s Alicou sú veľmi vďační za domov, ktorý si mohli nanovo vybudovať. V komunite ľudí na Kasárenskej začal pomáhať susedom s praktickými záležitosťami ako je vypĺňanie tlačív a s komunikáciou s úradmi a podobne. „Nikdy som nemal problém, ani na úradoch. Človek musí dokázať žiť a učiť sa. Učíme sa od kolísky až po hrob. Keď sa nedokážete prispôsobiť tej alebo tej dobe, naučiť sa počúvať tých skúsenejších ľudí, nebude dobre,“ myslí si. Juraj v komunite požíva všeobecný rešpekt a úctu od ostatných obyvateľov, rád pomáha a organizuje v nej spoločenský život. Je presvedčený, že jeho život veľmi ovplyvnil spôsob života, ktorý získal vďaka tomu, že mal šťastie žiť s milujúcou adoptívnou mamou a jej rodinou. „Mal som šťastie, že som nežil len medzi našou skupinou, ale aj medzi druhými ľuďmi. Prichádzal som do takého prostredia, kde bolo z každej strany niečo. Či to bolo naučiť sa klinček pritĺkať v dielni u tých chlapov alebo vŕtať. Mama ma zase naučila prať, variť, upratovať. Nikdy som nebol odstrkovaný, nikto ma neposielal preč. Vždy ma zapájali do všetkého a aj keď som bol viac mokrý, ako to prádlo, ale pral som. Z toho som mal radosť. Mal som šťastie, že som sa vždy dostal k takým ľuďom, čo ma niečo naučili,“ s vďakou spomína na najlepšiu školu života Juraj. 

Pán učiteľ Juraj
Ďalší veľký zlom Jurajovi priniesla náročná spoločenská situácia v období pandémie Covidu. O život ľudí z komunity na Kasárenskej ulici sa začal zaujímať sociálny pracovník z mestského úradu Patrik Čech. Zhodou okolností a aj vďaka legislatíve EÚ vzniklo nariadenie a tiež potreba vybudovať centrum pre deti z vylúčených komunít. Vďaka vypracovanému projektu a investícii mesta, ktoré zaobstaralo unimobunku, vzniklo centrum pre deti. Hneď od začiatku sa o centrum starali Juraj s Alicou. „My sme vlastné deti nemali a hovorím si, či mám sedieť doma celý deň či na dvore a nič nerobiť? Však je tu kopa detí a keď si ich všímate, sú šikovné. Treba im niečo ukázať, dokázať s nimi pracovať. To ma tak „nahecovalo“. Na základe toho sme to začali aj so ženou robiť. Keď nám nebolo dopriate mať vlastné deti, tak nám aspoň takto, ako sa povie, Pán Boh tých detí dá,“ vysvetľuje Juraj svoju motiváciu starať sa o deti. Takmer všetky deti z komunity navštevujú špeciálnu školu, len dve deti chodia do klasickej školy. Juraj to vníma ako veľké zlyhanie systému a ich rodičov, ktorí tiež kedysi navštevovali len špeciálne školy, hoci by mali schopnosti získať aj hodnotnejšie vzdelanie a šancu na lepší život. Oni to však nechcú, iný život nepoznajú. Pripomína, že rodičia detí vyrastali ešte v socializme a hoci sú to dnes päťdesiatnici, stále nevedia pochopiť, že aj deti treba učiť novým veciam. Až teraz, keď prišla nová trieda, vidia, že deti majú záujem, chcú si niečo nakresliť, naučiť sa napísať svoje meno, opísať písmená a potom to s radosťou ukázať doma. Vidieť, že učenie im prináša radosť. Komunitné centrum všetci nazývajú „trieda“ a pravidelne sa stretávajú v piatok poobede. Juraja deti volajú prirodzene pán učiteľ a spolu s Alicou im pripravujú množstvo tvorivých aktivít, učia sa s nimi, maľujú, kreslia či navliekajú korálky. Postupne im začali pomáhať dobrovoľníčky študentky a v poslednom období im veľmi pomáha dobrovoľníčka Danka Váni z programu Trenčín 2026. Z času na čas do komunitného centra donesú nejaký materiál aj sponzori. „Začalo sa nám znova dariť a vďaka ľuďom z Trenčína 2026 a sponzorom budeme mať ihrisko. Myslím si, že je to dobré, pretože tieto deti poznali len to, čo je tu. Ako sa nadáva, ako sa žije rómsky život a nič iné. V tejto triede prišli na to, že sa dá aj ináč, že sa dá aj kresliť, maľovať, čítať, počítať. Každý piatok sa na to tešia,“ približuje Juraj fungovanie triedy. V blízkej dobe chce Juraj rozšíriť aktivity aj na ďalší deň v týždni. Teší ho, že deti sa sami pýtajú, kedy bude znova trieda. 

Ocenenie za srdce na dlani
Pre Juraja „jeho“ deti a trieda veľa znamenajú. „Mám velikánsky dobrý pocit na srdci, že robím niečo pre tieto deti. Viem, že keď niečo urobím pre ne dobre, teší ma pri srdci, že tie deti sem idú. Keď neprídu všetci, ja som normálne sklamaný.“ V roku 2026 sa plánuje s deťmi zapojiť aj do aktivít Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín 2026 a brávať ich aj do mesta medzi ľudí, aby ich čo najviac priblížil majoritnej spoločnosti. Koncom roka 2025 bol Juraj za svoju dlhoročnú dobrovoľnícku prácu pre deti z vylúčenej komunity ocenený titulom Srdce na dlani za dobrovoľnícku činnosť v rámci projektu Kasárenská – deti sa hrajú. Cenu udeľuje Národný inštitút vzdelávania a mládeže (NIVAM) a Trenčianske dobrovoľnícke centrum.