Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miroslav Kusý (* 1931  †︎ 2019)

• Miroslav Kusý sa narodil 1. decembra 1931 v Bratislave v robotníckej rodine

• V roku 1950 zmaturoval a odišiel do Prahy na Vysokú školu politických a hospodárskych vied

• Štúdiá marxistickej filozofie dokončil na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej

• Stal sa členom KSČ, vplyvom viacerých okolností ale začal svoj postoj ku komunistickému zriadeniu postupne prehodnocovať

• V Prahe pracoval do roku 1957 ako referent na ministerstve školstva

• Privítal príležitosť odísť na Univerzitu Komenského v Bratislave a vrátiť sa po viacerých rokoch opäť domov

• Pôsobil na pozícii odborného asistenta Katedry dejín filozofie a logiky, neskoršej Katedry dejín historického materializmu UK, stal sa docentom a nakoniec profesorom

• V roku 1968 začal pracovať ako vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS, za svoju kritiku režimu bol však vylúčený zo strany a zo zamestnania

• Stal sa dokumentaristom Novinárskeho študijného ústavu v Bratislave, neskôr získal miesto v Univerzitnej knižnici

• Podpísaním Charty 77 sa dostal do pozornosti ŠtB, z Univerzitnej knižnice ho vyhodili

• Mohol pracovať už len ako robotník, ale kvôli svojej minulosti získaval prácu len s veľkými ťažkosťami

• Súčasťou jeho života sa stalo prenasledovanie a opakované vyšetrovanie zo strany bezpečnostných orgánov

• Koncom 80. rokov začal intenzívne využívať ako prostriedok šírenia svojich názorov Rádio Slobodná Európa

• V roku 1989 ho obžalovali v procese s tzv. Bratislavskou päťkou a odsúdili na deväť mesiacov odňatia slobody

• Počas Nežnej revolúcie sa stal podpredsedom Verejnosti proti násiliu, v decembri 1989 bol vymenovaný za riaditeľa Federálneho úradu pre tlač a informácie

• Do volieb v roku 1990 zastával miesto poslanca Federálneho zhromaždenia, po ich uskutočnení sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a členom jej predsedníctva

• Od roku 1990 bol rektorom Univerzity Komenského, pôsobil aj ako vedúci Katedry politológie FF UK

• V rokoch 1991 a 1992 pracoval ako riaditeľ Kancelárie prezidenta ČSFR pre Slovensko

Narodil sa 1. decembra 1931 v Bratislave v robotníckej, ľavicovo orientovanej rodine.  Za roznášanie komunistických letákov bol jeho otec v období 2. svetovej vojny odsúdený režimom Slovenskej republiky na jeden rok odňatia slobody. Trest bol vymeraný  aj jeho matke „ale ju nemohli ešte vtedy fašisti zavrieť, pretože mala dve malé deti. Potom už komunisti si s tým problém nerobili. Ale vtedy to ešte takto fungovalo. Advokát jej hovoril: ,Vy sa nebojte, vás nemôžu vziať do kriminálu, ani ju nevzali.“ Napriek odsúdeniu otca mohol Miroslav pokračovať v štúdiu. „Skorej som bol pred spolužiakmi hrdina než ako zradca.“ Matka však ostala v neľahkej situácii sama s dvomi deťmi. Určitá benevolencia vtedajšieho systému sa prejavila napr. v tom, že otca prepustili o niekoľko týždňov skôr – aby mohol stráviť nastávajúce Vianoce s rodinou.

V Bratislave žil vo štvrti, ktorá sa vyznačovala národnostnou pestrosťou. Nové pomery panujúce v Slovenskej republike ale spôsobili v spoločnosti rýchlu zmenu. Spomína si napr. na suseda – zametača, ktorý ihneď využil ponúkané možnosti samostatného štátu a stal sa gardistom. „V nedeľu ráno chodil v gardistickej uniforme, vždy pripitý, a vykrikoval... [protičeské] a protižidovské heslá... Bol to zvláštny prerod človeka, ktorý bol vlastne na tej najnižšej priečke ako zametač a naraz sa stal kýmsi, keď si obul čižmy a  obliekol uniformu.“ Zrazu bolo dôležité, akú má kto národnosť, či je Čechom, Maďarom, Slovákom alebo Židom. V Bratislave prežil aj koniec vojny a oslobodenie Červenou armádou. Otca vtedy šokovalo, že prvý sovietsky vojak, ktorého ako komunista vítal, ho okradol o hodinky.   

Miroslav Kusý pokračoval v štúdiu na bratislavskom gymnázium, kde v roku 1950 zmaturoval. Hoci v politike zastával ľavicové stanovisko, priatelil sa aj so spolužiakmi iného zmýšľania. Po februári 1948 vnímal vládu KSČ z pozície stúpenca a neskôr aj člena strany, bol presvedčený o správnosti jej konania. „Počúvali sme procesy, ktoré boli verejne vysielané na uliciach ampliónmi a verili sme tomu, že sú to zradcovia, ktorí sa verejne priznávajú ku svojim zločinom. Bolo to ohavné, strašné, ale sme si hovorili, prečo by sa priznávali, keby to neurobili.“ Na začiatku 50. rokov odišiel do Prahy na Vysokú školu politických a hospodárskych vied, ktorá však čoskoro zanikla, preto po druhom ročníku prešiel na Filozofickú fakultu (FF) Univerzity Karlovej, kde dokončil štúdiá marxistickej filozofie: „Iná tu vtedy nebola a tam som sa orientoval na problematiku teórie poznania. Z toho som písal diplomovú prácu a potom aj kandidátsku prácu.“ Ostal pôsobiť v Prahe, kde vplyvom viacerých okolností postupne začal prehodnocovať svoj postoj ku komunistickému zriadeniu. „To už boli tie veľmi búrlivé roky. Stalinova smrť, demaskovanie Stalinovho kultu, strašné diskusie na všetky tieto témy, čiže sa to všetko začalo, tá pevná komunistická stavba, rúcať.“

V Prahe pracoval do roku 1957 ako referent na ministerstve školstva, privítal však pozvanie na Univerzitu Komenského (UK) v Bratislave. Dostal tak príležitosť vrátiť sa po viacerých rokoch opäť domov. Do roku1962 pôsobil na pozícii odborného asistenta Katedry dejín filozofie a logiky, neskoršej Katedry dejín historického materializmu, kde bol zamestnaný až do svojho vynúteného odchodu z univerzity.

Druhá polovica 60. rokov v Československu sa niesla v znamení uvoľňovania politickej atmosféry, čo Miroslavovi Kusému umožnilo veľa publikovať. „Ale stále sme vlastne žili v komunistickom tábore. Ten tábor bol zdanlivo až do vpádu vojsk a ten to len potvrdil, že je neporaziteľný a že sa s ním nedá pohnúť. Stále sme rozmýšľali, aj keď sme už boli vytriezvení marxisti, tak sme stále rozmýšľali v tých dimenziách, že toto sú hranice, tie sú pre nás neprekročiteľné.“ Akékoľvek snahy o reformovanie komunistického zriadenia sa ale ukázali ako nereálne. Udalosti augusta 1968 ho šokovali, správu o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy považoval za zlý vtip. „Nečakali sme to... hovorilo sa o tom, ale stále bolo: ,Toto by si predsa nemohli trúfnuť, to je príliš silné kafe.ʻ“ V rovnakom roku sa stal vedúcim ideologického oddelenia Ústredného výboru KSS: „Ja som tam šiel po dohode s Husákom, ktorú on formuloval dvomi zásadami. Prvá bola, že s Dubčekom stojíme a padáme, to bola prvá verejne priznaná zásada a druhá bola, že od Akčného programu strany neustúpime ani krok.“ Gustáv Husák však postupne od týchto princípov ustupoval. Kritiku zo strany M. Kusého nechával bez odozvy: „Až potom som pochopil jeho taktiku, že keď si upevnil svoju pozíciu... a začal s tým procesom normalizácie, tak vtedy začal aj s čistkami ľudí, ktorí okolo neho neplnili jeho program premeny a neľútostne sa s nami vysporiadal.“ Miroslav Kusý bol vylúčený zo strany a prišiel o miesto profesora na Univerzite Komenského. V spoločnosti prebiehali čistky, bolo to „obdobie beznádeje, keď sme rezignovali na všetko a sme si hovorili: ,Nedá sa nič, len všetko trpne prijať svoj osud.ʻ“ Stal sa dokumentaristom Novinárskeho študijného ústavu v Bratislave, kde prekladal, neskôr získal zamestnanie v  Univerzitnej knižnici. Paradoxné je, že tu sa dostal aj k antikomunistickej literatúre, ku ktorej nemal prístup ani ako univerzitný profesor: „Tú knižku som dostal na dva týždne do rúk, aby som ju spracoval a potom šla do trezoru... Za tie dva týždne som to stihol nielen ja prečítať, ale aj [ľudia] okolo.“ 

Ďalším významným medzníkom v jeho živote sa stala Charta 1977. Ľudia, ktorí ju iniciovali a podpísali, mu boli blízki, s viacerými sa priatelil. Podpísanie Charty znamenalo preňho radikálnu zmenu, pretože sa dostal do hľadáčika ŠtB. „Keby som ja bol vedel, že budem jediný na Slovensku do toho dátumu, asi by som si to nebol trúfol urobiť, ale predpokladal som, že nás bude oveľa viac.“ Prvý nátlak zo strany režimu smeroval k tomu, aby sa vysťahoval z republiky. „Keď sa vám tu nepáči, môžete ísť. Ale vtedy som už bol na dne, pokiaľ ide o zamestnanie, tak som si mohol dovoliť im povedať: ,Mne sa tu bude páčiť, keď vy odídete.ʻ“ Miroslav Kusý sa vtedy „zaťal“ a povedal si, že takúto radosť im urobiť nemôže.  Zásadným problémom sa stalo získanie zamestnania. Po podpísaní Charty mohol pracovať už len ako robotník, z Univerzitnej knižnice ho vyhodili. „Kdekoľvek som sa uchádzal o miesto, po mesiaci ma vyhadzovali.“ Doteraz nespočítal, koľko ich v tomto období vystriedal. Bol zamestnaný v podniku Vodné zdroje, Labora, v 80. rokoch v Štátnom inštitúte urbanizmu a územného plánovania (Urbion) a v mnohých ďalších.

Súčasťou jeho života sa stalo prenasledovanie a opakované vyšetrovanie zo strany bezpečnostných orgánov. Najnepríjemnejšie bolo, že nikdy nevedel, za aký čas sa z výsluchov vráti domov: „Oni na vás revali... a som zistil, že jediná možnosť bola voliť rovnaké zbrane. Keď on  reval na mňa, reval som ja naňho... Keď bol človek jemný a útlocitný, tak to sa vyžívali.“

Koncom 80. rokov začal intenzívne využívať ako prostriedok šírenia svojich názorov Rádio Slobodná Európa, ktorého vysielanie prestal režim v tom čase rušiť. „Naskytla sa fantastická možnosť, že celé Československo, milión ľudí vás mohlo počúvať.“ Začal každý týždeň do rádia telefonicky posielať svoje analytické a kritické rozbory pomerov v Československu. Keďže o vlastný telefón na čas prišiel, telefonoval z poštového úradu alebo od známych. „Volali ma okamžite na generálnu prokuratúru s tým, že ma varovali, keď to bude pokračovať, aby som počítal s trestným konaním.“ Pokúšali sa ho zastrašovať aj počas výsluchov, keď mu otvorene povedali: „Pán Kusý, keď sa toto, tieto naše rozhovory dostanú do Slobodnej Európy, počítajte s tým, že máte deti, že sa im môže niečo stať.“ Miroslav Kusý však neprestal.

Pravidelne sa stretával s inými chartistami, spisovateľmi a intelektuálmi, medzi nimi aj s Václavom Havlom, Dominikom Tatarkom, Milanom Šimečkom st., Martinom Bútorom a ďalšími. „To bolo najkrajšie obdobie nášho života, pretože to bolo také rýdze, čisté. Už prvá schôdza po páde režimu... bola o niečom inom. Už bola o peniazoch a o spisovateľských zmluvách, čo kto môže. Už to bolo pragmatické.“ Miroslava Kusého ale jeho činnosť nakoniec priviedla v roku 1989 do väzenia a pred súd. Jeho posledná vyšetrovacia väzba sa skončila procesom s tzv. Bratislavskou päťkou, v ktorom súdili o.i. aj Jána Čarnogurského či Hanu Ponickú. Obvinenie vyplývalo z ich iniciatívy uskutočniť kladenie kvetov v mestách na Slovensku, kde v auguste 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili domácich obyvateľov. „Napísali sme list... že pôjdeme položiť veniec, kde bola zastrelená Danka Košanová, a že im to oznamujeme, pretože nechceme robiť žiadnu ilegálnu činnosť... A toto sa odvysielalo na Slobodnej Európe a dôsledok bola hysterická reakcia režimu.“ Miroslava Kusého nakoniec obžalovali kvôli opakovanému publikovaniu komentárov v Rádiu Slobodná Európa a odsúdili ho na deväť mesiacov odňatia slobody. Proces s ním prebehol doslova pár dní pred začiatkom revolúcie, sprevádzali ho už protestné zhromaždenia občanov pred Justičným palácom v Bratislave. Udalosti 17. novembra 1989 všetko zmenili. „Husák mi síce dal milosť, ale ja som neprijal milosť od Husáka. Keby som sa cítil vinný, tak môžem dostať milosť, ale pretože sa necítim vinný, tak neprijímam žiadnu milosť.“ Neskôr bol rozsudok vynesený v jeho prípade zrušený.

Počas novembrovej revolúcie sa začal výrazne politicky angažovať, stal sa podpredsedom Verejnosti proti násiliu. „My sme sa neodvážili toľko žiadať ako sa dosiahlo... vtedy ktosi povedal: ,Moc leží na dlažbe a každý sa ju bojí zdvihnúť.ʻ“ Ešte v decembri 1989 bol vymenovaný za riaditeľa Federálneho úradu pre tlač a informácie, skúsenosti tu získané ho však presvedčili, že sa na podobnú prácu nehodí. Do volieb v roku 1990 zastával i miesto poslanca Federálneho zhromaždenia, po ich uskutočnení sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a členom jej predsedníctva. V roku 1990 sa stal rektorom Univerzity Komenského, neskôr pôsobil ako vedúci Katedry politológie FF UK. Pozíciu rektora vnímal ako záchranu „z veľkej politiky“, spokojnosť ale našiel až po návrate k akademickej činnosti.

Miroslav Kusý je zakladateľom Slovenského helsinského výboru a členom rôznych organizácií na ochranu ľudských práv.