Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Krčmárová (* 1934)

• za slobodna Petríková, narodená v roku 1934 na východe Slovenska, v Bukovci

• z gréckokatolíckej rodiny, zo šiestich detí, pričom ona samotná bola štvrtou v poradí

• starý otec z otcovej strany, pôvodom z Poľska- na slovenské územie prišiel ako sirota, hľadajúca si prácu- neskôr sa oženil a založil si tu domov

• mamičkini rodičia - pochádzali z Potôčkov, teda neďaleko Anninho rodiska

• Anna- navštevovala miestnu základnú školu v Bukovci- nepatrila medzi slovenské školy, išlo o ruskú školu, kde slovenčina bola len dvakrát do týždňa- jednoduchšia výučba- nakoľko často pleli v záhrade či dokonca žiaci museli strážiť učiteľkine deti

• Druhá svetová vojna - Anna už navštevovala meštianku- školu na istý čas musela tiež kvôli vojne prerušiť- vzdelávanie ukončila vychodením základnej školskej dochádzky

• počas vojny- ich dom z veľkej časti zhorel počas ruského náletu a tak sa museli presťahovať do neďalekej obce Potôčky- rodina prišla do kontaktu s nemeckými vojakmi, tak aj s partizánmi, ktorým pravidelne pomáhali- na oplátku im dali informáciu, že Nemci plánujú vypálenie dediny- ušli do lesa

• koniec vojny- zákerná choroba týfus, na ktorý ochoreli snáď všetci, no osudným sa stal Aničkinmu otcovi, ktorý mu podľahol

• bez otca- Anna skončila na rok v sirotinci- neskôr odišla vypomáhať ako opatrovateľka a gazdiná, do rodiny zdravotnej sestry v Stropkove

• Aničkina mama sa vydala druhýkrát a narodili sa jej ďalšie dve deti- Anna musela v čase dospievania odísť k sestre do Michala nad Žitavou, kde jej opäť pomáhala v domácnosti

• práca v gramofónových závodoch vo Vrábľoch

• 1953- Anička sa vydala za Jerolína Krčmára zo spomínanej obce- v tom čase s vojakom, neskôr s murárom, začala Anna žiť v dome jeho svokry

• prvý syn, ako šesť mesačný zomrel

• 1955- presťahovanie do Bratislavy, kde obaja manželia začali pracovať v Dimitrovke

• 1956- narodenie zdravej dcéry Daniely a neskôr ešte ďalších dvoch detí- Jaroslav a Vierka

• po materskej dovolenke- sa Anna opäť vrátila do Dimitrovky, kde však už nastúpila ako členka závodnej stráže- pôsobila tam 25 rokov, a teda slúžila so zbraňou v ruke

• dôchodok- Anna oficiálne odišla ako 58 ročná, ale popri dôchodku si privyrábala ešte do roku 1992- svokra ochorela a trebalo sa o ňu postarať, Anna spolu s manželom ju doopatrovali

• dôchodkyňa- venuje sa najmä záhradke, vyšívaniu a sem tam vypomáha s vnúčatami

“Nemec vystrelil do vzduchu a babka omdlela, a spadla na zem… veliteľ to počul v dedine, že sa strieľalo, tak dobehol… a keď videl babku na zemi, myslel si, že je mŕtva… tak odvolal tých Nemcov… no, takto sme si zachránili živobytie.” 

Tí najbližší a Druhá svetová vojna 

Anna Krčmárová, za slobodna Petríková, sa narodila 30. augusta 1934 na východe Slovenska, v Bukovci. Pochádzala z gréckokatolíckej rodiny, zo šiestich detí, pričom ona samotná bola štvrtou v poradí. Starý otec z otcovej strany, bol pôvodom z Poľska a na slovenské územie prišiel ako sirota, hľadajúca si prácu. Neskôr sa tu oženil a rozhodol si založiť domov. Mamičkini rodičia, pochádzali z Potôčkov, teda neďaleko Anninho rodiska. 

“Ja mám veľmi zlé spomienky, lebo sme boli veľmi chudobní.” Anna si z detstva spomína, že vlastnili skromný domček a menšie role, ktoré museli krvopotne všetci obrábať. Žiaľ, ani tým nedokázali úplne zahnať hlad, keďže vďaka kameňu sa viac neurodilo, ako urodilo. Anička navštevovala miestnu základnú školu v Bukovci, ktorá však nepatrila medzi slovenské školy. Výučba bola viac menej jednoduchšia, nakoľko často pleli v záhrade či dokonca žiaci museli strážiť učiteľkine deti. V čase vypuknutia Druhej svetovej vojny, Anna už navštevovala meštianku. Školu na istý čas musela tiež kvôli vojne prerušiť, ale ani neskôr v štúdiu nepokračovala a vzdelávanie ukončila vychodením základnej školskej dochádzky. Bukovec neobišlo ani časté bombardovanie či prestrelky medzi nemeckými a sovietskymi vojakmi. To sa stalo osudným aj domu Petríkovcov. Počas jedného leteckého náletu bol ich dom Rusmi natoľko prestrieľaný, že spôsobil požiar. Dom vyhorel a otec počas snahy oheň uhasiť, takmer prišiel o prsty. “Už sa tam nedalo bývať, lebo dom zhorel.” Časté nálety sa uskutočňovali neskôr preto, lebo Sovieti si mysleli, že v daných domoch bývajú Nemci, opak bol však pravdou. Ďalšie kroky tak početnej rodiny, smerovali do neďalekej obce Potôčky. Práve tu sa rodina dostala do kontaktu s partizánmi, ktorým neraz pomohli a oni im zase na oplátku, vďačne predávali potrebné informácie, ak bolo treba. Každý týždeň im Annina matka napiekla peceň chleba či dokonca im darovali aj jednu kravu. V Potôčkoch sa už čoraz viac vyskytovali aj Nemci. “Asi jeden, dva dni sme tam boli… a prišli Nemci brať svine.” V podstate bol vydaný rozkaz, že každá gazdiná v dedine sa musí postaviť pred svoj chliev a vydať požadované prasce, avšak začalo sa nečakane strieľať. Jedna postaršia susedka sa tak zľakla, že odpadla. Keďže privolaný veliteľ sa domnieval, že zomrela, rozkaz odvolal a Nemci odišli. V podstate si takto dedinčania zachránili živobytie. 

Ako už bolo spomenuté, partizáni neraz Anniným rodičom predali vzácne informácie, ktoré im raz dokonca zachránili život. Jednou z nich bola skorá informácie o pláne Nemcov, vypáliť Potôčky. “Štrnásť dní sme boli v lese… vo februári.”  V hlbokom lese, v provizórnom prístrešku, sa rodina ukrývala spolu s dobytkom a hydinou. Bolo to veľmi náročné obdobie, nehovoriac o krutej zime. Blížil sa už vytúžený koniec vojny, preto sa Petríkovci rozhodli vrátiť späť domov, do Bukovca. “Gazda išiel siať obilie, alebo konope… neviem už čo… a stúpili kone na mínu, tak kone zabilo a gazdovi odtrhlo nohu.” Aj v takom duchu sa nieslo oslobodzovanie. A o tom, že aké náročné sa do dediny bolo vôbec dostať, ani nehovoriac. Zamínovaný most a vôbec míny všade naokolo, nebolo nič výnimočné. Spočiatku boli u strýka, ktorých evakuovali, avšak keď sa mali vrátiť, museli ísť naspäť do zničeného domu, ktorého strechu tvorila nanajvýš slama. Návrat do rodiska alebo vôbec koniec vojny, nebol spojený len s chudobou, ale aj so zákerným týfusom, ktorý v dedine vďaka Rusom vyčíňal. Na v tom čase veľmi nebezpečnú chorobu, ochoreli takmer všetci, dokonca aj Anna, ale len pre niekoho sa tento stav stal aj osudným. Anne, po niekoľkých dňoch vo vysokých horúčkach, zomrel otec a podobný osud stretol aj strýkovu manželku. Mamička síce potratila, ale po týždni v nemocnici, vyzdravela a vrátila sa domov. Rodinu nakoniec nepoznačila ani tak vojna, ako samotný týfus, ktorý sa nekontrolovateľne šíril, najmä medzi vojakmi. 

Komunistický prevrat… prierez Anniným dospievaním, neľahké začiatky bez otca

Anička tak prišla približne vo veku desať rokov o otca, čo značne poznačilo jej detstvo a samotné dospievanie. “Dali ma do sirotinca… lenže len mňa… a ja som tam celú dobu preplakala.” Žiaľ, nakoľko ostala matka so šiestimi deťmi sama, mala to veľmi ťažké a nedokázala im zabezpečiť základné životné potreby. Ocitla sa v Stropkove na jeden celý školský rok, na čo s plačom spomína dodnes. Síce sa potom vrátila domov, avšak opäť jej hrozilo umiestnenie v sirotinci, ale tentokrát aj spolu s bratom. Pôvodne sa do Pribeníku vybrali spolu s mamou, ktorá bola rozhodnutá, že nemá na výber. Všetko sa zmenilo až potom, čo videla na vlastné oči podmienky, ktoré by jej deti čakali. Namiesto postele maštaľ a vši. Síce sa Anna vrátila domov, ale nezostala tam pridlho. Nakoľko sa objavila zdravotná sestra zo Stropkova, ktorá hľadala opatrovateľku a pomocnicu v domácnosti, Anna túto ponuku prijala a z domu odišla. V Stropkove sa jej nakoniec páčilo. Konečne netrpela hladom a dokonca aj deti, o ktoré sa starala, boli veľmi milé. 

Anna nebola v službách pridlho, ale nakoľko sa jej matka druhýkrát vydala a narodili sa jej ďalšie dve deti, doma už miesta pre ňu nebolo. Jej staršia sestra, ktorá sama už mala syna a aj svoje vlastné zdravotné problémy, naopak pomoc privítala. Mladučká Anna, tak začala bývať so sestrou, v obci Michal nad Žitavou. Keď sa sestra aj jej synovi polepšilo, prišiel čas na to aby Anna nastúpila do práce. Ubehlo už niekoľko rokov, teda už bolo aj po zmene režimu, komunistickom prevrate v roku 1948 a doba sa predsa len zmenila. Annina rodina nebola z tých majetných, takže o veľa neprišli, ale aj tie drobné role, ktoré vlastnili, museli odovzdať do jednotného roľníckeho družstva. Ako už bolo spomenuté, Anna začala pracovať a to v gramofónových závodoch, vo Vrábľoch. Spočiatku ako robotníčka na páse, neskôr sa podmienky trochu zlepšili a prešla na sústruh. Niečo také ako voľný čas, či záľuby, nepoznala. Buď pracovala v závode, alebo pomáhala sestre doma, u ktorej stále žila. Sem tam navštívila dedinskú zábavu, čo bolo v podstate jediným jej relaxom. 

Annin súkromný život… cez normalizáciu až po súčasnosť

Čas plynul a ako to býva, do života mladej krásnej dievčiny, nečakane vstúpi tiež láska. Na dedinskej zábave sa Anna zblížila s Jerolínom Krčmárom, ktorý v tom čase pôsobil ako vojak. Pochádzal z Michala nad Žitavou, teda z obce kde bývala jej sestra. Oni sa tam navzájom síce poznali, ale Anna Jerolínovi spočiatku nevenovala zvlášť pozornosť. V roku 1953 sa zobrali a začali bývať v svokrinom dome. Síce Anna krátko na to porodila chlapčeka, ako šesť mesačný ochorel a žiaľ, zomrel. 

Jerolín po vojenčine začal pracovať ako murár a v práci sa mu síce medzi miestnym darilo, ale vzhľadom na okolnosti a tiež nie príliš najlepšie vzťahy medzi jeho matkou a Annou, sa v roku 1955, spolu s manželkou rozhodli presťahovať do Bratislavy. Dúfali, že nový život, nové prostredie, im prinesie do života šťastie. Spočiatku bývali u Jerolínovej sestry v Krasňanoch, ale keďže mala štyri deti, netrvalo to dlho a museli sa vysťahovať. Tiež platilo, že ak chceli získať vlastný byt, nesmeli mať zázemie u rodiny. Začali bývať na slobodárke, čo teda v rozdielnych izbách, nebolo vôbec jednoduché. Našťastie, v roku 1957 získali byt na Bielom kríži, ktorý Anna vlastní dodnes. Od príchodu v podstate obaja manželia pracovali v Dimitrovke, kde Anna pracovala najprv s výbušninami. Keďže sa jej podarilo znova otehotnieť, bola presunutá k príprave obedov a upratovaniu priestorov. V roku 1956 sa im narodila zdravá dcéra, Daniela. O politiku sa Anna nezaujímala, keďže sa jej neskôr v krátkom časovom rozpätí narodili ďalšie dve deti, Jaroslav a Vierka. “Ja som si komunizmus aj pochvaľovala, lebo som mala robotu a mala som istotu.” Do komunistickej strany Anna nikdy nevstúpila, keďže to nepovažovala za potrebné, avšak jej manžel bol členom dlhé roky.

Po materskej dovolenke sa Anna opäť vrátila do Dimitrovky, kde však už nastúpila ako členka závodnej stráže. Pôsobila tam 25 rokov, a teda slúžila so zbraňou v ruke. Síce uvoľňovanie režimu zvlášť Krčmárovci neregistrovali, inváziu vojsk varšavskej zmluvy v auguste 1968, rozhodne zaregistrovali. “Ja som bola akurát v službe.” Mala nočnú službu, keď nad ránom Anne nadriadení oznámili, že Československo bolo obsadené Rusmi. Spomína si, že ju neprepadol strach, službu pokojne ukončila a vrátila sa domov. Neskôr stretla ruských vojakov v Petržalke a po rusky im vravela, že tu nemajú čo robiť, nech idú domov. “Pani… my sme spali a prišli za nami, že musíme ísť na Slovensko.” S nástupom normalizácie sa pre chod rodiny nič nezmenilo. Anna sa stále venovala práci a deťom. Každý rok chodievali k moru, v rámci Sovietskeho zväzu a problémy s režimom, nikdy riešiť nemuseli. 

Príchod Nežnej revolúcie, Krčmárovci nijako špeciálne neriešili a na námestia nechodili. Rozhodne Anna čakala, že po páde režimu sa mnoho vecí zlepší, ale s odstupom času, stále nemá tento pocit. Čomu už venovala pozornosť a sledovala vývoj udalostí, bol rozpad Československa v roku 1993. “Ja som bola veľmi spokojná, lebo keď som počula jak títo Česi o nás hovoria, že na nás doplácajú… tak to ma veľmi mrzelo.” Do dôchodku Anna oficiálne odišla ako 58 ročná, ale popri dôchodku si privyrábala ešte do roku 1992. Keďže svokra ochorela a trebalo sa o ňu postarať, Anna spolu s manželom ju doopatrovali. Jerolín začala mať zdravotné problémy a musel nechať prácu murára a stal sa veliteľom stráže. Choroba sa zhoršovala a na zápaľ pľúc, zomrel v roku 2008. Neskôr sa už Anna venovala najmä záhradke, vyšívaniu a sem tam vypomohla s vnúčatami. Na záver príbehu sa Anna podelila o svoje životné motto, ktoré znie: “Snažím sa vždy všetko hodiť za hlavu… všetko pôjde ako má, márne sa budem trápiť.”