Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Košút (* 1926  †︎ 2013)

V nemeckých koncentrákoch boli ľudia odsúdení na rýchlu smrť: Do plynu a do pece. My sme boli odsúdení na pomalú smrť. Totálnym vysilením

  • narodil sa v roku 1926 na strednom Slovensku

  • v roku 1945 bol Rusmi obvinený za nástup na povinný výcvik do Slovenskej armády

  • následne bol na 9 rokov (1945 -1953) odvlečený do pracovných táborov: OLP 33 NKVD, Jagrinlag a Ozerlag- Sibír

Ján Košút

 

„Ani zviera nedokáže prežiť to, čo dokáže človek. V nemeckých koncentrákoch boli ľudia odsúdení na rýchlu smrť: Do plynu a do pece. My sme boli odsúdení na pomalú smrť. Totálnym vysilením.“

 

+  narodil sa v roku 1926 na strednom Slovensku, v súčasnosti býva v Bratislave

+  v roku 1945 bol Rusmi obvinený za  nástup na povinný výcvik do Slovenskej  armády

+  následne bol na 9 rokov (1945 -1953) odvlečený do pracovných táborov: OLP 33 NKVD,    Jagrinlag a Ozerlag- Sibír.

 

            Ján Košút sa v roku 1926 narodil na strednom Slovensku, kde prežil svoje detstvo a mladosť. Počas vojny boli povinné výcviky do Slovenskej armády, za čo bol neskôr Rusmi zatknutý a odsúdený. „Vojna sa pomaly končila. Napriek tomu som bol povolávacím rozkazom zmobilizovaný. Odmietnuť som nemohol, nesmel, však bol vojnový stav. Napriek tomu som potom z toho výcviku ušiel. Dostal som sa domov šťastlivo a po dvoch týždňoch prišli po mňa orgány NKVD na základe udania a mňa zatkli.“

            „Zo Slovenska bolo odvlečených okolo 7000 našich civilov, z toho 210 žien. Tieto údaje som zistil v Ústrednom archíve v Moskve, kde som pracoval pre Ministerstvo spravodlivosti. Tam som sa dozvedel aj to, že do 7. júla 1945 zomrelo 61  900 internovaných osôb. Veď to všetko boli ľudia nevinní.“ Aj Ján Košút bol nevinný a nedostalo sa mu ani spravodlivého súdu.  „Mňa súdil vojenský tribunál. Bez obhajoby, bez možnosti odvolania sa. Ale pred výsluchom, ma upozornil jeden mladý Bielorus, že všetko pritakaj a so všetkým súhlas, všetko podpíš, lebo tu platí zásada: Nepodpíšeš, to je guľka! Podpíšeš, ešte troška požiješ! A Beriovská zásada bola: Ukážte nám človeka a my si ho sami obviníme! Takto potom vyzeral celý výsluch aj súd.“

Súdny verdikt znel:deväť rokov nútených prác v trestaneckých táboroch v systéme GULAG, v odľahlých oblastiach Sovietskeho zväzu, terajšieho Ruska. Cesta do táborov bola dlhá, vyčerpávajúca, pre mnohých odsúdených smrteľná. „Na siedmy deň sme pricestovali do Černovickej väznice v Besarábii. To bol šok! V jednej miestnosti, kde sme boli napchatí ako sardinky, bola nádoba na vodu a fekálie, bez akéhokoľvek inventára. Ležali sme tam alebo boli skrčení. Ak sa chcel niekto otočiť alebo obrátiť, tak ten úkon musel predviesť celý rad ležiacich. Tam bola tortúra, tam bol hlad, tam bolo skutočne ťažko prežiť, hoci jeden deň. Psychicky aj fyzicky strašné pre človeka.“

Odtiaľ bol odvlečený do pracovných táborov: OLP 33 NKVD, Jagrinlag a Ozerlag- Sibír.

„Na severe Jagrinlagu som bol spolu s kriminálnikmi, s banditmi. Ozaj ťažko bolo prežiť každý jeden deň. Títo bili, tĺkli, okrádali nielen kuchyňu, ale aj svojich spoluväzňov. Oni žili podľa svojej zásady: Nám sa nepatrí pracovať! To bol zákon podsvetia. Ty zdochni dnes, ale ja zajtra.“ Po namáhavej práci, prežitých hrúzach, chorobe a psychickej trýzni bol v roku 1953 prepustený na slobodu.

 „Odtiaľ som sa potom vrátil domov pred Vianocami 1953.Keď som vystúpil z vlaku, vzdychol som si: V teba Pane som dúfal! Aj sa mi viacerí známi občania priznali, že kedykoľvek spomenuli mojej mamičke moje meno, rozplakala sa. A to trvalo dlhé roky. A skutočne, keď som vchádzal do dvora, bola predo mnou starenka a to bola moja mamička. A ja som ju mal vždy pre očami ako krásnu, mladú, zdravú ženu.“ Ani po návrate do Československa nemal Ján Košút ľahký život, po tom, čo prežil mal problémy nájsť si uplatnenie, prácu. Musel začať budovať od začiatku a učiť sa žiť navzdory vlastnému osudu.

 

 

 

Napísala: Jana Otočková

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)