Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zdenka Koláriková, rod. Kutová (* 1933)

• narodila sa 26. mája 1933 do krajčírskej rodiny v Prahe

• koniec vojny strávila v Lhote na Šumave

• vychodila tzv. školu výživy a pedagogické gymnázium

• členka komunistickej strany

• v roku 1968 boli s manželom zapojení do odporu proti vpádu vojsk - písali, preložili a veliteľovi vojsk pri Pezinku doručili petíciu za odchod vojsk

• po previerkach vylúčená zo školstva aj zo strany

• deti mali problémy s prihláškami na stredné aj vysoké školy

• aktívni počas novembra 1989 v Pezinku

Zdenka Koláriková vyrastala v rodine, ktorá už od tridsiatych rokov minulého storočia verila myšlienkam komunizmu. S manželom Michalom v roku 1968 prejavili nesúhlas s okupáciou Československa, preto sa následne stali obeťami normalizácie: stratili povolanie, boli vylúčení z komunistickej strany, ich synovia mali problémy s prihláškami na stredné i vysoké školy. Napriek tomu svoj postoj nikdy nezmenili a pohybovali sa v slovenskom disidentskom prostredí.

Vojnové časy

Zdenka Koláriková sa narodila 26. mája 1933 v Prahe do rodiny krajčíra Vincenca Kutu a jeho manželky Marie. So staršou sestrou a mladším bratom vyrastali v príjemnej štvrti Královské Vinohrady, kde bolo veľa zelene, sady a zvyšky vinice Grebovka: „Električky jazdili po neďalekej ulici, ktorá podľa politickej situácie menila názvy na Fochova, Schwerinova, Stalinova a Vinohradská.“

Ako šesťročná prváčka raz v marci Zdenka nešla do školy: „Celá škola musela ísť na Václavské námestie vítať triumfálny vstup nemeckých okupantských vojsk do Prahy. Bolo to úžasné divadlo! Po uši ozbrojení vojaci hajlovali, bubnovali a vyvolávali v ľuďoch hrôzu.“ Začala druhá svetová vojna a poznamenala aj rodinu Kutových: „Všetkým sa od základu zmenil život. Nemci zatvorili vysoké školy a židovské obchody. Dostávali sme lístky na nákup potravín a neskôr aj na oblečenie. Okupanti ľudí na uliciach často kontrolovali, najviac na autobusových a vlakových staniciach. Každá rodina vyfasovala plynové masky pre prípad úniku plynu počas bombardovania. Na nálety nás upozorňovali sirénami.“

Zdenkini rodičia svojim židovským klientom zrazu namiesto bežných objednávok šili vatelínové spacie vaky. Onedlho k nim už Židia nechodili a postupne začali miznúť do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Režim bol v prenasledovaní dôsledný: „Po honbe na Židov prišlo i na členov KSČ. Môj otec vstúpil do komunistickej strany už v roku 1933. Raz nadránom v roku 1941 u nás zazvonilo gestapo, rozhádzali celý byt, otca odviedli do „Pečkárny“ (Petschkov palác, pražské sídlo gestapa, pozn. aut.) a držali ho tam asi 3 mesiace. Pre nás to bol veľký šok. Sestra mala 10 rokov, ja 8 a brat sotva 3 mesiace. Obdivujem moju maminku, ako to všetko statočne znášala.“

Letné prázdniny trávili v rodisku svojej maminky, v Lhote na Šumave. Práve tam ich zaviezli aj v januári 1945, aby sa deti vyhli náletom. Blížila sa frontová línia. Školu zatvorili. Koniec vojny bol na dosah: „V apríli bombardéry spojeneckých vojsk zasiahli vlak plný väzňov, ruských a francúzskych zajatcov. Tí využili situáciu a kto vládal, zutekal do blízkych lesov.”
Miestni vtedy prejavili obrovskú solidaritu a odvahu: „U nás v Lhote sa ukrývali Rusi v zemľanke, čo im domáci pomohli zariadiť perinami. My deti sme im nosili jedlo.” Ich teta pomohla vystrábiť sa z ťažkej choroby jednému Francúzovi, ktorý im ešte dlho po vojne posielal vďačné listy.

O svojom otcovi zatiaľ nevedeli nič. Prišiel za nimi do Lhoty zúbožený až dva mesiace po vojne. Medzitým bojoval v Pražskom povstaní: „Po skončení vojny sa zrazu v Lhote objavil náš tatínek – mal doráňané nohy, bol hladný, zarastený a špinavý. Cestu z Prahy prekonal peši a vlakom,“ spomína pamätníčka. Až po desaťročiach sa jej otec dozvedel, že ak by mal o účasti na bojoch v povstaní písomný dôkaz, vyrátali by mu vyšší dôchodok.

Budovateľské nadšenie

Po vojne nastala obrovská úľava a radosť zo slobody: „Bola to doba ohromného vzopätia celého národa. Každý chcel priložiť ruku k dielu. Obnovovali sa zrúcané domy, budovali nové fabriky, všetko sa zveľaďovalo zadarmo – brigádnicky.“ Nie všetkým však nastali krásne časy: „Treba pripomenúť aj zápornú stránku získanej slobody. Ľudia si z nenávisti za útrapy vojnových rokov vybíjali zlosť hraničiacu so zverstvami aj na nevinných Nemcoch. Nastal zúrivý odsun všetkých Nemcov, aj pôvodných usadlíkov, z celého Československa a bolo to, ako sme sa dozvedeli neskôr a dozvedáme sa až dodnes, veľmi kruté a nespravodlivé,“ spomína pani Zdenka. Po krátkom období krívajúcej demokracie si vo februárovom prevrate v roku 1948 moc uzurpovala KSČ a začala prenasledovať oponentov režimu, tzv. nepriateľov ľudu.

V tomto politickom marazme a zároveň budovateľskom nadšení dokončila Zdenka, už zase v Prahe, základnú školu. Ako 15-ročná sa stala členkou Československého zväzu mládeže. Spievala v rozhlasovom zbore, s ktorým odleteli na dvojtýždňový zájazd do Švédska. Peniaze za účinkovanie minuli na veci, ktoré doma nebolo vôbec možné dostať – silonky, svetre, čokoládu. Vo februári 1948 ako komunistická rodina s rodičmi-členmi strany verili, že nastane spoločenský pokrok: „Roky päťdesiate boli plné zvratov, spoločenských i osobných. Prebiehal hon na predstaviteľov nekomunistických strán, politické procesy, násilné združstevňovanie. Ako dievčatá sme chodievali spievať a recitovať na agitačné stretnutia.“ Pani Zdenka zmaturovala na pedagogickom gymnáziu. Príznačné dobe je, že maturitné tablo nemali, lebo všetky vyzbierané peniaze iniciatívne odovzdali na kúpu tanku pre severnú Kóreu.

Ešte v poslednom ročníku gymnázia sa Zdenka zoznámila so svojim budúcim manželom Michalom Kolárikom z myjavskej Polianky. Študoval v Prahe dejepis a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Život mladej učiteľky prebiehal podľa očakávaní režimu. Umiestnili ju do obce neďaleko Prahy, čo bolo šťastie, lebo mnohých jej spolužiakov posielali do vysťahovaného pohraničia. Cez prázdniny bola v Lhote, na mládežníckych brigádach, ako vedúca v detských pionierskych táboroch a raz aj na „Stavbe mladých budovateľov socializmu“ v Ostrave.

V auguste 1955 sa Kolárikovci zosobášili na Myjave. Manžel Michal dostal tzv. umiestenku ako asistent na univerzite v Bratislave. Keďže im rektor nepridelil ubytovanie v internáte pre novomanželov, Michal toto miesto odmietol. Zamestnal sa na Povereníctve kultúry SNR v Bratislave a býval v ubytovni na Bratislavskom hrade. Zdenka dostala miesto učiteľky v obci Vrbovce. Michalovi čoskoro ponúkli miesto riaditeľa Krajského domu osvety so sídlom v Pezinku s prísľubom bytu – úrad aj bývanie sa nachádzali v peknej vilke v pezinskom parku: „Obývali sme jednu izbu. I keď naše začiatky boli dosť ťažké – varila som v predsienke pri záchodoch, prať som chodila do mestskej práčovne, kúpali sme sa v mestských kúpeľoch v parku pri kúpalisku, všetko to patrilo pod manžela. Ale bolo tu krásne a bola som šťastná, že sme spolu.“

Zdenka nastúpila ako učiteľka na základnej škole. Kým sa tešili z novomanželskej pôžičky a zariaďovania nového bytu, v Maďarsku vypukla revolúcia: „V októbri 1956 sa manžel Michal pred svojim nadriadeným negatívne vyslovil k riešeniu situácie v Maďarsku. Bol členom KSS a strana vtedy odboj Maďarov kritizovala. Prišiel trest, prepustili ho z funkcie. Našťastie za pomoci priateľa Kolényho dostal miesto učiteľa na vtedajšej jedenásťročnej strednej škole.“

Manželom sa narodili synovia Michal a Vladimír: „Toto obdobie bolo pre nás učiteľov veľmi neprajné. Funkcionári KSS a mesta nás zatiahli do ich nešťastnej politiky. Museli sme presviedčať o škodlivosti náboženstva, na začiatku školského roka predvolať rodičov a presviedčať ich, aby svoje deti na vyučovanie náboženstva nedávali. Hoci som ateistka, nesúhlasila som s týmito aktivitami. Ak som ale chcela učiť, musela som sa do tejto akcie zapojiť. Ešte horšie to znášali učitelia, ktorí sami boli aktívnymi kresťanmi, navštevovali bohoslužby, ale sa ich museli vzdať.“

Učitelia museli riešiť aj iné otázky celospoločenského vývoja. Pani Zdenka spomína, že kým ona musela agitovať na väčších zhromaždeniach, jej manžel bol nútený chodievať presviedčať aj do rodín: „Funkcionári učiteľov zapojili aj do náboru roľníkov do družstva (JRD). Mnohí gazdovia, ktorí doň odmietli vstúpiť, spáchali samovraždy. Iní boli vyvezení z obce a zhabali im všetok majetok. Napriek tomu JRD vznikali,“ hovorí pamätníčka.

Slobodnejší duch šesťdesiatych rokov

Pani Zdenka si popri deťoch doplnila vzdelanie na Pedagogickom inštitúte v Trnave. Jej manžel Michal v roku 1962 začal pôsobiť na Filozofickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde v roku 1968 obhájil kandidátsku prácu, v ktorej sa zameral na náboženské sekty, a získal tak titul kandidáta vied (CSc.). Spoznali sa tu s Miroslavom Kusým a Júliusom Strinkom. V tomto podnetnom prostredí sa v šesťdesiatych rokoch darilo slobodnému a kritickému mysleniu.

Na obdobie od jari 1968 si pani Zdenka spomína v súvislosti s všeobecným nadšením: „Alexander Dubček sa snažil svojou politikou dostať spod vplyvu ZSSR. Bola zrušená cenzúra tlače a slova, dozvedáme sa pravdu o živote v ZSSR, o gulagoch a sme odhodlaní ísť inou cestou ako doposiaľ. Všetci fandíme zmenám a myšlienkam o lepšom živote. Organizujú sa veľké ľudové mítingy na podporu tejto politiky.“ Keď sa v auguste 1968 rodina vracala z prázdnin, zastavili sa u rodičov na Polianke: „Vtedy nás napadli „spojenecké” vojská. Prišli v noci ako zlodeji. Bolo to strašné. Všade tanky a vojaci. Hrôza a veľká bezmocnosť, a zároveň protest proti okupácii.“

Hneď po návrate do Pezinka celá rodina Koláriková prejavila svoj odmietavý postoj: „Rozmnožovali sme letáky proti vstupu vojsk do krajiny, organizovali podpisové akcie. Michal bol poverený miestnymi funkcionármi, aby nálady občanov tlmočil ruskému veliteľovi a odovzdal im podpisy pod petíciou za odchod vojsk.“ Michal šiel vlastným autom a osobne odovzdal petíciu veliteľovi vojsk pri Pezinku. Ich synovia medzitým na cestu maľovali nápisy “Idite damoj” a kým farba schla, s papekom v ruke presmerovávali automobily aj niekoľko tankov. Pezinčanom na šaty pripínali trikolóru. Zdenkin otec sa ako zástupca miestnej organizácie strany zúčastnil takzvaného Vysočanského zjazdu KSČ a predniesol tam veľmi kritický prejav, ktorý mu napísal zať Michal.

Za názor sa platí

Práve tento jasný, verejne prejavený a hlavne nikdy nepopretý postoj ovplyvňoval celú rodinu až do roku 1989: „Stalo sa nám to osudným. Tí istí funkcionári, ktorí s mojím mužom boli u veliteľa a takisto nesúhlasili s okupáciou, sa postarali o naše potrestanie. Odvrátili sa od nás, obrátili kabáty a nás odhodili ako kus papiera.“

Rok 1970 začal tzv. previerkami členov strany: „Bol to hon na čarodejnice. Hlavná otázka bola, či súhlasím s príchodom našich spojeneckých vojsk. Samozrejme, že som odpovedala nie a že to považujem za okupáciu. Týmto som nad sebou vyslovila ortieľ. Hneď v školskom roku 1970-1971 som bola preložená do Šenkvíc a po prvom polroku ma prepustili zo školských služieb. Jednoducho ma vyhodili. Dokonca som dostala pokarhanie od vedúcej školského odboru.“ Text pokarhania pani Zdenke vytkol všetky spomenuté aktivity a navyše aj to, že odmietla na škole zorganizovať „Puškinov pamätník”, čo je „v rozpore so zásadami činnosti socialistického učiteľa”.

„V Pezinku sa dokonca našli takí dobráci, ktorí na múrik v parku napísali nezmazateľnou farbou nápis ,Koláriková a Rypák sú zradcovia národa´. Bol tam až do roku 1986.“ O rok neskôr prišiel o zamestnanie aj Michal, ktorý bol po obhájení kandidatúry v plnom vedeckom rozkvete, mal iba 41 rokov.

Pre rodinu nastalo ťažké obdobie. Väčšina manželových spolupracovníkov bola zo SAV tiež prepustená, ale zostali v kontakte a navštevovali sa. Niektorí z nich sa stali aktívnymi disidentmi (Miroslav Kusý, Július Strinka) a boli sledovaní ŠtB. Každé stretnutie s nimi znamenalo pre Michala výsluch na „Februárke“, v sídle Štátnej bezpečnosti: „Bolo to deprimujúce. Boli sme však dvaja, navzájom sme sa utešovali a podporovali. Nedali sme sa znechutiť.“ Spoločenský život Kolárikovcov sa vtedy obmedzil, nechceli priviesť do ťažkostí aj iných ľudí.

Po strate učiteľského miesta sa pani Zdenka s pomocou bývalého manželovho žiaka zamestnala ako jazyková redaktorka v národnom podniku Slovenská kartografia, kde pracovala od októbra 1971 až do dôchodku. V rovnakej budove sídlil podnik Slovenské lesy, v ktorom pracoval Alexander Dubček. Pani Zdenka sa dnes s nadhľadom zabáva na tom, ako podľa presnej výmeny hliadok ŠtB vedeli, koľko je hodín. Manžel Michal po nútenom odchode zo SAV pôsobil na Oddelení vedeckého ateizmu Slovenského národného múzea. Ich detašované pracovisko sídlilo na Františkánskom námestí. „Pracovali tu samí ‚odídenci‘,“ spomína pani Zdenka.

Biľag v posudkoch synov

Perzekúcie režimu sa dotkli nielen rodičov, ale znevýhodňovali aj ich deti: „I keď syn Michal dostal dobrý posudok, komisia zložená z riaditeľa školy, triedneho učiteľa, zástupcov Revolučného odborového hnutia a rodičovského združenia vyslovila ortieľ – zákaz študovať. Na žiadosť do gymnázia napísali klauzulu: „Neodporúčame, rodičia sa spreneverili socialistickému štátu.” „Boli sme zhrození, ako niečo také mohli napísať moji bývalí kolegovia, ktorí v roku 1968 zmýšľali tak ako ja. Bola to ďalšia rana. Vtedy sa vo mne ozval bojový duch a materinský cit. Išla som do školy, celý elaborát som pred riaditeľom a zástupkyňou spálila a donútila ich napísať novú žiadosť bez tej klauzuly. Podpisy rodičov som si zohnala sama. Michal na gymnázium šiel a býval štyri roky u starých rodičov.“

V roku 1974 sa situácia zopakovala u syna Vladimíra. Dostal dobrý posudok, ale tiež s klauzulou o rodičoch, nepriateľoch socializmu. Riaditeľ seneckého gymnázia sa zachoval hrdinsky, klauzulu na spodnom okraji strany odstrihol a Vlada prijal. Problémy však nastali s novým riaditeľom Bulom, ktorý Zdenku po okupácii preveroval a práve jeho zásluhou musela odísť zo školstva. Vlada celé roky šikanoval. Keď sa Vlado hlásil na Vysokú školu poľnohospodársku v Brne, aby nebol na očiach slovenským funkcionárom, riaditeľ Bula mu napísal dobrý posudok. Do Brna však prijatý nebol a keď Kolárikovci zisťovali, čo je vo veci, dozvedeli sa, že im Bula odoslal úplné iný posudok.

Raz u nich ktosi zazvonil, práve keď mali doma manifest 2000 slov Ludvíka Vaculíka. Pani Zdenka všetky samizdatové písomnosti pohotovo hodila do skrinkového šijacieho stroja v kuchyni. Eštebák našťastie nešiel dnu, len oznámil manželovi ďalší termín výsluchu. V osemdesiatych rokoch sa zasa Kolárikovcom v rámci disidentskej skupiny dostal do rúk iba na dva dni Solženicynov román Súostrovie GULAG: „Boli sme v Senci pri jazerách, chlapci športujú, sedím pod stromom a čítam. Z očí sa mi rinú slzy. Druhý deň číta Michal a hneď to odovzdáva ďalej,“ spomína na pocity pri čítaní.  

V roku 1989 s veľkým záujmom sledovali dianie počas Nežnej revolúcie. Chodievali na námestie v Pezinku, pán Kolárik mal na tribúne veľmi kritické vystúpenie voči komunistom, ktorí chceli pokračovať v pôsobení aj po zmene režimu. Deň na to pezinskí funkcionári odstúpili.

Zdenka Koláriková zmeny vítala, je však veľmi sklamaná z marazmu, v ktorom sa dnes Slovensko nachádza. Nesúhlasila s rozdelením Československa a veľmi ťažko niesla obdobie, keď cestou do svojej rodnej Prahy musela prechádzať hraničnými kontrolami. Kolárikovci doteraz žijú v Pezinku. Celý život sa riadili mottom „žiť v pravde a stáť si za svojim názorom”, v duchu ktorého vychovávali aj svojich synov.