Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Milan Kohút (* 1932)

• narodený 25. júla 1932 v Bimbuli (neskôr Ursínyovo, dnešné Medvecké), otec Štefan, mama Mária

• dve sestry, jedna zomrela na následky prechladnutia začiatkom vojny, druhá Anna sa narodila v roku 1942

• starí rodičia z otcovej strany z Čičmian boli jednými z prvých kolonistov na južnom Slovensku

• v novembri 1938 po Viedenskej arbitráži boli nútení opustiť svoje domovy, vrátili sa do Čičmian

• v Čičmanoch rodičia prevádzkovali krčmu, kde sa striedali nemeckí vojaci a partizáni

• koncom vojny ustupujúca nemecká armáda obec podpálila, museli utekať do hôr

• niekoľko dní sa skrývali, neskôr ich zajali a uväznili v kostole vo Fačkove, zachránili ho odtiaľ

• po oslobodení Fačkova odišli do Tužiny k rodine, po zotavení naspäť do Čičmian

• starí rodičia sa vrátili do Bimbule, museli bojovať o vrátenie domu aj pozemkov

• vrátené hospodárstvo im násilne zobrali do družstva

• vyštudoval meštiansku školu v Rajci, obchodnú akadémiu a Ekonomickú univerzitu v Bratislave

• celý život pracoval v oblasti práce a miezd v stavebných podnikoch

• za Dubčeka vstúpil do KSČ, po auguste 1968 ho vyhodili

• po čase ho opäť lákali do strany

• pracoval v Slovenskej plánovacej komisii, ktorú po revolúcii likvidoval

• v čase dokumentovania dôchodca, žil v Ivanke pri Dunaji

Dostali sme hodinu na zbalenie a museli sme odísť

Príbeh Milana Kohúta je silným svedectvom o detstve a dospievaní poznačenom dvoma totalitnými režimami, ktoré hlboko zasiahli do života jeho rodiny. Ako malý chlapec vyrastal v osade Bimbula na juhu Slovenska, ktorá po Viedenskej arbitráži pripadla Maďarsku. Rodina bola prinútená opustiť domov a vrátiť sa do Čičmian, rodiska starých rodičov, ktorí odtiaľ kedysi odišli za lepším životom. Tam Milan prežil druhú svetovú vojnu, Povstanie, ostreľovanie i krátke väzenie. Po vojne sa starí rodičia pokúsili obnoviť normálny život v dome, ktorý im zobrali, no s nástupom komunistického režimu čelili novým tlakom nového politického zriadenia, ktoré ich nútilo vstúpiť do družstva. Neochota vzdať sa svojho majetku ich vystavila ďalšiemu prenasledovaniu. Milanov príbeh je obrazom toho, ako politické rozhodnutia a režimy formovali osudy bežných ľudí a ich každodenný život.

Milan Kohút sa narodil 25. júla 1932 v osade Bimbula, dnešné Medvecké, Štefanovi a Anne Kohútovcom. Po vzniku Československa a po prijatí reformných zákonov o pôde začal štát v spustnutých oblastiach na južnom Slovensku prideľovať stavebné pozemky a poľnohospodársku pôdu novým záujemcom. Slovenskí kolonisti, prevažne z Turca, Čičmian a okolia Banskej Bystrice, tu postavili domy, čím vytvorili novú obec. Bimbula a ďalšie obce v tejto oblasti ako Kulantov (dnešná Beša), Bíňa či Pohronský Ruskov boli výsledkom štátnej politiky osídľovania a podpory slovenskej prítomnosti v prevažne maďarskom regióne. Z Čičmian sa po veľkom požiari obce do novozaloženej osady v 20. rokoch minulého storočia prisťahovalo päť rodín, jednou z nich boli aj Milanovi starí rodičia Pavol a Mária Kohútovci. Tí sa spolu so svojimi štyrmi deťmi, Štefanom, Pavlom, Jánom a Štefániou, starali o novovzniknuté šestnásťhektárové hospodárstvo. 

Koniec šťastného detstva
Starí rodičia Kohútovci potrebovali výpomoc na hospodárstve, tak najstaršieho Štefana rýchlo oženili, aby prišla pracovná sila. Našli mu nevestu Annu Baculákovú z Kysúc z Rakovej a v roku 1931 sa zosobášili. Štefanovi a Anne sa v roku 1932 narodil prvý syn Milan, no v tom istom roku sa jeho starí rodičia Pavel a Mária so synmi Jánom a Pavlom vrátili naspäť do Čičmian, zostala s nimi bývať už len teta Štefánia. V tom období sa v osade narodilo veľa malých detí a v roku 1937 tam miestni hospodári vybudovali aj školu, ktorú navštevovalo takmer šesťdesiat detí. Milan do nej nastúpil ako šesťročný v septembri 1938, no už o pár týždňov, v novembri 1938, Viedenskou arbitrážou (2. 11. 1938) Milanovo šťastné detstvo skončilo. Južné oblasti Slovenska pripadli Maďarsku. „Začal som chodiť do školy, ale potom v roku 1938 sme ako rodina museli odtiaľ odísť a už sme potom putovali svetom,“ spomína Milan na udalosť, ktorá ukončila spokojné detstvo. Do dedín prišli maďarské gardy. „Vyhlásili, kto sa cíti Maďarom, nech vyvesí maďarskú zástavu. Kto sa cíti Slovákom, nech sa zbalí a odíde. No, tak sme sa zbalili a museli sme odísť. Do voza sme zapriahli kone a museli sme opustiť toto územie, lebo sme neboli Maďari. Všetko zobrali, čo tam bolo, domy, vozy... Tá akcia sa robila v jeseni, tak, samozrejme, slivky, obilie a všetka úroda zostala tam,“ spomína Milan na posledné chvíle v Bimbuli. Celá akcia sa odohrala 9. novembra 1938, kedy muselo 28 rodín z Bimbule opustiť svoje novovybudované domovy. Spolu asi štyristo kolonistov aj z ostatných osád sústredili v sýpke v Želiezovciach pri železničnej stanici. V stiesnených neľudských podmienkach tam museli prečkať niekoľko dní. Milan si spomína, že okolo sýpky, kde boli umiestnení, prechádzali vlaky s vojakmi a mali naložené zbrane a kanóny. Po čase rodiny naložili na vlak a porozdeľovali do okolia. „Pamätám sa, že sme na tom transportnom voze sedeli, debatovali, dlhá rada vozov. Gazdovia si vymieňal názory, čo bude, jak bude. Bolo treba vodu obstarať z miestnych zdrojov, lebo sme tam nejaké dni pretrčali. To bolo tak neskoro na jeseň. Počasie nebolo bohvieaké. Moja malá sestra, ktorá sa narodila v roku 1937, tá tam prechladla.“ Kohútovci sa dostali do Zemianskych Sadov, kde sa otec zamestnal ako správca majera. Štefánia sa tam vydala za miestneho gazdu Čaploviča, no Milanova rodina si tam nevedela zvyknúť. Po nejakom čase sa rozhodli, že sa radšej vrátia tam, odkiaľ pred desaťročiami odišli ich predkovia hľadať šťastie. 

Návrat do Čičmian
Kohútovci naložili, čo mali, a vydali sa na cestu do Čičmian. Milan s rodičmi a malou sestrou sa vrátili do Čičmian v roku 1941. Tam už žili a hospodárili starí rodičia a strýkovia. Ján nastúpil do učenia k miestnemu židovskému krčmárovi a obchodníkovi Jozefovi Gláselovi, Pavel pomáhal na hospodárstve. Milanova malá sestra, ktorá stále chorľavela ešte od obdobia deportácie, po príchode do Čičmian opäť ochorela. Odviezli ju do nemocnice v Bytčici neďaleko Žiliny, kde zomrela. Milan toto rodinné nešťastie vníma ako prvú tragickú obeť druhej svetovej vojny. Po čase do rodiny pribudla ďalšia dcéra Anna, ktorá sa narodila v rovnaký deň ako Milan, len o 10 rokov neskôr v roku 1942. Milan nastúpil do štvrtej triedy ľudovej školy v Čičmanoch. Netrvalo dlho a na podhorskú obec skrytú hlboko v horách Strážovských vrchov a jej obyvateľov doľahli krutosti ľudáckeho režimu Slovenského štátu. Represie voči jedinej židovskej rodine Gláselovcov, ktorí v Čičmanoch žili, prichádzali najmä od ľudí z nemeckých dedín. „Tie obce mali svoju organizovanú domobranu ozbrojenú. Ich chlapci, sopliaci, chodili po tom veľkom chotári tužinskom a strážili tam tie ich lúky, aby sa na tom nepásli ovce z Čičman a z Gápla a tak ďalej. Sopliaci so zbraňou v ruke, vycvičená Hitlerova mládež. Tak mali domobranu títo Tužinci. Prišli na aute a zrekvírovali a zhabali celú židovskú rodinu. A odviezli na aute preč. Nikto nevedel o ničom v Čičmanoch. To bolo nejaké vyššie veliteľstvo, neviem aké. A zostal Gláselov obchod a krčma prázdne. O Gláselovcoch viacej reči nebolo. Odviedli ich, nikto nevie kam. Ale to potom prišlo, že vlastne zahynuli v koncentrákoch,“ spomína na odvlečenie jedinej židovskej rodiny z Čičmian Milan. Jozef Glásel s manželkou a dcérou Ernou boli 17. júla 1942 deportovaní do Auschwitzu, odkiaľ sa už nevrátili. Ich syn Arnošt sa v tom čase v Čičmanoch nenachádzal. Obchod aj krčmu arizoval Ján Čecho, ktorý krčmu prevádzkoval ďalej. Malá podhorská obec ležiaca pri prameni rieky Rajčanka uprostred Strážovských vrchov sa veľmi skoro stala centrom záujmu rôznych partizánskych skupín. 

Príchod frontu do Strážovských vrchov
Obec Čičmany vďaka svojej polohe a ťažkej dostupnosti poskytovala vhodné podmienky pre odbojovú činnosť. Už pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa dedina a jej okolie hemžili partizánmi. „Ja si veľmi bolestne spomínam na obdobie pred príchodom fronty, partizánske obdobie. Lebo Čičmany boli vo vysokých horách, ďaleko od všetkého, a partizánov okolo plno. To buď prechádzali alebo boli miestni a robili proste hlavne šarapatu tam, volalo sa to Vrchhora...“ spomína Milan. „To je cesta z tej doliny popod Kľak. Tá cesta mala dôležitý strategický význam pre Nemcov pri zásobovaní fronty a ústupe. A oni, tí partizáni, to tam narúšali. A tí Nemci reagovali na to, že útočili na tie osobitné dediny, kde vedeli, že sa partizáni buď zdržujú, alebo majú podporu.“ Strýko Ján si po vyučení otvoril v strede dediny krčmu, ktorú po jeho odchode do Žiliny prevzal Milanov otec. Táto krčma sa stala neoficiálnym centrom partizánskeho diania. „Moje zážitky sú spojené s partizánskym odbojom. V našej krčme bolo partizánske stredisko. Tam bola taká šopa, tam si partizáni v kotloch varili, v tanečnej sále spali, v krčme sa stravovali. To bolo furt. Raz prišli Nemci, raz prišli Ukrajinci, akože za partizánov. Prestrelky hore-dole. To bolo v takomto ovzduší. Ako chlapec som to vnímal veľmi citlivo, lebo to malo dopad na morálku. Aj ľudia sa nejak ináč chovali. Začala tá diferencia, že za Tisa, proti Tisovi...“ Dedina zároveň slúžila ako dôležitý tranzitný bod pre jednotky Partizánskej brigády Jana Žižku, ktoré sa presúvali z Uhrovca cez Valaskú Belú, Gápel, Čičmany a Fačkov až do Kuneradu, kde sídlila brigáda M. R. Štefánika. V Čičmanoch pôsobila aj miestna odbojová skupina vedená sovietskym dôstojníkom Fedorom, ktorý podľa Milanových spomienok naverboval asi tridsiatku miestnych mužov. „Kedykoľvek sa stalo, že v noci zabúchali na okno: ‚Števo, poď otvoriť krčmu, sú tu partizáni!‘ Mama im v noci varila, boli vyhladovaní a premrznutí. Spávali na slame v bývalej mliekarni, ktorá slúžila ako tanečná sála. To bolo jediné stredisko, naša krčma, kde partizáni proste sa uchýlili, či už najesť alebo vyspať. Furt tam nejaká partia bola. A to sa striedali, raz sú tam, raz šli hentam. Mnohokrát proste bolo, že v noci musela moja mama variť, boli vyhladovaní, vymrznutí, mokrí.“ V tanečnej sále prespávali na slame nielen partizáni, ale aj vojaci v nemeckých uniformách. 

Vojna prišla do Čičmian
Milan mal v čase vypuknutia Slovenského národného povstania dvanásť rokov. Spomína si, že na jeseň už do školy viac nechodili ako chodili. V dedine sa usídlila početná nemecká rota, ktorá mala vo svojich radoch aj niekoľko Ukrajincov. Deti vyhnali zo školy a obsadili ju. V okolí pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. V jednej z nich bol aj syn Gláselovcov, ktorý sa spolu s ďalšími vrátil do vtedy už arizovanej krčmy a pomstil sa. S partiou kamarátov prišli do krčmy, celý večer až do neskorej noci popíjali. Arizátora Jána Čecha a jeho manželku v noci vyviedli z krčmy a odvliekli do doliny za Čičmanmi, kde ich chceli zlikvidovať. Ženu zastrelili, no Čechovi sa podarilo ujsť. Nemci tento incident využili ako zámienku a do obce vyslali približne 300 vojakov. Veliteľ jednotky nariadil 6. decembra 1944, aby sa všetci muži vo veku od 16 do 60 rokov zhromaždili v štvorstupe pred obchodom po Gláselovcoch. Za podporu partizánov mal byť každý desiaty muž popravený. V tejto kritickej chvíli sa za dedinčanov zaručili miestny farár Ján Štrba a niekoľkí väčší gazdovia, ktorí ponúkli svoje vlastné životy ako záruku bezpečnosti nemeckej jednotky. Vďaka tomu napokon k popravám nedošlo a všetci muži sa mohli vrátiť domov. Nemecké vojsko zostalo v Čičmanoch až do konca januára 1945. Po ich odchode sa obec opäť stala prechodným útočiskom partizánov. Domáci sledovali, ako postupuje front najmä vďaka rádiu, ktoré doma mali. „Rádio mal môj otec a notár. Počúvali sme nočné správy pod trestom smrti. Londýn a Moskvu. Za to bol trest smrti. Ale chlapi z krčmy išli k nám počúvať, čo hovorí Londýn. To bolo také heslo. Bum, bum, bum, hovorí Londýn. Tak informácie boli jednostranné, oficiálne. Tie sa dostali len takouto cestou, cez rozhlas. Televízia nebola, tlač opozičná nebola. A jediné noviny boli Gardista, ešte možno neviem, v krčme to išlo z ruky do ruky. Ale chlapi na to nadávali, pľuli na to. Noviny proste, nikto nekupoval, to len v krčme si pozreli noviny,“ spomína Milan na to, ako sa k nim dostávali informácie. Všetkých zaujímalo najmä to, kde sa nachádzajú oslobodzovacie vojská a ako ďaleko sú ešte od ich doliny.

Čakali koniec vojny, prišla pohroma
Začiatkom apríla 1945 hľadali ustupujúci Nemci únikové cesty, kadiaľ by sa vedeli čo najrýchlejšie presunúť aj s ťažkou technikou. Poslali hliadku do Čičmian, či sa dá tadiaľ prejsť smerom na západ. Domáca partizánska skupina niekoľko hliadok zlikvidovala. V piatok 6. apríla podvečer začal po dedine pobehovať miestny hlásnik. Bubnoval, aby všetci chlapi zobrali náradie a išli zatarasovať prístupové cesty do dediny, no bolo už neskoro. Do dediny sa už z dolného konca blížili Nemci na tankoch a začali strieľať. V domoch pozostávali väčšinou nevládni ľudia, ženy a deti, muži zatarasovali cesty. „Nemci ustupovali a partizánov tam bolo plno. Partizáni a Nemci tam mali furt prestrelky. Odtiaľ prišli ranení a tak ďalej. A Nemci, aby to ukončili, tak spravili takú policajnú raziu s mínometmi, so samopalmi. Tam boli tanky normálne cez dedinu, strieľali na všetky strany, aby sa partizánov zbavili. No tak partizáni z dediny ušli, ale občania tam zostali. Keď si chceli zachrániť život, museli utekať do hôr,“ spomína Milan na tragický aprílový večer. Nemci pálili z kanónov a podpaľovali drevené domy. Domáci poutekali do hôr, alebo sa poskrývali po pivniciach. Celú noc počuli streľbu a na ďalší deň, 8. apríla 1945, nacisti nariadili nový hromadný nástup. Z domov a pivníc vyhnali tých, ktorí sa nestihli ukryť, a na školskom dvore zhromaždili všetkých mužov vo veku od 14 do 60 rokov. Boli medzi nimi najmä tí, čo pomáhali zatarasovať cesty. Všetkých 65 mužov odviedli do Rajca a následne ich vo vagónoch deportovali do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku. Bol to krutý trest za zabité nemecké hliadky. Celý horný koniec ľahol popolom. „Kto si chcel zachrániť život, musel utekať do hôr, lebo dedina horela. Strieľalo sa, Nemci mužov chytali, odvážali. K tomu sa ešte vrátim. Takže dedina bola vlastne vyprataná. Len akurát bučali kravy v maštaliach od hladu, ovce bľačali. Svine už nekvičali, lebo ich Nemci zobrali a na dvore u susedov varili guláše. Aj z nášho brava,“ spomína Milan. 

Útek do hôr
Kohútovci bývali v strede dediny a jediná možnosť záchrany bolo ujsť. Domy okolo už boli v plameňoch. „Keď bola tá najväčšia mínometná streľba, už sme vedeli, čo sa deje, tak sme vybehli von. A za naším domom bola ulička a za ňou rada humien. V tých humnách mali gazdovia seno a pre dobytok zásoby na zimu. Toto bolo pred Veľkou nocou. Horelo to. Eternitové strechy lietali do výšky. To bolo ako keby granáty, šrapnely. To bolo riziko prejsť tú líniu, kde horeli tie humná, von, smerom na chotár a potom do lesa. My sme neboli prekvapení, že Nemci prišli, ale boli sme prekvapení tým účinkom, na ktorý sme neboli zvyknutí,“ dodáva. „No to bolo hrôza. To je taký detský zážitok, ktorý otriasol mojou dušou. Keď si na to aj teraz spomínam, je mi do plaču.“ Milan si spomína, že uprostred večere sa rozhodli ujsť. Starí rodičia boli v tom čase u dcéry v Zemianskych Sadoch, kam sa pred rokmi vydala, tak Milan, jeho rodičia a strýko Paľo vstali rovno od stola, vyšli von a najbližšou cestou von z dediny cez role a do lesa. Najprv chceli utekať smerom na Skaličie a ukryť sa v kolibe, kde v lete pásli ovce. No tá sa nachádzala na dobre viditeľnom mieste a zo všetkých strán ju osvetľovali záblesky mín. Rozhodli sa teda ujsť do doliny Krivá. Prvú noc prespali v lese iba v tom, čo mali na sebe. V tom čase bol v okolí ešte sneh, tak poriadne premrzli. Vybrali sa do neďalekej osady Vrch a u sestry starého otca dostali nejaké oblečenie, jedlo a deky. Po čase sa dopočuli, že Nemci sa už z dediny stiahli. Báli sa však, že ak cestou na nejakých narazia, zoberú chlapov so sebou a pošlú do koncentračného tábora na roboty. Mama s Milanom sa rozhodli, že zájdu do dediny, skontrolujú dobytok v maštaliach a chlapom v horách donesú niečo na jedenie. „No ale čo bolo? Humno zhorené, krmivo žiadne, vonku ešte tráva nebola. No ale napriek tomu sme ich vypustili von. Prasa sme už v chlieve nenašli, lebo ho Nemci už pojedli. U susedov varili v kotle guláš. Pozháňali sme nejaké jedlo, údené klobásy a slanina z komína a masť. Mama napiekla chlieb, nabalili ma a že choď, zanes im to, lebo však oni sú hladní, nemajú čo jesť. Ešte z krčmy zobrala nejakú fľašu. Inak bola krčma vyrabovaná, ale nejaká fľaša tam ešte zostala.“ Milan sa teda pobral naspäť za hladnými chlapmi do hory. 

Zatknutie a odvlečenie do väzenia
Nemci už v dedine neboli, no po horách stále sliedili hliadky. Milan sa šťastlivo vrátil za chlapmi, no už neboli sami. „V tom lese bolo plno všelijakých utečencov, aj zo susedných dedín. Ale hlavne partizánov, ktorí už prestali byť partizáni, odhodili zbrane a tvárili sa, že sú proste miestni. Lebo keby ich Nemci stretli so zbraňou, tak to by bol s nimi amen. Keď nemal zbraň, tak do zajatia,“ vysvetľuje Milan. Cestou do hory postretal niekoľko skupiniek utečencov. „Zbadali ma tam chlapi nejakí a ma usmernili, že skupina Čičmancov je tam hore. Poznal som to tam, vyšiel som hore a natrafil na tú našu partiu. Tam bolo asi pätnásť chlapov z Čičmian, medzi nimi aj môj otec a strýko,“ približuje, ako sa vrátil za chlapmi. Milan bol medzi utečencami jediné dieťa. Niekoľko nocí ešte pobudli v lese, chceli počkať, kým front úplne prejde a oni sa budú môcť bezpečne vrátiť domov do Čičmian. Zašli až k chate likérnika Gajdoša zo Žiliny, ktorý otcovi dodával alkohol do krčmy. Zrazu sa blízko pri nich ozvala streľba zo samopalu a ľudia sa rozutekali, kto kde mohol. Skupina ľudí okolo Kohútovcov sa rozhodla utekať smerom na Tužinu. Bola to pôvodne nemecká obec, ktorá však už bola v tom čase vyľudnená, keďže etnickí Nemci dávno utiekli. „Zišli sme do doliny, prešli taký potôčik a zbadali sme tam na zemi telefónny drát. Sme vedeli, že po tom dráte by sme sa mali dostať k nejakým vojakom. Mali sme obavy, či sú to Nemci alebo Rusi. No tak sme išli pomaly.“ Skupina utečencov sa po drôte dostala až k Piešovej kolibe. Traja odvážlivci sa odhodlali ísť zistiť, či sú to nemeckí alebo sovietski vojaci. Ostatní ostali ukrytí v lese, no čoskoro sa okolo nich začalo strieľať, tak pochopili, že kolibu obsadili nacisti a zriadili si v nej telefónnu ústredňu. „Zišli sme dole, tam to dobre poznám. Je tam taká veľká skala, taká dva a pol metra vysoká, úplne nenazdajky v lese medzi stromami. Tam sme sa nejako pritúlili, míny stále padali okolo nás, ale pod tou skalou sme sa nejako uchránili. Keď prestali padať, tak sme vyšli, ale s kapesníkom bielym, že sme civilisti, že nie sme ozbrojení, že chceme ísť za rodinou do Tužiny, aby nás pustili. Povedali, že dobre, pustíme vás, nech idú všetci z lesa von. No tak všetci z lesa sme vyšli,“ spomína na stretnutie s nemeckými vojakmi Milan. Nemci zajali celú pätnásťčlennú skupinu. Milan si pamätá, že bola ešte zima a vojaci ich hnali pred sebou niekoľko kilometrov potme, cez sneh aj rozbúrenú ľadovú vodu Rajčanky. Podľa toku rieky zistili, že ich vedú smerom na sever od Čičmian. Po ceste ich niekoľkokrát zastavili hliadky a po dlhom putovaní sa ocitli vo Fačkove. 

Väzenie v kostole
Skupina utečencov z Čičmian a ostatných dedín sa ocitla v kostole vo Fačkove, v ktorom si Nemci zriadili väzenie. „Mokrí, nemali sme si ani kde ľahnúť, lebo tam už bolo plno takýchto zajatcov na tých operadlových laviciach. Tam sa niektorí usalašili, niektorí len sedeli, lebo už nebolo miesta. Vzadu za sakristii bol sud na veľkú potrebu a tak. Okná porozbíjané, tma, zima. Mokrí, nachladnutí, hladní. Viete si to predstaviť? A ja také malé decko. Mal som vtedy ani nie 13 rokov. Ech, ťažko sa vypráva,“ povzdychne si ešte aj teraz pri tej spomienke Milan. „V tom kostole bola všelijaká sebranka, aj partizáni, ktorí mali vojenskú uniformu všelijakú, aj Rusi. Boli tam aj miestni, ktorých Nemci pochytali, zdravých chlapov, lebo tých potrebovali na robotu do Reichu. Potom tých, čo pochytali, odvážali autami do Rajca a do dobytčiaku a do Reichu.“ Milan s otcom a ostatnými pretrpeli v kostole niekoľko dní. Každý deň si Nemci chodili pre niekoľkých chlapov a brávali ich na roboty. O stravu sa im starali buď rodiny domácich z Fačkova, miestny farár a obchodník a krčmár Fodrek. Milan si spomína, že do kostola s jedlom chodievali iba staré ženy, o mladé dievčatá a ženy sa miestni báli, aby ich nemeckí vojaci nezneuctili. Jedného dňa si v kostole medzi chlapmi všimla Milana pani Fodreková. „Doniesla jedlo v hrnci pre tých ľudí a aj mne dávala a hovorí mi: ‚Drž sa pri mne!‘ Tak som sa držal pri nej. Porozdávali sme, ja som naberal, aby to vyzeralo, že patríme k sebe, že som jej syn. Dala mi prázdny hrniec, schytila ma za ruku a poď, ideme domov! Tam pri dverách bola stráž a ona hovorila, že som jej syn a pomáhal som s jedlom. Oni len gut, gut. Dobre, pustili ma. Tak som sa ja dostal z kostola,“ spomína Milan na to, ako mu pani Fodreková zachránila život. Doviedla ho k nim domov a ubytovali ho v zadnej časti domu, kde bola murovaná pivnica a schovávali sa tam pred mínami. Tam Milan prečkal posledné dni vojny. 

Konečne návrat domov
S poslednými výstrelmi z mínometov odišli z Fačkova aj poslední nemeckí vojaci. Milan sa opäť stretol s otcom, ktorý ho prišiel k Fodrekovcom vyzdvihnúť a poďakovať za synovu záchranu. Poslednýkrát sa u nich najedli a pobrali sa naspäť do Čičmian. Od miestnych sa však dozvedeli, že Čičmany sú vypálené a väčšina ľudí odišla do Tužiny. Pôvodne nemecká obec bola v tom čase vyprázdnená, keďže nemecké obyvateľstvo odišlo už skôr zo strachu pred blížiacim sa frontom. Opustené domy a hospodárstva rýchlo obsadili pohorelci z okolitých dedín. Pri odchode z Fačkova na kraji dediny míňali hliadku sovietskych vojakov, ktorí si tam zriadili veliteľstvo. Kráčali smerom do Tužiny a asi po desiatich kilometroch narazili na skupinu vojakov. Neboli si istí, či sú to sovietski vojaci, tak radšej dali ruky nad hlavy a počkali, kým podídu k ním. Prehovorili na nich po rusky, tak im odľahlo. Potrebovali sa však dostať ku svojej jednotke do Fačkova. Nechceli sa rozdeliť, tak ich celá skupina Čičmancov doviedla až do Fačkova a pobrali sa opäť nazad. „Dostali sme sa až do Tužiny. No ale to bolo, pane! Z Fačkova na tú polcestu, kde nás zastavila tá hliadka, bolo 10 kilometrov. Nazad do Fačkova 10 kilometrov. Z Fačkova do Tužiny 20 kilometrov, čiže 40 kilometrov v jednom kuse. Chlapčisko, ktoré leňošilo tam pred mínami, skrývalo sa bez pohybu, nemalo žiadny pohyb. A zrazu 40 kilometrov v nohách. Mal som mesiac svalovú horúčku. Ja som sa nemohol postaviť. Slabý, všetko ma bolelo,“ spomína na posledné útrapy z konca vojny Milan. Úplne vyčerpaného ho rodičia nechali u rodiny v Tužine a do Čičmian sa pobrali bez neho. Po nejakom čase sa zotavil a vrátil sa naspäť k rodičom.

Ťažký život po vojne 
Neskôr Milan opäť nastúpil do meštianskej školy v Rajci, no už do novej budovy. Pôvodná bola počas vojny obsadená nemeckými vojakmi, ktorí si v nej zriadili ubytovňu a zbombardovali ju anglickí letci. Deti sa zatiaľ učili v starej fare, v ktorej kedysi ako farár pôsobil aj Jozef Tiso. Milan meštianku v Rajci absolvoval v roku 1948 a odišiel študovať na obchodnú akadémiu do Bratislavy. V roku 1948 po komunistickom prevrate opäť nastala ťažká politická aj spoločenská situácia. Otcovi odobrali licenciu na vedenie krčmy a vo vlastnom podniku sa stal obyčajným zamestnancom. Milanov starý otec Pavol a stará mama Mária sa so synom Pavlom vrátili na hospodárstvo na Bimbulu. No nebolo to také jednoduché. „Do toho nášho gazdovstva sa nasťahovali miestni Maďari z Tekovských Lužian, zo susednej obce. Ten tam gazdoval na tom našom hospodárstve,“ vysvetľuje Milan zložitý návrat domov. „Zostalo tam všetko. Keď sa vrátili potom po fronte, našli holý dom a prázdne maštale. A pôžičku od štátu, lebo to bolo na hypotekárny úver všetko postavené, tie všetky domy radové. Banka ich naháňala, lebo môj starý otec bol v banke ako veriteľ, že nespláca pôžičku. Tak nejako sa to vysvetlilo, že to bolo zabrané na územie a nemohli to užívať.“ Starí rodičia aj so strýkom Pavlom začali opäť hospodáriť. O rok neskôr začali na južnom Slovensku vznikať družstvá a nastala násilná kolektivizácia. „Títo slovenskí kolonisti patrili do kategórie kulakov, lebo mali 16 hektárov. Zrazu z nich boli nepriatelia socializmu a tak sa s nimi aj zachádzalo. Po žatve prišla milícia na nákladných autách a od mláťačky brali obilie. Nenechali ani na sejbu. Prišla jarná orba, práce na poli a nebolo čo siať, lebo nebolo zrnko do zeme. Tak starého otca zavreli. Výnosom vnútorného odboru okresného národného výboru. Žiaden súd!“ spomína na toto ťažké obdobie. Starý otec strávil vo väzení pol roka od jari do jesene, presne v období sejby a zberania úrody (pozn. obec Bimbula sa v roku 1946 premenovala na Ursínyovo a v roku 1949 na Medvecké). Milan celý svoj študentský život strávil v Bratislave na internáte, neskôr na priváte. Už od šestnástich rokov sa staral sám o seba. V roku 1953 mal Milan pred maturitou a otec mu dal nejaké peniaze, aby si zaobstaral slušný oblek. Medzitým, ako mu ho krajčír ušil, prišla menová reforma a Milanovi už peniaze od otca nestačili. Zo dňa na deň stratili na hodnote. Musel sa už ako študent zamestnať, aby zarobil nejaké peniaze a oblek doplatil.

Ďalší život a okupácia
Po maturite nastúpil na vysokú školu ekonomickú so zameraním na prácu a mzdy. Počas štúdia sa oženil a mladým manželom sa narodilo dieťa. Po skončení vysokej školy dostal Milan umiestenku do cementární v Lietavskej Lúčke. Hneď v prvý deň práce ho stihol štrajk robotníkov, ktorí bojovali za lepšie pracovné podmienky a vyššie mzdy. Okrem práce však potreboval aj byt pre rodinu, no nedostal ho. Do práce teda nenastúpil a našiel si miesto v ČSAD v Žiline. Z Čičmian, kde sa aj s mladou rodinou nasťahoval, to tiež bolo náročné na dochádzanie, no sľúbili mu byt. Po roku sľubov však z bytu nič nebolo a Milan sa rozhodol vrátiť sa do Bratislavy. Spočiatku pracoval v opravovni stavebných strojov, no po nejakej dobe si našiel lepšiu prácu v novovznikajúcom podniku Západoslovenské kameňolomy a štrkopiesky Bratislava. Počas obdobia Pražskej jari za éry Alexandra Dubčeka vstúpil do KSČ. Krátko po návrate do hlavného mesta zažil aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Zobudil som sa ráno na veľký poplach. Vstal som, reku že čo sa robí? Čo, aký hrmot? Že Rusi nás obsadili. Čo tárate, somariny. Rusi? No tak zistil som. Už rádio bolo plné správ. Prvé, čo mi napadlo, bolo ísť do obchodu urobiť nákup, lebo bude problém. Decko malé. Tak som išiel do obchodu. V obchode fronta, boli tam zrovna potraviny vedľa. Tak som nakúpil, čo som mohol. Mäso, nejaké klobásy a takéto potreby,“ spomína na prvé momenty okupácie, kedy bolo najdôležitejšie zabezpečiť rodine základné potreby. Spomína si, že spolu s ostatnými kolegami a susedmi vyšli do ulíc protestovať a zažili aj streľbu. „Ja som neveril, že Rusi strieľajú. Lebo som mal Rusov, že to je slovanský národ. Aj my sme Slovania. Že toto nie je možné, aby Rusi prišli vraždiť na Slovensko,“ krúti ešte aj dnes hlavou pamätník. „Bol som náhodou pri univerzite, keď sa tá streľba strhla, tam zastrelili tú dievčinu. Zrovna som tam v tom prostredí bol. Aj keď Bielik robil tie fotografie proti tomu tanku, keď stál. Tam ja som v tej partii bol, ja som to videl. Okolo tankov bola masa ľudí, tie tanky sa nemohli pohýbať, lebo ľudia stáli proti tankom. Protest na kvadrát, chaos. No tak toto som zažil, tú streľbu vtedy tam...“ Protesty nič nepomohli, krajinu na viac ako dve desaťročia obsadila sovietska kontrola. 

Normalizácia a život v systéme
V sedemdesiatych rokoch nastúpil normalizačný systém a veľké kádrovanie zamestnancov. V tom období všetkých straníkov, ktorí vstúpili do strany v období Alexandra Dubčeka, vyhodili. Aj Milana. Milan pracoval ako vedúci práce a miezd a zastával aj nepríjemnú pozíciu kontrolóra výkonov. Okrem vysokej školy vyštudoval aj stavebnú priemyslovku, aby lepšie rozumel celému chodu podniku. Mnoho zamestnancov sa ho snažilo oklamať, no Milan dbal na dodržiavanie pravidiel, čím si narobil aj veľa nepriateľov. „To bola taká politická, dosť labilná funkcia. A ja som bol nestraník. Tak prišli tí kolegovia z vedenia. Bolo kolégium. Že ty by si mal byť v strane, aby sa tieto pochybnosti neopakovali. Že nie som straník a tak ďalej, a rozhodujem o takých veciach ako platy. Tak ma navrhli do strany.“ Milan rozumel, že na niektoré funkcie bola stranícka príslušnosť povinná, no on po straníckej knižke netúžil. Už v strane raz bol a vyhodili ho, keďže sympatizoval s Dubčekom. Zamestnávateľ ho navrhol za kandidáta, no okresný výbor KSS jeho kandidatúru zamietol z dôvodu, že nebol robotníckym kádrom. Vytušil, že už tam nie je žiadaný a o pár dní doniesol riaditeľovi výpoveď. Našiel si lepšie miesto v Slovenskej plánovacej komisii na investičnom odbore. Pracovalo tam aj mnoho jeho bývalých spolužiakov z vysokej školy a Milan sa v architektúre a staviteľstve doslova našiel. Tam strávil prevažnú časť aktívnej pracovnej činnosti. Počas plánovania výstavby automobilky v Bratislave si ho zavolali aj na výsluch na ŠtB a vypytovali sa ho, kto z jeho kolegov je za a kto proti jej výstavbe. Pracoval tam až do Nežnej revolúcie, kedy Slovenská plánovacia komisia zanikla, pretože stratila svoje opodstatnenie. Keďže nebol straníkom, rýchlo našiel nové pracovné zaradenie. Prešiel pod ministerstvo financií a dohliadal na zánik organizácie, kde predtým pracoval. V roku 1997 v šesťdesiatich rokoch odišiel do penzie. V čase dokumentovania žil aktívny dôchodca v Ivanke pri Dunaji.