Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Kamrla (* 1935)

Proti vysokoškolákom nastúpili milicionári so samopalmi: „Vtedy spoznal, čo je diktatúra proletariátu.“

  • narodený 2. 12. 1935 v Senici

  • katolícke gymnázium v Senici

  • Strojnícka fakulta Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave

  • študentské revolty na Mladej garde 1956

  • nútený prestup na štúdium do Prahy - ČVUT

  • inžinier v ZIPP (Závody inžinierskej a priemyslovej prefabrikácie) Trnava

  • 1986-1989 Anaba, Alžírsko, vyslaný ako inžinier

  • 1972 vylúčený z KSČ

Jozef Kamrla sa narodil v roku 1935 v Senici. Jeho otec Jozef pochádzal z moravského Buchlova a živil sa ako pokrývač. Počas prvej svetovej vojny sa ako vojak rakúsko-uhorskej armády dostal do ruského zajatia. V rodine sa tradovalo, že po skúsenostiach zo zajatia už dedo nikdy nečakal, kým jedlo vychladne. Po vojne sa na ceste z Ruska zastavil v Senici, kde spoznal svoju budúcu manželku Františku, s ktorou sa tu usadil. Časom sa z neho stal aj podporovateľ Hlinkovej strany. Založil obchod so stavebným materiálom, ktorý mu po komunistickom prevrate v roku 1948 štát znárodnil, takže neskôr pracoval ako robotník v bani. Zomrel na rakovinu pľúc, spôsobenú aj uhoľným prachom.

Jozef Kamrla bol od malička činorodý chlapec. Vyrastal v katolíckom prostredí, miništroval, naučil sa modlitby v latinčine, chodieval na púte do Šaštína – až 19 km pešo. Ako vysoký štíhly chlapec si obľúbil basketbal. V Senici založil basketbalové družstvo a ihrisko. Rodičia ho viedli k hre na husliach, najväčšou láskou mu však boli klarinet, saxofón a klavír, na ktorých sa naučil hrať sám. S kamarátmi si založili kapelu a hrávali na oslavách a svadbách – repertoár si tvorili tak, že si sami prepisovali piesne do nôt.

Počas druhej svetovej vojny musel prijať členstvo v Hlinkovej mládeži. Pamätá si, že počas vojny sa Nemci k Slovákom správali slušne, až ku koncu vojny sa situácia zmenila: „Po povstaní sa po okolí pohybovalo viacero vojakov a keď zabili partizánov, vystavili ich v našej škole. Ľudia sa nich chodili pozerať...“

Vysokoškolské časy

Obdobie dospievania Jozefa Kamrlu poznačil nástup komunistického režimu. Po maturite ešte na katolíckom gymnáziu v Senici pokračoval v štúdiu na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Býval na internáte Mladá garda, ktorý pre nedostatok pracovných síl pomáhali stavať sami študenti v rámci socialistických brigád. Aj na vysokej škole bol Jozef aktívnym študentom. Patril do „siedmeho” krúžku, podľa ktorého svoj študentský časopis nazvali „Sedmičkár”.

Počas 50. rokov došlo v školstve k zásadným zmenám. Dĺžka vysokoškolského štúdia bola predĺžená zo štyroch na päť rokov a čoskoro sa mala predĺžiť aj vojenská služba vysokoškolákov. V Bratislave preto začiatkom roku 1956 došlo na internáte Suvorák k prvým študentským rebéliám. Večerného protestu v jedálni, ktorý dostal názov „Pyžamová revolúcia”, sa zúčastnilo 200 až 300 študentov. Dožadovali sa zrušenia rozkazu ministra národnej obrany Alexeja Čepičku. Protest vyústil až do spísania petície pre prezidenta republiky, ktorú sformuloval poslucháč práva na Univerzite Komenského Anton Blaha. Podpísať pod petíciu sa rozhodlo iba dvanásť z prítomných študentov a aj z nich piati po čase svoje podpisy odvolali. Represie znamenali poväčšine vylúčenie zo štúdia.

Jozef Kamrla spomína, že na technickej vysokej škole vtedy vyzerala povinná vojenská príprava takto: „Mali sme raz do týždňa vojenskú prípravu – ráno sme sa obliekli do zelených montérok, mali sme vyfasované baganče, ráno na siedmu sme museli byť pripravení. Mali sme takého dôstojníka, ktorý kontroloval, ako sme oholení. Ak bol niekto zle, musel sa ísť oholiť, hoci tam nebola teplá voda, iba studená. Kto to nepozná, nevie, čo to je,“ vysvetľuje. Vojenská príprava na vysokých školách bola povinnou súčasťou dennej formy riadneho štúdia, a to jeden deň v každom vyučovacom týždni. Na tento účel boli zriadené vojenské katedry vysokých škôl.

Študentom okrem neúmerného zaťaženia vojenskou prípravou vadilo aj prílišné ideologické zaťaženie vzdelávania. „Marxizmu bolo osem hodín týždenne,“ vraví Jozef. „Okrem toho sme mávali cviká, dostávali sme vopred určené, čo si máme prečítať, a tam sa potom o tom diskutovalo.“ Jozef Kamrla si pamätá, že medzi študentmi bolo „len málo zadubených zväzákov, ktorým to neprekážalo“. Väčšina študentov podľa pamätníka tieto excesy režimu len ticho trpela.

Odvážny majáles

Študentské rebélie zo začiatku roka 1956 mali pokračovanie v máji toho istého roku, v omnoho väčšej a výraznejšej akcii. Dňa 12. mája sa v obľúbenom Parku kultúry a oddychu konal majáles. Študenti niekoľkých vysokých škôl zorganizovali alegorický sprievod po uliciach Bratislavy, ktorý kopíroval trasu prvomájových sprievodov. Na alegorických vozoch postavy znázorňovali rôzne neduhy školstva, kritizovali dogmatizmus, formalizmus a povrchnosť na školách.

Celý sprievod bol študentskou recesiou, avšak s čitateľným politickým podtónom. Jozef sa so spolužiakmi preobliekol za Rimanov – zamotali sa do plachiet a podomácky vyrobených sandálov. „Na Mladej garde sme sa pripravili a vystúpili v mládežníckom pochode od Sovietskej knihy smerom dole do mesta. Mali sme jedného kolegu, oni mali historické auto – veterána. Dohodli sme sa, že ho dotiahneme vlastnoručne do mesta, k Pallehnerovi [bývalé železiarstvo na rohu Obchodnej ulice a Hurbanovho námestia, pozn. aut.]. Ich alegorický voz – veterána od spolužiakovho otca – ťahali „otroci”, v aute sedel „akademický funkcionár“ s bičom a s ním sa viezol i „marxizmus-leninizmus.” Za autom kráčali ďalší otroci, ktorí sa hrbili pod kvádrami s nápisom „samoštúdium“.

Dva dni po tomto alegorickom sprievode si na diskusiu o nízkej kvalite školstva na Mladej garde študenti dokonca pozvali povereníka školstva Ernesta Sýkoru a rektora SVŠT Ernesta Šišoláka. Niektorí zväzáci však vytasili transparenty s heslami ako „Súdruh Široký, verní sme ti naveky“. Iní, odvážnejší študenti sa ozvali s otvorenou kritikou školstva. Pripojili sa tak k protestom, ktoré v apríli vypukli v Prahe na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity, Fakulte strojného inžinierstva ČVUT a postupne aj na ďalších vysokých školách po celej republike a ktoré deklarovali radikálne politické požiadavky, napríklad revízie politických procesov a rehabilitácie ich obetí či založenie nekomunistickej politickej strany.

Na bratislavskom internáte Mladá garda sa situácia vyhrotila vtedy, keď funkcionári z nástenky strhli rezolúciu pražských študentov. Hlavným organizátorom následného stretnutia na Mladej garde bol Jozef Kamrla a študenti, ktorí neboli súčasťou Československého zväzu mládeže – oficiálnej organizácie mládeže. Vo svojich študentských rezolúciách okrem problémov kvality štúdia a vlastnej mládežníckej organizácie nastoľovali aj celospoločenské politické požiadavky. Kritizovali napríklad skrátenie štúdia na základnej a strednej škole, v dôsledku čoho sa na vysoké školy dostávali sedemnásťročné „deti”. Nastolili problém dotácie hodín: žiadali ubrať hodiny neodborným predmetom, čím mali na mysli najmä marxizmus-leninizmus. Žiadali tiež študentským internátom vrátiť ich pôvodný účel, keďže internát Lafranconi bol vtedy pridelený Vojenskej škole J. Žižku – internátnej škole pre budúcich dôstojníkov.

Študenti žiadali túto rezolúciu vydať v celoštátnych denníkoch, aby sa dostala do povedomia širokej verejnosti. Komunistická strana ju uverejnila len v bratislavskom vydaní denníka Smena, no protestné postoje funkcionárov ČSM voči iniciatíve študentov vyšli v celoštátnom vydaní.

Po stretnutí na Mladej Garde nasledoval prudký zvrat: „Ďalší deň ráno prišli na Gardu nejakí robotníci z Dimitrovky, boli to milicionári a boli ozbrojení; chlapi v montérkach so samopalmi. A povedali nám: ,Ak chcete robiť revolúciu, my vám ju ukážeme!´ Tak som vtedy spoznal, čo je to diktatúra proletariátu.“

Vzápätí si Jozefa Kamrlu pozval rektor SVŠT Šišolák s tým, že bude najlepšie, ak hneď odíde do Prahy. Vybavil mu prestup na České vysoké učení technické, čím sa Jozef vyhol osudu vylúčeného študenta, a zároveň sa mu splnil sen o štúdiu na najkvalitnejšej technickej škole v republike. Na pobyt v Prahe si spomína s úsmevom. Oproti Bratislave tu bol študentský život omnoho rozvinutejší. Fungovali tu rôzne spolky a čítali sa odvážne literárne diela, často satirické k vládnucemu režimu, pričom sa o nich živo diskutovalo. Obľúbil si Werichove vystúpenia a jeho piesne často interpretoval. Počúva ich dodnes. Keď sa v roku 1980 zúčastnil Werichovho pohrebu, mal za to poťahovačky v práci.

Po ukončení vysokoškolského štúdia Jozef Kamrla dostal, ako bolo vtedy zaužívané, tzv. umiestenku do podniku v Ostrave. Odtiaľ následne prešiel do podniku ZIPP (Závody inžinierskej a priemyslovej prefabrikácie) v Trnave. V roku 1963 sa oženil s Evou Čekanovou, neskoršou uznávanou organistkou. V auguste 1968 sa im narodilo prvé dieťa. Dcérka Barbora mala len tri týždne, keď do Československa vtrhli tanky Varšavskej zmluvy. Jozef vtedy celú rodinu odviezol do Senice, kde mali väčší pocit bezpečia než v hlavnom meste. Z vývoja situácie boli nešťastní, keďže boli stúpencami Dubčekových ideí „socializmu s ľudskou tvárou“ a vtedy ešte verili v obrodu režimu. V roku 1971 do rodiny Kamrlovcov pribudol syn Tomáš. Nasledujúci rok bol počas previerok Jozef vylúčený zo strany – okupáciu totiž verejne neschvaľoval.

80. roky a Alžírsko

Počas normalizácie dostal Jozef vďaka svojim odborným schopnostiam možnosť vycestovať aj do zahraničia. Československo totiž vysielalo do rôznych „spriatelených krajín“ odborníkov najmä technického zamerania. Takto sa dostal „von“ aj inžinier Jozef Kamrla. Bol expertom v práci s betónom aj inými materiálmi a strojníckym odborníkom na prefabrikáciu. Na projekte v alžírskom meste Annaba pôsobil tri roky.

Pamätá si na ponuku tajnej polície, aby pre nich na misii pracoval. Odmietol. Všetci vyslaní inžinieri však vedeli, ktorý spomedzi nich túto ponuku prijal.

V miestnej pobočke Francúzskeho kultúrneho strediska, kde sa zdokonaľoval vo francúzskom jazyku, sa v knižnici dostal k literatúre, ktorá bola v Československu zakázaná. Vo francúzskom preklade prvýkrát čítal Pasternakov román Doktor Živago. Táto kniha na neho hlboko zapôsobila, lebo „u hrdinov tu vystupujú demokratické názory… a dospel som tak k presvedčeniu, že demokracia je univerzálny názor“. Na druhej strane vraví: „Silno na mňa zapôsobili aj ruskí klasici, od ktorých som sa naučil, že za všetko treba zaplatiť.“

Cestu späť domov do Československa si s manželkou Evou a dcérou Barborou naozaj vychutnali. Cestovali autom cez celé Francúzsko a Nemecko. Zastavili sa v Avignone, Métach; v Paríži spali u Jozefovej tety, ktorej manžel bol záhradníkom politika a diplomata Štefana Osuského.

Po návrate domov na Jozefa čakali previerky a povinný „vstupný pohovor“ po príchode do republiky. Tajní sa ho vypytovali, čo si myslí o situácii v Československu, a chceli samozrejme počuť, že nemá výhrady k režimu.

Na Nežnú revolúciu v novembri 1989 spomína s nadhľadom. Uvedomuje si, že udržiavať demokraciu je ohromne ťažké. Vraví: „Vždy som bol antikomunista, pre hlboký nedostatok demokracie. V živote sme prežili mnoho diktatúr a ani jedno to obdobie nepovažujem za šťastné. Na politiku mám jednoduché kritérium – ak je niečo diktatúra, je to zlé. A som si vedomý, že demokraticky vládnuť je veľmi obtiažne.“

Jozef Kamrla žije v Bratislave. Jeho životným mottom je: „Ak môžeš robiť dobro, tak ho rob.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Maja Harmaňošová)