Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jaroslav Kalný (* 1929  †︎ 2022)

Husák nám povedal, že sa s okupáciou vnútorne nezmieril

  • narodil sa 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom

  • vyrastal v Ilave a Trenčíne, kde študoval na miestnom gymnáziu

  • v roku 1956 sa stal jedným z prvých 4 absolventov katedry žurnalistiky v Bratislave

  • v rokoch 1954 – 1969 – reportér denníka Smena

  • v roku 1956 zažil ako redaktor oddelenia školstva v Smene tzv. Pyžamovú revolúciu

  • v rokoch 1960 – 1963 žil s manželkou v Košiciach, kde písal sociálne reportáže pre Smenu

  • 1965 – 1968 – šéfredaktor Smeny

  • 1969 – musel v rámci normalizačného procesu z redakcie odísť

  • 1971 – 1990 – redaktor v Československom rozhlase v Bratislave

  • 1974 mala premiéru jeho úspešná rozhlasová hra Čo nového, Bielikovci?

  • v roku 1990 odišiel na dôchodok, začal sa venovať literatúre faktu

  • publikoval niekoľko oceňovaných kníh, napríklad: Drámy na hraniciach, Páni novinári I. a II., Svedkovia mojej doby

  • Jaroslav Kalný zomrel v decembri 2022

Jaroslav (Slavo) Kalný sa narodil v roku 1929 vo Veľkom Rovnom rodičom Eugenovi a Márii Kalným. Vďaka otcovej práci prednostu pošty sa rodina počas Slavovho detstva viackrát sťahovala. Matka sa tešila, v rozsiahlej hornatej dedine roztrúsenej po kopcoch veľa úrody nebolo. Na vianočnom stole bola len kapusta a zemiaky. Slavo tak neskôr vyrastal v Ilave, na gymnázium chodil v Trenčíne.

Viac športovec než študent Slavo tam hrával profesionálne stolný tenis aj futbal. Počas vojny brigádoval v miestnej textilke, ktorá vydávala podnikový časopis: „Šéfredaktor nestíhal napísať článok o futbalovom zápase dorasteneckej ligy. Ja som ju hral. Článok som napísal a obaja sme skonštatovali, že to malo hlavu aj pätu.“ Z nádejného futbalistu sa pomaly stával novinár.

Začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied, ale po dvoch rokoch z nej odišiel, lebo na štúdium nemal peniaze. V roku 1952 na Univerzite Komenského v Bratislave otvárali nový odbor – žurnalistika. Do prvého ročníka nastúpili štyria. Výučba podľa Kalného nestála za veľa, učili sa skôr literárnu vedu a na promóciách v roku 1956 dostala štvorica absolventov diplom s titulom filológ. Novinársku prax získaval už počas štúdia v denníku Smena. Vo februári 1955 sa oženil s Valériou Schmitzovou, neskôr sa im narodili synovia Igor a Peter.

Pomsta za rok 1953

O Pyžamovej revolúcii sa veľa nehovorí. V stredoškolských učebniciach dejepisu by sa len sotva našla zmienka o proteste vysokoškolákov v Bratislave z roku 1956. Najkrutejšia dekáda komunistického režimu je neslávne známa najmä politickými a cirkevnými procesmi tisícov obyvateľov. Silu vládnej moci pocítil každý, kto oponoval nastolenej ideológii, napriek tomu sa študenti vzbúrili proti neúnosným podmienkam na vysokých školách.

Situácia v školstve sa začala zhoršovať v roku 1950, keď sa ministrom obrany stal Alexej Čepička, zať Klementa Gottwalda. Čepička chcel vybudovať kvalitnú československú armádu, čo malo za následok vysťahovanie študentov z moderného internátu Lafranconi. Nahradili ich tzv. žižkováci, žiaci vojenských gymnázií, budúci vojaci Československej ľudovej armády.

Z pohodlného internátu Lafranconi s plavárňou, tenisovými kurtmi, volejbalovým ihriskom, atletickou dráhou a chutnou stravou sa budúci telocvikári, právnici a filozofi presťahovali do značne horších podmienok. Na Suvorovom internáte býval študent Kalný na jednej izbe so siedmimi spolužiakmi.

Rok 1953 priniesol v školstve aj ďalšie nepopulárne rozhodnutia. Zrušili sa akademické tituly, klasické gymnázia vystriedali jedenásťročenky a vysoké školy sa museli vysporiadať s prílivom 17-ročných stredoškolských absolventov. Slavo Kalný označil zmeny za faul na školstvo a dodnes hovorí, že Pyžamová revolúcia bola pomstou za rok 1953.

Katalyzátor hnevu

V jeden januárový večer v roku 1956 si študenti na chodbách „Suvoráku“ čistili vojenskú obuv a chystali výzbroj, pretože na ďalší deň mali mať vojenskú prípravu. Konala sa pravidelne počas štúdia, aby vysokoškoláci nemuseli absolvovať celú prezenčnú službu a hneď po skončení školy mohli začať pracovať. Internátom sa zrazu rozšírila správa, že sa vojenská príprava z dvoch mesiacov predlžuje na dva roky. Okolo tristo študentov sa v pyžamách zhromaždilo v jedálni a protestovalo, kolovala medzi nimi petícia proti návrhu ministra Čepičku.

Pyžamová revolúcia na akademickej pôde odštartovala sériu protestov kritizujúcich systém. Na školách po celom Československu vznikali protestné rezolúcie, najostrejšiu odhlasovali na internáte Mlada Garda. Vysokoškoláci sa sťažovali na zlé ubytovacie podmienky, nízku úroveň výučby či dogmatické osvojovanie marxizmu-leninizmu. Májový karneval pod taktovkou Československého zväzu mládeže, ktorý mal zmierniť napätú náladu, sa zmenil na satiricko-kritickú prehliadku študentského života. Po bratislavských uliciach sa v sprievode prechádzali študenti-smrtky s tabuľou „Stravujeme sa v študentských jedálňach“.

Slavo Kalný v tom čase viedol školské oddelenie Smeny. Spočiatku nezáživná rubrika, ktorá sporadicky informovala o aktivitách Československého zväzu mládeže, odrazu pútala čitateľskú pozornosť. Smena ako orgán Zväzu mládeže uverejnila rezolúciou z Mladej Gardy: „Zázrak spočíval v tom, že tlačový dozor, ktorý sedel vedľa v miestnosti, mal príkaz, zrejme z ÚV KSS, púšťať tieto texty. Až škodoradostne som súril dozorcu, nech mi dá zelený štempeľ,“ hovoril Slavo Kalný o roku 1956, keď nastal politický odmäk. Po smrti Stalina vedenie strany nevedelo, akým smerom sa bude uberať vláda Nikitu Chruščova.

Ľudia čakali pred novinovými stánkami v radoch, aby sa dozvedeli novinky zo študentského sveta. Napokon, nešlo len o nich, požiadavky v rezolúciách zasahovali celú spoločnosť: „Niekedy sme museli robiť aj dotlač. Smene vtedy veľmi pomohlo, že sa o ňu zaujímali slobodne mysliaci ľudia.“ Náklad novín podľa Kalného vzrástol minimálne o 20 000 výtlačkov.  

Závan liberalizmu nevydržal dlho. Krvavým potlačením maďarského povstania si Chručšov upevnil postavenie, začalo sa prenasledovanie, kádrovačky. Vedenie ÚV KSČ zaúradovalo a Smena musela uverejňovať anti-rezolúcie, ktoré odcudzovali akúkoľvek kritiku voči strane.

Reportér Kalný

Za uverejňovanie protištátnych rezolúcií noviny väčšie sankcie nepostihli. Naopak, vďaka vtedajšiemu šéfredaktorovi denník prekvital. Leopold Podstupka mal cit pre novinárčinu a redaktorom nechal pri spracovaní tém voľnú ruku. V Smene sa začala formovať reportérska generácia okolo Gavrila Gryzlova, Slava Kalného, Jána Čomaja či Bohuša Chňoupku.

Slavo Kalný sa venoval sociálnym témam, na mušku si vzal problematiku rómskeho obyvateľstva. Nebál sa terénu, vycestoval do osady, kde bývali Rómovia v jamách. Lenže prišlo nariadenie zhora – vysťahovať! Obyvateľov prehovorili, aby išli do kúpeľov, že im dajú najesť, umyjú ich, inak by odtiaľ neodišli. Kým sa v kúpeľoch spievalo a tancovalo, v Gánovciach pri Poprade stúpal dym. Podpálené jamy, podpálené domovy. Výlet sa skončil, Rómov naložili do autobusov a vyvážali ich do bývalých nemeckých dedín: „Sedel som v jedom z autobusov a nikdy v živote som nepočul tak smutno spievať a plakať ako títo Rómovia, keď odchádzali z rodného kúta.“

Vďaka Kalného reportážam ľudia nahliadli do doposiaľ uzavretého sveta najzaostalejších osád na východe Slovenska. Súbor reportáží napokon vydal v roku 1960 pod názvom Cigánsky smiech a plač. Kniha zaúčinkovala ako osvetová práca, búrala zaužívané predsudky, pochvaľovalo si ju dokonca aj vedenie strany.

Začiatkom 60. rokov sa Slavo Kalný s rodinou presťahoval do Košíc. Vznikla tam krajská redakcia Smeny, čo reportérovi vyhovovalo, lebo sa mohol venovať vlastným témam. Písal o vyčíňaní Ukrajinskej povstaleckej armády, tzv. banderovcov, na východných hraniciach s Ukrajinou.

„V roku 1944 generál Svoboda oslobodil toto územie a muži museli rukovať na vojnu. Bez žiadneho výcviku veľmi rýchlo padali. A do tejto biedy prichádzali banderovci. V dedine Kolbasov pred druhou svetovou vojnou bývali Židia, tí, ktorí prežili koncentráky, sa vrátili, ale nebolo ich veľa. Banderovci sa dozvedeli, že sa schovávajú u miestneho krčmára. Dal im najesť a vypiť, aby si ich nepohneval. Lenže keď sa opili, znásilnili ženy, a aby zatajili, čo urobili, všetkých postrieľali. Jedna dievčina spadla z postele, spadla na ňu duchna a rýchlo sa schovala. Na druhý deň odtiaľ vyšla so šedivými vlasmi. Všetko počula.“ 

Osudy miestnych obyvateľov, ale aj úteky ľudí z Československa po februárovom prevrate opísal v knihe Drámy na hraniciach, ktorá vyšla v roku 2003 a Kalný za ňu získal hlavnú cenu E. E. Kischa.

Šéfredaktor Kalný

Slavo s rodinou býval v Košiciach len do roku 1963 a potom ho opäť potrebovali v bratislavskej redakcii už ako zástupcu šéfredaktora novín. „Tým mi ukradli päť rokov života, lebo po troch rokoch som sa stal šéfredaktorom. Byť vedúcim, to je koniec písania. V noci o pol jedenástej som kontroloval noviny, kým odišli do tlačiarne. Iba sem-tam som napísal nejaký úvodník. Mne to absolútne nevyhovovalo.“

Popri Kultúrnom života bola Smena považovaná za pokrokový denník. Konkurenčná Pravda nasledovala stranícku líniu, uverejňovala ťažkopádne a schematické texty o oficiálnej sociálnej politike. Smena oproti tomu kládla dôraz na šport a kultúru. Za šéfredaktora Kalného začala ako prvá uverejňovať rubriku šport a nedeľnú literárnu prílohu. Publikovali recenzie na divadelné hry, na chodbách redakcie organizovali výstavy. Herci, spisovatelia aj výtvarníci mali u nich otvorené dvere.

Šesťdesiate roky priniesli do spoločnosti uvoľnenejšiu atmosféru, noviny kritizovali režim najmä v kultúrnej rubrike. Fundovaným recenziám tlačový dozor nerozumel, odobroval ich a k čitateľom prenikali náznaky demokratických myšlienok. Pomery v Socialistickom zväze mládeže sa atomizovali, na čo reagovala aj Smena: „My sme sa snažili o nezávislosť. Napísal som úvodník, že sme sa odtrhli od Zväzu mládeže. Keď si ma vedenie zavolalo na koberček, obliekol som si z recesie zväzácku košeľu. Povedal som im, že sme naďalej denníkom, no nie Socialistického zväzu mládeže, ale mládeže ako takej.“

Liberalizácia pomerov umožnila Smene publikovať články o prvej československej súťaži krásy Miss, uverejnila osobný list manželky Vladimíra Clementisa, v otvorenom liste vyzvala prezidenta Antonína Novotného, aby odstúpil, a zverejnila mená akademických funkcionárov bez vysokej školy, medzi ktorými bol aj profesor Krno, šéf katedry žurnalistiky.

„Keď za mnou prišiel, hanbil som sa ako pes. Krno pracoval v novinách, bol vedúci katedry medzinárodného práva a neskôr ho stiahli na žurnalistiku, pretože vedel písať, v rozhlase mal živé slovo. Fakt je, že nemal akademický titul, ale prax áno. Kto sa dnes podpíše pod článok s titulom doktor alebo absolvent? Bol z toho veľký škandál, viacerí nám to vyčítali a myslím, že právom.“

Korešpondent z Moskvy. Takmer

Mladá Fronta a časopis Mladý svět mali v roku 1968 obrovské náklady a mohli si dovoliť korešpondentov v zahraničí. Vznikli dve miesta, na Balkáne a v ZSSR. Slava Kalného vybrali do Moskvy. Pracovná ponuka prišla v správnom čase, mohol opustiť post šéfredaktora a venovať sa písaniu: „V redakcii sa chytali za hlavu, Kalný sa musel zblázniť, že ide do Moskvy, ale ja som to konzultoval s viacerými novinármi. Nešlo o nejaké rusofilstvo.“

Dohodu odsúhlasilo Dubčekovo predsedníctvo na diplomatickej úrovni a Komsomoľskaja pravda mala uverejňovať Kalného reportáže. Žiadne spravodajstvo či telefonáty z konferencií.

„Spolu s manželkou sme leteli do Moskvy, aby sme videli, kde budeme bývať a kam budú chodiť deti do školy. Na sovietskych hraniciach sa k nám pridali dve stíhačky.“ V tom čase - necelý mesiac pred okupáciou Československa - sa totiž odohrávalo stretnutie Alexandera Dubčeka s Leonidom Brežnevom. Dubček pod nátlakom sovietskej strany ustupoval ich požiadavkám. Mal zaručiť potlačenie kontrarevolúcie, napríklad znovuzavedením cenzúry.

V redakcii Komsomolskej pravdy naňho nikto nečakal. Nebol tam šéfredaktor, zástupca ani vedúci zahraničného oddelenia. Len sekretárka, ktorá mala na stole kôpku novinových výstrižkov zo Smeny. Medzi nimi aj otvorený list Novotnému. „Vypoklonkovala ma preč, vraj sú všetci vyťažení. Človek, ktorý mal na ministerstve zahraničia na starosti korešpondentov, nemal na mňa čas. Čakal som tri alebo štyri dni, potom ma pozval na večeru a začal zoširoka rozprávať o svete a cestovaní, ale nič o práci. Mňa to už naštvalo, tak som zavolal veľvyslancovi.“

Ten si ho zavolal do kancelárie, vypytoval sa na novinky z domova, prechádzal sa po miestnosti. Naťahoval čas. Až kým z neho nevypadlo: „Si persona non grata. Ja to mám na papieri.“

Prašivé noviny

Napätá situácia v Československu, ktorá vyvrcholila inváziou Varšavských vojsk, ukončila Kalného reportážne ambície v moskovských novinách skôr, než stihol napísať čo len jednu čiarku. Redakcia Smeny onemela, keď sa Slavo objavil vo dverách.

Onemela aj vtedy, keď sa 21. augusta 1968 na uliciach Bratislavy objavili tanky: „To boli samé telefonáty a automaticky som sa pripravil do kvázi ilegálnej skupiny, lebo sme dostali príkaz skončiť s vydávaním novín. Rusi obsadili redakciu a nás vyhnali.“

Žurnalisti sa presunuli do malej tlačiarne za dnešným Národným divadlom. Sovietske vojská ju onedlho obsadili, ale iba vchod. A noviny sa tlačili v zadnej časti tlačiarne, odkiaľ sa dalo vychádzať: „Vedľa bola krčma U špinavého, kde sme sa schádzali, neskôr sme sa rozliezli po bytoch. Rozdelili sme sa do skupín, dohodli sa, čo sa napíše a potom zaniesli texty do tlačiarne.“ Takto fungovali skoro dva týždne, kým vojaci neobsadili celú tlačiareň.

Veliteľ sovietskych vojsk chcel rokovať s povereníkom vnútra o tlači v Československu. Počas diskusie padol výraz „paršivuja gazeta Smena“ (prašivé noviny Smena). Iróniou bolo, že tlmočníka im robil Gavril Gryzlov. Spolu s Kalným viedli redakciu po tom, čo šéfredaktor utiekol na Záhorie. Na rozdiel od ostatných kolegov sa obaja sa podpisovali sa celými menami, aby im ľudia verili.

Neuvedomovali si, že najzásadnejšou výpoveďou okupácie sa stane fotografia Laca Bielika. Fotka muža s odhalenou hruďou pred tankom obletela celý svet, World Press Photo ju zaradil do svojej výstavnej kolekcie, dostala sa do viacerých výberov najvýznamnejších fotografií 20. storočia. Lenže pod silnou snímkou chýbalo meno autora a viaceré média po celom svete ju označili za svoju, napríklad nemecká agentúra DPA. Až o viac ako dvadsať rokov neskôr sa v pivnici našli schované negatívy a rodina Bielikovcov v roku 2012 vyhrala dlhoročný spor o autorské práva.

Skonsolidovaný Kalný 

Normalizácia zaúčinkovala rýchlo, v roku 1969 väčšinu redakcie Smeny vyhodili, medzi nimi aj Slava Kalného. Cieľom bolo rozptýliť novinárov do malých, zanedbateľných médií alebo do úplne iných zamestnaní. „Mňa po roku strčili do rozhlasu, ale nesmel som publikovať pod vlastným menom. Jediný, kto odmietol niekam nastúpiť, bol Gavril Gryzlov, ktorému ponúkali miesto v časopise Slovan a Bratislava.“ Popredný reportér sa stiahol z verejného života a odsťahoval sa na samotu, kde dožil celý život. Miestni obyvatelia dediny Píla mu odhalili pamätnú tabuľu.

Nálada v spoločnosti bola podľa Slava polarizovaná. Zvrhnutí funkcionári, ktorí boli predtým na čele, pozaliezali, držali palce Sovietom a čakali, čo prinesie „bratská pomoc“. Väčšina ľudí bola spontánne proti, začala sa vlna emigrácií a pri previerkach sa zistilo, že zmizla veľká časť inteligencie. „Ja som mal dve deti a ženu, emigrácia nebola pre mňa riešenie. A neverili sme, že to bude mať také dlhodobé následky. Keď sa ujal na Slovensku moci Husák, tak si k sebe zavolal múdre hlavy zo Smeny. Boli sme tam asi šiesti. On, na rozdiel od Biľaka, vedel, akú silu majú noviny, tak si nás chcel získať. Kamarátsky s nami hodinu-dve hovoril a povedal, že sa vnútorne s okupáciou nezmieril.“

Husákovo údajne presvedčenie ostalo za zatvorenými dverami: „Potom spravil svinskú vec, ale profesionálne geniálnu. Zrušili cenzorov. Za normalizácie. Ale keby vyšlo niečo proti režimu, autor článku by letel. Takže každý mal svojho cenzora v sebe.“

Konsolidácia pomerov v žurnalistike priniesla so sebou vyhlásenia, v ktorých sa niektorí novinári stotožňovali s okupáciou, vznikali angažované honoráre.

Slavo sa v rozhlase uchýlil do literárno-dramatického centra. Nesmel písať pod vlastným menom, špeciálne zakázané mal úvahy, preto si vymyslel pseudonym Karol Ilavský. V rozhlase vznikol nápad vyrábať seriály podľa vzoru varšavského rádia: „Dostal som tri mesiace voľno, pripravil som plán a napísal scenár k seriálu Čo nového, Bielikovci? Bol som síce vedúci, ale nemohol som mať plat vedúceho.“

Rozhlasová hra prvýkrát zaznela v roku 1974 a u poslucháčov zaznamenala pozitívny ohlas. Ľudia si podľa Kalného rodinný seriál pochvaľovali, lebo sa neangažoval politicky, ale venoval sa sociálnym otázkam. Počas normalizácie napísal takmer dvadsať rozhlasových hier, mimoriadny úspech zožala hra Čierny bocian, ktorá v roku 1989 vyhrala na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch. Po cenu si neprišiel Slavo Kalný, ale ešte stále Karol Ilavský.

Populárny seriál Čo nového, Bielikovci? sa vysielal až do roku 1990. V tom istom roku odišiel jeho autor do dôchodku. Nežnú revolúciu zažil na Námestí SNP v Bratislave, po páde režimu sa rozhodol venovať literatúre faktu. Napísal niekoľko oceňovaných kníh, napríklad Bombardovanie Apolky 2007 o najmladšej špiónke v Európe. Poctu žurnalistickým kolegom vzdal v knihách Páni novinári I. a II. Kniha Svedkovia mojej doby (2011) je súhrnom životných spomienok autora a na ľudí v jeho okolí. Slavo Kalný bol vdovec a v čase dokumentovania žil v Bratislave.

O živote v socializme povedal: „Boli to časy, keď kde neexistovala pluralita názorov a každý musel poslúchať. Diskutovalo sa len o ÁNO.“ Demokracia je podľa neho dobrá v tom, že sa v nej každý prejaví. Skôr či neskôr.

 

Jaroslav Kalný zomrel v decembri 2022.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Anna Jacková)