Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. Ján Juráš (* 1947)

• narodil sa vo februári 1947 v Liptovskej Porúbke

• jeho otec bol evanjelický farár Jozef Juráš, viackrát vyšetrovaný, mučený a väznený

• vo väzbe vo Valdiciach nadviazal Jozef Juráš priateľstvo s kardinálom Korcom

• Ján nemohol byť ani iskrička, ani pionier, ani člen SZM

• na strednú školu sa dostal vďaka matkinmu listu Jozefovi Lenártovi

• po maturite v roku 1966 sa dostal podobným spôsobom na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre

• v roku 1970 nastúpil ako odborný pracovník na Ústave vedeckej sústavy hospodárenia

• po Nežnej revolúcii bol zvolený za riaditeľa Pôdohospodárskeho projektového ústavu

• v roku 2005 založil občianskom združení Ars Ante Portas

• od roku 2009 je dôchodcom

• žije v Bratislave s manželkou Máriou, má troch synov a niekoľko vnúčat

„Bol som stranícke dítko...“

„Pokoj vám, brat farár! Česť práci, súdruh riaditeľ!“ Asi nič necharakterizuje dvojtvárnosť komunistického režimu viac ako práve tieto slová, ktorými žiak pozdravil po ulici spolu kráčajúcu dvojicu, evanjelického farára a riaditeľa školy…

 

Pod borovicou v Liptovskej Porúbke

Ján Juráš sa narodil v roku 1947 v Liptovskej Porúbke a toto miesto je nezmazateľne zapísané v jeho srdci. Lásku k rodnému Liptovu je cítiť z každého jeho slova a to, ako rozpráva o svojich rodičoch a starých rodičoch, nenechá nikoho na pochybách, že práve Liptov považuje za svoj domov. A nielen on, tak to cítil aj jeho starý otec, evanjelický farár a senior Ľudevít Šenšel, riaditeľ najstaršieho slovenského vydavateľstva Tranoscius so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Vďační cirkevníci umožnili, aby bol pochovaný pod borovicou na cintoríne v Liptovskej Porúbke, kde s výhľadom na kostol a Kriváň písaval svoje kázne. Spolu s ním tu odpočíva aj jeho manželka, vášnivá ochotníčka, ktorá uspávala malého Janka ľudovými rozprávkami, aj Jánovi rodičia, evanjelický farár Jozef Juráš, mama Darina a staršia sestra Ivica. „Keď ideme na hroby, máme ich tam všetkých pekne pohromade…“ hovorí Ján a v oku sa mu zaleskne slza.

 

Farár a člen revolučného výboru zároveň

Ján si na druhú svetovú vojnu pamätá len z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov. Jeho otec aj starý otec sa výraznou mierou angažovali v Slovenskom národnom povstaní. Starý otec bol predsedom a otec tajomníkom Revolučného okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku. Starý otec mal prirodzenú autoritu, otec vedel perfektne po nemecky, tak pomáhal ako tlmočník, ale nikdy nezobral zbraň do rúk. Ján spomína, ako riskoval svoj život, keď sa schovával vo voze plnom oviec, aby odniesol partizánskym jednotkám správu o tom, že Nemci poznajú ich plánovanú trasu a musia ju zmeniť. Zachránil vtedy mnoho ľudských životov, lebo aj keď ich hliadky viackrát zastavili, jeho nenašli a tak stihol partizánov varovať. Boje o Liptovský Mikuláš boli ťažké a faru v Liptovskej Porúbke, kde vtedy celá rodina žila, niekoľkokrát striedavo obsadilo nemecké a ruské veliteľstvo. Nemci tam mali dokonca poľnú nemocnicu a dlho boli na povale viditeľné klince, o ktoré mali vojaci uviazané šnúry, aby sa mohli ľahšie zdvihnúť z postele. Ruských vojakov si zase domáci pamätali ako si šúľali cigarety, použijúc na to strany vytrhnuté z kníh z farskej knižnice. Po skončení vojny a nástupe komunizmu sa Ľudovít Šenšel aj Jozef Juráš dobrovoľne vzdali akejkoľvek verejnej funkcie v novom režime.

 

Auto až z Ameriky

V roku 1947 dostal Jánov otec Jozef Juráš pozvanie od Národnej luteránskej rady na polročnú stáž do USA, kde sa vzdelával v oblasti vedenia nedeľných škôl a práce s mládežou. V tom čase už pôsobil ako tajomník Zväzu evanjelickej mládeže, čo mu v rámci neskorších vypočúvaní a obvinení veľmi priťažilo. Za toho pol roka si ho v Amerike tak obľúbili, že mu dokonca poslali loďou auto, aby mal čím chodiť za mládežou. Pravda, auto sa k adresátovi nikdy nedostalo. Po návrate pôsobil ako dištriktuálny farár pri biskupskom úrade biskupa Vladimíra Pavla Čobrdu v Liptovskom Mikuláši. Bol však už vtedy v hľadáčiku štátnej bezpečnosti a odtiaľ ho aj v roku 1953 prvýkrát zobrali do väzenia. „Otec bol chorý, mal horúčku, bol v pyžame, zrazu vpálili dnu chlapi... Surovo sa správali a jednoducho ho odvliekli so sebou...“ spomína Ján na traumatický zážitok z detstva. Po niekoľkých mesiacoch vyšetrovacej väzby a mučenia ho prepustili. Musel opustiť Liptovský Mikuláš a od 1. júla 1954 bol preložený za námestného kňaza do Čiernej Hory. Ale aj tu sa našli udavači, ktorým bolo tŕňom v oku hlavne to, že si vedel získať ľudí, takže sa noví „družstevníci“ začali vracať späť do kostola. Písali na neho rôzne vymyslené udania, ktoré Ján doteraz opatruje v rodinnom archíve.

 

„Dobrý deň, pán poručík!“

Takto Ján spomína, ako v tých časoch povedal túto vetu zakaždým, keď doma zdvihol telefón. Vždy totiž počul tiché „cvak“ a bolo jasné, že ich telefón niekto odpočúva. Na Gemeri vtedy pôsobila skupina evanjelických farárov pod skratkou KVAP (Kasanický, Velebný, Antal, Paulov), ktorí boli všetci postupne uväznení a Jánov otec bol sledovaný ako podozrivý z ich organizovania. Od januára 1959 ho preložili do Bátoviec, kde sa udiala aj príhoda s pozdravom vynachádzavého žiaka. Po troch rokoch sledovania Jozefa Juráša opäť uväznili, obvinili z vlastizrady a v júli 1962 odsúdili na 13 rokov väzenia. Tie si odpykával pri brúsení krištáľu vo Valdiciach spolu s mnohými ďalšími evanjelickými a katolíckymi duchovnými, medzi ktorými bol aj neskorší kardinál Korec. Spolu si čítavali Bibliu, posilňovali sa vo viere a aj po prepustení sa vzájomne navštevovali.

 

„Ján Juráš, nechoďte do Nitry, choďte domov, čaká vás tam otec !“

Spomienka na rok 1968 sa u Jána Juráša spája predovšetkým s touto vetou, ktorá zaznela z ampliónu na záver spomienkového stretnutia na Milana Rastislava Štefánika na Bradle v máji 1968. „Bolo tam vtedy asi 200 000 ľudí, obrovská masa... My sme tam išli pešo, tak čo teraz? Ako sa dostanem domov? Nakoniec ma zobral jeden na motorke, že ma zavezie do Pezinka a že odtiaľ sa už nejako dostanem. Keď však počul, že prečo chcem ísť domov, že sa mi vrátil otec z väzenia po šiestich rokoch, odviezol ma až domov,“ spomína Ján. Vďaka amnestii vtedajšieho prezidenta Ludvíka Svobodu sa tak mohla vrátiť na slobodu väčšina uväznených kňazov a politických väzňov. Následky krutého väzenia sa však neskôr prejavili a Jozef Juráš ochorel na rakovinu kostnej drene. Kým ho choroba pripútala na lôžko, stihol ešte pôsobiť v novovzniknutom cirkevnom zbore v bratislavskej Petržalke. V roku 1972 bol vtedajším vedením evanjelickej cirkvi prinútený odísť do dôchodku a následne ešte niekoľko rokov pracoval v Polygrafických závodoch v Bratislave ako korektor. Symbolicky jeho posledným dielom bol slovenský preklad Biblie. Zomrel v auguste 1975, pochovaný je v Liptovskej Porúbke.

 

Ani iskrička, ani pionier, ani zväzák

Náš pamätník Ján Juráš strávil svoje detstvo a mladosť na troch rôznych farách, najsilnejšie spomienky má však na tri roky strávené v Bátovciach, kde navštevoval druhý stupeň miestnej základnej deväťročnej školy. S učením nemal problémy, a tak si naplno užíval chlapčenské hry i veľkú farskú záhradu. Zúčastňoval sa rôznych zborových aktivít, ktoré sa konali u nich na fare, kde sa denne premlelo množstvo ľudí. Pamätá si aj na rôzne ľudové zvyky, napríklad páranie peria, ktoré sa u nich na fare konalo. Vyrastal obklopený láskou a starostlivosťou rodičov a starej mamy Šenšelovej, ktorá po smrti starého otca žila u nich v Bátovciach. Mal taký bohatý život, že ho vôbec netrápilo, že nemohol byť iskričkou ani pionierom. Ani na strednej škole sa nestal zväzákom a neskôr v zamestnaní priam tŕpol, aby niekomu nenapadlo odporučiť ho na prijatie do komunistickej strany. Keď sa už raz k tomu schyľovalo, kádrový referent našťastie dotyčný návrh stopol, aj keď Ján sa netají tým, že by určite odmietol. Na druhej strane priznáva, že mu v živote mnohokrát pomohli práve členovia komunistickej strany.

 

„Bol som stranícke dítko,“ s úsmevom o sebe vyhlasuje Ján Juráš

Ako je to možné, keď jeho otec bol evanjelický farár, starý otec dokonca senior a Ján „stranícke dítko“? „Nuž, to bolo preto, lebo keď ma nikde neprijali na strednú školu, moja mama napísala list Jozefovi Lenártovi, ktorý bol vtedy predsedom vlády, ale zároveň bol aj konfirmandom starého otca,“ vysvetľuje Ján. „Vážený pán predseda vlády, milý Jožko…“ spomína Ján na oslovenie v záhlaví listu, ktorý sa, bohužiaľ, nezachoval, aj keď množstvo iných písomností z tohto obdobia má Ján Juráš uložené v hrubom fascikli. Našťastie sa tento list nejakým záhadným spôsobom dostal cez všetky miestne, okresné a krajské úrady až na miesto určenia a Stredná všeobecnovzdelávacia škola v Bratislave dostala príkaz mladého Jána prijať. Do školy spolu s ním chodila aj Magda Vášáryová, ktorá recitovala básničky do školského rozhlasu a Ján jej k tomu púšťal svoju obľúbenú džezovú hudbu. „Boli sme výborná partia,“ hovorí Ján, ktorý sa v tomto roku teší na pomaturitné stretnutie po 56 rokoch.

„Keď vysoká škola, tak len poľnohospodárska!“

Zaznel opäť príkaz zhora, keď Ján v roku 1966 zmaturoval. „Tvoj otec bol pastier duší, ty budeš oviec!“ rozhodla vraj jeho mama. A tak Ján študoval živočíšnu výrobu a trávil mesiace na liptovských salašoch. S príchodom normalizácie sa však táto idylka skončila a Ján musel ísť pracovať. Zamestnal sa na Ústave vedeckej sústavy hospodárenia a štúdium dokončil až v roku 1973 diaľkovo. Neskôr prestúpil na Pôdohospodársky projektový ústav, kde sa stal po roku 1989 riaditeľom. „Vždy sa našli ľudia, s ktorými som hral na jednu nôtu,“ spomína na situáciu okolo rozdelenia Československa, kedy úzko spolupracoval s vtedajším ministrom poľnohospodárstva Petrom Bacom. „Bolo mi to ľúto, veru aj vreckovku mi žena ponúkla, keď hrali posledný raz spoločnú hymnu. Vždy som mal v Česku priateľov aj spolupracovníkov, v každom období môjho života,“ dodáva Ján.

 

Oáza pokoja v Petržalke

Ján zažil situácie, kedy jeho otec po príchode do Petržalky v roku 1968 chodil z domu do domu a pýtal sa, či sú tam evanjelici. Niekde ich pohostili kávou, niekde na nich pustili psa, za pár rokov mal ale petržalský cirkevný zbor skoro 1000 duší. Služby Božie sa najprv konali v Zborovom dome, ktorý bol majetkom evanjelickej cirkvi, a neskôr, po jeho zbúraní, v kočikárni jedného z panelákov. Zmena nastala až v roku 1989 s nástupom manželov Oľgy a Miloša Klátikovcov za zborových farárov, ktorí mali ako hlavný cieľ vybudovať v Petržalke kostol. V roku 1990 Miloš Klátik (neskorší generálny biskup evanjelickej cirkvi v rokoch 2006 - 2018) vycestoval do Nemecka, kde zorganizoval sériu prednášok. Na nich sa mu podarilo vyzbierať čiastku postačujúcu na stavbu kostola aj priľahlých budov, dokonca ostalo aj na sochu Martina Luthera. Vtedy cirkevný zbor v Petržalke oslovil práve Jána Juráša ako vtedajšieho riaditeľa Poľnohospodárskeho projektového ústavu, aby zabezpečil realizáciu tejto stavby, ktorú majstrovsky naprojektoval Ing. architekt Július Baláž. A tak bol 30. októbra 1994 vysvätený Kostol sv. Trojice, ktorý spolu s priľahlými budovami tvorí akúsi „oázu pokoja“ v betónovej džungli Petržalky. Ján Juráš sa netají hlbokým vzťahom k tomuto miestu, ktoré vzniklo aj jeho zásluhou a možno aj preto trval na tom, aby sa tento rozhovor nahrával práve v Zborovej sieni spomínaného areálu.

 

Ars Ante Portas

Občianske združenie pod týmto názvom je ďalšou láskou Jána Juráša. Založil ho v roku 2005 a od svojho odchodu do dôchodku v roku 2009 sa mu venuje s plným nasadením. Združenie ma za cieľ organizovanie kultúrnych, športových a charitatívnych podujatí, ktorých za roky jeho existencie bolo naozaj nespočetne veľa. Ján Juráš najradšej spomína na tzv. Veľké augustové večery spirituálov, festivaly spirituálnej hudby za účasti významných hudobníkov z celého sveta. Sám sa dostal k spirituálom práve vďaka pobytu svojho otca v USA, kde si ich tam obľúbil a po návrate ich spieval malému Jánovi. Združenie organizuje aj Bachove koncerty, festivaly pre umelcov z Vyšehradskej štvorky, spomienkové podujatia na pamiatku Martina Rázusa či známe cyklojazdy Na kolesách proti rakovine. Napriek neľahkému životnému osudu sa Ján stále teší dobrému zdraviu a hovorí, že v podstate nemá nijaké životné krédo, jeho plodný a aktívny život však zjavne ani žiadne nepotrebuje.