Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Helena Juráčková (* 1946)

Vďaka olympiáde v Londýne som prežila

  • Helena Juráčková sa narodila v roku 1946 v Bratislave

  • otec knihár a medzinárodný boxerský rozhodca a matka domáca pani

  • vyučila sa za krajčírku vo Vzorodeve, kde pracovala 10 rokov

  • v roku 1968 sa vydala a mala dve deti

  • 10 rokov pracovala ako strihačka v Slovšporte

  • inváziu vojsk Varšavskej zmluvy zažila v centre Bratislavy

  • po revolúcii začal manžel Ivan podnikať, pomáhala mu v obchode

  • dnes je na dôchodku

Olympiáda v Londýne v roku 1948 zachránila život Heleny Juráčkovej. Vo svojich dvoch rokoch dostala miliárnu tuberkulózu a v Československu nebol na to liek. Otec Bohumil Kobza, ktorý pôsobil ako medzinárodný rozhodca v boxerskom ringu, vycestoval v roku 1948 na olympiádu do hlavného mesta Veľkej Británie. Olympijskí športovci sa dozvedeli o jeho chorej dcéra a poskladali sa jej na liek - streptomycin. Keď ho otec priniesol do nemocnice, doktor konštatoval, že už je neskoro. Dievčatko medzitým dostalo v nemocnici ďalšiu diagnózu - ovčie kiahne. Rehoľná sestrička, ktorá na oddelení pracovala, nakoniec doktora prehovorila. Vraj keď už si liek kúpili a doniesli, nech jej ho pichajú. Helena dostala okolo tisíc injekcií, po ktorých má po nohách malé jamky. Dnes má takmer 74 rokov a stále je nažive.     

Helena Juráčková rodená Kobzová sa narodila v Bratislave v roku 1946. Pochádza z piatich detí. Mama bola rodená Prešporáčka, otca mala Maďara a mamu Rakúšanku, Najprv robila predavačku v obchodnom dome u Baťu. Po svadbe sa z nej stala domáca pani. Ku kníhviazačstvu sa dostala vďaka manželovi po päťdesiatke, aby si zaistila aspoň minimálny dôchodok. 

Otec Bohumil Kobza bol Moravák a vyučený knihár. V rokoch 1941 až 1952 vlastnil kníhviazačskú dielňu, v ktorej počas vojny ukrýval svojho židovského zamestnanca. Vďaka nemu Druhú svetovú vojnu prežil. „Po vojne, keď chudák vyliezol z dielne, sused, čo vedľa našich býval, hovorí: „On tam bol celú dobu?` A otec, že áno.  Dielňa bola na prízemí, na Šancovej ulici. My sme bývali v prvej bráne a toto bolo v tretej. Dalo sa ísť aj cez pivnice, do takého dvora. A on ževraj sa chodil v noci do toho dvora poprechádzať. A cez deň sa neukázal. Otec potom spomenul, že keby to ten sused vedel, tak ten chudák by neprežil.”

Bojovník proti fašizmu 

Helena Juráčková, hoci má slovenské občianstvo, je polovičná Češka. Otcova rodina pochádzala z obce Litovel a jeho predkovia vlastnili v malom moravskom mestečku obchod s domácimi potrebami aj cukráreň. Babkina sestra bola modistka. Na Slovensko sa česká rodina prisťahovala v roku 1929 so všetkými rodinnými príslušníkmi. Pamätníčkin otec mal vtedy pätnásť rokov. Jeho strýko Stanislav Mareš(narodený 11. 11. 1888, Litovel), ktorý sa do Bratislavy oženil, presvedčil rodinu, že je tu lepšie prostredie na podnikanie. Majora S.Mareša (babkinho brata) pamätníčka nemala možnosť poznať. V roku 1939 zorganizoval v Bratislave odbojovú skupinu zloženú zväčša zo sociálnych demokratov, za čo bol zatknutý a v septembri 1940 v prvom veľkom politickom procese „Mareš a spol.“ odsúdený na sedem rokov a štyri mesiace. Ako politického väzňa ho Slovenský štát vydal v roku 1945 gestapu. Pri prevoze z Bratislavy do koncentračného tábora v Mauthausene konvoj politických väzňov napadla pri dolnorakúskom Melku letecká jednotka Spojencov. Bombardovanie usmrtilo takmer všetkých prítomných. S.Mareš útok prežil a dočkal sa aj oslobodenia Mauthausenu, kde však dokonal v karanténe. Dnes smrť bojovníkov proti fašizmu zabitých v roku 1945 pripomína dielo architekta Ivana Salaya a akademického sochára Tibora Bártfaya na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Na čiernom podstavci sú uvedené mená dvadsiatichôsmych mužov. 

Rozhodca na dvoch olympiádach 

Listujúc v albume, ktorý daroval Helene Juráčkovej jej otec, nachádzame  jeho vysvedčenia, rodinné fotky ešte z Litovelu aj momenty z ringu či medzinárodných podujatí, kde rozhodoval. Už ako mladý chlapec skúšal B.Kobza boxovať. Keď mu vyrazili štyri predné zuby dal sa radšej na dráhu medzinárodného rozhodcu. Od roku 1935 bol tajomník pästiarskeho oddielu v RAC Bratislava a od roku 1944 predseda Slovenského pästiarskeho zväzu. Po roku 1945 sa stal zástupca technického náčelníka a vedúci celoštátnej ligy a od roku 1947 predseda Československej únie boxerov amatérov. Po prevrate vo februári v roku 1948 nastúpila totalizácia aj v olympijskom hnutí, sprevádzaná okamžitou výmenou slovenských zástupcov v ČSOV. B. Kobza bol zvolený za predsedu Slovenského a podpredsedu Československého pästiarskeho zväzu. Zúčastnil sa mnohých medzinárodných turnajov. V roku 1947 rozhodoval na majstrovstvách Európy v Dubline či v roku 1957 na Svetových hrách mládeže v Moskve. Zúčastnil sa aj na dvoch olympiádach. V Londýne (1948) viedol v ringu štyri finálové stretnutia z ôsmich. Československý boxér Július Torma vtedy vo svojej kategórii získal zlato. V olympijskej výprave bol vtedy spolu s ním aj vytrvalostný bežec Emil Zátopek, ktorý doniesol domov zlatú a striebornú medailu. V Ríme (1960) sa zasa v ringu stretol s americkým boxérom Muhamadom Alim. Príspevky zo športového diania pravidelne uverejňoval v periodikách.

Pamätníčka spomína, že s otcom bola viackrát na boxerských zápasoch a vždy ho videla stáť medzi súťažiacimi v ringu. Viackrát ako pionierka odovzdávala dobitým víťazom prvú cenu. Kvôli olympiáde v Ríme, matka pamätníčky stála celú noc v rade na televízor, aby rodina videla otca v televízii. Zo zahraničia otec deťom priniesol vždy nejaké prekvapenie. Raz to boli čokolády, inokedy kufor plný mandariniek. Z olympiády v Ríme dostali pamätníčka so sestrou sukne s olympijskými kruhmi. Ako rozhodca vraj B.Kobza nebol platený a z roboty si ešte musel väčšinou na týždeň vypýtať neplatené voľno. Manželka z jeho cestovania nebola vždy nadšená. „Raz prišlo pozvanie na súťaž priamo pre otca, že tam potrebujú Bohumila Kobzu. Z Prahy však prišlo nariadenie, že má vycestovať len jeden a tak to bude niekto z Prahy. Vtedy sa otec urazil a skončil so všetkým,” približuje rozhodcova dcéra. 

Výmena bytu 

Genéza otcovej moravskej rodiny je farbistá. Po príchode na Slovensko starý otec investoval peniaze do uhoľných skladov a skrachoval. Po vzniku Slovenského štátu 6. októbra 1938 nastali protičeské nálady a ako jeden z mnohých Čechov sa musel vrátiť na Moravu. Stará mama pamätníčky sa rozviedla a ostala žiť s dvomi deťmi v Bratislave. Syn Bohumil sa v roku 1939 oženil, takže keď v tom istom roku vznikol Slovenský štát, podarilo sa zvyšnej rodine ostať v Bratislave. „Viem, že spomínali, že bývali na prvom alebo druhom poschodí na Šancovej. Babka prijala miesto domovníčky. Ten čo ich tu nechal, im povedal: ,Viete čo, aby ste neboli tak na očiach niektorým ľuďom, že ste Češi. Tak si zoberte ten byt na štvrtom poschodí. To boli nejaké družstevné byty. Veľkosťou bol ten byt rovnaký, ale mal najväčší balkón zo všetkých,” reprodukuje H.Juráčková.     

Vojnové roky prežila pamätníčkina rodina v Bratislave a pozná ich z rozprávania. Keď spojenecké lietadla bombardovali Apolku v júni 1944, bomby zasiahli strýkov dom na Lužickej ulici. Vtedy mama pamätníčky poslala otca, aby išiel pozrieť rodinu jej brata. Strýko bol obuvník a keď nastalo bombardovanie, vybehol hore do domu zobrať peniaze a skryl sa do záchoda. Keď nálet skončil, otvoril záchod a tam bola obrovská diera. Keby bol v druhej polovičke bytu, tak je mŕtvy. Potom zišiel dole do pivnice. Na jednej strane zabila bomba jeho učňov, tí čo boli na druhej strane pivnice prežili. Dnes majú traja obuvnícky učni hrob na Ondrejskom cintoríne. Pri bombardovaní Apolky zomrel aj ďalší maminsúrodenec. Keď ho išla identifikovať, zo scvrknutých ohorených tiel sa nedalo nič určiť.       

Po vojne prišlo znárodňovanie čiže prevod súkromného vlastníctva, výrobných prostriedkov či iných hospodársky významných častí súkromného vlastníctva do štátneho vlastníctva. V roku 1951 sa proces dotkol aj otca pamätníčky, ktorý prišiel o dielňu a skonfiškovali mu tiež všetky stroje a materiály. Štát mu ponúkol miesto knihára, neskôr majstera a nakoniec vedúceho prevádzky v Priemyslovom kombináte mesta Bratislavy. Keď potreboval peniaze naviac, zobral aj knihárske fušky. Raz keď mala Helena asi dvanásť rokov, poslal ju otec zo zviazanými notami cez celé mesto za hudobným skladateľom a pedagógom Jánom Cikkerom. S nadšením doručila knihu poprednému predstaviteľovi slovenskej hudobnej moderny a prevzala peniaze. Hoci priznáva, že príliš vľúdny nebol.    

Invázia a revolúcia

H. Juráčková sa po základnej škola vyučila za dámsku krajčírku vo Vzorodeve a pracovala tam desať rokov. Ďalšich desať rokov pokračovala ako strihačka v Slovšporte. Po Nežnej revolúcii prešla k súkromnému podnikateľovi. Za elektrikára a bigbítového bubeníka Ivana Juráčka sa vydala v júni 1968. Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pamätá veľmi dobre. Pamätníčka bola 21. augusta 1968 na ceste do roboty, keď im okoloidúca pani oznámila, že žiadny autobus z Mlynskej doliny nepôjde, lebo všade je plno vojsko. Krajčírka bežala domov. Zabudila mladomanžela, ktorého si pred mesiac zobrala a vybrali sa do mesta. „Sadli sme na motorku - pioniera a išli sa pozrieť na dnešné námestie SNP, čo sa deje. Mala som vtedy 22 rokov. Zastavili nás vojaci, či máme pušku. Ivo im hovorí: Tu na tej motorke, kde?` ,Nemáte, tak môžete ísť.` Pustili nás všade. Pred poštou bol tank a taká mladá baba sa postavila pred neho a mávala vlajkov a kričala: ,Choďte domov.` Pozerala som sa na ňu, čo robí. Ivan ma odtiahol: ,Poď rýchlo, veď tu môžu začať strieľať.` Utekali sme do Kamzíku a potom strieľali na vežu kostola Navštívenia Panny Márie.”

Brat pamätníčky bol vtedy na vojne v Českých Budejoviciach u tankistov. Keď išli tanky v noci 20. augusta 1968 hore ulicou po Malinovskej na Slavín, otec sa na to zobudil a myslel si, že sa ich syn Miro vracia domov na tanku. Až keď pustili rádio zistili, čo sa deje.

Jednodňová dovolenka 

Po desiatich rokoch manželstva sa H. Juráčkovej narodili dvaja chlapci. Do komunistickej strany s manželom nikdy nevstúpili, hoci ich kolegovia presviedčali. Manželovej matke znárodnili najprv obchod a potom aj rodinný dom v Mlynskej doline. Presťahovali sa na chatu v Slávičom údolí. Po príchode Heleny, muž Ivan chatu prestaval. Dlho v nej však nebývali. Museli sa vysťahovať kvôli stavbe študentských internátov. Štát im pridelil štvorizbový byt v Petržalke. Mladá manželka bola akurát tehotná. O domácnosť sa delili so svokrou, ktorá po presťahovaní dostala porážku a bolo sa o ňu nutné starať. Ako pracujúca trieda nemali manželia Juráčkovci problémy s režimom. Dokonca sa im v roku 1988 podarilo ísť na dovolenku do západného Nemecka, ktorá mala trvať tri týždne. „Ako krajčírka som si do dĺžky saka zašila maďarské forinty, lebo nám povedali, že sa to lepšie oplatí. Išli sme do prvej štátnej banky a ja som z rozpáraného sako vybrala valuty. Za jeden deň sme na elektroniku a iné vec minuli všetky peniaze, čo sme mali. Noc sme strávili v aute a druhý deň sme sa vrátili naspäť na Slovensko,” smeje sa pamätníčka. Do Nežnej revolúcie sa aktívne nezapojili, sledovali ju len v televízii. Po revolúcii v roku 1992 začal manžel podnikať a H. Juráčková mu pomáhala. Pred dôchodkom sa ešte zamestnala v knižnici a zväzovala diplomovky. Vtedy sa jej krajčírska zručnosť aj hodiny napozerané otcove knihárske remeslo veľmi hodilo. Dnes si H. Juráčková užíva dôchodok.


 


 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020 (Lucia Stankovská Fričová)