Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zuzana Jungerová (* 1928)

Hoci mnohí žili v chudobe, dokázali sa radovať

  • narodená 15. marca 1928

  • vyrastala a žila v Nižnej Slanej

  • pamätníčka druhej svetovej vojny

  • manželka partizána

  • speváčka a folkloristka

Detstvo

Otec Michal sa stal so svojimi štyrmi súrodencami sirotou po tom, ako ich rodičov premohla zákerná choroba. „To vtedy hodne mladých ľudí, mládenci, dievčatá pomreli. Všetko vymrelo, veľa, veľa ľudí.“ Jej otca vychovávala jeho stará mama a po sobáši s pamätníčkinou mamou si založili gazdovstvo v Nižnej Slanej. Na rodinnom majetku pracovala aj pamätníčka. Ako si sama spomína, často krát nemala čas na učenie, pretože pred školou chodila obrábať pôdu a obhospodarovať zvieratá. Po skončení základnej školy sa zamestnala v lese, konkrétne v lesnej škôlke, čo bolo obvyklé pre dievčatá v jej veku. Starali sa o okolie škôlky, pomáhali pri spravovaní a aktívne sa zapájali do najrôznejších činností. „Dobrá práca, nás to bavilo, sme boli mladí, veselí, spievali sme si. Robota nám nevadila.“

Druhá svetová vojna a partizáni 

Keď začala druhá svetová vojna, bola iba mladé dievča. Už vtedy poznala svojho manžela Štefana, ktorý kvôli vojne musel odísť. „To bola vtedy taká detská láska. Ale potom odišiel a vtedy sme sa dačo pohádali, tak som nevedela, že odišiel (k partizánom), ani sa nedošiel rozlúčiť, ani nič. A potom sa vrátil v máji po vojne.“ A v roku 1947 sa zosobášili a o rok sa im narodila prvá dcérka. Po skončení vojny mala pamätníčka len 17 rokov a počas vojny toho zažila veľa.

Napríklad aj udalosť, keď jej išlo o život. Malo to byť pokojné nedeľné poobedie, keď spoločne s mamou sedeli doma. Dozvedeli sa, že idú od Rožňavy do Nižnej Slanej nemeckí vojaci a hľadajú partizánov. S mamou šklbali husi, keď k nim domov prišli dvaja vojaci a pýtali sa ich, či majú ukrytých partizánov, alebo či vedia, kde sa skrývajú. Jazyková bariéra však situáciu neuľahčila, a keď vojaci prehľadávali dom, v skrini našli banícku uniformu, o ktorej si mysleli, že patrí partizánovi. Pamätníčka s mamou sa snažili vojakom vysvetľovať, že uniforma patrí baníkovi. Vtedy jeden z vojakov vytiahol zbraň. „Ale už toľko len-len, že streliť a jeden tomu druhému chytil ruku, že aby nestrelil. Čo nás chcel postrieľať, vidíte.“ Otec Michal sa zatiaľ skrýval v baniach s ostatnými chlapmi, ktorých by odvliekli narukovať, keby ich našli doma.

Aj jej manžel, vtedy ešte len priateľ, bol partizánom, u ktorých strávil sedem mesiacov pri Rožňave. Bolo to obdobie, kedy sa mnoho ľudí pridávalo ku povstalcom. Dokonca bolo veľa ľudí, ktorí sa vracali zo zahraničia len, aby sa pridali k partizánom. Spávali v horách v zime, v daždi, často krát nemali čo jesť a aj keď prežili, tak sa stalo, že zdravie už mali navždy podlomené. Pamätníčka si spomína na príbeh muža z Dobšinej, partizána, ktorý sa po bojoch vrátil do kempu vyčerpaný. A ako bolo pravidlom, vždy musel byť niekto na stráži. Práve tento muž mal stráž ako prvý. „Mali po dve hodiny stráž pri jednom strome a ten z Dobšinej bol hneď zadelený na stráž. A išiel ho kamarát vymeniť o dve hodiny. A on stál vysoký, pekný, zdravý chlap, ale bol mŕtvy. Už ho neprebrali. Všeličo sa stávalo od zimy.“ Často krát bola jediná možnosť, ako si uchovať aspoň trochu tepla, keď sa partizáni poskladali vedľa seba a ohrievali sa telesným teplom.

Veľa ľudí z okolia pamätníčky ani nevedelo, že sú ľudia rôznych etník odvážaní do koncentračných táborov. V Nižnej Slanej, kde bývala, nežili Židia. Až neskôr sa dozvedela, že z Dobšinej, kde bola väčšia židovská komunita, poodvážali množstvo ľudí, z ktorých sa veľa už nikdy nevrátilo. Spomína na muža, Berciho, ktorý sa ako devätnásťročný pridal k partizánom. Zaplatil za to svojim životom. „A tu na križovatke ho obesili Nemci a potom rodičov zobrali do koncentráku do Osvienčima. Tak mama aj s mladším synom ostali v plyne a otec s dcérkou jednou sa vrátili tu do Rožňavy.“

Partizáni však neboli výhradne muži, ale aj ženy. Samotná pamätníčka si spomína na niekoľko, ktoré poznala. Starali sa o zdravie partizánov, liečili ich, obväzovali a čistili rany. Po vojne dostali ženy partizánov odškodné po svojich mužoch. Pamätníčka však nič nedostala, pretože vtedy ešte oficiálne nebola vydatá za svojho manžela Štefana. 

Počas vojny bolo bežné, že ľudia, muži aj ženy, museli chodiť pracovať na zákopy, čo bolo povinné pod dohľadom nemeckých vojakov. Človek musel mať viac ako šestnásť rokov. Aj pamätníčka sa týchto prác zúčastňovala vo Vlachove a neskôr v Henckovciach. Spomína si na udalosť, kedy všetci tušili, že sa niečo deje. Podľa jej slov sa nemeckí vojaci medzi sebou radili a dohadovali. „Oni už mali naplánované, že berú všetkých chlapov pod Súľovu, že tam už sú boje a že ich potom dajú ďalej pomáhať, kde bude treba pomáhať, a tak aj bolo. Zobrali našich chlapov.“ Jej otec Michal stihol ujsť ešte pred tým, ako ho stihli zobrať na front. Cez záhrady domov ušiel od nemeckých vojakov a utekal priamo domov. Riskoval, ale uvedomil si, že bude radšej, ak by ho mali zastreliť, ako keby mal ísť bojovať na Súľovu.

Po skončení vojny si spomína na oslavy a spevy ľudí, ktorí vojnu prežili a mohli sa radovať z toho, že sa skončila. „No, tak koniec vojny, vtedy bol každý rád, že sa skončilo, boli oslavy všelijaké na každej dedine. Pomníky potom robili. Potom po vojne sa všetko polepšilo.“

Boje na Soroške

„A viete čo, keď tuto na Soroške boli boje, u nás boli vtedy na dva týždne maďarskí vojaci na oddychu a chodili ku nim kamaráti, sa stretávali. A u nás jeden Šani Soják, on bol Maďar, no ale vedel aj slovensky, a bývali u nás v Slanej, no ta on chodil každý večer na pivo a sa s tými maďarskými vojakmi stretávali, tak sa skamarátili.“ Keď prišiel deň odchodu, večer pred tým vojaci plakali, pretože išli na Sorošku bojovať s Rusmi. Na druhý deň ráno odišli. Už spomínaný Šani Soják sa spriatelil aj s doktorom, ktorý bol medzi maďarskými vojakmi. Po tom, ako sa boje na Soroške skončili, Šani Soják stál pri bufete na Hrádskej. Okolo išla sanitka, v ktorej bol, zhodou okolností, jeho kamarát doktor zo Sorošky. Požiadal vodiča sanitky, aby na chvíľu zastavil, pretože videl svojho kamarátka, ktorému musel povedať o všetkom, čo sa na Soroške stalo. Nešťastne mu oznámil, že všetci jeho kamaráti sú mŕtvi. „A mu povedal, kamarát všetci moji kamaráti tam na Soroške spia, Katuša (je slangové pomenovanie pre sovietsky raketomet) všetkých skosila,“ citovala spomínaného doktora pamätníčka.

Rovnako si spomína aj na príbeh Jozefa z Debrecína, ktorý mal ísť bojovať na Sorošku. Často k ním chodil na návštevy. Jedného dňa prišiel s plačom a nárekom a požiadal otca pamätníčky, aby mu požičal civilné oblečenie, pretože nechce ísť bojovať na Sorošku. Vedel, že to nebudú ľahké boje a bál sa, že všetkých pozabíjajú. Tak sa aj stalo. Na Soroške padlo veľa vojakov a medzi nimi aj spomínaný Jožko, ku ktorému cítil otec pamätníčky veľkú ľútosť a súcit. Musel ochrániť svoju rodinu. Zo strachu, že by jeho celú rodinu prenasledovali, alebo horšie, pozabíjali, odmietol pomôcť Jozefovi. Jozef zo zúfalstva dokonca ponúkol sobáš s pamätníčkou. „Povedal, že chce Žužiku, akože mňa, že on si ma zoberie za ženu, že on nejde na Sorošku, lebo všetci popadajú, a aj tak bolo.“

Život po vojne

Pamätníčka mala sedemnásť rokov, keď sa vojna skončila a vrátil sa jej muž, za ktorého sa vydala. Chcela ísť ďalej študovať, keďže mala vychodenú iba základnú školu. Učitelia chodili za jej rodičmi a snažili sa ich presvedčiť, aby ich dcéru dali študovať, pretože by bolo zlé premárniť jej talent. Jej snom bolo študovať spev, ale jej mama bola proti. „Že dievča potrebuje doma robiť, že majú majetok, lebo mali dvoch synov a mňa jednu, že majú synov na študovanie, no tak synovia vyštudovali.“ Obaja jej bratia zomreli veľmi mladí, jeden ako tridsaťtriročný a druhý ako štyridsaťštyriročný. Podľahli chorobám, pričom jeden z bratov, ktorý vyštudoval poľnohospodársku školu a robil ako úradník, musel ísť podľa zákona na dva mesiace na brigádu do bane. V tom období sa všetky banícke práce robili manuálne, bez technických vymožeností. Prach, chlad a nevhodné podmienky spôsobili, že jej bratovi sa podlomilo zdravie.

Pamätníčke sa rok po svadbe narodila dcéra, v roku 1955 sa narodil syn a v roku 1958 sa jej narodila druhá dcéra. Počas svojho života robila rôzne práce, no v čase, kedy mala malé deti, sa musela prispôsobiť najmä ich potrebám. „Kým boli malé deti, tak človek nemal kde ich nechať, tak potom jak kus podrástli, tak potom som chodila do lesa, na družstvo, dojiť kravy, takéto roboty. Jak už boli veľké, tak som dva roky aj pomocnú kuchárku robila v škole. Ale potom zase už sa mi narodila druhá dcérka, tak som zase nemohla.“

Folklór a spev

Pamätníčka spievala od útleho detstva a folklór sa stal jej celoživotnou vášňou. Prvé piesne sa naučila už ako trojročná, keď s mamou chodili ku susede na priadky a ženy pri práci spievali. Spomína si, že bolo pre ňu bežné počuť ľudí pri práci spievať, a hoci mnohí žili v chudobe, dokázali sa radovať. „A ľudia, ak počuli môj hlas, hneď do dvorov vyšli a počúvali, že to Zuzka Dovčíčka spieva.“ Vždy, keď počúvala rozhlas alebo pozerala televíziu, v ktorej začula pieseň, ktorá sa jej páčila, vždy si ju zapísala do notesa. Za svoj život zozbierala štyristo piesní a mnoho takých, ktoré u väčšiny ľudí dávno upadli do zabudnutia. Krátko pred začatím vojny, kedy sa vedelo, že konflikt nastane, aktívnejší muži narukovali do armády. Aj v Nižnej Slanej boli piati vojaci, ktorí pôsobili na telefonickej ústredni, a keď ich bolo treba ubytovať, prespávali v rodičovskom dome pani Zuzany. „No tak boli piati u nás, urobili si postele a jeden bol vždy v službe a to boli takí chlapci z Liptovskej Tepličky, z Bardejova a podobne. A každý pekne spieval. A ja, keď som to počula, tak už som s nimi spievala a učila sa. A ja kde som akú pesničku počula, tak som sa učila.“

Aj kvôli jej širokému repertoáru si ju často pozývali na oslavy, jarmoky a vystúpenia, kde spievala (so sprievodom alebo sólovo) najrôznejšie piesne. Spevu sa začala naplno venovať po tom, ako zomrel jej manžel, keď mala šesťdesiat rokov. Vyhrala rôzne ocenenia, napríklad aj v roku 1995 vyhrala ocenenie z Londýna. Neskôr založila v Nižnej Slanej folklórny súbor Hrabina. Popri tom sa venovala spevu v kostole, spievala na pohreboch, v dome smútku. Svoju spevácku kariéru ukončila vo veku osemdesiatjeden rokov. Avšak, neprejde deň, aby si nezaspievala, hoci už nevystupuje.

Socializmus a súčasnosť

Pamätníčka tvrdí, že počas komunizmu nemala zlý život a žiadne väčšie konflikty s režimom nezažila. Keď prišiel prevrat v roku 1989 a mala nastúpiť demokracia, patrila k tým, ktorí sa z revolúcie tešili. Rôzne veci už neboli zakazované, boli viac dostupné a život bol voľnejší.

O to viac ju mrzí súčasná spoločenská a politická situácia. Ako človek, ktorý prežil druhú svetovú vojnu a žil počas komunistického režimu, je pre ňu ťažké pozerať na aktuálny stav vo svete. O to viac ju to znepokojuje, keďže jej vnuk pracuje ako vojak v Rožňave a má strach, aby nemusel ísť do boja. „Viete, ale už sa mi aj nechce pozerať, a keď začnú o vojnách, už nechcem o vojnách ani počuť, ani vidieť... Mňa to už nebaví, lebo som to prežila. Nedobrý pocit mám z toho.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Michaela Baumannová)