Dionýz Hochel

* 1967

  • „A v tretej oblasti, v ktorej sme my alebo aj širší okruh ľudí pohybovali, bol ten laický apoštolát – tajná cirkev. Tým, že na vysokej škole, na každej vysokej škole aj na Filozofickej fakulte UK existovali takzvané „stretká“, kde sa stretávali mladí ľudia. V byte u niekoho, ktorý nám niekto zapožičal, alebo v byte u niekoho z tých priateľov, napríklad v byte rodičov Daniela Bútoru na Novinárskej ulici, kde sme popri náboženských témach, popri debate napríklad o teológii, aj o modlitbách, veľmi živo sa hovorilo o režime a hovorilo sa, kde bude najbližšie nejaká akcia. Tak som sa napríklad dostal na náboženské púte, na konci rokov 80-tych do Nitry na takú nitriansku púť na Kalváriu alebo aj na šaštínske púte, ktoré mali také dve časti: oficiálnu a neoficiálnu. Tá neoficiálna bola úžasná, tam boli tisíce a tisíce mladých ľudí z celého Slovenska, ktorí robili vlastný program. Zazneli tam slová o prepustení politických väzňov, o náboženskej a občianskej slobode, kde sa stretávali tajní kňazi s mladými ľuďmi z tých „stretiek“. Ono to fungovalo na takom princípe, že my sme nevedeli, kto je vedúci iného „stretka“ a kto je ešte nad ním a ešte vyššie. My sme vedeli len o tom našom „stretku“ a našom vedúcom a nevedeli sme o ďalších a celej tej štruktúre. Na týchto púťach, večerných a nočných tam vznikol taký étos, také zoskupenie a komunita, kde sa veľmi živo hovorilo o náboženskej a občianskej slobode. Tak tieto tri elementy by som chcel zdôrazniť z tých rokov 80-tych, taká tá komunita v rámci Filozofickej fakulty, veľmi živá práca v ochranárskom hnutí, za ochranu pamiatok, ekológie, historických štruktúr krajiny a vlastne aj taká oponentúra voči establišmentu režimu a potom aj táto účasť na laickom apoštoláte. Tieto tri formy našu skupinu a našu generáciu veľmi živo formovali a pomohli nám toho 16-teho novembra začať ten štrajk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.“

  • „Áno, to bolo už v dobe, kedy sme boli na vysokej škole. A vtedy si pamätám ešte tie posledné roky gymnázia, kedy zomrel Brežnev, nastúpil Andropov, ktorý zomrel, potom nastúpil Černenko, ktorý zomrel, nastúpil Gorbačov a ja som sa ocitol v unikátnej konštelácii priateľov a priateliek, ktorí mali možnosť získavať disidentskú literatúru, ktorú sme vtedy už čítali a distribuovali medzi sebou. Môžem spomenúť konkrétne mená: Daniela Bútoru, ktorý cez svojho otca Martina Bútoru mal prístup k zakázanej disidentskej literatúre, a tak sa k nám dostal napríklad Slovník zakázaných československých spisovateľov, Kunderov román Neznesiteľná ľahkosť bytia Orwelov román 1984. Dostali sa k nám časopisy a publikácie, napríklad od Pavla Tigrida - Svědectví z Paríža, Index z Kolína nad Rýnom, ale mali sme možnosť čítať aj práce a materiály disidentov z Československa a aj priamo z Bratislavy: napríklad časopis Fragment, Tatarkove diela, jeho poviedky a eseje, Šimečkove eseje, Milana staršieho, aj Martina Šimečku, tak to bolo naprosto unikátne zoskupenie, v ktorom sme sa ocitli a medzi sebou sme distribuovali tieto materiály a ocitli sme sa v takej „prvej informačnej vlne“. A vďaka týmto materiálom, vďaka Havlovým esejám, sme mali možnosť mať prvotriedny kontakt s vtedajším československým disidentským svetom. To nám potom veľmi pomohlo v roku 1989, kedy sme boli pripravení byť v takých tých prvých slojoch študentského protestného hnutia, ktoré vzniklo bezprostredne po 16-tom, 17-tom novembri.“

  • „No, 17. novembra, samozrejme, dejiny sú známe, brutálne potlačenie pochodu na Národní tříde v Prahe, zvesť o smrti študenta Šmída a vstúpenie študentov pražských vysokých škôl do štrajku. K nám sa táto informácia dostala už v piatok, cez Hlas Ameriky, cez BBC a Slobodnú Európu a cez víkend sme si telefonovali, čo budeme robiť. A Milan Novotný, pamätám si, mi zavolal v sobotu, že stretnime sa v pondelok ráno v kaviarni Krym o siedmej a spíšeme požiadavky a vystúpime v ten deň na pôde Univerzity Komenského. A tak sa aj stalo, sme sa stretli šiesti, siedmy študenti ráno o siedmej 20. novembra 1989 v kaviarni Krym. Medzitým už študenti na internátoch spísali požiadavky, my sme ich vlastne len trochu okomentovali a vstúpili sme do priestoru Auly FF UK okolo ôsmej, deviatej ráno. A sme sa postavili na parapety, každý z nás prečítal jednu vetu z tých požiadaviek, aby sme si rovnomerne rozložili zodpovednosť, keby nás chceli vyhodiť zo školy, nech nás je viac. A vtedy tam prichádzali študenti, reagovali, zostávali, súhlasili, a išiel okolo dekan Filozofickej fakulty a hovorí, čo to tu máte, aké stretnutie, poďte do Auly. No a otvoril nám Aulu a tam, v ten deň vznikol prvý štrajkový výbor vysokoškolských študentov na Slovensku, ku ktorému sa potom pripojila Vysoká škola múzických umení, separátne so svojim vlastným štrajkom. Ale vlastne v tej Aule v pondelok 20. novembra bol vyhlásený Štrajk študentov vysokých škôl a študentov Filozofickej fakulty UK. Zároveň popri tom vznikla Verejnosť proti násiliu v Umeleckej besede a tie prúdy sa postupne, postupne prepájali. Študentskí aktivisti boli v prvých dňoch medzi aktivistami Verejnosti proti násiliu. Aj naopak, požiadavky VPN sa formulovali v priestoroch FF UK a v tých učebniach. Ale to všetko, a to chcem zdôrazniť, to nespadlo z neba, to všetko má svoju prehistóriu práve v tom aktivizme, v tej možnosti získavať disidentskú literatúru, byť členmi ochranárskeho hnutia, aj mať možnosť navštevovať aktivity tajnej cirkvi a laického apoštolátu. Ale aj - veľká vec, lebo dôležitá stránka je, že sme kolektívne nadobudli odvahu a prekonali sme strach. Vystúpiť, začať ten štrajk, demonštrovať proti režimu.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 26.04.2019

    (audio)
    délka: 01:14:41
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nemožnosť naplniť svoje sny bola konštantou jeho dospievania

Dionýz Hochel sa narodil 10. novembra 1967 v Bratislave. Po detstve a dospievaní prežitých v normalizácii nastúpil koncom 80-tych rokov na Filozofickú fakultu UK, kde patril do zoskupenia študentov, ktorí medzi sebou šírili disidentskú literatúru. Zapojil sa do aktivít ochranárskeho hnutia a laického apoštolátu v rámci tajnej cirkvi, kde sa konštituovala a posilňovala neformálna opozícia voči komunistickému režimu. Dionýz bol v prvých radoch študentského protestného hnutia, ktoré zorganizovalo najmä dva prelomové štrajky - 16. novembra 1989, pri príležitosti dňa študentstva a 20. novembra kedy vyhlásili štrajk vysokých škôl. Po nich nasledovali masové protesty na námestí SNP. Dionýz pracoval ako aktivista na tlačovom oddelení VPN. Po roku 1990 študoval politológiu v zahraničí, v USA a Veľkej Británii. Pracoval v zastúpení Európskej komisie na Slovensku a v súčasnosti je vedúcim kancelárie Európskeho parlamentu v Bratislave.