Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Josef Hladík (* 1951)

• narodil sa 22. júna 1951 v Břeclavi

• najstarší brat krátko väznený ako odporca režimu

• sestra emigrovala do Ameriky – kuchárka v Los Angeles

• 1978 – 1983 diaľkovo študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

• účastník demonštrácií Nežnej revolúcie v Leviciach

• spoluzakladal bunku VPN v Leviciach a aktívne sa v hnutí angažoval

• predseda okresnej rady Občianskej demokratickej únie

Josef Hladík sa narodil 22. júna 1951 v Břeclavi ako najmladší zo šiestich detí. Jeho otec bol murár, neskôr pracoval v železiarňach v Třinci. Matka (pôvodom z Podkarpatskej Rusi) bola ženou v domácnosti. Obaja rodičia sa od politiky viac-menej dištancovali. Matka bola úplne apolitická, otec iba krátky čas po 2. svetovej vojne pôsobil v sociálnodemokratickej strane. Svoje deti však vystríhal, aby do žiadnej strany nevstupovali. Josef nikdy nebol členom komunistickej strany, Socialistického zväzu mládeže ani podobných inštitúcií. Aktivizoval sa iba v Revolučnom odborovom hnutí, čo bolo vtedy prakticky povinné. Jeho dvaja starší bratia (1934, 1935) sa však stali členmi KSČ. S okupáciou sovietskych vojsk v roku 1968 ale rozhodne nesúhlasili. Vnímali ju ako násilnú, protizákonnú, protiústavnú. A na protest obaja vystúpili zo strany.

Sovietska okupácia zanechala v Josefovi silné spomienky. V tom čase bol učňom druhého ročníka v odbore montér oceľových konštrukcií a vykonával učňovskú prax v závode Nová huť Klementa Gottwalda, pobočka Hustopeče. Ráno po príchode okupantských vojsk, 21. augusta 1968, rovnako ako po iné dni cestoval na prax. V závode už bola demonštrácia: „Niekto z tých odborových funkcionárov na provizórnom pódiu hlásal, že buď vojaci odídu, alebo nás všetkých postrieľajú. Nás ako učňov vtedy radšej prepustili.“ Spomína si tiež na kolóny tankov tiahnúce od Břeclavi k Lednici: „Bol to otrasný zážitok, ktorý mám fixovaný doteraz.“

O rok neskôr, presne na deň výročia okupácie, začala komunistická Štátna bezpečnosť robiť veľké „čistky“ občanov, ktorí proti okupácii aktívne vystupovali. Josefovho najstaršieho brata za jeho názory dokonca na niekoľko dní izolovali do väzenia a celá rodina bola charakterizovaná ako „protirežimná“.

V roku 1972 sa Josef oženil a prisťahoval sa k manželke Jane do Levíc. Hneď v nasledujúcom roku začal popri zamestnaní študovať, najprv na Strednej priemyslovej škole v Leviciach (päť rokov) a následne na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1983. Keď v roku 1974 emigrovala Josefova sestra do USA, upustil od plánov vrátiť sa na Moravu. S manželkou sa obávali o svoje zamestnanie. Ona bola vtedy učiteľka, neskôr riaditeľka materskej školy, Josef popri práci na okresnom národnom výbore práve diaľkovo končil štúdium na univerzite. Sestrinu emigráciu zatajoval v práci, dokonca aj pred vlastnými deťmi. Voči rodinám emigrantov býval režim automaticky nepriateľský a prenasledoval ich. „Vždy som sa pýtal, ako je možné, že socialistický režim chce urobiť z mojej sestry, ktorá je kuchárka v Los Angeles, môjho triedneho nepriateľa.“  

V dobe normalizácie Josef nejaké opozičné aktivity voči režimu nevnímal, ani sám nevyvíjal. Chodil voliť, no dával si veľký pozor, aby nevstúpil do KSČ. To mu radil i najstarší brat, pretože dobre vedel, že bývalí straníci boli posudzovaní omnoho horšie ako tí, ktorí členstvo v strane nikdy nemali. Pád komunistického režimu sa ešte dlho nedal očakávať.  Čiastočné uvoľnenie začalo byť cítiť až po nástupe Michaila Gorbačova v roku 1985. Mnohí si mysleli, že socializmus bude možno zmäkčený podľa „juhoslovanského“ modelu. Začalo sa dokonca hovoriť o akejsi forme drobného podnikania na základe povolení vtedajších národných výborov. No demokracia v ČSR prakticky nefungovala až do revolúcie. Informácie o politickom dianí v krajine si Josef dopĺňal prostredníctvom vysielania rádia Slobodná Európa, ktoré pravidelne počúval. Nielen tam bolo cítiť postupné narastanie protirežimných nálad.

V lete 1989 priniesli na výstavbu elektrárne Mochovce zamestnanci niektorých pražských firiem ako Škoda Praha, Potrubí Praha, Elektrotechnické závody Praha, Arma Beton Praha a ďalšie dokument s názvom Niekoľko viet. Bola to petícia hnutia Charta 77, ktorá volala po prepustení politických väzňov a po reformách vôbec. Pár inžinierov z elektrárne ju podpísalo. O niekoľko dní už ich menoslov čítala Slobodná Európa. Základné organizácie strany označovali túto petíciu za pamflet a písali do novín, že bráni ľuďom v práci. Josef vtedy pracoval v elektrárni Mochovce ako vedúci odboru personálnej práce a sociálneho rozvoja. Nariadenie námestníka, aby dal signatárom petície výpoveď, aj napriek vyhrážkam, že inak dostane výpoveď on sám, jednoznačne odmietol. Riadil sa zákonníkom práce a nebol si vedomý, že by porušili pracovnú disciplínu. Nakoniec nikoho neprepustili. Do situácie sa primiešali revolučné novembrové udalosti a nadvláda predstaviteľov KSČ v podniku skončila.

Počas vypuknutia Nežnej revolúcie Josef práve kolaudoval nový dom v Kalinčiakove (miestna časť Levíc). O násilnom zásahu proti študentom v Prahe 17. novembra sa dozvedel veľmi rýchlo z vysielania Slobodnej Európy, ktorá mala na mieste svojho novinára Pavla Pecháčka. Oficiálna televízia a rozhlas tieto udalosti až do 25. – 26. novembra zatajovali alebo zľahčovali. Tvrdili, že sa nič nedeje, sú to iba provokácie, protisocialistické živly a pomýlení študenti. Slobodná Európa už ale informovala o veľkých demonštráciách v Prahe. Následne po 17. novembri začali demonštrácie aj v Bratislave. V tom čase v Josefovi vzbĺklo presvedčenie, že sa chce do revolúcie zapojiť tiež a začal sa zúčastňovať demonštrácií na námestí v Leviciach. Hovorcom týchto zhromaždení bol Bohumil Horniak, tribúnom vystúpení Eva Sahligerová, v tom čase profesorka na priemyslovej škole v Leviciach, ktorú Josef do tej doby nepoznal. Prvé demonštrácie boli neozvučené, veľmi rozpačité, neutrálne; nie ako v Prahe či v Bratislave. Vystupovali tam tiež predstavitelia KSČ, ktorých ale prítomní väčšinou vypískali. Neskôr sa zistilo, že tieto akcie z podkrovných miestností budovy mestského úradu monitorovala ŠtB.

Po stretnutiach na námestí sa demonštranti schádzali v Klube mládeže na Vojenskej ulici v Leviciach. Tu sa začala rozvíjať občianska odvaha a vyjadrovať občianske názory. Sformovala sa miestna bunka hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) v Leviciach. Spočiatku išlo o veľmi široké hnutie, veľa ľudí tam prišlo zo zvedavosti, mnohí mali vôbec po prvýkrát možnosť prejaviť vlastný názor, čohosi sa zúčastniť.  

Neskôr po generálnom štrajku (27. november 1989), asi 29. novembra, bolo na odborovej rade v Leviciach zvolané neoficiálne stretnutie s okresným vedúcim tajomníkom KSS Bernardom Slobodníkom. Za občianske hnutie prišlo okrem Josefa ďalších 5-6 ľudí. Ako bežní občania a obyvatelia Levíc chceli diskutovať na celospoločenské, celookresné či mestské témy. Josef si spomína, ako ich okresný tajomník strany oslovil: „Vážení priatelia a nepriatelia...“ Spomína si tiež, že dovtedy nebolo zvykom viesť voľné diskusie. „Človek mal akúsi sebacenzúru,“ a dodáva: „Fungovala dvojaká morálka, jedna doma, druhá bola verejná. A tá znamenala – byť ticho. Ľudia sa báli povedať vlastný názor.“ Počas Nežnej revolúcie to v podstate len vyplávalo na povrch. Vtedy Josef cítil, že sa voči socialistickému režimu definitívne vymedzil a že pre neho nie je cesty späť. Vedel, že veľmi riskuje svoju a manželkinu prácu, kariéru i postavenie, že sa mu môže stať to, čo jeho bratom po roku 1969, ktorí boli profesne „odsúdení k lopate“. Zároveň však bol pre neho tento pocit veľmi oslobodzujúci. V týchto dňoch ešte nebolo nič rozhodnuté. Ľudové milície boli v pohotovosti a komunisti stále očakávali veľkú pomoc zo Sovietskeho zväzu, ktorá nakoniec neprišla. Ale to sa vtedy ešte nevedelo. Zo stretnutia odchádzali v podstate bez výsledku a s dohovorom, že sa znovu zídu. Neriešili nič konkrétne. Bol to iba nejaký pokus o dialóg, ktorý však zo strany vládnych predstaviteľov začínal oslovením „nepriatelia“.

Počas nasledujúceho zasadnutia Okresného národného výboru (ONV) v Leviciach už zástupcovia komunistickej strany nesedeli za vrchstolom. Josef sa rokovania pléna ONV zúčastnil ako člen komisie plánovania a výstavby za elektráreň Mochovce kvôli požiadavkám na výstavbu nových bytov. V rámci diskusie ako jediný a možno ako prvý na oficiálnej pôde okresu Levice vystúpil a požiadal, aby plénum ONV schválilo poverenie pre dvoch prítomných poslancov Federálneho zhromaždenia, aby mohli dať návrh na odvolanie prezidenta ČSSR Gustáva Husáka. Celé zhromaždenie vtedy zašumelo. V pléne stále sedeli komunistickí predsedovia národných výborov a poslanci za komunistickú stranu. Plénum návrh prirodzene neschválilo. Jeden z poslancov Federálneho zhromaždenia potom vystúpil a povedal, že súdruh Husák je taký veľký človek a politik, že sám vie, čo má robiť.

Na ďalších stretnutiach v Klube mládeže, už v čase, keď bolo zrejmé, že sa hnutie stane zložkou VPN, vznikla diskusia na tému novej hlavy štátu. Dosť ľudí, hlavne starších, zastávalo názor, že prezidentom by mohol byť Alexander Dubček. Viac ľudí si ale myslelo, že by to mal byť Václav Havel. Nakoniec prijali uznesenie, v ktorom odporučili, aby bol za prezidenta zvolený práve Havel.

Za hlavné ciele si hnutie stanovilo zrušenie článku číslo štyri Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a spoločnosti, odstavenie komunistickej moci z jednotlivých inštitúcií a podnikov, výmenu poslancov v obciach a demokratické voľby, ktoré sa nakoniec v júni 1990 aj konali.

Niekoľko týždňov pred prvými slobodnými voľbami Josef trávil s kolegami v koordinačnom centre  VPN celé dni aj noci. Riešili rôzne žiadosti občanov a nepretržitú distribúciu letákov. Tú zabezpečoval pán Vecan. Veľkú časť práce vykonali doktor Peter Turay a stavebný inžinier Igor Konka. Celkom rýchlo malo VPN vybudované ďalšie bunky v Želiezovciach, kde pôsobil Pavol Polka, v Šahách MUDr. Žuffa, v Pukanci Zdenko Obadal, v Tlmačoch pán Krutý, v Šarovciach Judita Trníková, v Leviciach Eva Sahligerová, Pavol Čučka, Vladimír Kotrus, za maďarskú iniciatívu Dr. Michal Zoller a Ing. Zoltán Névery, v Demandiciach Július Štutika, v Tekovských Lužanoch Ing. Kotora a mnohí iní, ktorí mali úprimnú snahu o zmenu režimu.

Na odstránenie stranovlády a členov KSČ z inštitúcií hnutie vynaložilo ohromnú snahu. Nekonali sa však žiadne defenestrácie, nedialo sa to nasilu, ale individuálne. Stav spoločnosti už dospel do fázy, keď ľudia, ktorí cítili, že majú takpovediac „maslo na hlave“, odchádzali sami, alebo VPN-ky zriadené v inštitúciách podávali návrh na ich odvolanie. Prirodzene, že sa občas urobili aj personálne chyby. V tom čase na to neexistovala žiadna opora v zákonníku práce či zákone ako v prípade obsadzovania národných výborov alebo mestských a obecných zastupiteľstiev, kde boli zákonom vyhlásené voľby. Ale významné personálne zmeny prebehli. A čo bolo dôležité, vyšlo na povrch, čo je ŠtB, že okrem prenasledovania vlastných občanov do istej miery z úzadia ťahala za mocenské nitky.  

Členovia VPN následne prijali záväzok, že politika ostane za bránami závodov. To bolo opakom dovtedajšieho režimu, keď predseda KSČ stál vo firme či inštitúcii takmer na úrovni vedúceho jednotky, alebo dokonca nad jeho úrovňou. Hnutie takúto „infiltráciu“ politiky do firiem odmietalo. Nepovažovali za správne, aby niekto rozhodoval podľa straníckych záujmov o tom, čo sa bude vyrábať a predávať, koľko bude ľudí vo fabrike, kto dostane výpoveď, kto bude prijatý a podobne.

V čase krátko po revolúcii malo VPN veľkú popularitu. Bolo však založené na myšlienke, že je pre všetkých. Nikoho neselektovali, ani bývalých komunistov. A tak vznikol široký prúd názorov. Keď sa vynorila československá štátoprávna otázka a začalo silnieť nacionalistické pnutie, v mnohých mestách sa zrazu rozprávalo o rehabilitácii Josefa Tisa, o Slovenskom štáte. V Leviciach niektorí prívrženci týchto myšlienok, podľa Josefa väčšinou bývalí členovia komunistickej strany, chodili po uliciach a písali „Maďari za Dunaj“ a „Česi peši do Prahy“. Silný nacionalizmus bolo cítiť i z činnosti predstaviteľov Matice slovenskej a Slovenskej národnej strany. Iniciatívu vo VPN v tomto smere prebral reformný komunista Vladimír Mečiar. Na snemoch hlásal ideu osamostatnenia Slovenska a začal podnikať kroky, ktoré boli v rozpore s ideami VPN. V Leviciach bol iniciátorom takýchto odstredivých síl Tibor Kuzbert. S ich názormi súhlasilo čoraz viac ľudí, ktorí tvrdili, že Slovensko je hlavne v hospodárskej oblasti vo federácii znevýhodnené, v čom mali sčasti pravdu. S ich riešením rozdelenia štátu však VPN nesúhlasilo. Väčšina presadzovala zotrvanie v spoločnom štáte, samozrejme, pod podmienkou zvýšenia kompetencií a právomocí Slovenskej republiky. V roku 1991 sa VPN začalo trieštiť, vznikla Občianska demokratická únia (ODÚ), Mečiar odišiel z VPN a založil Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Viacerí z reformných komunistov odišli s ním.

Po nasledujúcich voľbách v roku 1992 už bolo zrejmé, že pravica na Slovensku slabne a k moci sa dostáva Mečiar. To bol pre Josefa náznak, že začala demontáž spoločného štátu. Ako rodák z Moravy vnímal silnejúce nacionalistické vášne na Slovensku veľmi osobne. Nálady boli vtedy vyslovene protimaďarské a protičeské.

Koordinačné centrum VPN  v Leviciach Josef opustil v roku 1992 a v roku 1993 sa aj s celou rodinou vrátil na Moravu. Na Slovensko ale nikdy nezanevrel. Nenávistné reči o tom, ako „Česi udýchavajú Slovákom vzduch“, ktoré viedol Slota a ďalší z SNS či Markuš v Matici slovenskej, vždy považoval za primitívne. V tom čase ale, bohužiaľ, padali na úrodnú pôdu. Dnešná mladá generácia je podľa neho iná a s týmto problém nemá. Jej výhodu vidí v  jazykovej vybavenosti, rozhľadenosti, vzdelanosti a v tom, že nemusí čeliť neslobode slova ako jeho generácia. Dôkaz o vysokej politickej a morálnej úrovni slovenského obyvateľstva spozoroval aj počas posledných prezidentských volieb, keď veľa Slovákov cestovalo z Čiech cez Břeclav do Kútov, do prvej volebnej miestnosti, aby odovzdalo svoj hlas. Verí, že „ak si mladá generácia uchová základné povedomie a hrdosť na domovinu a základný politický rozhľad, má šancu posunúť naše krajiny ďalej“.