Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Kamil Haťapka (* 1932  )

S emigráciou súhlasím len vtedy, ak sa človek v zahraničí niečo naučí a vráti sa späť domov

  • narodil sa 3. marca 1932 v Spišskej Novej Vsi
  • vyštudoval Priemyselnú školu presnej mechaniky a optiky v Přerově
  • v 15 rokoch sa začal venovať cyklistike
  • v roku 1961 založil československý cyklistický oddiel Inter Slovnaft Bratislava
  • ako tréner reprezentácie československých cyklistov získal dve strieborné medaily na Majstrovstvách sveta v Leicestri v roku 1970 a v Giavera del Montello 1985
  • predsedal Slovenskému cyklistickému zväzu a tiež bol riaditeľom cyklistických pretekov Okolo Slovenska
  • v roku 1992 ho zvolili za podpredsedu zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR
  • v 1994 sa stal poslancom Národnej rade SR za SNS, pôsobil tiež ako predseda výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport, bol aj hlavným radcom pre styk s verejnosťou Prezidentskej kancelárie SR
  • v roku 1996 odišiel do diplomatických služieb, bol radcom Veľvyslanca SR v Mexiku
  • počas rokov 2008 – 2010 figuroval ako člen dozornej rady Slovenského olympijského výboru
  • žije v Bratislave

Človek sa musí otáčať dookola, aby stihol zaznamenať všetky vnemy, do ktorých ho vtiahne malá izba v bratislavskom byte. Steny takmer nevidieť za množstvom vyblednutých fotografií. Tu fotky s politikmi a vyznamenaniami, tam šľachovití športovci v dresoch opierajúci sa o pretekárske bicykle. Z hornej police sa lesknú trofeje zo súťaží, za presklenou knižnicou sa kopia desiatky kníh o cyklistike. Ale oči pána Kamila Haťapku sa sústreďujú na televíziu, kde práve skupina cyklistov sústredene tlačí do pedálov za víťazstvom. Pod obrazovkou vyčnieva malá vlajka Mexika, pamiatka na život v trénerských a v diplomatických kruhoch: „Ja som nežil úplne klasický život,“ povie bývalý špičkový cyklistický tréner, politik a diplomat Kamil Haťapka a začne rozprávať.

Kamil Haťapka sa narodil otcovi Andrejovi a matke Pavlíne 3. marca 1932 v Spišskej Novej Vsi. Otec pracoval pre banku Slávia, v roku 1936 sa stal prednostom banky v Bratislave, odvtedy bývali Haťapkovci v hlavnom meste. Kamil vyrastal v rodine silného patriotizmu, jeho otec neskôr pracoval ako redaktor Národných novín v Turčianskom svätom Martine, aj v roku 1944, keď vypuklo Slovenské národné povstanie a na ktorom sa aktívne zúčastnil.

„Pre mňa to bolo obrovské dobrodružstvo, veľmi som to prežíval. Hádam prvýkrát sme dokázali, že my, Slováci, sme schopní existencie a vieme si vybudovať slobodu,“ spomína Haťapka, ktorý ako trinásťročný chlapec cestoval s otcom do Banskej Bystrice, odkiaľ slovenskí povstalci vyhlásili povstanie. „Nebol to boj proti Slovenskému štátu, bojovali sme proti systému, proti fašizmu. Tým, že sme mali Slovenské národné povstanie, sme po skončení vojny neboli porazená krajina,“ myslí si dodnes národovec Haťapka.

Nadšenie z národného povedomia však netrvalo dlho. Zmenil to februárový prevrat v roku 1948, keď sa komunistická strana v Československu dostala k moci. Kamilovho otca v roku 1949 zavreli na osem rokov za protištátnu činnosť, pretože sa počas povstania pohyboval v skupine okolo Viliama Žingora. Žingor patril medzi hlavných organizátorov partizánskeho hnutia v okolí Martina. Obvinili ho z rozvratnej protištátnej činnosti a v roku 1950 odsúdili na trest smrti. „Nikdy by som si nemyslel, že ľudia, ktorí sa pričinili o oslobodenie Československa, budú takto perzekvovaní,“ skonštatoval po rokoch Haťapka.

Otcovo odsúdenie a zavretie malo vplyv aj na život Kamila, získal nálepku „nespoľahlivý“. Ako hokejista mal predpoklady nastúpiť na vojenskú základnú službu do vojenského hokejového klubu. Namiesto toho skončil u PTPákov v Petřvalde a fáral v bani Hedviga II, v tom čase Fučík II.

Aby si Haťapkovci počas otcovho väzenia finančne vypomohli, prenajímali vo svojom dome jednu izbu: „A tak  sa stalo, že raz požiadal o prenájom mladý človek, ktorý sa predstavil ako Ján Korec. Pochopiteľne, vtedy sme nevedeli, kto to je.“ Korec býval o Haťapkovcov niekoľko rokov a Kamil spomína, že počas tohto pobytu Korca ho v noci z 24. na 25. augusta 1951 tajne vysvätil biskup Pavol Hnilica za biskupa. Haťapka na neskoršieho kardinála Korca spomína ako na mimoriadneho a slušného človeka, s ktorým sa navštevovali v Nitre aj v 90. rokoch až do jeho smrti.

Ako vznikol Inter Bratislava

Vzťah k športu si Kamil podľa vlastných slov vybudoval akosi prirodzene. „Vtedy nebolo mobilov, toľko áut a zábavy,“ vraví. Mladí ľudia sa snažili nájsť si uplatnenie v športe. A z Haťapku sa stal v zime hokejista a v lete cyklista. Neskôr aj cyklistický tréner a napokon zväzový kapitán cyklistiky v Československu. Kariéru trénera si vybudoval hlavne v podniku Slovnaft, kde v roku 1961 založil cyklistický oddiel Inter Bratislava. Haťapka vypracoval poklady pre vznik oddielu do najmenšieho detailu, navrhol aj dizajn dresov či klubového maskota. Myšlienka cyklistického tímu v žltočiernych farbách, ktorý mal slúžiť aj na propagáciu národného podniku, vedenie oslovilo. V Slovnafte pracovalo veľa Slovákov, Čechov, ale aj Nemcov, Talianov či Maďarov. „Uvedomil som si, že my sme vlastne internacionálni, od toho vznikla skratka v názve klubu Inter Bratislava. Komunistické vedenie zas názov klubu prečítalo inak: ,Aha, veď to je od slova Internacionála!´“

Prvé výsledky klubu sa ukázali rýchlo. Nový cyklistický oddiel si na čele s ambicióznym trénerom Haťapkom vybudoval renomé nielen v bývalom Československu, ale aj na medzinárodnom poli. V roku 1962 Haťapka nadviazal kontakty so zástupcami talianskej cyklistiky, prípravu na vtedajšie populárne Preteky mieru preto československí športovci absolvovali tam. Pre cyklistov sa vtedy oplotená krajina pravidelne otvárala: „Najvyšší štátni predstavitelia nám nerobili problémy. Nám, špičkovým trénerom, dávali rôzne vyznamenania. Oni totiž potrebovali výsledky.“ A Haťapka ich prinášal. V roku 1970 ako tréner reprezentácie československých cyklistov získal striebornú medailu na Majstrovstvách sveta v anglickom Leicestri a druhé striebro domov priniesol z Glavera del Montello v roku 1985. Podieľal sa tiež na celkovom víťazstve Vlastimila Moravca na Pretekoch mieru v roku 1972.

Odkedy sa Haťapka vypracoval až do najvyšších trénerských pozícií v Československu, funkcionárom v Prahe „pil krv“. Mal totiž jasné predstavy, ako svoj tím, ale aj pomery v cyklistike neustále zlepšovať, chcel napríklad zaviesť používanie vysielačiek či osvieženie pre športovcov počas pretekov. Funkcionári v Prahe ho považovali za príliš pokrokového. Neustále naťahovačky napokon skončili tak, že Haťapkovi odobrali titul kapitána československého zväzu cyklistov, ktorým bol od roku 1969, a stal sa štátnym trénerom československej reprezentácie v cestnej cyklistike.

Problémy s funkcionármi v Prahe sa neskončili. Na pretekoch v Ríme si klub Inter Bratislava pod vedením Haťapku spravil dobré meno a ostatné talianske kluby ich začali pozývať na ďalšie a ďalšie preteky. Inter však od vedenia potreboval povolenie, aby športovci mohli ostať v Ríme dlhšie o ďalšie dva týždne, preto Haťapka išiel za veľvyslancom. Československý veľvyslanec v Taliansku na žiadosť Haťapku loboval za predĺženie, veď Inter Bratislava sa opäť úspešne predviedol na medzinárodnom športovom poli: „Z Prahy sa ani po troch dňoch neozvali, čo veľvyslanca urazilo, a tak vyhlásil: ,Kto mlčí, ten svedčí, ja vám pobyt povoľujem!´“ spomína Haťapka. „Doma to bol poprask, lebo Inter sa nevrátil z Talianska. Štartovali sme, zvíťazili sme a vrátili sme sa.“ Po návrate domov klub na hraniciach čakala polícia a Haťapkovi zakázali výjazdy do zahraničia na služobný pas. Lenže Inter Bratislava mal zásluhou trénera vybavené štartovné na ďalších pretekoch v Taliansku.

„Ja aby som nešiel do Talianska? Zobral som súkromný pas, cestovnú doložku, zmenil som si peniaze a tváril som sa, že tam nejdem ako tréner.“ V skutočnosti cestoval s klubom a oficiálne tvrdil, že je tlmočníkom sovietskeho trénera Viktora Kapitonova. Jeden člen československého tímu však vedenie v Prahe informoval, že Haťapka je v Taliansku napriek zákazu. „Zavolali ma na disciplinárku a pýtali sa ma, čo si to predstavujem,“ hovorí. „Ja som bol súkromne. Nemôžem ísť na dovolenku? Stál som na hranici, čakal som na stop, kto by ma mohol zobrať do Talianska a predstavte si, zrovna išiel Inter mikrobusom! Tak som ich zastavil a pýtam sa: chlapci, zoberiete ma? A zobrali ma,“ smeje sa dnes Haťapka pri spomienke na to, ako členov disciplinárnej komisie išlo roztrhnúť od jedu vediac, že si z nich neposlušný tréner uťahuje.

V roku 1982 bol vyslaný do Maďarska, u susedov trénoval maďarskú reprezentáciu. Po dvoch rokoch ho stiahli z Maďarska do Československa, kde opäť nastúpil ako československý tréner.

Ako sa cestovalo na preteky

Hranice Československa sa športovcom síce otvárali, ale pod pozorným dozorom politbyra. Tréner Haťapka ako vedúci zahraničných výprav pripravoval detailnú zápisnicu pre úradníkov a funkcionárov z Československého zväzu telesnej výchovy. Vypisoval, o akú akciu išlo, kto sa jej zúčastní, kde sa štartovalo, koľko sa vyčlenilo finančných prostriedkov, výsledky pretekov, dni oddychu pretekárov aj pohyb členov výpravy. Všetko sa muselo absolútne presne zúčtovať. Na poslednej strane stálo: „Styk s československými občanmi žijúcimi v zahraničí“. Tá patrila Štátnej bezpečnosti. Príslušníci a spolupracovníci ŠtB pred výjazdom do cudziny pretekárov, medzi ktorými boli aj vojaci a policajti zo športových klubov, poučili, ako sa majú správať a že si majú všímať, kto sa s kým stretáva.

Haťapka si je vedomý, že jeho meno v zložkách ŠtB figuruje, no podľa vlastných slov spoluprácu neinicioval. Podľa archívu Ústavu pamäti národa bol od roku 1965 evidovaný ako agent s krycím menom „Ťapka“ a v roku 1972 pôsobil ako dôverník pre oblasť športu.[1] „Taká bola doba, v ktorej sme žili. A každý chcel prežiť. Ten, kto to nezažil, nepochopí,“ stručne skonštatoval.

Osobne poznal 22 športovcov, ktorí emigrovali do cudziny. Keď československá reprezentácia pricestovala v roku 1986 na Majstrovstvá sveta do amerického Colorada, jeho bývali zverenci, ktorí tam žili, prišli pretekárov podporiť, boli predsa priatelia. Zatajovať stretnutia s emigrantmi bolo podľa Haťapku prakticky nemožné, do zápisnice preto napísal: „,Stretol som sa s mojím bývalým pretekárom Róbertom Hutyrom, s ktorým sme aj s ostatnými pretekármi boli na spoločnej večeri. Debatovali sme o situácii v Československu a o situácii v športe.´ Nemohol som napísať, že som nikoho nestretol, veď nás všetci videli.“

Mimochodom, meno Róbert Hutyra sa nespája len so športovými úspechmi. Dvojnásobný majster ČSSR v cyklistike sa rozhodol spoločne s rodinou emigrovať do Rakúska v teplovzdušnom balóne, ktorý tento vynaliezavý športovec vlastnoručne vyrobil. Na jeseň v roku 1983 spoza železnej opony stúpal do výšky balón. A v ňom Hutyra, jeho manželka, dve deti a pretekársky bicykel.

Tréner Haťapka s emigráciou nesúhlasí, nutkanie opustiť domovinu nikdy nepociťoval, hoci sa mu naskytlo viacero ponúk a príležitostí. Emigráciu prijíma len vtedy, ak sa človek v zahraničí niečo naučí a vráti sa domov, aby skúsenosti rozvíjal. „Ak má národ pokračovať, musia preňho ľudia pracovať,“ myslí si.

Štyridsiaty ročník Pretekov mieru na trase Berlín-Praha-Varšava bol pre Haťapku zlomovým. Zodpovední za trať na československom území si totiž rozhodli, že cieľ časovky bude na skokanských mostíkoch v meste Harrachov. „Neuspeli sme a tak chceli vinu za časovku zvaliť na mňa, aj keď som bol od začiatku proti. Bol okolo toho veľký cirkus a vinník bol jasný,“ povedal Haťapka. Spory s vedením v Prahe napokon skončili tak, že Haťapka odišiel do Mexika, kde mu schválili trénerskú misiu od roku 1989. Haťapka v mexickom Monterrey založil Panamerickú cyklistickú školu. Športovci pod jeho vedením získali na panamerických a stredoamerických hrách celkom 24 medailí.

Z cyklistiky do politiky

Vzťah k vlasti si vďaka otcovi Haťapka vybudoval ešte ako dieťa. Spočiatku o vstupe do politiky ani neuvažoval, s pribúdajúcimi rokmi, skúsenosťami a najmä kontaktmi sa však myšlienka pridať sa do politickej strany začala čoraz jasnejšie formovať. Špičkový tréner sa pravidelne stretával s vysokými politickými predstaviteľmi, veď medzinárodnými úspechmi krajiny sa radi pochválili aj politici. A Haťapka mal s cyklistikou ešte veľké plány. Vstup do Slovenskej národnej strany sa patriotovi Haťapkovi zdal byť prirodzenou voľbou politického smerovania. V roku 1992 ho zvolili za podpredsedu zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR.

Rozdeliť, či nerozdeliť? To bola v tom čase otázka, ktorá dominovala nielen v politike, ale aj v československej spoločnosti. Haťapka mal odjakživa jasno: „Cítim sa byť slovenským patriotom a vždy som bol za samostatnosť Slovenska. Ešte pred revolúciou som vyhlásil, že vznikne samostatný štát. Bola najvhodnejšia doba, aby sa Československo rozdelilo. Na jednej strane sme sa síce zmenšili oproti ostatným štátom, ale na druhej strane, štát, ktorý sa nechce spravovať a riadiť sám, si nezaslúži svoju existenciu.“

Po hlasovaní o rozdelení Československa sa poslanci išli osviežiť do foyer. Keď k stolu s minerálkami prišiel Václav Klaus, poslanec Haťapka k nemu pristúpil: „Pán predseda, dovoľte, aby som vám navrhol čestné členstvo v Slovenskej národnej strane.“ Klaus sa udivene spýtal, prečo. „Preto, lebo ste nám pomohli splniť náš volebný program,“ povedal mu Haťapka a s ostatnými odišli pred bustu M. R. Štefánika spievať pieseň „Hej, Slováci“.

Po voľbách v roku 1994 sa Haťapka stal poslancom Národnej rady SR za SNS, pôsobil tiež ako predseda výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Preto v parlamente presadzoval založenie ministerstva športu. Po dvoch rokoch odišiel do diplomatických služieb. V Mexiku bol prvým radcom veľvyslanca, neskôr tam pracoval ako chargé d‘affaires. Bývalý riaditeľ pretekov Okolo Slovenska a člen Slovenského olympijského výboru sa aj dnes snaží spropagovať slovenskú cyklistiku svetu. Kamil Haťapka žije v Bratislave, o jeho živote vyšla kniha spomienok „Z cyklistiky do politiky“.

[1] Archív Ústavu pamäti národa, fond Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti Správa ŠtB Bratislava, BA-A, sign. A-6672.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia