Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

František Godla (* 1946)

• 17.2.1946 Narodil sa v obci Ovčie

• 1962 Štúdium na Strednej odborno-vzdelávacej škole v Prešove (predchodca dnešných gymnázií)

• 1965 štúdium ukončil maturitou

• 1965-1970 štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove – odbor filozofia-dejepis

• 1970 sa oženil s Jozefou Višňovskou (nar. 5.11.1948)

• 1973 narodila sa dcéra Erika

• 1975 narodil sa syn František

• 1971-1972 učiteľ na gymnáziu v Sabinove

• 1972-1973 jeden rok učil na gymnáziu v Prešove

• 1974-2004 vrátil sa ako učiteľ do gymnázia v Sabinove (dnes Gymnázium Antona Prídavku)

• 1985 získal titul PhDr. na katedre dejepisu FF UPJŠ Prešov

• 1997-2004 bol menovaný za riaditeľa gymnázia v Sabinove

• 2004-2010 pracuje na Prešovskom samosprávnom kraji (PSK) v odbore školstva, kde sa venoval problematike stredného školstva, primárne gymnázií v prešovskom kraji.

• 2005-2010 bol predsedom Rady expertov pre výchovu a vzdelávanie rómskych žiakov pri Ministerstve školstva SR

• 2005-2011 člen tímu poradcov ministra školstva SR pre oblasť regionálneho školstva

• 2007 odchádza do dôchodku avšak ostáva stále pracovať na odbore školstva PSK

• 2010 odchádza pracovať ako metodika v rámci národných projektov Metodicko-pedagogického centra v Prešove, kde sa venuje problematike vzdelávania Rómov

PhDr. František Godla.

Narodil som sa v roku 1946. Mám 71 rokov. Povolaním som učiteľ. Učil som na gymnáziu celý svoj produktívny vek. Začínal som ako gymnaziálny učiteľ, neskôr riaditeľ gymnázia. Pochádzam z malej dedinky Ovčie (okr. Prešov), ako desiate – najmladšie – dieťa. Sme 8 bratia (tí najstarší dvaja ako malé deti zomreli), a dve sestry. Všetci bratia už zomreli, a tak som ostal iba ja sám a dve sestry.

V našej dedine nebola žiadna rómska osada. Boli iba dva rómske rodinné domy – môjho otca a jeho brata. No dnes už ani jedna z týchto rodín tam nie je. Domčeky boli uprostred dediny, neďaleko kostola, oproti škole, takže celkom ideálne podmienky na dobré spolunažívanie. Moji bratia boli robotníci a hudobníci, bola to rodinná tradícia. Najstaršia zmienka o naše rodine je, pokiaľ viem, okolo roku 1710. Spomína sa nejaký Štefan Godla a manželka Mária Magevan – to priezvisko ma dosť zaujalo, lebo nie je ani rómske, ani slovenské sa mi nezdá byť, ale skôr nejaké cudzokrajné. Naša rodina sa vždy angažovala v záujme obce. Či to bola výstavba kostola, kultúrneho domu, vodovodu a neviem čoho ešte, vždy sme sa zúčastňovali takýchto vecí. Rovnako na kultúrnom živote obce.

Otec sa narodil v Ovčom v januári 1898 a mama pochádza z Margecian. Za slobodna sa volala Balogová. Celý život bola ženou v domácnosti. Moja mama nevedela čítať, ani písať, a často to strašne ľutovala, ale nemala už odvahu sa do toho pustiť. Otcova mama pochádzala zo Župčian a volala sa Anna Bikarová a v rodine sa traduje, že bola modrooká blondína. A bola ako generál. Mama spomínala, že to bola veľmi prísna žena.

Otec bol profesne obuvník. Najmä v jeseni mal veľa roboty, lebo z okolitých dedín mu podonášali na opravy obuv. Spomínam si, že v jednom kúte bolo veľmi veľa tej obuvi. Bolo to dobre, lebo mal prácu. Zväčša roľníci, čo donášali obuv na opravu, neplatili peniazmi ale naturáliami.

Okrem toho otca živila aj hudba. Hral na violu. Strýko Félix Godla bol veľmi dobrý primáš. Zachovala sa nahrávka z roku 1936 zo Župčian, kde hrá otec aj strýko.

V  obci, sme sa naozaj cítili dobre: Myslím, že aj ľudia s nami sa cítili dobre. Vzťahy boli aj kmotrovské. Mojou krstnou nebola Rómka, ale jedna teta, ktorá sa vždy o mňa zaujímala.

Otec bol na fronte 2. svetovej vojny, odtiaľ prišiel chorý. To ho už vlastne sprevádzalo celý život.

Zo súrodencov sa všetci uplatnili v živote. Všetci bratia boli šikovní – aj v hudbe aj v remeslách (boli vyučení murári, inštalatéri a pod.). Brat Ladislav bol dokonca dlhé roky poslancom mestského zastupiteľstva. Profesne bol údržbár na univerzite. Jediný z bratov nebol muzikant, nemal vzťah k hudbe.

Družstvo bolo v Ovčom od 50. rokov. Zo začiatku boli samostatné, neskôr sa spojilo so Širokým a Víťazom. Naši susedia boli roľníci, chudobní ľudia, čo mali asi 2 hektáre, ani koňa nemali. Pamätám si na kolektivizáciu –prišla teta Baranová, taká malá žienka, a mojej mame vykladala: „Marinko, hoc aj tote ruky mi odrežú, aj tak nepodpíšem.“ My sme mali pole iba v prenájme. Mama bola taká predvídavá, že lepšie bude, keď budeme mať iba v prenájme nejakú roľu, kde si zasadíme zemiaky, kapustu a pod. Mama chovala sliepky, husi, občas aj ošípanú.

V obci bola malotriedna škola pre prvý stupeň (vtedy prvý stupeň bol 1.-5. ročník) a druhý stupeň bol v Hrabkove. V prvom ročníku sme boli šiesti žiaci – jedno dievča a piati chlapci – aj v druhom. V treťom ročníku štyria prepadli. Tak sme zostali dvaja chlapci a tak sme postupovali až po 7. ročník. V 8.ročníku som už bol iba sám z dediny.

V tom čase mala škola dobrých učiteľov, naozaj dobrých. Mali sme výborného učiteľa dejepisu – bol to všestranný človek – zobral gitaru – hral, zobral harmoniku – hral, zobral štetec, uhlík alebo ceruzku a kreslil, maľoval, nacvičoval divadlá – proste všestranný. Všetci sme mysleli, že je Róm, lebo bol taký počerný, mal kučeravé vlasy. Ale nebol. Na druhom stupni som bol sám Róm. O dva roky po mne prišiel bratrancov syn. Pre našu fajtu bolo typické, že sme sa všetci dobre učili.

V roku 1962 som skončil základnú školu a pokračoval so v štúdiu na SVŠ (Stredná odborno-vzdelávacia škola), čo v tom čase bolo ako dnešné gymnázium. Bolo to trojročné štúdium, ktoré sa ukončilo maturitnou skúškou. Zmaturoval som v roku 1965 a okamžite som pokračoval v štúdiu na vysokej škole. Bol som prijatý na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, na odbor filozofia a dejepis. Práve k týmto predmetom som inklinoval. Pravdupovediac mama tomu veľmi nerozumela, ale čo bolo pre mňa z jej strany podstatné, že mi fandila. Že brala na seba to bremeno – starostlivosť, aby som mal všetko, čo potrebujem.

Na SVŠ-ke, boli aj iní Rómovia. Maximilián Eštočák bol v susednej triede, Godla zo Solivaru bol asi rok pred nami. A ešte Anka Eremiášová, ktorá však odišla s časťou študentov na druhé gymnázium (tzv. Horné a my sme boli tzv. Dolné), ktoré iba v tom čase vzniklo. Dnes štyroch Rómov na gymnáziu nenájdete.

Po ukončeniu vysokej školy mi na úrade povedali, že v Sabinove potrebujú práve túto kombináciu. Prijali ma a hneď som dostal pracovnú zmluvu. A tak som tam učil rok. Po roku ma krajský výbor strany išiel preložil do Prešova. Dôvod: niekto od nich potreboval miesto v Sabinove pre svoju príbuznú. Dotyčnej, ktorá prišla na moje miesto sa v Sabinove nepáčilo a odišla niekam inam. V Sabinove to okamžite využili a bez môjho vedomie vybavili môj návrat späť. A tak som sa v roku 1974 vrátil a ostal som na tejto škole až do roku 2004.

V roku 1970 hneď po promóciách v auguste som sa oženil po viac ako štvorročnom vzťahu s mojou terajšou manželkou Jozefou (rod. Višňovská, nar. 5.11.1948). V roku 1973 sa nám narodila dcéra Erika (dnes pracuje v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove) a v roku 1975 syn Fero (dnes učí na ZUŠ v Sabinove). V roku 1985 som v rámci externého štúdia na Katedre dejín FF UPJŠ v Prešove absolvoval rigoróznu skúšku a získal titul PhDr. Manželka ukončila gymnázium a celý život pracovala v administratíve.

A či som pociťoval niekedy od kolegov, žiakov alebo ich rodičov to, že som Róm? Nie. Boli ojedinelé prípady, ale drvivá väčšina boli korektné a pozitívne vzťahy. Spomínam si, že možno rok, dva, čo som nastúpil do Sabinova, prišli dvaja členovia predsedníctva OV KSS do školy, a zisťovali či nemám nejaké problémy ja ako Róm, učiteľ na gymnáziu a pod. Keď odišli, riaditeľ – bol urazený do krvi – mi hovoril: si náš kolega, dobre si sem zapadol, žiaci ťa majú radi, aký problém chcú, aby tu bol? Ani so žiakmi som nemal problémy. Viac oceňovali iné veci, a pritom každý vedel, že som Róm. Povedal som si, že nemá zmysel to tajiť. Nikto nemôže za to, kde sa narodil. Ale môže za to, aký je. U rodičov som tak isto nemal problém. Skôr som sa obával, keď som sa stal riaditeľom, či tam nebudú problémy zo strany verejnosti, že či niekto nebude hovoriť, že my tu nechceme cigána za riaditeľa. Ale opak bol pravdou. Prišla delegácia rodičov s fľašou koňaku mi poblahoželať. Možno keby som tam bol prišiel ako neznámy človek a k tomu Róm, tak by možno reagovali ináč. Ale keďže ma poznali už, som tam 27 rokov učil, vedeli kto som, tak som nemal žiadny problém.

Avšak v roku 2004 má trochu nekorektne odvolala rada školy z postu riaditeľa, a keď sa o tom dozvedeli na Prešovskom samosprávnom kraji, pod ktorý sme patrili, tak ma presvedčili aby som nastúpil k nim na odbor školstva. A tak som tam ostal až do roku 2010, pričom už od roku 2007 som bol na dôchodku. Keď už som bol pripravený skutočne do dôchodku odísť, prišli za mnou z Metodicko-pedagogického centra v Prešove, aby som nastúpil k nim ako metodik národných projektov, ktoré sa akurát v tom čase rozbiehali, a ktoré sa orientovali na vzdelávanie rómskych žiakov. Tak som súhlasil a do dnešných dní pracujem v tejto inštitúcii.

O Zväze Cigánov-Rómov v 60. rokoch

V 60. rokoch vznikol v rámci obrodeneckého procesu Zväz Cigánov-Rómov a ja som ako študent bol členom jeho slovenského ústredného výboru. Boli to snahy rómskej inteligencie o uznanie našej národností. Vtedy sa začalo rozprávať o rómskom jazyku, o rómskej kultúre a pod. Ako študent na vysokej škole bol som k tomu prizvaný a bol som sa aj na zakladajúcom zjazde v Bratislave v Redute. Bol tam podpredseda vlády Július Hanus. Pán Facuna sa stal predsedom, zakrátko ho vymenil Alojz Pompa. Neskôr pri Zväze vznikol aj podnik Butiker. Popravde v tom čase ma to až tak nezaujímalo, lebo ako študent som mal iné priority. Tu v Prešove boli veľmi aktívni manželia Lackovi, Tancoš a iní. Postupne sa to stále viac a viac presunulo k financiam, a to už bolo úplne mimo môjho záujmu, tak som od toho odišiel.

O revolúcii v roku 1989

Rok 1989 ma zaskočil aj nie. V októbri sme mali v škole výročnú stranícku schôdzu. Bol tam pracovník OV KSS, s ktorým sme po skončení sedeli pri káve. A on začal so mnou rozprávať o dialektike a dodnes si pamätám, že som mu vtedy povedal: „Ja mám taký pocit, že dialektika nás za chvíľu kopne do zadku.“ A kopla. Bolo cítiť, že sa čosi udeje, lebo sa musí. Aj napriek tomu som to dosť intenzívne prežíval, lebo som nevedel čo príde. Vedel som, že čosi končí, ale som nevedel, čo príde. Pre mňa bolo zaujímavé, že v škole na mňa, ktorý som učil občiansku výchovu, nebola zo strany študentov žiadna kritika. Najviac sa ušlo iným, čo učili matematiku, fyziku a pod. Často aj neoprávnene a vtedy som musel zasiahnuť, aby sa udržali aspoň elementárne mantinely slušnosti.

O politike a politikoch vo vzťahu k Rómom

Do roku 1989 som sa s rómskou problematikou nejako veľmi nezaoberal. Bolo to obdobie, keď som si menil názory na Rómov – z tých odmietavých, na tie ktoré mali hľadať ako Rómom pomôcť. Vtedy sa menili moje postoje, názory a  už som sa vedel postaviť aj na ich obranu. Mali sme v televízii debaty, vystúpenia a pod. Začal som sa venovať otázkam vzdelávania Rómov, robil som to 5 rokov a bol som aj predsedom expertnej komisie pri Ministerstve školstva pre výchovu a vzdelávanie Rómov. Ale popravde, ukázalo sa, že to bolo iba také krovie. Minister tejto problematike neprikladal takmer žiadnu váhu – len aby sa povedalo, že niečo máme. Po tejto a podobných iných skúsenostiach politikom neverím, že čo si myslia úprimne.

Neviem či niekto z minulých politikov mal skutočne úprimný záujem riešiť situáciu Rómov. Možno z minulých splnomocnencov Branislav Baláž. On mal proste aj racio, aj emotívne bol v poriadku. Ak by som mal spomenúť niekoho, tak je to on. A taktiež podľa môjho názoru Ľudovít Galbavý bol správny chlap.

V 90. rokoch v Prešove vznikla celkom početná skupina Rómov, ktorí boli aktívni, avšak bohužiaľ neboli jednotí. Každý si sledoval svoje ciele a záujmy. Klára mala svoje záujmy, Lacková tiež, Jožko Chomanič sa pustil do podnikania. Nebolo to na škodu, ale vnútorná spolupráca mohla byť lepšia ako bola. Niektorí sa z toho stiali – napríklad aj ja.

O rómskom národnostnom školstve.

Na otázku či by mali byť rómske národnostné školy s rómsky vyučovacím jazykom odpoviem: nie. Vo výchove, vzdelávaní, komunikácii je dôležitý jazyk. Jazyk má funkciu nie len dorozumievaciu ale aj kognitívnu. Musí byť aj patrične vybavený. Rómsky jazyk nie je patrične vybavený k tomu, aby bolo možné tú druhú funkciu napĺňať, lebo ani tá prvá celkom dobre nefunguje, lebo slovná zásoba buď nie je dostatočne známa alebo neexistuje. Výuka rómčiny to áno, za to som. Vyučovať o jazyku, jazyk, o kultúre, o ich histórii – toto treba, aby vedeli o sebe. Ale ako vyučovanie v rómčine, na to zatiaľ nemá. Predstavte si fyziku, matematiku, chémiu a pod., to zatiaľ nie je mysliteľné.

U nás doma sa hovorilo rómsky aj slovensky. Do dnes aj píšem rómsky – aj hovorím keď treba. Moje deti nevedeli, ale už vedia tiež, ale vnučka už nevie vôbec.

Spomienky na vojnový štát.

Rodičia často spomínali na obdobie Druhej svetovej vojny. Keď sa zakladala organizácia Hlinkovej gardy v obci, jej veliteľom sa stal riaditeľ miestnej školy. Dôvod bol veľmi prostý, jeho manžela bola židovka, tak ju chcel chrániť. Keď bola schôdza v miestnej krčme, tak otec bol zvedavý, čo sa tam deje. Ten učiteľ prišiel k otcovi a mu hovorí: „Valent, Ty tu nechoď, toto nie je pre Teba.“ V obci sa našťastie nediali zlé veci. Keď vyšlo nariadenie, že cigánov vysťahovať mimo dediny a tak, tak starosta obce (ktorý býval oproti nášmu domu) na zasadnutí obecnej rady vystúpil a povedal, že sú to moji susedia, spolu tu žijeme, nikdy sme nemali nič zlé medzi sebou. A bol proti tomu, aby nás vysťahovali. Vraj ani jeden hlas nebol za to, aby došlo k vysťahovaniu. Takže aj toto si dosť vážim a cením. Je to proste lokálna skúsenosť s ľuďmi, ktorí tam žijú.

Podobná situácia bol aj v okolitých dedinách. Ani v Hrabkove, ani vo Víťazi nevysťahovali – tam bolo len pár rodín a aj tí bývali spolu s dedinčanmi. V Chmiňanoch to bolo tak – tam už bola osada mimo dediny za potokom, takže ich už nemali kde vysťahovať. Tam boli dobrí hudobníci a tehliari, čo vyrábali tehlu. Ale ďalej, napr. vo Veľkom  Šariši áno, tam ich vysťahovali. Určite aj v niektorých iných obciach k tomu došlo.

Môj otec bol frontový vojak. Zomrel keď som mal 12 rokov. Pamätám si, že keď si vytiahol fajku a sadol si na svoju stoličku, už som vedel, že bude spomínať a rozprávať. Hovoril aj o Slovenskom štáte, ale spomínal aj na miestnych žandárov. Žandárska stanica bola v Širokom. A vrchný žandár, ten aj v noci chodil na obchôdzku a keď prišiel do Ovčieho, tak vždy zaklopal otcovi na okno. Otec otvoril, pustil ho dnu, on vytiahol fľašu, položil na stôl a s otcom prebral celú situáciu v dedine. Ani ten žandár nebol nejako veľmi ľudácky orientovaný. Dokonca v tom čase chodili hrávať po okolitých obciach a všade ich brali pozitívne.

Zaujímavé bolo aj to, že napr. najstarší synovia môjho strýka, boli v tom čase vojaci. Jeden bol vysoký, biely – nebolo vidieť, že je to Róm. Ale druhý bol presný opak. Jeden ostal v slovenskej armáde a bol na východnom fronte, ale druhého z armády prepustili a dali do pracovného tábora na Petiči pri Hanušovciach nad Topľou.