Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anna Galovičová (* 1950)

Existujú momenty, kedy sa človek nesmie nechať zlomiť. Lebo potom je už veľmi ťažké vyrovnať chrbticu

  • narodila sa 1. októbra 1950 v Bratislave

  • na základnej škole zastávala funkciu celoškolskej Pionierskej organizácie ČSM

  • vo funkcii pokračovala aj na Strednej ekonomickej škole

  • vpád vojsk Varšavskej zmluvy ju zastihol počas pobytu v Bulharsku

  • v prvom ročníku štúdia psychológie na UK v Prahe sa začala zaoberať psychológiou

  • kvôli záujmu o indickú filozofiu ju vypočúvali na ŠtB

  • v roku 1971 sa vydala

  • s manželom podnikla prvú cestu po západnej Európe

  • v rokoch 1980 – 1985 žila v Alžírsku, kde jej manžel pôsobil ako obchodný radca

  • v závere pobytu sa ju príslušníci pokúsili prinútiť k návratu na Slovensko

  • v roku 1985 prvý raz navštívila Indiu

  • v roku 1989 bola spoluzakladateľkou Československej Únie vegetariánov

  • počas Nežnej revolúcie sa stala líderkou protestov v piešťanskom regióne

  • v závere roka založila Spoločnosť Slovensko-Indického priateľstva

  • v rokoch 1990 – 1991 bola riaditeľkou MsKS v Piešťanoch

  • po výpovedi začala pracovať ako psychologička na voľnej nohe

  • od roku 2015 pôsobí v Slovenskej sieti chudoby, kde v súčasnosti zastáva post riaditeľky

  • taktiež je ambasádorkou svetového fóra náboženstiev na Slovensku

Existujú momenty, kedy sa človek nesmie nechať zlomiť. Lebo potom je už veľmi ťažké vyrovnať chrbticu  

Anna Galovičová, rodená Chlastáková, sa narodila 1. októbra 1950 v Bratislave. Prišla na svet do „robotníckej rodiny“. Matka Juliana bola zamestnaná v mliekarni ako predavačka, otec Štefan pracoval v chemickej továrni Gumon. Ani jeden z nich nebol členom Komunistickej strany. Rodina z matkinej strany vlastnila bitúnok. Stará mama Marianna po jeho znárodnení vraj z večera do rána ošedivela a krátko na to zomrela.

„Ja som nemala zlý vzťah ku komunizmu. Rodičia mi tvrdili, že som bola koncentrované dieťa s blízkym vzťahom k učeniu,“ spomína pamätníčka. Na základnej škole patrila k najlepším žiačkam a bola dokonca predsedníčkou celoškolskej Pionierskej organizácie Československého svazu mládeže (ČSM).

Aj na Strednej ekonomickej škole sa zaradila k premiantom a takisto sa postavila na do čela mládežníckeho predvoja Komunistickej strany. Po prvej praxi v podniku zahraničného obchodu si uvedomila, že ekonomika nie je tou správnou parketou. Požiadala riaditeľa školy o povolenie absolvovania dvoch ročníkov v jednom roku. Ten jej vyhovel a úspešná študentka sa rozhodla pre štúdium filozofie na pražskej Univerzite Karlovej.

Hlboké sklamanie

Prelom v jej myslení vyvolala Pražská jar. Premenila sa na jej euforickú fanúšičku, vnímala pozitívne spoločenské zmeny. „Ale keď som videla, ako sa všetky zvrtli, poznačilo ma to na dlhú dobu,“ hovorí. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968 ju zastihol na zájazde v Bulharsku, ktorý dostala od rodičov ako odmenu za výborné školské výsledky.

„Na pláži sme tajne načúvali z malého tranzistora o tom, čo sa dialo a boli sme z toho úplne paf.“ Vlaky nepremávali a bol problém dostať sa naspäť do vlasti. Mnohí odchádzali do utečeneckých táborov, no dievčina s hlavou plnou ideálov a plánov na štúdium nad takouto alternatívou neuvažovalo.

Po strastiplnom návrate domov sa vybrala na prijímacie skúšky na Karlovu univerzitu. Tu sa však dozvedela, že Filozofickú fakultu neotvoria. Jej pedagógovia nesúhlasili s postupom Sovietskeho Zväzu. Pamätníčke zostávala len možnosť prihlásiť sa na katedru psychológie. „Nebanujem,“ komentuje toto rozhodnutie. Po tom, ako ašpirovala na politické funkcie, sa podľa vlastných slov zvnútornila. „Bola som hlboko sklamaná. Začala som uvažovať nad svetonázorom, nad myslením ľudí. Premýšľala som ako veriaca, no bola to iná viera ako tá fundamentálna. Snažila som sa poznať iný svet.

Výsluch na ŠtB

V metropole Československa zažila pamätníčka multikultúrnu spoločnosť, myslenie na vysokej úrovni i zoznámenia sa so zaujímavými osobnosťami. Vďaka českému mystikovi Eduardovi Tomášovi objavila jogu. Na jeho chate sa stretávali priaznivci indickej filozofie a pamätníčka medzi nimi nemohla chýbať. A joga bola ten dôvod, prečo si už v prvom ročníku vyslúžila pozornosť Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

Priatelia jej radili, ako sa má správať pri výsluchu: „Nech nehovorím žiadne mená. Že študujem psychológiu, že joga ma zaujíma, lebo pochádza z Indie ako hlavný nástroj psychológie. Nebol to príjemný pocit. Človek nevedel, čo tam s ním urobia.“ Mladá študentka vtedy definitívne pochopila, že celá spoločnosť je postavená na hlavu. „Dobrí ľudia aby sa báli a boli prenasledovaní.“

Na univerzite mala šťastie aj na ďalšiu z osobností v podobe triedneho profesora Eduarda Urbana. Po ukončení štúdia, ktoré absolvovala s jednotkami, jej ďalšia cesta smerovala k doktorátu. Urban jej však poradil, aby sa o neho neusilovala, lebo by musela prejsť marxistickým pohovorom a mohlo by sa prihodiť, že príde ešte aj o titul promovaný psychológ.

„Dostala som ďalšiu facku od spoločnosti. Chcela som získať doktorát, no narodila som sa v dobe, kedy som musela ťahať za kratší koniec. So zacvaknutými krídlami a rukami som nemohla vzlietnuť. Na druhej strane ma to prinútilo celý život sa venovať joge. Ale to – drž sa v kúte a nevyčnievaj – ma ovplyvnilo až dodnes.“

Road movie po Európe

Po vymývaní mozgov u pionierov a zväzákov na vstup do ČSM na vysokej škole ani nepomyslela. S režimom už nechcela mať nič spoločné. V roku 1971 si zobrala za muža Petra, lásku zo strednej školy. O štyri roky neskôr sa matke pamätníčky podarilo pre oboch získať devízový prísľub do kapitalistickej cudziny. Mladí manželia sa vybrali na lyžovačku do Rakúska.

Zvrtla sa na cestu po Európe, po ktorej cestovali ako „psy odtrhnutí z reťaze“. Benátky, Paríž, Rím, Monte Carlo, západné Nemecko... Peniaze míňali prakticky len na benzín a spali v aute. V Mníchove im takmer odmrzli uši, no tam ich prichýlili známi. Mohli sa konečne poriadne najesť, vyspať a okúpať sa. „Síce sme vychudnutí videli kus sveta, ale úplne sa nám zmenil pohľad.“

Po skončení školy nastúpila pamätníčka do reedukačného ústavu v Hlohovci, plnom asociálnych detí. S delikventami sa pustila do cvičenia jogy, ktorá sa prekvapivo osvedčila. Peter po štúdiách zahraničného obchodu v Prahe nastúpil do podniku Chirana export-import. Manželia dostali byt v Piešťanoch. V tom čase Alžírsko, bohaté na ropu, kupovalo od Československého štátu nemocnice na kľúč. Peter nebol členom KSČ, do severnej Afriky si ho vytipovali za obchodného delegáta ako jedného z mála ľudí ovládajúceho francúzštinu. Manželka ho nasledovala.

V exotickej krajine žili v rokoch 1980 až 1985. Krídla pamätníčky mohli konečne lietať. Každý rok sa presúvali do Francúzska pre podnikové autá a na návštevy Slovenska sa vždy vybrali inou trasou. „Urobila som si lepší prehľad o svete - kde je pravda a kde sa klame. Vtedy som sa hanbila, že žijem v totalitnom režime. Keď sa ma opýtali, skade som, hanbila som sa priznať,“ priznáva  pamätníčka.

Eštebáci aj v Alžírsku

Na ambasáde v Alžíri takisto cvičila jogu. Učila ju manželky, ba i deti pracovníkov veľvyslanectva. Na konci jej päťročného pôsobenia pozvala jej česká kolegyňa indického jogína Swamiho Mahešvaranandu. Pamätníčka mala tlmočiť jeho prednášky. ŠtB si zobrala do hlavy, že jogín môže byť špiceľ.

Tajní si pamätníčku vystriehli. Zdrapli ju za ruky, začali jej ich vykrúcať a nútili k okamžitému odchodu. S manželom sa už nesmela ani stretnúť. „Že ma odvezú na letisko a za tri hodiny mám odletieť. Nemala som ani pas, ani letenku, no oni by ma už nejako vopchali do lietadla.“ Domov si však pre pas musela ísť. Utiekla však k svojmu učiteľovi francúzštiny, ktorý takisto cvičil jogu. Povedal jej: „Nenechaj sa zlomiť. Môžeš ostať u nás. Choď o týždeň druhým lietadlom.“ Peter s ich dvomi synmi odletel okamžite.

Rebelka navzdory všetkému tlmočila prednášky indického jogína až do konca. „To bol opäť jeden zo silných bodov v mojom živote. Musela som sa rozhodnúť, či sa nechám režimom zlomiť, či stiahnem chvost a odcestujem. Alebo sa mu vzopriem. Existujú také momenty, kedy sa človek nesmie nechať zlomiť. Lebo potom je už veľmi ťažké vyrovnať chrbticu.“ Strašili ju, že manžela, ak aj nezavrú, tak príde o všetky tituly. Po návrate domov však dostal v Chirane vedúce miesto. Ako obchodný radca už do zahraničia nevycestoval.

Pamätníčka v tom istom roku podnikla svoju prvú cestu do Indie a tá bola dobrodružná do poslednej bodky. Do krajiny sa rozhodla predrať cez Afganistan, nakoľko priama letenka do Bombaja stála až 44-tisíc československých korún. S ťažkosťami sa jej podarilo získať „kuriérske vízum“ na pražskej ambasáde. „Všelijakými starými vlakmi som docestovala na afgánske hranice, odtiaľ autobusom do Mazar-e Sharif. Ani som nevedela, že krajina je vo vojne.“ Za pomoci vojakov docestovala do Kábulu, kde sa jej podarilo zohnať letenku do Dillí.

Videokazeta z brutálneho zákroku

Rok 1985 bol pre ňu prelomový aj v druhom smere. Nakontaktovala sa na skupinu Joga v dennom živote, ktorá spolupracovala s Mahešvaranandom. Pozvala ho do Piešťan, rozbehla Festival India plná farieb. S jogou prerazila aj v slovenskom kúpeľníctve a novinka z Indie sa stala oficiálnou súčasťou rehabilitácií.

Len niekoľko týždňov pred brutálnym policajným zásahom na Národní tříde v Prahe spoluzakladala  Československú Úniu vegetariánov. Organizácia vznikla pri Mestskom kultúrnom stredisku (MsKS) v Piešťanoch, ktoré pamätníčku zamestnávalo ako osvetovú pracovníčku.

„Keď to v Prahe buchlo, mala som službu na Malej scéne Ivana Krasku, kde sme premietali stredoškolákom filmy o zdravovede,“ spomína. ,,Prišli mladí ľudia z Bratislavy, či môžu premietnuť videokazetu o tom, čo sa v Prahe deje.“ Pamätníčka súhlasila, nečakaná návšteva sa rozbehla zvolávať ľudí z ulíc. Šokovaní diváci začali obchádzať rodičov i susedov. Polhodinová kazeta bežala celú noc a celý víkend. Osvetová pracovníčka dva dni neprišla domov.

Nasledujúci pondelok sa s najbližšími dvomi spolupracovníkmi – Martinom Vallom a Annou Páldyovou – vybrala za riaditeľom MsKS. Kornel Duffek s ich aktivitou súhlasil. Upozornil ich však, že „keď bude zle“, on o ničom nevedel. Pamätníčka k tomu poznamenáva: „Boli sme mu povďační aj za to. Ale potom to už chytilo také grády, že každý deň začali prichádzať ľudia z rôznych piešťanských podnikov a inštitúcií. Začínali sme mať porady, na ktorých sa každý zahlásil.“ Nepísaná líderka si do čierneho zošita zapisovala mená a telefónne linky. Kontakty sa postupne sieťovali.

Elán nonstop

Kroky revolucionárov viedli k Viliamovi Hermanovi, predsedovi Mestského národného výboru. Úrad pôsobil ako po vymretí, ľudia už prestali chodiť do práce, no prvý muž mesta sedel vo svojej kancelárii. Oznámili mu, že by mal zvážiť odchod z funkcie. Ak sa poberie okamžite, nebudú problémy. V opačnom prípade sa všetko môže odohrať na inej úrovni, než na slušnom požiadaní. Nepovedal slova, len pokýval hlavou a na druhý deň ho už v úrade nebolo.

„Vtedy sme nepoznali piatky, sviatky, ťahali sme nonstop,“ opisuje atmosféru Nežnej revolúcie pamätníčka. „Človek sa dostal do takého bojového stavu, že sme dokázali vydržať bez spánku niekoľko nocí. V takom čase sme mali úplne inú energiu.“ Neustále sa niečo dialo, neustále prichádzali ďalší podporovatelia. „Vnímala som, že sa deje niečo vážne, ale nestrácali sme kontrolku, že ešte nie je vyhraté. Keď do dverí vošiel nový človek, stíchli sme a čakali, čo sa bude diať. Či to nie je niekto z ŠtB.“

Prvá demonštrácia v Piešťanoch sa podľa Gavlovičovej udiala tri-štyri týždne po prepuknutí pražských nepokojov. Pri spomienke na prvý prejav jej však pamäť slúži výborne dodnes. „Povedala som: Som veľmi rada, že som sa dožila tohto dňa. Nemusíme iné hovoriť a iné si myslieť. Mám pocit, ako keby sa mi z nôh stratila železná guľa. Zacvaknuté krídla sa otvárajú.“

Ukradnutá revolúcia

Keď prišlo k ohláseniu termínu generálneho štrajku, centrum nachádzajúce sa v kultúrnom stredisku už malo napojenia na podniky. Organizácia zásadného protestu išla podľa plánu. „Druhá skupina vstúpila do hry až potom, keď už bolo jasné, že režim padne,“ hovorí pamätníčka. Tou „druhou“ skupinou má na mysli zohratú partiu asi štyroch-piatich mužov, ktorí prišli za ňou. Ani jedného z nich predtým nevidela, ani jeden sa predtým v protestoch neangažoval. No vraj už vtedy sledovali vládne posty, nových poslancov či riaditeľskú funkciu. „Tá naša prvá Vépeenka vtedy na také niečo ani len nepomyslela.“

Pamätníčka ponuku nových prišelcov na pomoc uvítala, veď každá ruka bola potrebná. Zo svojho čierneho zošita im prepísala zoznam, ktorý obsahoval zhruba osemdesiat mien. Na druhý deň zostala budova MsKS takmer prázdna. Partička medzitým obtelefonovala všetky kontakty a usporiadala schôdzu na inom mieste. Pamätníčke ani jej najbližším spolupracovníkom nikto nedal vedieť miesto a čas konania.

Líderka Novembra ´89 v kúpeľnom meste sa nechce k tomuto zvratu príliš vracať. Tí páni prišli s ponukou pomoci a nie vystriedania, „ale to už nechajme, je to za mnou, načo plakať nad rozliatym mliekom. Dnes už nad tým nešpekulujem.“ Jedných dychom však priznáva, že keď sa dostala na druhú koľaj, pociťovala sklamanie.

Hrozili jej väzením

Ešte v decembri revolučného roka založila prvú neziskovú organizáciu na Slovensku. Ministerstvo vnútra ju zaregistrovalo v marci 1990 pod názvom Slovensko-indická Joga Védanta. Neskôr bola premenovala na Spoločnosť Slovensko-indického priateľstva. Pamätníčka ju založila a vedie až doposiaľ.

Po revolúcii sa pamätníčka prihlásila do konkurzu na šéfa MsKS. S úspechom ho zvládla, ale v riaditeľskom kresle zotrvala približne len jeden a pol roka. Hneď po nástupe u nej zaklopali členovia Výboru ľudovej kontroly (VLK). Každý deň ju čakali už pri príchode do práce a oboznamovali ju s chýbajúcim majetkom. „Vraveli mi, nenašlo sa toto a toto. Dostanete jeden rok nepodmienečne.“

Pamätníčka si neobvyklý záujem VLK-u vysvetľuje tým, že sa pred istými ľuďmi nechala počuť: „Keby som začala hovoriť o tých, ktorí počas revolúcie vôbec nechodili do kultúrneho strediska... ale ja nie som tá povaha. Žasnem, koľkí z nich sa objavili na funkciách, ale keď bolo treba priložiť ruku k dielu, tak nebolo ani jedného. A to som nemala povedať. Báli sa ma, pretože som vedela, kto bol v tej pôvodnej Verejnosti proti násiliu.“

Kontrolóri sa hrabali v haldách dokumentov mesiac, riaditeľka napokon obstála s čistým štítom. Pohár trpezlivosti pretiekol, keď bolo treba vyhodiť 40 zamestnancov a odpredať všetky budovy. Pamätníčka si povedala, že nebude tým, kto bude robiť z kultúry biznis, a dala výpoveď.

Porevolučné aktivity

Stala sa psychologičkou na voľnej nohe a naďalej sa venovala činnosti v Spoločnosti Slovensko-indického priateľstva. Organizácia už v roku 1990 vydala ako prvá v strednej Európe publikáciu 14. dalajlámu Otvorenie vnútorného oka. Anna povolenie získala priamo od samotného Gelong Tenzin Gjatšo, keď sa ako prvá Slovenka zúčastnila jeho meditácií v Dharamsale, exilovom centre Tibetu.

Organizácia je od roku 2000 akreditovanou spoločnosťou Európskej Únie pre vysielanie dobrovoľníkov. Pamätníčka okrem nej svoj fokus zamerala na Slovenskú sieť proti chudobe. Pôsobila v Bruseli ako jej exekutívna koordinátorka a v súčasnosti zastáva post riaditeľky. Taktiež je veľvyslankyňou Fóra náboženstiev sveta na Slovensku. S manželom Petrom má dve deti. Starší syn Peter je pilotom na Boeingu 747. Mladší syn David je ekonóm.

Anna tvrdí, že v živote prešla niekoľkými zásadnými bodmi, ale Nežná revolúcia bola zlomovým: „Keby k nej neprišlo, tak dnes by bol zo mňa človek namosúrený na režim a so zacvaknutými krídlami.“