Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

profesor Ivan Frollo (* 1939)

Vyvinul prístroj, ktorý meria čas prechodu hviezd cez Poludník

  • Ivan Frollo sa narodil v roku 1939 v Prešove.

  • Druhú svetovú vojnu prežil na Kysuciach.

  • Vyrastal v Košiciach, kde skončil gymnázium.

  • Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT Bratislava.

  • Pracoval v Tesla elektroakustika Bratislava, neskôr na Ústave merania SAV.

  • V rokoch 1977 – 1978 absolvoval polročný študijný pobyt na University of California Berkeley a 15-tich ďalších univerzitách v USA.

  • Od 1963, 1998 - 2006 bol riaditeľom. Dlhodobo pôsobil aj na Fakulte elektrotechniky a informatiky (FEI) STU.

  • V r. 1994 – 2004 prednášal a viedol cvičenia zahraničným študentom.

  • Spolupracoval so SjF STU a FEI STU

  • Na konte má 22 patentov a 41 zrealizovaných meracích prístrojov.

  • Viac ako 30 rokov sa zaoberá výskumom zobrazovacích metód – tomografiou na báze magnetickej rezonancie.

  • Žije v Devínskej Novej Vsi. 

Na konte má 22 patentov a 41 zrealizovaných meracích prístrojov. Viac ako 30 rokov sa zaoberá výskumom zobrazovacích metód, najmä tomografiou na báze magnetickej rezonancie. O vede, hudbe aj živote v Devínskej Novej Vsi sa s profesorom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a vedcom zo Slovenskej akadémie vied Ivanom Frollom môže človek rozprávať hodiny. 

Narodil sa v roku 1939 v Prešove. Otec Jozef bol úradník, ktorý sa narodil v roku 1912 vo Vysokej nad Kysucou. Otec bol viackrát tlačený, aby vstúpil do strany. Keďže tak neurobil, lebo rodina bola veriaca, musel meniť zamestnania. Mama Helena bola Češka narodená v roku 1915 vo Viedni. Keď vznikla Prvá československá republika, tak sa jej rodina presťahovala do Československa - ona s najbližšou rodinou do Brna a ďalšia časť do Prahy. Neskôr, keď sa vydala do Prešova, stala sa z nej pani v domácnosti. 

Rusi zachraňovali a rabovali 

Počas Druhej svetovej vojny si ako päťročný chlapec pamätá na nálety na rodný Prešov. „Najprv si ľudia mysleli, že to boli Nemci. Po 1989 roku sa potvrdilo, že to boli Rusi, ktorí si mysleli, že Prešov je obsadený Nemcami. Nebola to pravda.“ Keď otec Jozef dostal v roku 1944 informáciu, že prichádza front, rodina sa presťahovala na Kysuce a o dva dni bol Prešov zbombardovaný. Zasiahnutý bol aj rodičovský dom. Bezprostrednému stretu s vojnou sa ale malý chlapec nevyhol ani na Kysuciach. Prechádzali tadiaľ obidve armády. „Keď Nemci ustupovali, obsadili aj náš dom. Nútili moju tetu, aby im varila. My sme sa presťahovali do pivnice. V noci teta nosila partizánom jedlo do lesa. Potom Nemci odišli a dva - tri dni na to prišli Rusi. Opakovalo sa to. Pritlačili moju tetu, aby varila. Keď odchádzali, prezreli skrine a zobrali všetky veci, ktoré sa im páčili. ”

Jeho rodina, ktorá bola veľmi nábožensky založená, prežila na Kysuciach do roku 1946. Po vojne sa presťahovala do Košíc. Ohľadom základnej školy sa mu vybavuje spomienka na modlitbu pred začiatkom vyučovania. Po prevrate vzhodili učiteľa, ktorý ich nútil modliť sa. Z jedného dňa na druhý sa vyučovanie začínalo piesňou práce. Bol to pre neho divný pocit. Na základnej škole bol hodnotený ako najlepší žiak. Zároveň bol pionierom. Napriek komunizmu, rodina stále aktívne chodila do kostola. Pamätník bol neskôr aj birmovaný.  

Predseda triedy vyšetrovaný ŠtB

Po nástupe na gymnázium na Šrobárovej ulici sa stal na štyri roky predsedom chlapčenskej triedy. „Po škole sme ostávali skupina spolužiakov a robili sme si úlohy. Potom sme čmárali po tabuli a robili značky jedným ťahom. O niekoľko dní prišli vyšetrovatelia ŠtB. A troch -  štyroch spolužiakov zavolali a vyšetrovali, že čo sme tam na tabuli kreslili. To boli čísla a tabuľky. My sme z toho boli úplne hotoví. Vôbec sme nevedeli, o čo ide. Prvýkrát sme boli so spolužiakmi vyšetrovaní. Ešte predtým ako prišli, sme robili test písania. Potom nás eštebáci zavolali do zborovne a pri triednej učiteľke nás vyšetrovali. Dopadlo to tak, že sme to nevedeli vysvetliť, tak odišli. “

Popri škole navštevoval chemický krúžok, ktorý ho veľmi bavil. Jeho spolužiak robil výbušniny - petardy, a keď išli spolu po chodbe, tak ich vyhadzoval. Učiteľka ich za to z krúžku obidvoch vylúčila. Tak sa dal na letecké modelárstvo. Keď mu sused ukázal rádio kryštálka, zamiloval sa do elektrotechniky a začal skladať rádiá. To ho po strednej škole priviedlo na Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave. Do rovnakého ročníka s Prešovčanom prijali vtedy dvesto študentov, ale v prvom roku polovica študentov zo skúšok vypadla. Náročná bola najmä Teoretická matematika. Ďalšiu vlnu vyhadzovania spôsobil predmet Marxizmus a leninizmus. „ Po piatich rokoch štúdia sme nemohli dokončiť vysokú, lebo prišlo k legislatívnej zmene a museli sme mať povinnú polročnú prax. Nastúpil som do Tesly elektroakustika v Bratislave,” hovorí pamätník, ktorý nakoniec vysokú školu ukončil v roku 1963. Popri vysokej škole hral mladý elektrotechnik v Orchestre mladých amatérov vo vtedajšom Parku kultúry a oddychu. Bývalý hráč na harmoniku sa kvôli tanečným kurzom pri Dunaji dvakrát do týždňa preorientoval na elektrickú gitaru. Niekedy, keď neprišiel muzikant, hral aj na kontrabase.

Vojenská kariéra za týždeň 

Po skončení vysokej školy na polroka nastúpil do Banskej Bystrici na povinnú vojenskú službu k ženistom. „Väčšina mojich kolegov tam bola na rok. Ja som tam bol na šesť mesiacov, lebo som mali vojenskú prípravu štyri roky na vysokej škole. Bola nedeľa a vedel som, že o týždeň mi končí vojenčina a mám ísť domov. V pondelok ma zavolal veliteľ: Frollo ty si mi nepovedal, že v sobotu odchádzaš!!!! Mal si byť povýšený. Tak som bol povýšený v pondelok na slobodníka, v utorok na desiatnika, v stredu na čatára a v piatok na podporučíka. To bola blesková vojenská kariéra, pretože na mňa zabudli. Potom, keď som bol dvakrát na vojenskom cvičení v Malých Karpatoch, skončil som ako nadporučík,” smeje sa pamätník.

Po návrate z vojenčiny dal v Tesle výpoveď a nastúpil na postgraduálne štúdium na Ústave teórie merania SAV. V rokoch 1963 – 1966 absolvoval internú ašpirantúru. Profesor, ktorý ho viedol, pracoval na prístroji na mimotelový obeh. Jemu zadával projekty na čerpadlá a iné stroje, čo ho hnevalo. Keď začal pracovať na dizertačnej práci, išiel za známym profesorom na Mýtnu ulicu do Astronomického observatória. Vysvetlil mu situáciu, že by rád pracoval na niečom zmysluplnom a dostal možnosť vyvinúť prístroj, ktorý meria čas prechodu hviezd cez Poludník. Aparatúra, ktorú zostrojil, bola veľmi pozitívne hodnotená a astronomické laboratórium sa vďaka nej posunulo medzi popredné svetové laboratóriá.

Keď sa to dozvedel konzultant jeho dizertačnej práce, bol nahnevaný. Dal mu však šancu to obhájiť. Pred obhajobou ho ale poslal na Ústav cievnej chirurgie do Sovietskeho zväzu. Musel si zvykať na zimu - 35 stupňov. „Býval som v hoteli. Pani, čo ma mala na starosti, bola turistka a každý víkend ma brala na rôzne miesta. Všetko som fotil. Raz ma zobrala na Novodevický monastir - kláštor ruských kňazov. Dostala ma tam výnimočne, lebo vstup tam bol zakázaný. Výhoda tiež bola, že som mal československý pas. Všade ma uprednostňovali. Napríklad, pri kúpe lístka do divadla som nemusel stáť v rade. Mali sme spoluprácu aj s Leningradom, ale tam mi zakázali cestovať. Stále ma tiež sledovali nejakí chlapi. Vedel som, ako sa ich zbaviť. Musel som tiež posielať správy.“ Domov sa dostal pred Vianocami a obhajobu úspešne dokončil. 

Bezdomovci 

Od roku 1966 pracoval v Slovenskej akadémii vied, najskôr ako samostatný vedecký pracovník a od roku 1985 ako vedúci vedecký pracovník. V rokoch 1998 – 2006 pôsobil vo funkcii riaditeľa Ústavu merania SAV. Počas komunizmu boli na ústave tlaky, aby vznikali sovietske spolupráce. Nikdy to však nedopadlo dobre. Napríklad, raz Rusi kúpili z Nemecka nejaký starý tomograf. Ako jedna z podmienok spoločného projektu medzi krajinami bolo odkúpenie tejto starej aparatúry Československom. To pamätník odmietol. Keď sa vrátil domov, prebehlo vyšetrovanie na úrovni ministerstiev. Našťastie sa to nakoniec vysvetlilo.

Tesne po nástupe na SAV sa oženil. Keďže mladomanželia boli obidvaja cezpoľní, stali sa z nich bezdomovci. Obidvaja prespávali na pracovisku. Manžel na Gorkého ulici, manželka v kancelárii banky na Mýtnej ulici. Keď sa im narodila dcéra, manželka odišla ku rodičom do Martina. 

Na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 si pamätník živo spomína. Práve bol na Gorkého ulici v práci a počul obrovský rachot. Z okna uvidel tanky a myslel si, že je vojna. Uvedomil si, aký je mladý, že práve sa oženil, má malú dcéru a že bude musieť narukovať. Zdalo sa mu to nemožné. Potom pustil rádio a počul prezidenta Československej republiky ako hovorí, že rodná krajina bola napadnutá. Pamätník to vtedy prežíval ťažko. Zúčastnil sa na viacerých protestoch a veľa fotografoval. Počas normalizácie ale musel na SAV podpísať poučenie z krízového vývoja a súhlas s príchodom vojsk. Odvtedy cestoval na krátkodobé konferencie v rámci východného bloku. Pred zahraničnou cestou musel absolvovať rozhovor. Po ceste zasa podať správu. 

Ponuka na emigráciu 

V rokoch 1977 – 1978 absolvoval polročný študijný pobyt na University of California Berkeley a 15-tich ďalších univerzitách v USA. Aby slovenský elektrotechnik mohol odcestovať do USA, podmienkou bol vstup do komunistickej strany a návrat späť. „Keď som sa vrátil z USA, mal som prednášku o odbornej stránke a hodinu o živote v Amerike. Zavolal si ma predseda strany, že mi zakazuje propagovať Ameriku. Hneď som zo strany vystúpil. Na Inštitúte na Floride mi vtedy ponúkli, že budem šéfom katedry. Chceli, aby manželka s dcérou išla do Viedne a oni ju odtiaľ dostanú do Ameriky. Nechcel som riskovať,” priznáva pamätník, ktorý videl veľký rozdiel v technických možnostiach aj v angažovanom prístupe študentov a profesorov, ktorí na akademickej pôde trávili aj víkendy. „Profesor Singer z Berkley mi vtedy odporúčal orientovať sa na magnetickú rezonanciu, čo som aj urobil.” Vďaka pobytu za oceánom pamätník pochopil, ako pozadu je Československo s technológiou a výskumom.

Rad krátkodobých pobytov absolvoval pamätník aj na vedeckých pracoviskách vo Veľkej Británii, v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Švédsku, Fínsku, Írsku či Poľsku. Zúčastnil sa mnohých medzinárodných vedeckých konferencií s aktívnym vystúpením. „Raz, keď som sa vracal z Anglicka, mal som so sebou malý mikropočítač. Hraničiari v Devínskej Novej Vsi mi ho zobrali a až na tretí deň som si mohol po neho prísť,” vysvetľuje pamätník.

Počas svojej kariéry dosiahol profesor významné vedecké výsledky, ktoré boli publikované v rešpektovaných vedeckých časopisoch. Navrhol a so svojim kolektívom realizoval 41 prístrojov a zariadení, ktoré našli uplatnenie vo výskume i v praxi. Mnohé výsledky jeho vedeckej práce boli patentované. Na konte má 22 patentov. Významný je jeho prínos aj vo výchovno-vzdelávacom procese. „Boli sme továrňou na patenty. Každý patent bol schválený v rámci Československa, ale na jeho udržanie musel ústav asi každý piaty rok zaplatiť znova. Takže sme ich po piatich rokoch rušili, lebo by sme nemali peniaze na výskum,“ objasňuje vedec. 

Revolúcia investície do vedy nepriniesla 

Revolučné nálady na konci osemdesiatych rokov elektrotechnik vnímal. Na Akadémii na Patrónke boli manifestácie pred jedálňou a zúčastňovalo sa na nich viac ústavov. Po Nežnej revolúcii prišli tlaky aj na funkcie riaditeľov. Na prechodné dva roky bol zvolený nový riaditeľ Ústavu merania SAV. V rokoch 1998 – 2006 pôsobil vo funkcii riaditeľa aj samotný pamätník.     

Elektrotechnik v roku 1992 obhájil doktorskú dizertačnú prácu (DrSc.) na tému: Meracie metódy a systémy pre lekársky výskum. V roku 1993 habilitoval za docenta a v roku 1995 bol menovaný za vysokoškolského profesora v odbore Meracia technika na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity (SjF STU) v Bratislave. Dlhodobo pôsobil aj na Fakulte elektrotechniky a informatiky (FEI) STU. V r. 1994 – 2004 prednášal a viedol cvičenia zahraničným študentom. Ďalšia jeho spolupráca so SjF STU a FEI STU spočíva vo vedení prác v rámci ŠVS, diplomových prác. Je členom komisií pre štátne záverečné skúšky a pre obhajoby doktorandských dizertačných prác.

Vedec priznáva, že nebol za rozdelenie Československa v roku 1993 kvôli rodine. České univerzity, čo sa týka technického vybavenia a aj finančného ohodnotenie pedagógov, boli na tom vždy lepšie. Slovensko bolo pozadu aj čo sa týka ekonomiky podnikov. Dnes ale priznáva, že to bol dobrý krok a vidí vo vede pokrok a aj viac financií.  Slovensko sa už nemá na čo vyhovárať. Slováci stále chodia robiť merania na magnetickú rezonancia do Brna. Dobrú spoluprácu má SAV od roku 1989 aj s Viedňou. S vyspelým pracoviskom u susedov má Ústav merania podpísanú zmluvu do roku 2025 a posiela tam doktorandov. 

Najvýznamnejšie výsledky pamätník dosiahol v oblastiach, akými sú meracie metódy a prístroje pre biológiu, fyziológiu, kardiochirurgiu a respirológiu, elektronické meracie prístroje na báze mikropočítačovej techniky pre fyziológiu a tomografické metódy a systémy na báze nukleárnej magnetickej rezonancie s aplikáciou pre fyziku a medicínu. 

Pamätník je členom viacerých medzinárodných i domácich vedeckých organizácií, je aktívny v manažmente vedy a tiež v národných a medzinárodných projektoch. Bolo mu udelených viacero významných ocenení, ako napríklad Strieborná a Zlatá plaketa A. Stodolu SAV „Za zásluhy v technických vedách“ (1989 a 1999), Zlatá medaila Johann Andrea von Segnera „K 85. výročiu metrológie na Slovensku“ (2004), Medaila SAV za podporu vedy SAV (2005), Veľká medaila sv. Gorazda za vedeckú a pedagogickú činnosť udelená ministrom školstva (2005), Zlatá medaila SAV „Za celoživotnú prácu v oblasti vedy“ (2009), Cena SAV „Za popularizáciu vedy“ (2015). Cenu za vedu a techniku 2019 v kategórii Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky získal profesor Frollo za celoživotné zásluhy o rozvoj vedného odboru Meracia technika.

Mladí vedci utekajú

V súčasnej situácii najviac slovenského vedca trápi, že všetci šikovní mladí vedci odchádzajú. „Vyškolil som 12 doktorandov a na Slovensku zostal jeden. Odišli do Švédska, Nemecka, Rakúska… Predsa nie je možné, že doktorand dostáva 450 eur a po skončení štúdia mal o stovku viacej! Keď ide do Rakúska, má tam hneď 2000 eur.” 

Dnes je Oddelenie zobrazovacích metód na Ústave merania SAV hodnotené podľa publikácií a citácií. „V minulom roku malo oddelenie 30 publikácií v zahraničných časopisoch. Boli sme  najlepší na ústave a patríme medzi najlepších na akadémii. Podľa toho je hodnotený celý ústav, oddelenie a ako jednotlivci za to máme príplatky,” vysvetľuje vedec. Teraz SAV čaká medzinárodná certifikácia. Do konca mája musia byť pripravené všetky texty a výskumy v angličtine. Následne bude medzinárodná porota SAV hodnotiť a zaradí ju do rebríčka inštitúcií. Miesto v rebríčku rozhodne o postavení v rámci možnosti získavania projektov a financií. 

Heslom profesora “Sloboda a tvorivosť”. Chcel by, aby bolo vo vede menej administratívy a politiky a viac skúmania a vedy. Tiež by si prial, aby do školstva a vedy investoval štát viac peňazí.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Lucia Stankovská Fričová )