Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zoltán Demján (* 1955)

• Narodil sa v roku 1955 v Bratislave.

• Otec Zoltán Demján bol zubár a mama učiteľka nemeckého a anglického jazyka na FF UK.

• Vyštudoval gymnázium na Vazovovej ulici v Bratislave.

• Venoval sa najprv rýchlostnej kanoistike v Slávii UK.

• Po vyhodení z klubu kanoistov začal liezť.

• Prvý výstup urobil v Plaveckom podhradí.

• Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor Inžinierska geológia a hydrogeológia, kde mal individuálny študijný plán.

• Postupne sa stal metodikom v JAMESe Bratislava.

• Urobil si cvičiteľský kurz I.triedy a desať rokov mal na starosti vzdelávanie.

• Povinnú vojenskú službu absolvoval v Bratislave.

• Od roku 1977 bol ženatý a má dve deti.

• V roku 1977 mu emigrovala sestra do Nemecka.

• Po skončení štúdia nastúpil do Štátnej ochrany prírody v Pezinku.

• Neskôr desať rokov pracoval v JRD Radošinka ako výškový špecialista.

• Desať rokov bol československý reprezentant v horolezectve a vlastnil hnedý pas.

• Pri páde Železnej opony strihal ostnatý drôt na Devíne.

• Po Tatrách začal so slovenskými lezcami liezť ako prví v zimných Alpách.

• V Himalájach bol 25 krát a vystúpil na tri osemtisícovky.

• Ako prvý Čechoslovák vystúpil na Mount Everest (8848 m) so šerpom Ang Ritom a Jozefom Psotkom, ktorý zahynul na zostupe.

• Roku 1988 urobil prvovýstup Dhaulágirí (8167 m) s dvomi Kazachmi, ocenený ako svetový výstup roka UIAA.

• Stal sa prezidentom Československej horolezeckej asociácie (1990 - 1992), členom Výkonného výboru UIAA - Medzinárodná horolezecká federácia (1992 - 2000), členom predsedníctva UIAA (2000 - 2006).

• Na konte má aj ocenenia ako Zaslúžilý majster športu, Zlatý odznak JAMES, Najlepší športovec ČSSR - 5.miesto, 1984 a prvovýstup na Dhailágirí ocenený ako svetový výstup roka UIAA.

• V spoločnosti Holcim, kde nastúpil najskôr ako personalista, neskôr generálny riaditeľ a nakoniec predseda predstavenstva, pracoval 18 rokov.

• Po odchode z Holcimu sa stal koučom a desať rokov sprevádzal ľudí do Himalájí.

• Je tiež laureát Slovenskej ceny za riadenie a rozvoj ľudských zdrojov v roku 2003.

• V súčasnosti prednáša a koučuje vysoký manažment a firmy.

• Vo voľnom čase sa intenzívne venuje krajinárskej fotografii.

• Je druhý raz ženatý a žije v Podkylave.

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, spolu s Jozefom Psotkom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. Dnes sa čerstvý sedemdesiatnik venuje krajinárskej fotografii, prednáša, sprevádza ľudí ako kouč pri ich osobnom rozvoji a do hôr chodí najradšej sám s fotoaparátom. 

Pamätník Zoltán Demján na narodil v roku 1955 v Bratislave. Jeho otec Zoltán Demján st. bol zubárom. Vypracoval sa zo zubného technika. Keď úspešne zložil tzv. dentistické skúšky, mohol začať pracovať v kresle. Vtedy to bolo možné aj keď nemal vyštudovanú medicínu. „Bol to nesmierne jemný človek. Pacienti ho milovali, lebo vnímal človeka ako celistvú bytosť,“ opisuje otca syn. Otec mal ambulanciu na Budovateľskej ulici a popritom robil ešte zubára v závodoch Ryba a Slovnaft. Cez Slovnaft sa otec dostal do poľovného združenia a odmalička Zoltána vodil do lesa.

Mama, za slobodna Maierová, pochádzala z Bratislavy. Začínala ako družinárka, potom robila učiteľku na základnej škole. Neskôr absolvovala vysokú školu v odbore nemčina a angličtina. Dlhé roky potom učila na Filozofickej fakulte na Katedre jazykov. „Normálne sa žilo. Nebáli sme sa povedať, čo sme si mysleli a nikto z nás, teda nikto z mojich rodičov nepracoval na exponovanej pozícii. Jasné, že mama nemala šancu pohnúť sa z pozície odborného asistenta ani o milimeter ďalej. Bola známa svojimi rebelskými názormi. Ale bola dobrá učiteľka, že ju nechceli vyhodiť. Otec zas vŕtal zuby a dobrých zubárov bolo vždy málo,“ hovorí Zoltán mladší. 

Tanky vedľa stanu 

Keďže pamätník býval v päť izbovom byte so starými rodičmi, doma sa hovorilo maďarsky. Pri nástupe do školy mal preto problémy so slovenčinou Ako žiak základnej školy sa učil súkromne nemecky a v druhom ročníku prestúpil na základnú školu s rozšíreným nemeckým jazykom. Na svoje detstvo si spomína ako na idylické. Veľa času trávil s otcom a starý otcom v prírode. Rodinné dovolenky prebiehali ako stanovačky pri dunajských ramenách. Práve počas stanovačky 21.augusta 1968 zažil pamätník s rodinou Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy. Keďže rodina nemala auto, do dediny Kľúčovec ich na dva týždne odviezlo nabalené malé nákladné auto, ktoré používali v závode Ryba. Stany rozložili pri brehu Dunaja a užívali si chytanie rýb a prípravu domácej zeleniny nakúpenej v dedine. Až prišla osudná noc, kedy asi desať metrov od ich stanu začali vychádzať na breh tanky. Boli to obrovské pásové vozidlá, ktoré vedeli plávať. Vošli do vody rozklopili sa zo stredu ako kompa, na ktorú sa dostal jeden tank. Prechádzali z maďarskej strany, lebo okupanti prichádzali zo všetkých z spriatelených krajín. „Zrazu sa tam objavil nejaký vojak. Bolo to v noci a otec sa asi išiel vypišať. Proste vyliezol zo stanu a prišiel naspäť celý vydesený. Vojak so samopalom tam naňho namieril, že zalez a bolo mu jasné, čo povedal, hoci sa rusky v škole neučil. Pamätal si to ešte z vojny, keď prišli Rusi. Tak sme tam čušali ako voš pod chrastou,” opisuje Zoltán, ktorý vtedy s rodinou počúval celú noc rev motorov ruských tankov. Zhodou okolností tam bol vtedy s nimi aj otcov priateľ a kolega, zubár pán Rosina, ktorý v Druhej svetovej vojne bol v rámci nejakého oslobodzovania v Sovietskom zväze. Mal hodnosť kapitána a vedel plynule po rusky. Pamätníkov otec bol zľaknutý, lebo tam mal malé deti. Pán Rosina nemal deti a bol tam s manželkou. Ako bývalý vojak nakráčal rovno za vojakom. Ten mu to vysvetlil ako vojenské cvičenie. Neskôr, keďže mali so sebou tranzistor, zistili, čo sa deje. Nastal ale problém, ako sa dostať späť do Bratislavy. Po rozbitej poľnej ceste po nich prišiel maďarský pán Futó s koňmi a klasickým rebriňákom a odviezol ich do dediny. Tam sa ich ujala na chvíľu nejaká rodina, čo otec vybavil. Deti si užívali zmenu a čerstvú zeleninu zo záhrad, ale rodičia sa obávali, či nebude vojna. Po pár dňoch po rodinu prišlo nákladné autíčko z Ryby a dostali sa do Bratislavy. Otec po tejto udalosti ostal zľaknutý, mama išla hneď do ulíc. Pamätník mamu vnímal ako odvážnu ženu, ktorá sa málokedy zľakla. Aj keď študovala angličtinu, išla po druhom ročníku pracovať ako au pair do Londýna, aby si zlepšila angličtinu, hoci mala po štyridsiatke. Mala šťastie a dostala sa do šľachtickej rodiny, hoci tam išla bez peňazí. „Som veľmi vďačný mojim rodičom, že ma vychovávali v prírodnom prostredí, dávali mi hodnoty a ukazovali mi integritu. Veci, ktoré sú pre život extrémne dôležité. To som nasával materinským mliekom. Teraz, keď pracujem s ľuďmi a sprevádzam ich, tak zisťujem, že integrita a charakter, sú absolútne kľúčové veci pre zdravý vývoj človeka. V dospelosti je to už ťažké dobiehať,” konštatuje kouč.  

Od vody na skalu

Na gymnázium nastúpil Zoltán na Vazovovu ulicu 6. Tam si ako plnoštíhly chlapec vybral, najlepší atletický vzor v triede, Valtera Zerera, ktorý bol rýchlostný kanoista. Vďaka nemu sa dostal do lodenice v Karlovej Vsi a pár rokov sa stal súčasťou Slávie UK.  V tom období mal minimálne dvojfázový tréning. Ráno behával, večer bol často ešte v posilňovni a medzitým na vode. Pravidelne trénoval v triede K1 a podarilo sa mu absolvovať aj pár súťažných štartov. Po zlúčení klubu Slávie UK s Tatranom Bratislava ostali len najlepší jazdci, kde Zoltán nepatril. Po nepríjemnom vylúčení sa vracal mladý športovec domov na bicykli a na Žižkovej ulici pod židovským cintorínom v Bratislave stretol horolezcov visiacich na žulovom cintorínskom múre. „Bez váhania som sa zavesil na ten múr a symbolicky na ňom visím dodnes,“ smeje sa Zoltán. Lezenie ho očarilo. Vďaka otcovi, veľkému teoretickému fanúšikovi lezenia, mal prečítané všetky horolezecké knihy v slovenčine a niektoré aj češtine a nemčine. 

Nástup horolezectva u pamätníka mal raketový štart. Tradovalo sa totiž, že lezci trénujú len lezením. On ako rýchlostný kanoista robieval dvadsaťpäť zhybov v rade, takže kondične bol ďaleko pre svojimi kolegami. Jedným z jeho najlepších kamarátov sa stal jeho spolužiak z gymnázia Peter Hargaš, ktorý ho prvý raz zobral liezť na sklaky, ktoré nazývali Blázon (pôvodný názov Blasenstein) v Plaveckom Podhradí. Druhým lezeckým partnerom bol Jozef Just, rovesník z vedľajšej triedy a neskôr Peter Valovič. Pamätník sa stal prirodzene súčasťou horolezeckého oddielu Jamesu Bratislava kde absolvoval začiatočnícky výcvik. Do Vysokých Tatier sa dostal v roku 1974 v zimnom období, v tom istom roku, kedy v jeseni prišiel ako nováčik do oddielu. Prvý výstup severnou stenou na Malý Kežmarský štít skončil pádom, ale našťastie bez úrazu. „Mama mi doma ušila vetrovku zo šušťákoviny, žiadny goretex neexistoval, bol som na ňu pyšný. Mal som sveter, štucne aj rukavice z ovčej vlny, ktoré mi mama uštrikovala. Špic čakana, ktorý som mal zastrčený za ruksakom, mi pri páde prepichol vetrovku aj sveter, ale ruky sa nedotkol. Mal som šťastie. Po páde bolo jasné, že hore sa nepôjde. Zlanili sme zo steny. Od prvého dotyku s horami som zistil, že akí sme my ľudia maličkí. Vtedy som začal šípiť význam slova pokora,“ priznáva pamätník. Druhý pokus preliezť zimný Kežmarský štít nebol tiež jednoduchý. Vrátil sa tam s Jozefom Justom hneď o týždeň po zanechaný lezecký materiál a boli svedkami pádu jedného z košických lezcov, ktorý liezli vo vedľajšej ceste zvanej Weberovka. „Videl som ako sadol do zlaňáku a po pár metroch sa mu vytrhla skoba. Letel dole stenou niekoľko sto metrov a odrážal sa od skál. Inak to je hrozný zvuk, keď telo dopadá na skaly. To boli také rany… dodnes to cítim v kostiach. Bol na mieste mŕtvy,“ opisuje bývalý lezecký školiteľ cvičiteľov horolezectva, ktorý mal neskôr prelezené skoro všetky ťažké cesty v tejto stene a to v zime.

Pamätník priznáva, že mal šťastie na dvoch horolezeckých učiteľov. Jedným bol Marián Šajnoha, ktorý bol učiteľom na horolezeckej škole. Vytvoril z mladých chalanov Bratislavské mestské družstvo a vysvetľoval im filozofiu horolezectva a základné hodnoty a nútil ich liezť staré klasické cesty. Druhým bol Alojz Halás, ktorý juniorov učil trénovať a zaúčal do extrémneho tatranského lezenia. Dodnes má spolu s Ivanom Dieškom jeden často lezený a veľmi ťažký a pekný prvovýstup v Galérii Ostrvy. „My sme boli nadupaní a chceli liezť najťažšie a moderné cesty. Také, čo liezla partia Pavúkov okolo Pala Pochylého a Jana Ďurana. Naši učitelia nám ale pripomínali, že potrebujeme preliezť toľko a toľko klasík v obťažnostiach tri, štyri, päť. Nešlo len o techniku, ale o hľadanie logickej línie cesty, kde vás skala pustí,“ vysvetľuje bývalý horolezec. Práve vďaka dvom skúseným učiteľom vznikla veľmi silná generácia horolezcov - Igor Koller, Andrej Belica, Maroš Marek, Jozef Just, Peter Valovič, neskôr sa pridal Peter Božík či Jaroslav Jaško. 

Postupne sa Zoltán v JAMESe Bratislava stal metodikom a mal na starosti výcvik a tréning. Na horolezeckej škole zase pôsobil desať rokov ako externý učiteľ cvičiteľov pre začiatočnícky výcvik v jednotlivých oddieloch po celom Slovensku. Nakoniec absolvoval cvičiteľský kurz I. triedy, čo bolo dvojročné štúdium čiastočne aj na FTVŠ a získal najvyššiu kvalifikáciu. Mohol cvičiť aj preskúšavať horolezeckých inštruktorov, ktorí to museli absolvovať každých pár rokov. „Na preskúšania museli prísť aj najväčší horolezci ako Radovan Kuchař, Olda Kopal a iní majstri, ktorí mali I. triedu. Tým som prednášal, tak z toho som bol úplne hin. Bola to úžasná príležitosť a zlaté časy horolezectva,“ vyhlasuje pamätník. Po himalájskych expedíciách sa stal tiež prezidentom československej horolezeckej asociácie, športovým diplomatom, kedy 10 rokov zastupoval Slovensko a tiež členom predsedníctva v  Medzinárodnej horolezeckej únii UIAA.

Výber vysokej školy v prípade milovníka hôr mal jasný prírodovedný smer. Chcel ísť študovať niečo v duchu biológie, botaniky, lesníctva. Nakoniec sa prihlásil na geológiu a podarilo sa mu dostať na inžiniersku geológiu a hydrogeológiu. Najväčším bonusom bolo, že robil diplomovú prácu v severnej stene Malého Kežmarského štítu. Nakoniec v geológii nikdy nepracoval. Mladý horolezec sa oženil ešte počas vysokej školy ako dvadsaťtriročný. Keď po šiestich rokoch skončil geológiu, lebo ako slovenský reprezentant dostal individuálny študijný plán, mal už dve deti. Z toho dôvodu mohol základnú vojenskú službu absolvovať v Duklianskych kasárňach v Bratislave. Bol výkonný práporčík a mal na starosti kuchyňu a výstroj vojakov, keď išli na manévre. „Film Černí baróni nie je vôbec pritiahnutý za vlasy, ja som to zažíval v realite,” konštatuje Zoltán. 

Tatry boli mladému horolezcovi čoskoro malé, tak sa pustil do Álp, kde Slováci začali ako prví liezť aj v zime. V Dolomitoch Zoltán vyliezol prvovýstup v severnej stene Cima Ovest 1977, ktorý mu pomohol dostať sa do juniorskej horolezeckej reprezentácie. Horolezeckú kariéru na chvíľu pribrzdila pamätníkova sestra, ktorá vyštudovala na Filozofickej fakulte UK nemčinu a angličtinu. Pracovala v oblasti kultúry a v roku 1977 s manželom emigrovala cez Škandináviu do Nemecka. „Trochu to v mojej horolezeckej kariére zaškrípalo. Boľševickí policajti mi odmietali dať výjazdné doložky, takže na jednu expedíciu som sa nedostal. Aj medzi horolezcami boli komunisti a tí boli akože „dobrí komunisti“. Tvrdili, že tam nevstúpili z presvedčenia, ale z kariérnych dôvodov. Proste zneužívali režim vo svoj prospech. Keďže mi to v horolezectve celkom išlo, nejak vybavili na ÚV KSČ, aby som v roku 1978 išiel na expedíciu na severný vrchol Nanga Parbatu. Argumentovali tým, že sestra utiekla na západ, ale my ideme na východ. Nebudeme sa tam stretávať s emigrantami a ani vyvíjať protištátnu činnosti,“ priznáva člen JAMESu. 

Nasledoval zimný prvovýstup v masíve medzi Francúzskom a Talianskom na Mont Maudit v roku 1982. V tom istom roku sa mu na Pamíre podaril okrem ťažkého výstupu Borodkinovou cestou na 7495 m vysoký Pik Komunizmu aj prvovýstup na 7105 m vysoký štít Korženevskej. O rok neskôr, v zime pri prvovýstupe ľadovým komínom v stene Freney na Mont Blanc (4 807 m) sa opäť stretáva s blízkosťou smrti v horách. Pri výstupe asi 800 metrov od nástupu, tesne pred koncom ťažkých lezeckých úsekov mu vypadol spolulezec, Ferko Piaček a po 30 metrovom páde zostal visieť ťažko zranený na lane. „Obával som sa, že Ferko pád neprežil, lebo neodpovedal na moje volanie. Našťastie bol len otrasený. Začal som ho spúšťať na lane po 40 metroch. Našťastie sa po čase trocha spamätal a začal spolupracovať, ale trvalo veľa hodín, než som ho spustil o 800 metrov nižšie a pomohol mu do snehového záhrabu, kde som ho nechal v spacáku s varičom, vodou a jedlom,“ rozpráva Zolo. Doslova bežal jedným z najnebezpečnejších ľadopádov dole, na taliansku stranu, kde zalarmoval horskú službu a za krátku chvíľu už videl ako jeho priateľa odváža vrtuľník do nemocnice v Aoste. Ferko mal zlomenú hrudnú kosť a bol pomliaždený, ale čoskoro vyzdravel a ešte veľa rokov patril medzi najlepších horolezcov Československa.  

Po štúdiu mladý horolezec nastúpil do Štátnej ochrany prírody v Pezinku, kde pracoval na Pamiatkovej správe okresu Bratislava vidiek. Patrili tam ochrana a obnova historických pamiatok a ochrana prírody. Okrem pamätníka, ktorý mal na starosti ochranu prírody, tam pôsobili ďalší traja zamestnanci. „Nafasoval som dvadsaťpäť tisíc korún československých ako ročný rozpočet a mal som chrániť prírodu. Bolo to ako v Kocúrkove,“ opisuje Zoltán, ktorý mal pod sebou okrem CHKO Malé Karpaty všetky chránené oblasti od Devínskej Kobyly až po národnú prírodnú rezerváciu Šúr. Riešil výruby stromov či zásahy do prírodného prostredia. „Chodil som dohliadať na jedno z najväčších rašelinísk v Európe, ktoré bolo v Šúri. Kedysi to bol úžasný raj všetkých mäsožravých a vodných rastlín, lebo tam bol špeciálny vodný režim. Potoky z Malých Karpát tam na jar vodou zásobovali rašelinisko a to ako špongia, nasalo vodu a stúpla hladina. Bola tam sústava stavidiel a kanálov, ktoré udržiavali vodný režim. Lenže za Boľševika prišli a toto všetko odstavili. Vybudovali odtokový kanál okolo Šúrskej rezervácie, čiže všetky potoky vtekali už do kanála a voda klesala. Potom tam z Ministerstva vodného a lesného hospodárstva chodili papaláši na poľovačku diviakov. Do štátnej prírodnej rezervácie!“ objasňuje pamätník. 

Desať rokov vo výškach

Začiatok konca v tejto funkcii bol pre pamätníka odchod riaditeľa Štátnej ochrany prírody Juraja Jankelu, ktorý bol vo funkcii len na „polovičný úväzok“. Popritom si privyrábal na benzínovej pumpe, kde sa vtedy vekslovalo zo západnými peniazmi aj tovarom. Nakoniec emigroval do Rakúska. Namiesto neho prišla nová riaditeľka, ktorá mala vyštudovanú kultúrnu politiku KSČ a titul doktorky sociálno-politických vied. Ako uvádza pamätník nerozoznala dub od buka, ale prišla šéfovať. Jediné, čo ju zaujímalo, bol titul a nútila Zoltána, aby si urobil doktorát, čo v tých rokoch znamenalo skúšky z marxizmu. Odmietol. Keď ho potom riaditeľka nepustila na expedíciu na Kančendžongu s odôvodnením, že sa tam zabije a ona z toho bude mať opletačky, dal okamžitú výpoveď. Odvtedy začal Zoltán spolu s ďalšími lezcami robiť výškové práce. „Ja som prakticky celý socík prežil visiac na lane,” smeje sa pamätník. S malou partiou chlapcov, kde boli ďalší výborní horolezci ako Peter Božík, Dušan Becík, Maroš Zaťko, Stano Marton, Brian Janečka a Tibor Jánoš, napríklad natierali kostolné veže, bratislavský Nový most UFO, alebo umývali okná na výškovej budove televízie. Neskôr vstúpili do Jednotného roľníckeho družstva Radošinka ako výškoví špecialisti. Družstevníci im dali absolútnu slobodu. Partia si musela nájsť robotu, dohodnúť prácu napr. na železniciach, doniesť objednávku do družstva a odrobiť každý za fakturačných dvadsaťpäťtisíc korún. Družstevníci boli oslobodení od dane a pridružená výroba tiež, takže na ruku dostali päť až šesť tisíc korún. Robili sanáciu stromov okolo hradu Červený kameň či sanáciu skalných svahov napr. na železničnej trati Banská Bystrica Diviaky. „Bola to zaujímavá robota, ale aj veľmi nebezpečná. Nikdy ste nevedeli, kde sa zlomí suchý konár či odlomí skala. Zarábali sme ale ako generálni riaditelia. Robili sme štyri dni v týždni, od nevidím do nevidím a po nevidím sme ešte s Petrom Bôžikom išli behať, lebo sme trénovali,“ približuje pamätník svoje podnikateľské začiatky.

Prvá himalájska výprava 

Keďže pamätník patril medzi štátnych reprezentantov, dostal hnedý pas aj stálu vycestovaciu doložku do všetkých štátov. Tá bola uložená v trezore na ÚV ČSTV. Výhodou, ako uvádza Zolo, bolo odovzdanie vojenskej knižky na vojenskej správe, vďaka čomu sa nemusel zúčastňovať manévrov. Na rozdiel od iných športovcov, ale chodili horolezci naozaj do roboty a výškovými prácami si zarábali na život ale napr. aj himalájske výpravy. Po Alpách a Pamíre sa totiž slovenským horolezcom z JAMESu Bratislava zdalo, že dozrel čas na najvyšší horský systém na planéte Zem. V roku 1978 začali bratislavskí jamesáci organizovať expedíciu na Severný vrchol Nanga Parbatu, kde malo ísť trinásť horolezcov. Nedostali žiadnu štátnu podporu a tak sa rozhodli si na expedíciu zarobiť a pozháňať si materiálne zabezpečenie cez československé fabriky. Zoltán s Jozefom Justom a Stanislavom Martonom mali na starosti oblečenie a technickú výstroj. Na pamätníkovom aute MB 1000 najazdili desaťtisíc kilometrov a oslovovali generálnych riaditeľov rôznych závodov. „Jedine Kerametal, kde sme umývali okná, nám daroval desaťtisíc korún za to, že sme hore nad kabínou nákladného auta, na ktorom sme absolvovali desaťisíc kilometrovú cestu do Himalájí, mali veľký nápis Kerametal. Precestovali sme republiku od Děčína až po Ružomberok. Napríklad v Cíferi sme dostali páperie a sušené vajcia, v Dunajskej Strede sušené mlieko, niekde v Čechách, už si nepamätám to miesto, sme dostali silón. V Děčíne, ktorý už som spomínal,  pracoval horolezec Jarda Uher, tak tam nám vyrobili duralové trubky, ktoré nejakým spôsobom zakalili, aby sa dali ohýbať. Dovtedy existovali len klasické Áčka a my sme chceli kupolovité stany, čiže sme potrebovali pružné duralové tyčky, na ktoré sa stan natiahne. Mali sme rakúskeho kamaráta Wolfi Ranftl, ktorý chodil na Slovensko, naháňal tu dievčatá a bol s nami neskôr aj na jednej výprave do Himalájí. On nám z Rakúska doniesol japonský stan Sumitomo, lebo vtedy to bola novinka ešte aj na západe. Ten nám v Ružomberku rozpárali a podľa toho nám so silónu, ktorý sme im priviezli z Čiech, ušili kupolovité stan, ktoré výborne odolávajú himalájskym vetrom. Zo silónu a páperia, čo sme mali z Cífera, nám ušili páperové vetrovky a spacáky. Pozháňali sme kompletnú výstroj a potraviny na expedíciu,” priznáva horolezec. Do výpravy zapojil aj vtedajšiu manželku Majku, ktorá ušila trinásť búnd z umelej kožušiny s názvom leskymo, ktoré sa používalo na poťahy sedačiek. Sám pamätník si sadol k šijaciemu stroju a na maminej Singerke ušil výškové gamaše. Maroš Zaťko mal zas na starosti dopravu a dokázal vybaviť Tatrovku. V tom čase to nebolo jednoduché. Závod v Kopřivnici vyrábal Tatrovky, ktoré väčšinou smerovali do Sovietskeho zväzu. Maroš vybavil ministerský poukaz pre Pozemné stavby Bratislava, aby získali Tatrovku, ktorá bude po rozbitých cestách do Pakistanu a späť robiť na stavbách. V Púchove zase vybavil kompletnú sadu pneumatík Tatrovky. Bolo totiž jasné, že keď pôjdu do Himalájí a naspäť, Tatra príde s ojazdenými pneumatikami. Do Tatrovky namontovali kabínu a do nej autobusové sedadlá kam sa zmestili desiati lezci. Vpredu v šoférskej kabíne cestovali ďalší traja. Vzadu na korbe predĺženého valníka boli poukladané aj impregnované papierové kartóny, ktoré im vyrobili v Štúrove. Mali totiž prežiť transport do základného tábora a naspäť. Väčšina krabíc sa však rozpadla a bolo ich treba po ceste opravovať lepiacou páskou. Na vrchu krabíc boli naložené molitany, na ktorých cestou spali a neskôr používali v stanoch v základnom tábore. Takto nabalení cestovali takmer desaťtisíc kilometrov z Bratislavy do Rawalpindi v Pakistane. Odtiaľ potom trinásti s ruksakmi a výbavou na jednom Jeepe. Nasledoval ešte niekoľkodňový transport s nosičmi, cez 4 000 m do základného tábora. Celá výprava stála pre 13 účastníkov okolo tristopäťdesiattisíc korún československých. Dnes by taká výprava sála podľa pamätníka možno aj pol milióna eur. „Diamrská stena je tritisícpäťsto metrov vysoká a končí vo výške 7816m. Keď sme sa blížili a videli ju, s Jožom Justom sme si povedali, že to „vybúchame“ za tri dni. Pokračovali sme k hore a po treťom dni nám došlo, že tá stena je stále rovnako ďaleko od nás a asi to bude trošku väčšie, ako sa nám zdalo. My sme mali tatranské videnie. Stena Nanga Parbat je desať priemerných tatranských stien na sebe a široká ako celý tatranský hrebeň, ale proporcie sú rovnaké ako v Tatrách,” opisuje bývalý slovenský reprezentant. Výprava liezla ľahkým expedičným štýlom bez použitia kyslíkových bômb. Naťahovali fixné laná a stavali tábory. Potom tí čo na tom boli najlepšie, sa pokúsili vystúpiť na vrchol. Pri budovaní cesty vyliezol Juraj Zaťko, Marián Šajnoha a pamätník do tretieho tábora, ktorý bol približne 6500 metrov nad morom. „Večer sme si postavili stany, sadli si oproti sebe a kecali. My sme boli s Marošom v jednom a Ďuro v druhom stane. Bola teplá noc, čiže skaly, ktoré boli vmrznuté v ľade, sa začali v noci vytápať a padla skalná lavína. Boli sme síce skrytí za skalnou stienkou, ale ako skaly padali, tak sa odrážali a dopadli rovno do nášho stanu. Dva päť až sedem kilové kamene. Jeden vletel presne Marošovi za chrbát. Keby bol ležal, tak to dostane do tváre. Druhý kameň ma štrajchol o ľavé rameno a lakťom som si naštiepil rebrá. Keby som ležal, tak mi to padne na hrudník, takže by som to tiež nerozdýchal. Unikli sme smrti len vďaka tomu, že sme sedeli a rozprávali sa. Samozrejme, pre mňa expedícia skončila,“ priznáva Zoltán. Pár dní po nehode práve bratia Juraj a Marián Zaťkovci, Andrej Belica a Jozef Just stáli na 7816 m vysokom severnom vrchole Nanga Parbat. Bol to veľký úspech, lebo to bol v tom čase jeden z najvyšších ešte panenských vrcholov na svete. Pamätník sa však tešil aj v základnom tábore, lebo dostal informáciu o narodení syna Petra. 

Omrzliny z osemtisícovky  

Výborným tréningom na Himaláje boli aj expedície do ZSSR na Pamír a na Tien Šan, kde pamätník so slovenským horolezcami urobili pár prvovýstupov. Vždy liezli alpským štýlom, na ľahko a v malých skupinách. Sovietske družstvá ich brali ako rovnocenných partnerov, lebo liezli ťažšie cesty ako domáci. Na rozdiel od Čechoslovákov však mali Sovieti iné pravidlá. Na vrcholy vyššie ako šesťtisíc metrov muselo liezť minimálne desať ľudí. Na jednej strane to bolo dobre, že keď sa niečo stalo, vedeli si ľahšie pomôcť. Malo to však aj tienistú stránku, lebo keď bolo zlé počasie či padla lavína, zahynulo naraz desať ľudí. Pamätník uvádza, že v tom čase keď vystúpil na najvyššiu horu Tien Šanu s názvom Pik Pobeda (7439 m), mala tá hora na svedomí už viac mŕtvych ako Mount Everest. 

Prvá osemtisícovka, na ktorú mal slovenský horolezec šancu vyliezť bol 8383 metrov vysoký vrchol Lhoce Šar. Reinholdovi Messnerovi sa začiatkom 80. rokov nepodarilo horu preliezť, tak to vyhlásil za problém roku 2000. Vraj až vtedy budú lezci na neho pripravení. Nerátal však s tým, že na expedíciu sa vyberú v roku 1984 československí horolezci. Organizoval ju horolezecký zväz ÚV ČSTV pod vedením Ivana Gálfyho, ktorý dal dokopy 13 najlepších lezcov z Československa. Prvovýstup liezli ľahkým expedičným spôsobom bez prídavného kyslíku.

Prvá skupina štyroch lezcov vyštartovala z posledného bivaku vo výške cca. 7800 m. Do ľadu vykopali plošinu asi len dvakrát jeden meter, kde mali miniatúrny stan, v ktorom sa tiesnili piati. Krátko po polnoci začali topiť sneh a ľad, aby sa mohli napiť pred pokusom o dosiahnutie vrcholu. Každému sa ušlo dva deci a okolo štvrtej vyštartovali. Mali taktiku, že Martiš s Jakešom pôjdu prví a natiahnu fixné laná. Potom Robo Gálfy a pamätník pôjdu za nimi, budú sa striedať a vylezú na vrchol. Keď Zolo s Robom Gálfym vyštartovali, zrazu stretli dvoch prvých ako schádzajú dole. Tvrdili, že prišli pod nepreleziteľnú skalnú bariéru a koniec. Robo veľmi omŕzal, mal problémy s nohami, tak sa otočil s nimi. Pamätník tam zostal stáť a cítil sa dobre. Informoval ich, že pôjde ďalej. Chcel si pozrieť nepreleziteľnú bariéru, aby Ivanovi Galfymu mohol povedať, že čo treba zobrať na jej prelezenie. Za ním boli o tábor nižšie pripravení ďalší štyria lezci, ktorí sa mali ďalší deň pokúsiť o vrchol. Stienka bola vysoká asi tri, štyri metre, nebola kolmá, normálne leziteľná. Skúsený lezec vedel, že vyliezť je ľahko, ťažšie to bude pri zostupe. Mal však tenkú šnúrku, ktorú si upevnil a použil pri zostupe. Nasledoval už len strmý snehový svah a zrazu stál na vrchole. Na jar 1984 bol prvý, kto dokončil prvovýstup vyše 3000 metrov vysokou južnou stenou Lhotse. Pri zostupe husto snežilo a mal problémy s orientáciou. Podarilo sa mu však bezpečne prísť do stanu o tábor nižšie, lebo v bivaku, ktorý ráno opúšťal už boli ďalší lezci, ktorí sa pokúšali o výstup na vrchol.  V stane kam dorazil čakal Miroslav Šmíd z ďalšej vlny, ktorý sa necítil na výstup na vrchol. Miesto toho, aby sa vyzliekol a vyzul z mokrých topánok, zaliezol oblečený do spacáku. Dával si teplý čaj a rozprával o výstupe až zaspal. Lenže spacák bol používaný viac dní, a tým pádom bol, podobne ako pamätníkove topánky, premočený. V noci bolo v stane - 20 stupňov Celzia. Ráno sa Zolo zobudil a zišiel dole do základného tábora. Tam mu lekár výpravy Leoš Chládek strčil nohy do lavóra s teplou vodou a zacítil šialenú bolesť. Verdikt bol jasný – omrzliny prstov na nohách. Na druhý deň na vrchol vystúpili ďalší traja horolezci Peter Božík, Jarýk Stejskal a Joska Rakoncaj. Bol to ďalší veľký úspech československého horolezectva. Pamätníkovi sa omrzliny na nohách, vďaka repíkovým kúpeľom a morskej vode v Juhoslávii, dobre zahojili. To ešte netušil, že v ten istý rok dostane príležitosť na ďalšej osemtisícovke.  

Na vrchole sveta 

Na jeseň sa pripravovala ďalšia veľká expedícia do Himalájí. Tentokrát útočila na najvyššie méty. Podľa zloženia družstva to mala byť labutia pieseň generácie slovenských horolezcov, ktorí začali expedície do Himalájí pod vedením Ivana Gálfyho. Lenže Emil Hasík, ktorý bol predsedom horolezeckého oddielu a bol aj členom predsedníctva telovýchovnej jednoty JAMES Bratislava, upozornil na Zola - štátneho reprezentanta a jedného z najlepších horolezcov v tej dobe v Československu. Vedúci výpravy argumentovali tým, že omrzol a dve osemtisícovky v jednom roku ešte nikto v našich končinách neurobil. Zdalo sa im to nemožné. „Emil ich nejako presvedčil, takže tri týždne pred odchodom, sa mi zrazu ozvali, že či by som predsa len nechcel ísť na Everest. To bola ponuka, ktorá sa neodmieta a nakoniec sa zadarilo. Ale hlavne nezadarilo, lebo Juzek nám pri zostupe zahynul,“ priznáva pamätník, ktorý dlho o výstupe nevedel hovoriť. Nezdalo sa mu totiž, že organizácia bola zvládnutá. „Na začiatku boli traja vedúci. Fero Kele, ktorý nikdy predtým neviedol takúto veľkú výpravu, čiže nemal dostatok skúsenosti. Na druhej strane bol straník, diplomat a vedel na SAV vytvoriť Sekciu pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť a mať tak guľatú pečiatku, potrebnú na získanie povolenia. V tom čase bol Everest beznádejne vypredaný na niekoľko rokov dopredu. A zase to bola Ferkova diplomacia, že dokázal presvedčiť nepálske úrady, že treba vyčistiť Everest od odpadkov predchádzajúcich výprav. Takže našou úlohou bolo ísť čistiť Mount Everest od odpadkov a vedecky ho skúmať. Čiže má nehynúce zásluhy. Nebyť jeho, tak žiadny Everest sa nekoná. Ivan Fiala mal plán, že sa bude liezť sovietskou cestou, lebo tam Rusi nechali kyslíkové fľaše a táto generácia si bez kyslíku liezť netrúfala. Takže chceli opakovať sovietsku cestu. Lenže keď sme prišli do Nepálu, zistili sme, že tie kyslíkové fľaše, ktoré tam Rusi nechali, lavíny zniesli až do západného kotla. Tam ich našli Šerpovia, ktorý ich zniesli dole a predávali sa v obchodoch v Káthmandu. Čiže kyslík nebol, na čo Ivan Fiala nebol pripravený a vzdal sa funkcie športového vedúceho. Zhodou okolností sme mali fotografiu z poľského časopisu Taternik, kde bola juhozápadná stena a tam bola čiarou označená poľská cesta. Bola to fotka veľkosti dlane, takže nebolo jasné kadiaľ presne tá cesta vedie. Mišo Orolín sa nakoniec nechal prehovoriť, že on bude športový vedúci. Takže sme nastúpili akože do poľskej cesty, ale v skutočnosti sme vyliezli prvovýstup,” hovorí Zoltán. Vedúci Orolín v polovici výstupu dostal trombózu do nohy, takže Šerpovia zo všetkých výprav ,čo boli na Evereste, ho zachraňovali. Znášali ho rozoklaným ľadopádom Khumbu do základného tábora. Juzek so Zolom sa rozhodli vyniesť do západného kotla kyslíkovú fľašu pre Miša. Za hodinou a pol vybehli 800 metrov ľadopádom s jedinou kyslíkovou fľašou, ktorú mali. A Michala sa podarilo zachráni a zniesť dole. Ďalšiu fľašu kyslíku, ktorú zhodou okolností tiež našli Zolo s Juzekom pri kopaní plošiny pre tretí tábor v stene Everstu, použili na znesenie Miša do západného kotla Everestu. Po dvoch neúspešných pokusoch, nakoniec boli na vrchol nominovaný Zoltán a Juzek, neskôr ich ešte dobehol v treťom tábore Ang Rita. 15.októbra 1984 o 15:15 pamätník stál s Jozefom Psotkom a šerpom Ang Ritom na vrchole Mount Everestu a stali sa prvými Čechoslovákmi, ktorí to dokázali. Zároveň boli v poradí 17, 18 a 19, ktorí to dokázali bez kyslíkového prístroja a Jozef, ako päťdesiatročný, sa stal v tej dobe najstarším horolezcom ktorý vystúpil na Everest. Tragédia ich čakala pri zostupe. Nečakane sa zhoršilo počasie a prišla víchrica o sile viac ako 120 km/hod. V takýchto extrémych podmienkach zostupovali. Zároveň prišla noc s prakticky nulovou viditeľnosťou. Počas zostupu Juzek Psotka niekde, už na fixných lanách, na klasickej „normálke“ spadol. Na druhý deň Jozef Just našiel Juzeka v západnom kotly. Smrť skúseného horolezca Jozefa Psotku zatienila oslavu československého úspechu. Liezť bez kyslíkové prístroja, v kombinácii so zlým počasím, vo výške takmer 9000 metrov je veľkým rizikom samo o sebe. Potvrdila to aj ďalšia výprava na Mount Everest, pri ktorej o štyri roky neskôr (1988) zahynuli ďalší štyria slovenskí horolezci, medzi inými aj Jozef Just. Po tomto nešťastí vrcholný orgán ČSTV v Prahe zastavil organizovanie akýchkoľvek expedícii do vysokých hôr. 

V roku 1987 Zoltán v Himalájach zistil, že výstup s Jozefom Psotkom bol prvovýstup. Do Nepálu sa dostal spolu s filmárovskou výpravou, ktorá mala za cieľ natočiť hraný film na Evereste. Mal na starosti filmovanie hraných scén do filmu v juhozápadnej stene Everestu vo výške nad 7000 m. Vtedy štyristo metrov od slovenskej cesty objavil poľské laná, ktoré boli nepomýliteľné a poznal ich z Tatier. Lenže v knižnej publikácii aj článkoch o úžasnom himalájskom výstupe sa uvádzala poľská cesta a už bolo náročné po rokoch prepisovať anály. Kuriozitou je, že po výstupe na Everest sa pamätníkovi ozvali aj Maďari. Vraj je prvý Maďar na Evereste, hoci nemal v sebe kvapku maďarskej krvi. Evokovalo to jeho maďarské meno a dokonca Zoltán ovládal aj maďarčinu, lebo vtedy to bolo v Prešporku normálne. Rýchlo ich teda vyviedol z omylu.  

Splynutie s horou 

V roku 1984 stál Zoltán na dvoch osemtisícovkách vždy novou cestou, prvovýstupom a bez prídavného kyslíka. Prvý výstup smeroval na Lhotse Shar (8383) m) panenskou južnou stenou, druhý na Mount Everest (8848m) južným pilierom. Jeho ďalšou školou života bol v roku 1988 prvovýstup  juhozápadným pilierom na osemtisícovku Dhaulágirí (8116m), ktorú chcel preliezť alpským štýlom. Bol to už jeho druhý pokus. Prvý pokus bol v roku 1985 neúspešný. Vedel, že na neho čaká najvyššia obtiažnosť lezenia, ale netušil, že aj dôležité poznanie, ktoré mu zmení život. Začiatok cesty nebol ideálny. Bratislavčanovi nedorazila výstroj. Zolo však nakúpil najpotrebnejšiu výbavu od Šerpov v Káthmandu a niečo mu požičal priateľ Emil Hasík. Nakoniec sa sa pokúsil o výstup v o číslo väčších väčších topánkach a bez spacáku spolu s dvomi Kazachmi Jurijom Mojsejevom a Kazbekom Valijevom, ktorých spoznal pri aklimatizačnom výstupe na Chan Tengri na Ťan Šane. Keďže lezecky bol na tom najlepšie Slovák, preliezal väčšinu ťažkých dĺžok ako prvý. Spolulezci mu robili servis a v noci ho z oboch strán hriali spacákmi. Bola to úžasná súhra ľudí, ktorí majú rovnakí cieľ a dokonalo sa dopĺňali. Vyjsť na vrchol bolo úžasné, skutočné učenie začalo na spiatočnej ceste. Pri zostupe z vrcholu im na obrovskom vrcholovom plató zavialo stopy a v tme nemali žadnu orientáciu ako nájsť hlboko pod nimi v snehovej jaskyni zakopaný stan. Napriek tomu dokázal Zolo na snehovej pláni nasledovať intuíciu a presne ho nájsť. Spojenie sa s vlastným srdcom, alebo  duchovný zážitok na pokraji života a smrti pokladá horolezec za zlomový. Zázračne našiel stan a nasledoval päťdňový zostup zlaňovaním cestou výstupu. Na zostup im už nezvýšilo žiadne jedlo, pili len roztopený sneh. Po 17. dňoch v stene sa vrátili unavení, ale šťastní do základného tábora. Dodnes považuje pamätník výstup čistým alpským štýlom na osemtisícovú horu za výnimočný horolezecký výsledok. A nielen on. Prvovýstup, strmým 4,5 kilometra dlhým juhozápadným pilierom Dhaulágirí, ohodnotila expedičná komisia Medzinárodnej horolezeckej únie UIAA ako Najlepší svetový výstup roka 1988. Dodnes ho nikto napriek pokusom, nezopakoval.

Obdobie komunizmu či normalizácie, ktorý bol sám o sebe hrozný, nevnímal pamätník, ktorý bol reprezentačným športovcom negatívne. „Horolezecký svet bol taký ostrov slobody. Počas Silvestra vo Vysokých Tatrách sme si hovorili politické vtipy či viedli protištátne reči. Mali sme medzi sebou špiclov, ktorí sú aj v zoznamoch ÚPN, ale neviem o tom, že by niekto mal z toho prúser. Komunita bola zomknutá. Myslím, že oni sa aj báli bonzovať, že horolezci by to nenechali len tak. Boli takí, čo boli v strane a niektorí počas Mečiara boli súčasťou privatizácie. Horolezecká komunita ich nejakým spôsobom vypudila,” priznáva pamätník. 

Strihanie ostnatého drôtu

Napriek relatívnej slobode, ktorú Zoltán vďaka horolezectvu zažíval, keď prišla ponuka zapojiť sa do podujatia Ahoj, Európa! organizovaného Verejnosťou proti násiliu 10. decembra 1989, prijal ju spolu s kamarátmi výškovými špecialistami, s ktorými pracoval v pridruženej výrobe. Počas veľkého aktu otvorených hraníc organizátori na čele s Ladislavom Snopkom od nich chceli, aby na Devínske hradné bralo zavesili rakúsku a československú zástavu. Devínske bralo lezci veľmi dobre poznali. Chodili na neho pravidelne trénovať. Vždy keď liezli a zostupovali dole, hraničiari ich už čakali s vojenským gazíkom, že ich zoberú na výsluch. Lenže mladí lezci vedeli, že skalné bralo má prasklinu. Puklinou v masíve prešli na druhú stranu a vyšli na Hrade Devín, kde zmizli. Pre hraničiarov to bola vždy záhada. Športovci súhlasili, že sa do akcie Ahoj Európa! zapoja. Rakúšania dodali veľkú zástavu, ale v Bratislave nikto takúto veľkú slovenskú zástavu nemal. Na zhotovenie viac ako päťmetrovej zástavy sa podujala Zolova prvá manželka, ktorá československú zástavu šila celú noc. „Skoro ráno, bola zima a mrzlo, sme prišli. Zlanili sme z hradu, zavesili sme zástavy na skalnú stenu a pod hradom bol nejaký bufet. Bola zima, tak sme tam išli a dali sme si panáka s horúcim čajíkom. Ešte jeden do druhej nohy, aby sme nekrívali, tak sme boli zrazu smelí. Povedali sme si, že keď už padla tá železná opona, tak načo sú tu tie drôty? Z našej Avie Furgonu sme vybrali štípacie kliešte a prestrihali sme drôty. Zrazu tam dofrčal nejaký gazík, vyletel z neho vojačik a začal na nás hulákať. Červený ako paprika tam skákal meter dvadsať a my, zľahka sme mali špičku, ale neboli sme opití, ale boli sme smelí, sme ho poslali do teplých krajín. Že či nezaregistroval, že skončili a už je sloboda. Našťastie, ten bol bezmocný, tak zmizol. Za chvíľu prišiel nejaký major a ten už skákal dva metre. Malý, tiež červený ako paprika, ale to nám už cuklo. Lenže, našťastie, medzitým pokročil čas a už prichádzali húfy ľudí a tým, že tam videli rozškľabený plot, tak sa hrnuli k sútoku Dunaja a Moravy. Major bezmocne len kývol rukou. To bol veľký zážitok, že sme sa mohli dostať za Železnú oponu,“ priznáva Zoltán. Jeho strihanie pohraničného plota zachytil aj objektív a horolezec s expedičnou čiapkou na hlave, na ktorej bola trikolóra, sa objavil na titulke časopisu Verejnosť.

Po Nežnej revolúcii ešte vystúpil v roku 1989 ťažkou cestou s Pepíkom Nežerkom alpským štýlom na Chan- Tengri (6995 m) v Ťanšane a 1990 na Cerro Fitz Roy v Patagónskych Andách. V 90. rokoch vystúpil na najvyššie vrcholy niektorých kontinentov - Denali (predtým Mount McKinley) dvakrát, Kilimandžáro 1996, Aconcagua 1997. Úspešný horolezec ďalej podnikal vysokohorské výjazdy až prišiel rozhodujúci moment v skalnej oblasti Tuolomne Meadow v USA. Pri lezení spadol asi tridsať metrov v strmej skalnej stene. V zásade sa mu fyzicky nič vážne nestalo, len si spálil brušká na prstoch ako sa snažil niečoho zachytiť. Po páde ale nastal zlom, kedy si úspešný lezec povedal, že na svete je ešte veľa úžasných vecí, pre ktoré sa oplatí žiť a zo dňa na deň skončil s extrémnym lezením. 

Po ukončení športovej kariéry sa Zoltán dostal vďaka skúsenostiam so vzdelávaním a vedením ľudí do cementárne v Rohožníku, ktorú sprivatizovali Švajčiari. Hľadali totiž personalistu, ktorý nebol, okrem iného, poznačený prácou v socialistickom podniku a ovládal cudzie jazyky. V spoločnosti na výrobu cementu, kameniva a betónu sa postupne vypracoval na pozíciu generálneho riaditeľa, kde mu rástli nielen kompetencie ale aj krajiny popri Slovensku, za ktoré zodpovedal majiteľom (Poľsko, Rakúsko a neskôr aj Čechy). Počas osemnástich rokov práce v spoločnosti získaval skúsenosti v pozícii personálneho a generálneho riaditeľa, predsedu predstavenstva a nakoniec predsedu dozornej rady. Práve korporátna skúsenosť a dôkladná znalosť Nepálskej prírody bola pre Zoltána najlepšou kvalifikáciou, aby začal sprevádzať členov vyššieho manažmentu do Nepálu. Desať rokov vystavoval úspešných ľudí nekomfortným situáciám, aby nachádzali sami seba, hodnoty, na ktorých im záleží a vízie pre ďalší osobnostný rast. Vďaka svojej snahe o zmenu sa stal v roku 2003 laureátom Slovenskej ceny za riadenie a rozvoj ľudských zdrojov. 

Dodnes sa Zoltán v živote riadi princípmi, ktoré mu pomohli byť úspešným vrcholovým športovcom, športovým lídrom a diplomatom. Dodržiavanie týchto princípov mu pomohlo stať sa aj úspešným manažérom a lídrom. V súčasnosti vidí svoje poslanie v odovzdávaní svojich skúseností iným manažérom a lídrom, a tiež v pomoci nájsť rovnováhu v ich živote. Vo voľnom čase sa intenzívne venuje krajinárskej fotografii.