Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emil Coplák (* 1937)

• narodil sa 29. novembra 1937 v Ostrom Grúni

• detstvo prežil v období II. svetovej vojny

• základnú školu začal navštevovať po vojne v rokoch 1945 – 1953

• v rokoch 1954 – 1956 sa vyučil na Horníckom učilišti v Ostrave

• v roku 1957 začal pracovať pre Rudné bane Banská Štiavnica, Rudný prieskum Pezinok vo Vyhniach

• v rokoch 1957 až 1961 študoval na Vysokej škole baníckej v Banskej Štiavnici

• od roku 1963 pracoval na OV ČSTV ako metodik a referent športu

• v roku 1968 začal pracovať na OV ČSM

• v roku 1972 sa zamestnal ako revírnik na Geologickom prieskume v Novej Bani

• vyše 50 rokov sa aktívne venoval vodáckemu športu, v ktorom dosiahol mimoriadne úspechy

• v roku 1991 založil Slovenský zväz vodáckych maratónov so sídlom v Žiari nad Hronom

Emil Coplák sa narodil 29. novembra 1937 v Ostrom Grúni. Bol najstarším zo siedmych súrodencov. Emilova matka Antónia (1920) pochádzala z Ostrého Grúňa, ktorý bol v tom čase ešte iba osadou a patril k obci Kľak. Obyvateľstvo sa venovalo najmä ťažbe dreva a chovu hovädzieho dobytka. Matka navštevovala školu v Kremnici, kde získala aj gymnaziálne vzdelanie.

Starý otec z maminej strany sa volal Ján Kováč a bol rektorom, organistom a učiteľom v obci Kľak. Stará mama Gizela Kováčová (rod. Liškovičová) sa venovala najmä rodine a pracovala v domácnosti. Bola výborná kuchárka - cukrárka. Obaja starí rodičia žili v období Rakúsko-uhorskej monarchie a zažili s tým súvisiace obdobie maďarizácie. V tomto období musel starý otec po maďarsky aj učiť.

Starý otec z otcovej strany Štefan bol banským murárom a tesárom. Po jeho predčasnej smrti, musela stará mama vychovávať svoje štyri deti sama. Emilov otec mal v tom čase len 10 rokov.

Bratranec Štefan z otcovej strany narukoval počas 1. svetovej vojny do Rakúsko-uhorskej armády. Zúčastnil sa bojových operácií v Rusku, kde sa neskôr pripojil k legionárom Prvej československej légie. (dobrovoľnícke vojenské jednotky tvorené Slovákmi a Čechmi v Rusku. Ich predchodcom bola tzv. „Česká družina“ – pozn. ed.). Zahynul v roku 1918 pri jazere Bajkal a pochovaný je v Irkutsku.

Emilov otec počas druhej svetovej vojny

Emilov otec pochádzal z chudobnej obce Štiavnické bane. Navštevoval ľudovú školu, kde sa musel učiť aj po maďarsky. Bol absolventom vyššej lesníckej školy a pracoval v horárni v Kľaku. V roku 1939 začal študovať na vysokej škole v Bratislave odbor stavby mostov. Po vzniku Slovenského štátu ho po dvoch semestroch štúdia povolali do armády a odvelili ho do Ruska ako nižšieho dôstojníka. Počas bojov neďaleko Charkova bol omylom v roku 1942 pri dedine Veseloje vážne postrelený nemeckým vojakom: „Môjho otca ťažko zranil nemecký guľometčík, lebo si ho pomýlil. Môj otec vtedy takmer zostal na bojisku. Mal prestrelené pľúca. Jedna guľa mu vyšla pri chrbtovej kosti a mal prestrelenú ľavú ruku“. Otca zachránil vojenský evanjelický kaplán, ktorý mu pomohol s prevozom na letisko, odkiaľ ho letecky dopravili do mesta Baden-Baden, kde sa zo zranení liečil. Za zranenie mu bolo udelené nemecké vojenské vyznamenanie Železný kríž.

Slovenské národné povstanie

Po návrate na Slovensko ho v roku 1942 vymenovali za správcu vojenského majetku v Podturni pri Liptovskom Mikuláši. Súčasťou rozsiahleho majetku, na ktorom chovali kone a dobytok, bol aj liehovar a kameňolom. Rodina sa presťahovala s ním. Dva roky nato vypuklo Slovenské národné povstanie: „Otec dostal rozkaz zlikvidovať majetok... Môj otec celý majetok evakuoval z Podturne do Liptovskej Lužnej. Tam bol vtedy prvý partizánsky štáb.“ Zvyšok rodiny zostal v Podturni do začiatku septembra. Odtiaľ sa presunuli do obce Motyčky, odkiaľ pamätníkov otec dochádzal na Donovaly do partizánskeho štábu. Z Motyčiek sa rodina presunula do Brezna, odtiaľ do obce Jasenie a do zrubu v Suchej doline. Emilov otec ako proviantný dôstojník zabezpečoval jedlo, ošatenie a potrebné vybavenie pre partizánov. Dochádzal do Lomnistej doliny, kde sídlil partizánsky štáb s veľkým skladom zásob. V polovici decembra 1944 sa vrátili do Podturne. Vo februári a v marci však z dôvodu silných bojov celú obec Podtureň vysťahovali: „Mali sme kravu a koňa a voz a na tom sme sa presunuli do Hýb. Mohli sme sa vrátiť, keď už bol dobitý Mikuláš“.

Udalosti v Ostrom Grúni počas Krvavej nedele v januári 1945

Emilov brat Marián mal iba pol roka a býval u starej mamy v Ostrom Grúni, ktorá sa o neho starala. V okolí obce, ako aj v dome, prebývali miestni partizáni. Stará mama aj brat Marián prežili v nedeľu 21. januára 1945 Krvavú nedeľu v Ostrom Grúni, kedy došlo k vraždeniu miestneho obyvateľstva a vypaľovaniu domov nemeckou jednotkou Edelweiss a ďalšími zložkami nemeckého vojska. Stará mama bývala v dome, do ktorého bol sťažený prístup, pretože ho od cesty delil potok. „Bol potok a našťastie sa to už nedostalo na tú druhú stranu. Ľavú stranu dediny vypálili celú, od tých dolných dvorov. Tak isto Liškoviča a rodinu. A tam bol potok a tam sme mali barák. To už časť ostrého Grúňa bola vypálená, časť Kľaku bola vypálená. Nakoniec v Debnárovom dome postrieľali 64 ľudí. Celkove v Grúni a v Kľaku bolo zabitých 146 osôb.“ Starej mamy dom bol tiež vypálený a do konca vojny prebývala s pamätníkovým malým bratom Mariánom u príbuzných v Žarnovici.

Život po vojne

Otec bol po previerkach prijatý do Československej armády a po skončení vojny bol prevelený do Popradu. Pracoval ako proviantný dôstojník. Rodina sa presťahovala do časti Stráže pri Poprade a Emila rodičia zapísali do základnej školy. Mladší brat Marián bol stále so starou mamou v Žarnovici a po postavení domu sa po vojne vrátili do Ostrého grúňa, kde neskôr chodil aj do školy. Na nákup základných životných potrieb ako boli potraviny, textil, obuv alebo palivo bol ešte počas vojny zavedený prídelový systém, ktorý pretrvával aj po vojne: „Všetko bolo po vojne na lístky, to sa strihalo, 10 dkg masa a tak ďalej, látky sa strihali, všetko bolo na lístky. My sme nevedeli, čo je čokoláda, veľa cukríkov sme nezjedli, lebo ešte žiadne pakovanie cukríkov nebolo. Sem-tam sa cukríky balili do kornútkov, ale to až pozdejšie. Lebo cukor, mäso, potraviny, všetko bolo na prídel“.

Otec sa po vojne v rokoch 1946-1947 stal veliteľom vo vojenskom tábore Oremláz pri Lešti, kam sa s ním rodina opäť presťahovala. Tam sa narodil brat Jaroslav. Emil bol v tom čase malý školopovinný chlapec. Keďže žili vo vojenskom tábore, dochádzanie do vzdialenej školy bolo pre neho veľmi komplikované. Postupne navštevoval jedenásť základných škôl. Otec dostal za úlohu vybudovať Vojenský výcvikový priestor Lešť: „Môj otec stvoril VVP (vojenský výcvikový priestor, pozn. ed.) Lešť, na čo sme tak nesmierne hrdí, to je práca môjho otca. Vojenské lesy a majetky Pliešovce založil tiež môj otec.“ V roku 1952 bol však Emilov otec v hodnosti majora z armády prepustený. V roku 1953 sa usadili v starom vlhkom dome v Štiavnických baniach, kde Emil ukončil základnú školu. Na základnej škole v Leviciach zažil skautské oddiely: „To sa mi páčilo, odoberal som aj skautské časopisy“. Po roku 1948 sa však už posledné čísla časopisov niesli v duchu pionierskej ideológie rovnako ako sa skautské oddiely zmenili na pionierske organizácie. Emil sa stal pionierom. Po návrate do Štiavnických baní žila rodina veľmi biedne, mama nepracovala, otec chcel byť baník, ale pre vojnové zranenie pľúc nemohol. Emilovi sa narodili ďalší súrodenci Mária, Ivan a Jozef.

Štúdium v Ostrave

Emil chcel byť pôvodne učňom vo výrobnom podniku Sandrik. Z dôvodu otcovej minulosti však bol nútený ísť študovať do Ostravy na Hornícke učilište odbor Vŕtač uhoľného prieskumu. „Perfektne sa o nás starali, vtedy bolo baníctvo na vysokej úrovni.“ Po štyroch mesiacoch na učilišti sa mu stal úraz, pri ktorom prišiel o ľavé oko. Z dôvodu zranenia nemusel absolvovať základnú vojenskú službu. Po ukončení štúdia Emil zostal pracovať v Ostrave. Na prianie otca sa v roku 1957 vrátil domov a začal pracovať pre Rudné bane Banská Štiavnica, Rudný prieskum Pezinok, ktorý realizoval vrty vo Vyhniach. V rokoch 1957 až 1961 študoval na Vysokej škole baníckej v Banskej Štiavnici. Napriek náročnému štúdiu, spomienky na školu patria medzi jeho najkrajšie. Cez prázdniny po druhom ročníku si chcel zarobiť peniaze na kajak, preto dva mesiace tvrdo pracoval v kameňolome. Kajak si kúpil a tým vlastne položil základy vodáckeho oddielu. Po škole mal problém sa zamestnať ako absolvent baníckej vysokej školy, ale domov opustiť nechcel, tak istý čas pracoval ako robotník a závozník.

Šesťdesiate roky a august 1968

Od roku 1963 sa zamestnal na päť rokov na OV ČSTV (Okresný výbor československej telovýchovy a športu) v Žiari nad Hronom ako metodik a referent športu. Obdobie šesťdesiatych rokov a zvlášť rok 1968 vnímal pozitívne: „Tie šesťdesiate roky boli také uvoľnené. Tie päťdesiate roky boli drastické, lebo to hovorím, to som skúsil na vlastné oči, koži, to postihlo môjho otca, mňa postihlo to, že som musel do tej Ostravy.“ V auguste 1968 začal pracovať na OV ČSM (Okresný výbor československej mládeže): „Ja som nastúpil 21. augusta, akurát keď prišli Rusi.“ Na protest proti okupácií rozmnožoval a rozdával letáky, za čo bol v roku 1969 súdený a prišiel o prácu. Súdny proces trval roky. Emil bol uznaný vinným, trest však vymeraný nemal. Po odvolaní sa na krajskom súde voči samotnému obvineniu nemal ani záznam v registri trestov. Táto udalosť mala negatívny vplyv po jeho celý život. Sťažovala mu zamestnanie a pripravila ho o podporu a možnosti v jeho športových aktivitách. Po odchode z OV ČSM pracoval rok ako vychovávateľ na učilišti. V roku 1972 sa zamestnal ako revírnik na Geologickom prieskume v Novej Bani. V roku 1974 sa oženil s manželkou Vlastou, s ktorou majú dcéru Vlastu. Práca revírnika bola časovo náročná a aby mohol viac času tráviť doma s rodinou, našiel si zamestnanie v Kameňolome Sokolec pri Bzenici, kde pracoval 11 rokov.

Začiatky vodáctva

Už ako malého chlapca fascinovala tečúca voda, jeho prvým kajakom bola drevená vanička, s ktorou sa aj s bratom hrali v Lešti. Počas štúdií cez prázdniny si v kameňolome zarobil na svoj prvý kajak. Emil založil vodácky klub v Štiavnických baniach a jeho členovia sa svojpomocne podieľali na výstavbe Lodenice na Richňavskom jazere v roku 1964. Oddiel pozostával v tom čase z dvadsiatich štyroch členov. Kajak mali iba jeden. Začiatky boli pre vodákov ťažké, pretože sa všetko učili sami na vlastných pokusoch a chybách. Okrem nedostatku peňazí trpel vodácky oddiel nedostatkom lodí, ktoré chýbali úplne alebo boli v zlom stave: „Najprv sme nemali lode, vlastne sme ich nikdy nemali dostatok, to bolo všetko len, čo nám niekto v tých časoch mohol podarovať. Nemohol si každý dovoliť kúpiť loď, ako som si kúpil ja. A tak tú moju loď drali, drali, a bol som taký blbec, že som si furt kupoval lode, pretože tých športov, ktoré sme robili bolo päť. Jazdili sme najprv rýchlostnú, potom sme jazdili zjazdy a slalom, potom sme jazdili maratóny, vodnú turistiku“.

Športové úspechy

Pamätník sa zúčastňoval rôznych súťaží. Jednotlivé oddiely organizovali vlastné preteky, kam pozývali kluby zo Slovenska. Následne sa postupovalo do vyšších súťaží až na majstrovstvá Československa.

Z viacerých kategórií vodáckeho športu mal Emil najradšej rýchlostnú kanoistiku, z ktorej má 41 titulov majstra kraja. Zaraďovanie do jednotlivých športových výkonnostných tried mu umožňovalo súťažiť maximálne na úrovni majstrovstiev republiky. Neskôr sa zameral na vodácky maratón, čo bola najnáročnejšia disciplína spomedzi vodných športov. V nej dosiahol najväčšie úspechy: „Pre mňa to bol veľký úspech, keď som vyhral prvý ročník Košického vodáckeho maratónu, potom som vyhral prvé poľské maratóny, dvakrát som vyhral v samotnej Varšave, potom som mal bronzovú zo západného Berlína, mal som medaile z českých maratónov.“ Najzaujímavejšie boli pre neho poľské maratóny, dvakrát získal zlato na maratónoch vo Varšave, čo si veľmi váži. 

Vodáctvo bol amatérsky šport a Emil aj súťažil ako amatér. Všetky náklady si musel hradiť sám. V roku 1991 Emil založil Slovenský zväz vodáckych maratónov: „Tak to prebiehalo, že som si dal urobiť razítko, urobil som príslušné nahlásenie na Ministerstvo vnútra s tým, že zakladáme Zväz vodáckych maratónov. Takže tým pádom, že to bolo zaregistrované na ministerstve vnútra, že sme urobili štatút, že sme chceli organizovať súťaže, tak sme žiadali peniaze od Bratislavy. Lebo my sme založili zväz vodáckych maratónov so sídlom v Žiari nad Hronom a to bol prvý, ktorý bol mimobratislavský. Všetky športy, ktoré existujú, boli so sídlom v Bratislave, my sme boli vodácky maratón, Slovenský vodácky maratón so sídlom v Žiari nad Hronom. Extra.“

Pamätník sa zúčastňoval súťaží aj v zahraničí, vrátane cesty do vtedajšieho západného Nemecka v roku 1983. Podujatia v Nemecku sa zúčastnilo 2000 športovcov a Emil získal popredné umiestnenie. Cesta bola spojená s praktikami vtedajšej štátnej moci – pamätník bol počas pobytu v Nemecku sledovaný a po príchode od neho vyžadovali hlásenie. S ŠTB nikdy nespolupracoval.

Nežná revolúcia v roku 1989 a deväťdesiate roky

Emil vníma 17. november ako udalosti, ktoré sa diali najmä v Českej republike. V Novej bani šírili duch Nežnej revolúcie herci, ktorí do mestečka pricestovali. Na obdobie mečiarizmu nerád spomína, bolo to preneho ťažké obdobie. Rozdelenie Československa vnímal smutne. Hoci je už na dôchodku, kanoistika mu je blízka dodnes. Veľká vďaka patrí aj Emilovej manželke, ktorá ho celý čas podporovala.