Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr., PhD. Stanislav Cína (* 1972  )

Človek musí byť vytrvalý, nie je možné získať všetko hneď.

  • 1972 narodil sa 19. apríla v Stropkove
  • 1978 – 1986 ZŠ v Stropkove
  • 1986 – 1990 Stredné odborné učilište poľnohospodárske v Stropkove – ukončenie maturitou
  • 1990 po neúspešnom pokuse o prijatie na Poľnohospodársku Univerzitu v Nitre, bol prijatý na Katedru rómskej kultúry UKF v Nitre – Učiteľstvo pre 1. stupeň so zameraním na rómsku kultúru.
  • 1994 ukončenie štúdia na UKF v Nitre s titulom Mgr.
  • 1994-1996 asistent na Katedre rómskej kultúry UKF v Nitre, Výuka predmetov rómsky jazyk, tradície Rómov, dejiny Rómov
  • 1996-1999 Centrum voľného času v Stropkove - pedagogický pracovník, práca s rómskymi deťmi a mládežou
  • 1996 oženil sa
  • 1999-2004 učiteľ tzv. nultého ročníka pre rómskych žiakov v III. ZŠ v Stropkove
  • 2004-2006 Fond sociálneho rozvoja, lokálny konzultant pre región Stropkov a Medzilaborce.
  • 2006 – doposiaľ USVRK – regionálna kancelária Prešov
  • 2006 na ŠPU získal Osvedčenie o spôsobilosti vyučovať rómsky jazyk
  • 2007 ukončené rigorózne konanie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici s titulom PaedDr.
  • 2015 ukončené dizertačné konanie na VŠ sv. Alžbety s titulom PhD.

Vzdelanie je základ, vzdelanie je budúcnosť.

Narodil som sa 19. apríla 1972 a pochádzam zo Stropkova z miestnej rómskej rodiny. Obaja rodičia boli robotníci. Mám ešte dvoch súrodencov – mladšieho brata a najmladšiu sestru. Bývali sme v rodinnom dome medzi neRómami, ktorí postavili ešte moji starí rodičia. To viedlo okrem iného aj k tomu, že v detstve som mal prevažne neRómskych kamarátov. V meste Stropkov bola a stále je veľká segregovaná rómska osada, kde býva aj väčšina miestnych Rómov.

V čase mojej mladosti sme jasne vedeli, že sme Cigáni (v tom čase sa používalo toto označenie), a preto nás všetkých súrodencov moji rodičia aj starí rodičia viedli k tomu, že musíme mať dobré vzdelanie. Boli veľmi prísni, a vychovávali nás v tom, že neučiť sa a byť neúspešný je veľká hanba. Stále nám hovorili: „Keď chce Cigán niečo dosiahnuť, musí byť dva až trikrát lepší ako Gádžo.

Na ZŠ sa mi darilo, a patril som k lepším žiakom. Darilo sa celkom dobre aj môjmu bratovi, aj mojej sestre. Základná škola patrila k najväčším v okrese a navštevovalo ju skoro tisíc žiakov, z ktorých možno 10% boli Rómovia. Vzťahy v škole boli štandardné – nepociťoval som nijakú diskrimináciu; možno aj preto, že otcova staršia setra bola na tejto škole učiteľkou. Už vtedy mi bolo jasné, že budem chcieť pokračovať v štúdiu na strednej škole a že chcem získať maturitu.

Vzhľadom na možnosti, aké ponúkalo mesto Stropkov, vybral som si Stredne poľnohospodárske učilište. Elektrotechnika ma vôbec nebavila a na gymnázium som si netrúfal – mal som voči nemu rešpekt. Na strednej škole som patril k najlepším žiakom v triede a všetky ročníky som končil z vyznamenaním. Vzhľadom na to, že sa mi tam darilo, postupne som dospel k názoru, že chcem pokračovať aj v štúdiu na vysokej škole. Maturitu som úspešne zložil s vyznamenaním v roku 1990. Moje najbližšie okolie to vnímalo veľmi pozitívne, a v podstate sa odo mňa do určitej miery aj očakávalo, že pôjdem študovať na vysokú školu.

Vzhľadom na moje vtedajšie preferencie a ukončenú strednú školu, som si podal prihlášku na Poľnohospodársku Univerzitu v Nitre, ale tam ma pre nedostatok miesta nepriali. Ako sa vtedy hovorilo, „aby som nestratil rok“, prihlásil som sa na Katedru rómskej kultúry pri Pedagogickej fakulte na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde v tom čase po prvý krát otvoril obor Učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ so zameraním na rómsku kultúru. Popravde na začiatku som si nevedel ani predstaviť, že budem raz pedagógom a túto možnosť som vnímal iba ako „čakáreň“ na opätovne prihlásenie sa na Poľnohospodársku Univerzitu. Ale veľmi kvalitný tým učiteľov a ich zápal pre štúdium Rómov, ma veľmi rýchlo zaujal natoľko, že som na poľnohospodárstvo „zanevrel“ a začal som sa naplno venovať rómskym témam a pedagogike.

V tomto historicky prvom ročníku sa na toto štúdium prihlásilo viacej študentov a s výnimkou dvoch spolužiakov, všetci sme boli Rómovia. Práve tu som si začal uvedomovať vo väčšej miere svoju rómsku identitu, ktorá do toho času, počas obdobia socializmu, bola potlačovaná. Za socializmu sme nemali možnosť rozvíjať svoje rómstvo, svoju identitu. Museli sme byť všetci Slováci a byť Cigán bolo niečo podradné. Na moje rómske uvedomenie mal asi najväčší vplyv vtedajší vedúci Katedry rómskej kultúry dr. Karol Seman. Platilo to takmer pre všetkých Rómov, ktorí vtedy so mnou študovali. Mnohí z nich už ani nevedeli po rómsky. Po niekoľkých rokoch na tejto katedre som začal byť hrdý na to, že som Róm. Okrem neho nás tam učili aj dr. Viliam Zeman, dr. Klára Orgovánová, Dezider Banga, dr. Alexander Berky a iní.

V roku 1994 sme ôsmi (z pôvodných 15) spromovali na UKF v Nitre a stali sa z nás učitelia. Pretože som sa rómskemu jazyku venoval počas štúdia intenzívne, ostal som na katedre rómskej kultúry aj po ukončení štúdia ako odborný asistent. Po dvoch rokoch som sa z osobných dôvodov rozhodol vrátiť naspäť do Stropkova. S domovskou katedrou som však ostal v aktívnom kontakte a stále tam podľa potreby externe prednášam. Po mne rovnakú katedru ukončil môj brat a nakoniec aj moja sestra. Naposledy túto katedru ukončil môj synovec. V podstate všetci súrodenci a naši partneri majú vysokoškolské vzdelanie.

Po návrate domov som sa zamestnal v Centre voľného času v Stropkove, kde som sa na vlastnú žiadosť venoval primárne práci s rómskymi deťmi. V roku 2000 som dostal veľmi zaujímavú ponuku nastúpiť do Základnej školy v Stropkove, ako učiteľ tzv. nultého ročníka – t.j. opäť práca s rómskymi deťmi. Osobne som to vnímal ako veľkú príležitosť, lebo o tomto koncepte som sa učil iba na vysokej škole a nikde som nemal možnosť vidieť ho v praxi. Štyri roky, ktoré som tam učil, boli pre mňa veľkou skúsenosťou. Vtedy som pochopil, aké veľké trápenie to muselo byť pre iných učiteľov, ktorí neboli Rómovia, nemali vzdelanie zamerané na vzdelávanie Rómov a museli učiť rómske deti, ktoré nemali predškolskú výchovu a prišli do školy priamo z osady.

V roku 2004 som začal pracovať ako lokálny konzultant pre regióny Stropkov, Medzilaborce a Vranov nad Topľou novovzniknutej štátnej implementačnej agentúre - Fondu sociálneho rozvoja (FSR), ktorý pracoval v rámci Ministerstva práce a sociálnych veci. Po zrušení týchto kancelárii a neskôr aj celého FSR, som v roku 2006 nastúpil do regionálnej kancelárie Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, kde pracujem až doteraz. A opäť je to práca s Rómami, s rómskymi komunitami, obecnými a mestskými úradmi a pod.

Aj napriek práci v štátnej správe, učiteľstvo vo mne pretrváva. Okrem UKF v Nitre podľa potreby externe prednášam rómsky jazyk aj na Prešovskej univerzite v Prešove, Metodicko-pedagogickom centre v Prešove alebo na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce. Snažím sa aj publikovať, pripravil som rómsko-slovenský slovník pre učiteľov, podieľal som sa na niekoľkých učebniciach a pod.

Od roku 1996 som ženatý a mám dve dcéry, ktoré obe študujú na gymnáziách.

Zaujímavé u nás bolo, to, že sme vyrastali spoločne aj so otcovými starými rodičmi, ktorý na môj život mali veľmi veľký vplyv. Už v tom čase mali výrazne vyšší spoločenský status, a to aj vo vzťahu k mnohým neRómom. Babka Helena Cinová[1] (rod. Muchová, nar. 9.5.1924), ktorá už v tom čase mala maturitu, pracovala ako tajomníčka na okolitých miestnych národných výboroch[2] - v obci Veľkrop a Bukovce. Babka pochádzal priamo zo Stropkova a bola najstaršia zo súrodencov a aj vizuálne s od nich výrazne odlišovala – nevyzerala ako Rómka a už od malička sa snažila byť lepšia, snažila sa čo najviac zapájať do spoločenského života, snažila sa čo najviac prispôsobiť. V období pred rokom 1989 bola aktívna v Komunistickej strane a bola presvedčenou komunistkou, dokonca zastávala nejaké funkcie na regionálnej úrovni.

Starý otec Jozef Cína (nar. 30.12.1916) pochádzal z obce Kurima (okr. Bardejov) robil pre poľnonákup alebo mäsopriemysel (presne neviem) vykupovača hospodárskych zvierat. Jeho pozícia bola vnímaná spoločensky veľmi vysoko. Chodil po jednotlivých družstvách a gazdoch z kufríkom plným peňazí a vykupoval domáce zvieratá pre bitúnky.

Starí rodičia začali spolu žiť ešte pred Druhou svetovou vojnou. Na Slovenský štát spomínali dosť často. Spomínali na hrôzy ktoré vtedy sa udiali, ale mali aj dosť zvláštne spomienky. O meste Stropkov spomínali, že to bolo veľmi gardistické mesto, že tam žili veľkí posluhovači vtedajšiemu režimu. Starý otec bol počas vojny mobilizovaný do armády Slovenského štátu a bojoval ako regulárny vojak na východnom fronte u delostrelcov. Na druhej strane stará mama spomínala, že v tom čase medzi Rómami panovalo presvedčenie, podľa ktorého vraj Tiso zachránil Rómov pred Nemcami, tým, že sa za nich prihovoril a na miesto do koncentračných táborov (tak ako Židov) ich umiestnil do pracovných táborov.

Starí rodičia mali spolu päť deti, ale dve im veľmi skoro zomreli takže vychovali nakoniec iba tri. Môj otec (nar. 17. 11. 1949) má ešte staršiu sestru a mladšiu sestru. V čase keď sa v Stropkove narodila moja stará mama, Rómovia žili v dvoch lokalitách – v osade Za Jarkom a na ulici Majerskej, kde sa aj babka narodila. Dnes už táto lokalita neexistuje – je tam škola a športové ihrisko. Otec sa vyučil za elektrikára celý život pracoval v rôznych závodoch v tejto profesii. Moja mama pochádzala z obce Dubinné, kde istý čas žili aj moji starí rodičia. Mala iba základné vzdelanie a celý život pracovala ako robotníčka v rôznych podnikoch – najviac v Odeve a v Tesle Stropkov. Spoločne mali tri deti – okrem mňa ako najstaršieho mám ešte mladšieho brata a najmladšia je setra.

V období pred rokom 1989 bol Stropkov do určitej miery slovensko-rómskym mestom. V tej dobe mal približne 7 tisíc obyvateľov, z ktorých približne tisíc boli Rómovia. Medzi majoritou voči Rómom bolo veľmi veľa predsudkov a do určitej miery aj skrytý rasizmus. Jednoduchý príklad, majorita Rómom vždy tykala; alebo predavačka sa voči rómskemu zákazníkovi chovala výrazne inak. Do určitej miery to bol aj výsledok vzájomného spolužitia, pretože mnoho Rómov nedodržiavalo vtedajšiu spoločenskú etiketu – boli príliš hluční, sem tam kradli, správali sa možno neslušne a pod. Rómska komunita Za Jarkom, bola veľmi marginalizovaná rómska komunita, kde bol veľmi nízky hygienický štandard, v tom čase tam bola iba poľná cesta.

O rómskom jazyku

U nás v rodine sa rodičia a starí rodičia rozprávali iba rómsky. S nami deťmi sa však rozprávali po slovensky, ale rómsky sme sa bez problémov naučili a všetci sme ju ovládali. V našej generácii to bolo úplne bežne. Všetci moji bratranci a sesternice sa zo svojimi rodičmi rozprávali už iba po slovensky. Moje dcéry a deti mojich súrodencov napríklad už po rómsky nevedia vôbec.

O Rómoch v médiách do roku 1989

Film Cigáni idú do neba, bol v tom čase pre nás kultový film. V tom čase sa v médiách ani nič iné neprezentovalo. V časopisoch alebo magazínoch sa Rómovia neboli prezentovaní vôbec a ak aj bol prezentovaný Róm, jeho cigánsky pôvod sa neuvádzal. Samozrejme rómske pesničky sme v médiách vnímali. Keď vystúpil Gondolán s  Gottom, otec to aj nahrával z televízora. Gondolán bol váženou osobnosťou. Jednoznačne sme to vnímali pozitívne ako niečo „naše“, za niečo také reprezentatívne, že za takéhoto Róma sa skutočne nemusíme hanbiť. Vnímali sme filmy, v ktorých vystupovali Rómovia alebo sa o Rómoch v nich hovorilo – Rúžové sny, Právom lásky a pod.

O iných rómskych vysokoškolákoch

V mojom okolí bol iba jeden vysokoškolák – spisovateľ Vladimír Oláh. Išlo o profesionálneho vojaka, ktorý ukončil vysokú školu. Pritom on a jeho rodina bývali v osade a v tom čase by nikto nepovedal, že on raz bude študovať na vysokej škole. Pamätám si že už v 80. rokoch si urobil rigoróznu prácu a získal doktorát.

Rómske národnostné školstvo

Jednou z vecí, ktoré Rómovia na Slovensku potrebujú najviac je vzdelanie. Vzdelanie sa na Slovensku realizuje v štátnom jazyku – musia vedieť dobre po slovensky. Tam, kde existuje jazyková bariéra, tak tam rómčina prichádza ako pomocný jazyk. Preto aj vznikli pozícia rómskeho asistenta učiteľa. Ak hovoríme o národnostnom školstve máme v prvom rade na mysli jazyk. Vyučovať predmety (dejepis, zemepis, matematiku, fyziku, chémiu a pod.) v rómčine nie je možné. Rómčina by sa mala vyučovať iba ako cudzí jazyk. Určite by sa vyučovať mala. V súčasnosti bohužiaľ ani rómsky jazyk by na školách nemal kto učiť. Nie každý Róm, ktorý je učiteľ, je kompetentný učiť rómsky jazyk. Určite by sa mali vyučovať aj rómske reálie. Možno by bolo dobré niektoré školy aj „prinútiť“ vyučovať rómske reálie.

[1] Pozri viac dokumentárny film Helena Cínová. Bratislava, Slovenská filmová tvorba 1976, režisér Štefan Orth, 12 min.

[2] Dnes je to funkcia starosta obce

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Romani Memory: Recollections of Roma from the Central Europeen Perspective