Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Klára Chlamtáčová (* 1921  †︎ 2020)

• narodila sa 23. februára 1921

• po skončení gymnázia študovala na priemyselnej škole vo Viedni

• po prvých deportáciách utiekla s manželom do Maďarska

• bola väznená v Nových Zámkoch a v Budapešti, neskôr v Seredi

• zo Serede bola koncom roku 1944 transportovaná do Terezína

• po vojne sa znovu vydala

• v roku 1964 emigrovala do Izraela

Klára Chlamtáčová sa narodila 23. februára roku 1921 do židovskej rodiny liehovarníka zo Zlatých Moraviec. Jej otcovi sa v podnikaní veľmi dobre darilo. Pôvodnú výrobu octu postupne rozšíril o alkoholy a likéry, neskôr aj o potravinové tuky, a zamestnával ľudí zo širokého okolia. Rodičia odmalička viedli Kláru a jej dvoch súrodencov k láske k športu, hudbe a vzdelaniu.

V pokojnom a demokratickom ovzduší prvej Československej republiky viedla Klára i so svojou rodinou pokojný a šťastný život: „Mali sme sa veľmi dobre. Necítili sme antisemitizmus. Skrátka myslím, že to bola naozaj krásna demokracia, ako už viem posúdiť spiatočne,“ spomína dnes už deväťdesiatosemročná pamätníčka s miernou nostalgiou v hlase.

Klára bola po matke mimoriadne nadaná na cudzie jazyky. Po skončení gymnaziálnych štúdií v jej rodnom meste ju na rozdiel od súrodencov nelákalo klasické univerzitné štúdium, ale skôr to, čo ju od útlej mladosti fascinovalo na otcových podnikoch, teda fungovanie trhu, obchodu a priemyslu. Preto sa rozhodla odísť študovať do Viedne na priemyselnú školu. Stupňujúce sa fašistické tendencie v Rakúsku jej však skomplikovali plány a viedenské štúdium neukončila.

Vo víre celoeurópskych udalostí hospodársky, sociálne, ale i mravne rozvráteného Starého kontinentu, zmietaného krízou tridsiatych rokov, rýchlo naberali na sile radikálne pravicovo orientované nálady spoločnosti. V januári 1933 sa v Nemecku k moci dostal Adolf Hitler a nacionálny socializmus postupne ovládol celú nemeckú societu.

Ešte v roku 1933 sa Klárinmu bratovi so šťastím podarilo emigrovať do Londýna a rodičia mali záujem o útek do Palestíny. Britská vláda síce vystavovala pasy a udeľovala víza  európskemu obyvateľstvu židovského pôvodu, ktoré malo záujem o vysťahovanie sa do Palestíny, ale počet emigrantov bol obmedzený kvótami. Aj keď Klárini rodičia uhradili poplatok tisíc anglických fontov za vízum, bohužiaľ, nevtesnali sa do poradia.

Po zlyhaní československých západných spojencov v Mníchove roku 1938 bol pevne rozhodnutý ilegálne opustiť krajinu i Klárin priateľ Eči[1] Šlezinger. Všemožne sa snažil presvedčiť svoju snúbenicu, aby išla s ním. Ona však odmietala. Ečiho odchod komplikovali problémy s udelením víz od Rumunska a termín vyplávania lode sa posunul o dva týždne. Klára sa s ním na popud svojej sestry Magdy prišla ešte poslednýkrát rozlúčiť na spomínanú loď, kotviacu na bratislavskom nábreží Dunaja.

Myslela si, že ho už neuvidí. Ako sa však ukázalo, Ečiho city boli silnejšie. Na tento silný emotívny moment Klára spomína dodnes: „Išla som vybrať poštu a kto tam stojí? Eči! Pre Pána Boha, ako je to možné? A on hovorí: ,Ja nemôžem bez teba žiť a keď nejdeš do Izraela[2], tak je nejdem tiež.´“

Eči sa teda vrátil do Zlatých Moraviec a onedlho nato sa s Klárou zosobášili. Zakrátko po rozbití Československa sa antisemitské tendencie začali pritvrdzovať. Silnejúci protižidovský diskurz bol citeľný už po vyhlásení Slovenskej autonómie v októbri 1938, naplno však začal naberať na intenzite po vzniku Slovenského štátu. Protižidovské opatrenia sa spočiatku zhmotnili v podobe súboru vládnych nariadení, ktoré mali následne skrz deportácie do vyhladzovacích táborov dospieť k tzv. konečnému riešeniu židovskej otázky.

Po prvých deportáciách z územia vtedajšieho Slovenského štátu, ktoré sa začali na jar 1942, sa Klára s manželom rozhodli ujsť do Maďarska. Cestou však boli uväznení v Nových Zámkoch, ale s pomocou vzdialených príbuzných z Komjatíc sa dostali na slobodu a pokračovali v ceste do Budapešti. Podarilo sa im síce získať falošné doklady totožnosti, ale chytili ich maďarskí žandári a za ilegálne prekročenie hraníc boli znovu zavretí, tentoraz do budapeštianskej väznice.

Z väzenskej cely Kláru prepustili asi po šiestich mesiacoch. Eči dal na radu prideleného advokáta, vzal všetku vinu za spáchané prehrešky na seba a dostal deväťmesačný trest.

Klára bola zatiaľ internovaná do pracovného tábora v Budapešti, kde boli podľa pamätníčky relatívne dobré podmienky na život. Tu však pobudla iba krátko a znova ju presunuli inam, tentoraz do pracovného tábora umiestneného v slovensko-maďarskom pohraničí. Dôvodom rýchleho presunu z dôstojných životných podmienok bolo podľa Kláriných slov najmä to, že nepristúpila na dvorenie istého tajomníka v tábore: „Bol tam tajomník v tom tábore. Ja som vyšla z toho väzenia a on ma sledoval. Prišiel za mnou a hovorí: ,No, sadnime si trošku na lavičku.ʻ Aby som to skrátila, on chcel mať so mnou pomer a ja som nebola ochotná, a následkom toho ma dal do transportu.“

V tábore na pohraničí Klára strávila asi štyri mesiace, medzitým sa v Budapešti konal súd s jej manželom, ktorého sa vďaka šťastným okolnostiam zúčastnila. Ečiho prepustili z väzenia a spoločne sa zas presunuli do pracovného tábora. Tu zažili obsadenie maďarského územia nemeckou armádou v marci 1944.

Poučení z vývoja na Slovensku si obaja dobre uvedomovali, že musia ujsť, lebo inak sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnú transportu. Čas utekal a asi po týždni do tábora priviezli mladých židovských utečencov z Poľska, ktorým ich maďarskí priatelia priniesli balík a tvrdili, že sú v ňom potraviny. Službukonajúci strážnik jeho obsah našťastie nekontroloval. Obsahom balíka boli povrazy, sekery a iné predmety, ktoré pomohli utečencom k úteku. Klára trochu rozhorčená nerozhodnosťou manžela si uvedomovala, že aj oni musia konať a čím prv z tábora utiecť. Vystihli správny moment a v čase veľkého lejaku, keď na dvore tábora nikto nebol, sa rozbehli k bráne, použili kľúč, ktorý pred časom získali, a dostali sa von.

Na úteku sa ukrývali u rôznych vzdialených príbuzných roztrúsených po Budapešti: „Vždy sme ich prosili, aby nás nechali prenocovať jeden deň. Čo vám mám povedať? Ľudia, o ktorých sme len vedeli, že existujú. Vzdialení príbuzní, príbuzní mojich rodičov, vzdialení príbuzní môjho manžela a tak ďalej. Ľudia, ktorých sme vôbec nepoznali. A my sme v noci tam prišli a zazvonili im. Ani jeden nezamietol. Ja myslím, že je to všetko nemožné,“ spomína Klára neskrývajúc svoj údiv ani dnes.

Medzitým sa Klárini rodičia dozvedeli o úteku svojej dcéry a zaťa z pracovného tábora. Zalarmovali prevádzača cez hranice, aby Kláru a Ečiho vyhľadal a prepašoval ich späť na Slovensko. Šťastnou zhodou okolností sa im to podarilo. S pomocou rodičov zohnali ubytovanie v Topoľčiankach, kde sa ukrývali vo vile jedného topoľčianskeho učiteľa a jeho manželky. Kvôli podozrievavosti okolia však museli odísť.

Neskôr sa im zas podarilo zohnať falošné legitimácie a ukrývali sa v Bratislave. Eči si našiel zamestnanie. Pri bombardovaní Bratislavy sa Klára musela schovať do krytu a Eči bol v tom čase v práci. Nevydržal čakať na mieste v neistote. Aby zistil, či je Klára v poriadku, vybral sa za ňou. Klusal ulicou ľudoprázdnej Bratislavy a z okna ho zbadali gardisti. Bol im podozrivý, tak bežali za ním. Falošnú legitimáciu odmietli akceptovať, vyzliekli ho donaha a hneď im bolo jasné, že je Žid. Naložili ho do auta a išli vyzdvihnúť i Kláru. Krátko ich väznili v Bratislave a potom poslali do koncentračného tábora v Seredi.

Pár dní pobudli manželia Šlezingerovci v seredskom tábore ešte spolu a potom ich rozdelili do transportov. Kláru, v tom čase tehotnú, odviezli do koncentračného tábora v Terezíne a Ečiho do tábora v Bergen-Belsene[3]. Ako sa Klára spätne dozvedela, láska jej života zahynula na pochode smrti: „Nakoniec ja som sa vrátila a on neprišiel. Jeho zabili dvadsaťštyri hodín predtým, než americká armáda oslobodila tých väzňov,“ spomína.

Klára bola kvôli vysokému štádiu tehotenstva pridelená do skupiny matiek s deťmi. Po päťdňovej ceste v stiesnených podmienkach v mraze, bez jedla a vody, nakoniec dorazila  so svojou skupinou do tábora v Terezíne. V dočasnej ubikácii dostali najesť a tiež vcelku solídne miesta na spanie. Pobudli tu však iba pár dní a boli presunutí do terezínskej pevnosti. Životný štandard sa zhoršil: „Každá miestnosť bola približne pre dvadsať ľudí. Boli tam poschodové postele. A tam samozrejme už nebol taký luxus, ale bola tam židovská samospráva,“ hovorí Klára.

Ženy, ktoré bývali s Klárou v cele, chodili do práce, ale ona nemusela, pretože už bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Spoluväzenkyne v rámci práce preberali zemiaky a vždy pobrali toľko, koľko sa im zmestilo do vreciek pracovných nohavíc. Tieto zemiaky potom Klára spracovala a uvarila alebo upiekla pre celú izbu. Tak sa vyhli hladu.

Krátko nato sa Klára dostala do pôrodnice umiestnenej v areáli Terezína. Zotrvala tam mesiac a porodila dcéru Noemi. Ochorela na popôrodnú infekciu a jej zdravotný stav bol veľmi vážny. Našťastie práve v tom čase prišli do Terezína lieky od Červeného kríža, a to ju zachránilo pred smrťou.

V pôrodnici neboli dostatočné lôžkové kapacity, a tak už síce vyliečená, ale zoslabnutá Klára musela aj s dieťaťom odtiaľ odísť. Na túto nepríjemnú situáciu spomína nasledovne: „Mala som v rukách toho kojenca a niekto mi zohnal nejaký vozík. Lebo tie transporty, ktoré išli do Ovienčimu, tam nechali tie detské vozíky. Sneh bol až po kolená a pri každom kroku som spadla. Skrátka veľmi, veľmi ťažká vec. Tak sme prišli tam, a to bol domov pre kojencov.“

Klára sa samozrejme odmietala svojej dcéry vzdať, a tak musela vymyslieť plán, ktorý by jej pomohol zotrvať v tomto domove aj s dieťaťom. Matky, ktoré dojčili, tam mohli prebývať, ale Klára mala veľmi málo mlieka. Oklamala personál a povedala, že dojčí. Ostatné rodičky z času načas nakŕmili aj Klárinu dcéru. To bolo však len provizórne riešenie, a tak bola Klára pod ťarchou situácie nútená zo sesterskej izby v noci kradnúť detskú kašu. Pobrala aj šaty a plienky. Tie potom rozdala medzi ženy, ktoré boli ochotné prikrmovať malú Noemi. Tá však nepriberala a nevyvíjala sa zdravo.

Klára vedela, že v Terezíne ordinuje jej známy lekár, ktorý pochádzal zo Zlatých Moraviec. Zohnala páperový paplón, ktorým ho podplatila, a on jej zato poskytoval lieky pre choré dieťa. No Noemine problémy trvali ešte aj po oslobodení.

Klára aj s dcérou prežívali v Terezíne až do jeho oslobodenia ruskou armádou začiatkom mája 1945. Týždeň čakali na transport späť na Slovensko a samotná cesta trval taktiež čosi vyše týždňa, pretože infraštruktúra bola totálne zničená. Cestou musel vlak zastaviť a Klára počas tejto prestávky zažila síce ojedinelý, ale nepríjemný antisemitský výpad od jedného z ruských vojakov. Túto nepeknú epizódu opisuje slovami: „Niekde na vidieku sme postáli a povedali nám, že koľajnice ešte nie sú opravené a že tu budeme určite stáť. Povedali aj, že zatiaľ môžeme ísť z vagónu von, bol tam krásny trávnik, a tak sme sa na ňom usadili. A išli tadiaľ Rusi, ktorí prechádzali vedľa nás, a videli nás tam s tými dvomi deťmi. Pýtali sa nás, odkiaľ sme prišli. Tak sme povedali, že z Terezína. Ale v Terezíne bolo aj vojenské väzenie a on si myslel, že sme zaručene politickí väzni. A na to hovorí: ,A prišli s vami aj Židia z toho geta?ʻ Nevedeli sme, čo máme povedať, tak sme povedali, že áno. A na to hovorí ten Rus: ,Jedinú dobrú vec ten Hitler spravil a ani tú neskončil, keď ešte stále Židia prichádzajú domov.ʻ“

O veľkej radosti z oslobodenia teda v Klárinom prípade určite hovoriť nemožno, a to zvlášť preto, že nevedela, kde sa nachádza Eči. Vlak z Terezína sa napriek všetkým technickým problémom nakoniec dostal do Bratislavy. Odtiaľ Klára s dcérou konečne dorazila domov, do Zlatých Moraviec. Po návrate ju liečili infúziami a kalciom, pretože vážila iba štyridsaťosem kíl. Postupne sa však zotavila podobne ako jej malá dcéra.

Po vojne sa snažila dopátrať informácií o osude jej manžela cez bratislavskú pobočku Medzinárodného výboru Červeného kríža, kam sa chodila informovať takmer každý deň. O jej manželovi jej však nevedeli poskytnúť informácie a až neskôr sa dozvedela, že zahynul.

Našťastie pre Kláru vrátili sa aspoň jej rodičia. Fyzicky sa z útrap zotavila relatívne rýchlo. S psychikou to však bolo omnoho horšie. Po dlhých úvahách a porade s rodičmi súhlasila, že sa znovu vydá. Tento počin je samozrejme potrebné chápať v kontexte doby a faktickej existenčnej situácie preživšej židovskej minority. Klára o svojom počínaní hovorí takto: „Jednoducho ľudia hľadali partnerky, lebo manželia stratili ženy s deťmi. Potom niekto doniesol tohto môjho druhého manžela. On nádherne vyzeral, mal nádhernú postavu. Bol veľmi sympatický a veľmi milý, skrátka urobil nádherný dojem. Tak som sa potom zaňho vydala a mám od neho syna.“

V roku 1948 sa moci v Československu chopila komunistická strana a politická a ekonomická situácia sa začala radikálne meniť a vychyľovať tentokrát smerom doľava. Niekdajšie podniky Čatovcov i Šlezingerovcov, ktoré za čias Slovenského štátu prešli arizáciou, boli teraz znárodnené.

Po čase sa Klárini rodičia rozhodli emigrovať do Londýna, ale boli povinní zaplatiť takzvanú milionársku daň. Dostali dokumenty a odišli. V kancelárskych priestoroch octárne, ktorá pred časom patrila Klárinmu otcovi, zriadili komunisti továreň na výrobu mäsových výrobkov. Klára tu dostala zamestnanie ako účtovníčka. Keďže mala deti a bývala v susedstve, umožnili jej pracovať z domu. Pod vplyvom kolektivizácie poľnohospodárstva však spomínaná mäsovýroba zanikla a Klára o zamestnanie prišla. Režim na ňu začal vyvíjať stále väčší a väčší tlak pri hľadaní zamestnania.

Neskôr bola zlikvidovaná i octáreň, ale Klára samozrejme potrebovala peniaze na živobytie. Jej manžel sa po zrušení octárne zamestnal ako administratívny pracovník v Nových Zámkoch. Klára sa dozvedela, že existujú mechanické stroje na výrobu šatstva. Napísala svojmu bratovi do Londýna a on takýto stroj zohnal a poslal do Zlatých Moraviec. Klára mašinu krvopotne poskladala a začala pracovať na objednávku pre väčšiu krajčírsku dielňu. Po čase však nastal akútny nedostatok vlny, a tak musela s touto prácou skončiť. Neskôr sa ešte na pol roka zamestnala ako účtovníčka v neďalekej škole. O toto zamestnanie však tiež prišla a dostala sa do neľahkej situácie.

Medzitým sa v Budapešti párkrát stretla so svojimi rodičmi, ktorí jej radili, aby odišla i s celou svojou rodinou do Izraela, lebo existencia v Československu nemá pre ňu budúcnosť. Klára sprvoti odmietala a manžel sa taktiež nevedel jednoznačne rozhodnúť. Radili sa i so svojimi deťmi, tie boli za vysťahovanie. Klára teda odišla do Bratislavy, vybavila potrebnú dokumentáciu a v roku 1964 spolu s celou rodinou emigrovala do Izraela. Klára nás opustila v roku 2020.

[1] Pozn.: Vlastným menom Adolf.

[2] Pozn.:  Štát Izrael vznikol až 14. mája 1948 po prijatí Deklarácie nezávislosti Štátu Izrael. V sledovanom období hovoríme o britskom mandáte Palestína.

[3] Koncentračný tábor Bergen-Belsen bol nacistický koncentračný tábor pri Bergene v okrese Celle pri Hannoveri v Nemecku. Medzi inými tu zahynula aj známa Anna Franková.