Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Čapkovič (* 1948)

• narodil sa 11. januára 1948 v Bratislave v jednom z petržalských rodinných domov

• v roku 1954 nastúpil na základnú školu v Bratislave

• jeho záujem o futbal vzrástol po prijatí do klubu Červená hviezda Bratislava v roku 1956

• v roku 1963 už bol súčasťou dorasteneckej ligy

• v apríli 1967 prestúpil do Slovana, kde pôsobil 10 rokov

• v drese Slovana odohral 286 ligových zápasov

• najväčší klubový úspech Slovana zažil v roku 1969 v Bazileji, kde porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona

• po návrate z povinnej vojenskej služby pôsobil v klube Červená hviezda

„Tento gól proti Barcelone, s tým sa málokto môže pochváliť!”

Vďaka veľkej snahe, tvrdej práci a talentu dnes môže Ján hrdo spomínať na hviezdne momenty svojej futbalovej kariéry. Získal množstvo životných skúseností a jedinečných športových zážitkov, ktoré sa rozhodol zdieľať vo svojom živote s ostatnými.

Janovi najbližší a jeho rané detstvo

Bývalý slovenský futbalista a reprezentant Československa Ján Čapkovič sa narodil 11. januára 1948 v Bratislave v jednom z petržalských rodinných domov. S jeho príchodom na svet sa viaže milá udalosť, keďže v tom čase nik ani len netušil, že pôjde o dvojičky. Pred pôrodom Janov otec hral spolu so švagrami v dome karty a netrpezlivo očakával narodenie dieťaťa. Keď bolo po všetkom, pôrodná baba vyšla von a ukazovala dva prsty. Všetci ostali zarazení a otec sa hneď so smiechom pýtal, či to znamená, že má dve hlavy. Ale po vysvetlení, že sa narodili dve deti, bol veľmi šťastný, i keď bratským duom mierne zaskočený. Dvojičky Ján a Jozef mali ešte o tri roky staršieho brata, s ktorým mali neskôr veľmi pekný vzťah.

Janovi rodičia žili v Petržalke dlhé roky a neodišli z nej ani po vypuknutí druhej svetovej vojny. „Petržalka bola samá lúka.“ Ján si spomína, že jeho rané detstvo sa nieslo v športovom duchu a už vtedy sa hrával hlavne futbal. Sčasti to malo súrodenecké duo v génoch, keďže ich mama sa v mladosti tiež venovala športovaniu. Úplným opakom bol ich otec, ktorý sa o šport takmer vôbec nezaujímal. Každý bežný deň po príchode zo školy bratia Čapkovičovci a spolu s nimi celá ulica pravidelne hrávali vonku futbal alebo hokej.

Od zábavy mladých chlapcov až po profesionálnu kariéru

V roku 1954 začal Ján navštevovať základnú školu, kde sa rovnako ako ostatní venoval rôznym školským aktivitám, ako boli napríklad návštevy divadiel či účasť na matematických olympiádach. Neskôr sa stal aj pionierom a zväzákom, avšak zúčastňoval sa len tých podujatí, ktoré boli nevyhnutné. Snáď najmenej ho tešili povinné brigády, z ktorých nebolo úniku. „My sme boli malí športovci, takže my sme všetko venovali športu,“ vysvetľuje svoju nechuť Ján.

Pamätníkov záujem o futbal už nielen ako o zábavu, ale ako niečo omnoho dôležitejšie začal v roku 1956 po prijatí do klubu Červená hviezda Bratislava. Futbalu sa venoval aj pasívne, napríklad počúval živé prenosy z rádia a nebolo nič nezvyčajné, keď poznal kompletné zloženie všetkých zostáv. Jano v roku 1963 nastúpil na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú na Zochovej ulici v Bratislave. V tom čase už bol súčasťou dorasteneckej ligy. Počas pôsobenia v Červenej hviezde sa Ján zúčastňoval najmä bratislavských súťaží. V tom čase bol spomínaný klub považovaný za športovú liaheň futbalistov, kde sa mladým venovali špičkoví tréneri. Pamätník si spomína najmä na trénera Jožka Horulíka, ktorý mal drsné krédo: „Buď zahynieš alebo skapeš.” Viedol náročné tréningy po petržalskej hrádzi, ktoré však dali mladým futbalistom veľmi veľa. Ako dorastenci a registrovaní hráči sa pravidelne chodievali pozerať na ligové zápasy, kde videli profesionálnych futbalistov v plnej paráde. Populárnym dorasteneckým turnajom bol Dunajský pohár, kde si zväčša chodili kluby vyberať nových hráčov.

V apríli 1967 sa uskutočnil jeho prestup do Slovana. Brat Jozef tam prestúpil už skôr, avšak o Jana spočiatku veľký záujem nemali. Ich otec však presadil, že buď budú hrať za Slovan obaja bratia alebo ani jeden z nich. Napokon prijali obidvoch a Jano ako mladý chalan, ktorý prišiel medzi futbalové hviezdy, nevynechal od začiatku takmer jediný zápas. Ján bol veľmi spokojný, keďže už po prvom zápase s Trnavou o ňom novinári písali, že je plnohodnotnou súčasťou zostavy. Spočiatku boli starší hráči trochu nahnevaní, ale zmenili názor, len čo videli výkon dvojičiek na ihrisku. „Okamžite nás zobrali do partie.“ Začiatky v tíme neboli jednoduché, keďže počas dorastu patril Jano k najlepším a v novom klube už, naopak, aj on musel poriadne zabrať. Chcel sa naučiť čo najviac, a tak trénoval vždy ešte intenzívnejšie ako ostatní. Odohral 286 ligových zápasov, pričom chýbal len v šiestich. Nikdy nebol zranený a ako útočník a jeden z najrýchlejších futbalistov Slovana hrával vždy ľavé krídlo.

Hneď po strednej škole boli Ján s bratom prijatý na telovýchovnú fakultu Univerzity Komenského. Bolo veľmi náročné skĺbiť tréningy v Slovane so športovou prípravou v škole. Fyzicky to Jana tak vyčerpávalo, až strácal chuť trénovať futbal. Preto v roku 1968 prerušil štúdium na FTVŠ a v nasledujúcom školskom roku bol prijatý na ekonomickú fakultu, kde štúdium úspešne dokončil.

Spomienky na rok 1968 a nezabudnuteľné momenty z kariéry futbalistu

V Janovej pamäti utkveli tiež spomienky na rok 1968, ktorý je dôležitým medzníkom histórie Československa. „Chlapci, vstávajte, vojna!“ S týmito slovami zobudil svojich synov otec Ľudovít, keď v auguste videl prichádzajúce sa tanky. Vidina možnej vojny akurát v čase, keď mal Ján celý život a kariéru futbalistu pred sebou, bola zdrvujúca. Spomína si, ako medzi sebou nadávali, boli nahnevaní a rozčarovaní zo situácie, ktorá sa pred ich očami odohrávala, ale nič viac nepodnikli, ani v tíme sa nahlas nič nekritizovalo. Ako plynuli dni, už to tak veľmi neprežíval. Tréningy a vyučovanie v škole sa dostalo do starých koľají, preto nemal veľmi čas niečo riešiť. Pamätá si, ako bol práve u priateľky, keď im na okno domu v Biskupiciach klopali dvaja ruskí vojaci. Priateľka, neskôr budúca manželka, bola veľmi vystrašená, a tak otvoril Jano. Našťastie sa neodohralo nič zlé, vojaci si pýtali len vodu. Tiež sa zmienili, že ak by ich videl veliteľ, že opustili tank, zastrelil by ich. Spomienky na rok 1968 pamätník uzavrel tým, že aj keď si možno v jeho okolí niekto niečo myslel, nahlas sa to nehovorilo a ani neskôr nedošlo k žiadnym zmenám v jeho osobnom živote či v rámci futbalu.

Štúdium na vysokej škole a kariéra futbalistu boli v plnom prúde. Snáď najväčší klubový úspech Slovana vybojovali v roku 1969 v Bazileji, kde porazili vo finále Pohára víťazov pohárov FC Barcelona. Ján im uštedril svojou zázračnou pravou nohou záverečný, tretí gól. „Bola to veľká sláva!“ V tom čase tam kvôli československému družstvu vycestoval vlak s vyše tisíckou cestujúcich, avšak vrátilo sa možno sto z nich. Dôvodom bola vtedajšia spoločenská a najmä politická situácia.

Snáď najlepšími slovenskými futbalovými družstvami v rokoch 1967 až 1975 boli Slovan a Trnava. Len medzi týmito dvoma družstvami dochádzalo k deľbe titulu. Nezabudnuteľné boli Majstrovstvá republiky v roku 1970, kedy Slovan narušil hegemóniu Trnavy a prvýkrát si odniesol titul. Ján takto získal tri majstrovské tituly a tri pohárové trofeje. Okrem toho sa stal i najlepším strelcom a hlavičkárom sezóny. Najnáročnejšími zahraničnými súpermi boli pre Slovan tímy vtedajšej Juhoslávie a NDR. Ján o nich rozpráva ako o veľkých, tvrdých chlapoch, ktorí boli kondične výborne pripravení. Strach na ihrisku však nemali nikdy z nikoho. V reprezentačnej kariére Československa bol najzaujímavejším momentom kvalifikačný zápas v roku 1968 v Kodani, kde sa hralo o postup na Majstrovstvá sveta. Prekvapivé bolo, že i keď hrali proti Dánom na ich domácej pôde, dánski fanúšikovia držali prsty práve Československu. V Janovi to v tej chvíli vyvolalo dojatie. V pamäti však neostali zapísané len pozitívne chvíle a úspechy. Negatívnym zážitkom bol napríklad turnaj v Mexiku v roku 1970, kde v zápase s Anglickom prehrali. Na prehre sa nepochybne podpísal aj problém s nadmorskou výškou, ktorí mali v tom čase československí hráči kvôli zmene prostredia.

Pamätník kvôli športu veľmi často cestoval najmä do západných krajín, čo v tom čase nebolo pre obyčajných ľudí ani zďaleka bežné. Veľa však zo západných miest nevidel, keďže väčšinou sa odohral zápas a športovci odišli domov. Počas pobytu v zahraničí nebanoval ani tak za slobodou, ako za financiami: „My sme si pripadali ako chudáci.“ Nikdy nedostali na cestu viac peňazí a tak si nemohli nič kúpiť.

I keď mal Ján mnoho príležitostí emigrovať, nikdy nad tým neuvažoval. Mal niekoľko ponúk, ale keďže sa skoro oženil a narodili sa mu dve deti, bál sa, aby svojím odchodom nenarobil problémy rodine. Konkrétna ponuka prišla napríklad od Espanyol Barcelona, avšak odmietol ju. Prítomnosť tajných policajtov v tíme počas pobytu v zahraničí nebolo nič výnimočné. Akonáhle hráči videli niekoho cudzieho v tíme, vedeli, ktorá bije. Dokonca im vždy vyzbierali pasy, „aby ich náhodou nestratili“, ale všetci vedeli, aká je pravda. Príbuzní niektorých hráčov predsa len emigrovali, z čoho mal napríklad problémy aj Jano v roku 1970 pred zápasom v Austrálii. Musel sa podrobiť osobnej prehliadke a celý tím takmer nepustili.

Prekazený kariérny postup a následný vývoj udalostí až po súčasnosť

Jano dokončil vysokú školu až v roku 1979 po ukončení povinnej vojenskej služby. Po návrate zostal pôsobiť v klube Červená hviezda ako tajomník a zároveň ešte šesť rokov aj ako aktívny hráč. Stal sa tak prvým hrajúcim tajomníkom, a to do roku 1986. V samotnej Červenej hviezde fungoval dlhých tridsať rokov. Kvôli pôsobeniu v športovej oblasti prijal ešte zamestnanie na ministerstve vnútra a v roku 1987 musel vstúpiť do komunistickej strany. Na stranu nemá také negatívne spomienky ako na vtedajší Československý futbalový zväz, ktorý ho nepustil hrať za rakúsky tím Eisenstadt, a tak mu prekazil nádejnú kariéru v zahraničí.

Život plynul bez väčších spoločenských zmien až do roku 1989. Jano strávil celý svoj život na štadióne a ani koncom 80. rokov to nebolo inak. „Ani raz som nebol štrngať,“ konštatuje pamätník. Keďže vo futbale neboli žiadne výbory, žiadne zásadné zmeny sa neudiali. Ján podotkol, že je škoda, že to neprišlo už v roku 1968. V samotnej Červenej hviezde sa vymenilo niekoľko funkcionárov a došlo aj na pretáčanie kabátov. „Ja som bol celým telom a celou dušou športovec,“ a tak bez väčších emócií reagoval aj na rozdelenie Československa v roku 1993. V Červenej Hviezde pracoval s talentovanou mládežou až do roku 2010. Následne bol prepustený z ministerstva vnútra, a tak odišiel na predčasný dôchodok. Čas si však stále krátil prácou v telekomunikáciách, kde pôsobil ešte nejakú dobu na recepcii ako informátor.

V súčasnosti sa Ján venuje výhradne svojej rodine a štyrom vnúčatám, ktoré má veľmi rád. Jeho osobné krédo sa nesie v duchu zdravia pre všetkých. „Neviem, či to je krédo alebo čo to je. Ale moje prianie je také, aby boli ľudia zdraví. Hlavne to zdravie prajem a nemám rád závistlivých ľudí.“