Pavol Cacara

* 1968  

  • „Na utorok poobede sme mali plánované stretnutie základnej organizácie SZM, to prebiehalo na internátoch na Jedlíkovej, kde má elektrotechnická fakulta internáty, to bolo krátke stretnutie o tom, že sa niečo deje, tam boli prvé informácie, ale keďže to viedol náš predseda a zároveň asistent, presvedčený straník, rozhodne sa nechystal do propagácie štrajkového hnutia, tak sme to po krátkej dobe ukončili. Vzápätí v priestore internátu malo prebehnúť stretnutie vtedajšieho Štrajkového koordinačného výboru so študentmi. Ja som si to šiel pozrieť, aby som sa zorientoval, zvyšok partie sa vybral iným smerom. Prvým paradoxom, na ktorý som narazil, bolo, že celý štrajkový výbor tvorili členovia SZM – to mi nedávalo zmysel, prečo by títo ľudia mali riadiť štrajk, ktorý má ísť proti nim, proti filozofii, ktorú reprezentovali. Medzi ich požiadavkami úplne absentovala požiadavka zrušiť vedúcu úlohu strany, čo som kriticky, ale pokojne, namietol, po polhodine som bol zvolený za predsedu štrajkového výboru, celý výbor bol odvolaný (alebo väčšina) a ako novozvolený predseda štrajkového výboru som sa zúčastnil na koordinačnom výbore všetkých východoslovenských fakúlt, kde to bol boj o to, ktorým smerom sa budú argumenty viesť. Typický paradox bol, keď zástupcovia právnickej fakulty argumentovali tým, že nemôžeme vystúpiť proti článku ústavy o vedúcej úlohe strany, keďže je to protiústavné. Zase dve hodiny ťažkých diskusií, že teda neštrajkujme na to, aby bolo viac miest na internáte a aby sa vymenili okná, kvôli tomu sa neštrajkuje, to ste mohli zariadiť už dávno. Mal som potrebu to povedať.“

  • „Ďalší deň po zasadnutí východoslovenského koordinačného výboru prebiehalo dlho do noci, do druhej. Ráno pred ôsmou mi volali študenti z fakulty, že mám rýchlo prísť, lebo celá fakulta, pedagogický zbor má zasadnutie v jednej z hlavných ául a celé to riadi pán Gurský – vtedajší predseda celoškolskej organizácie strany, niečo na úrovni rektora, možno aj niečo viac. Vtedy už tá moja mladícka nerozvážnosť alebo odvaha ma prinútila – hneď, ako som tam prišiel a zistil, aká skladba ľudí sa nachádza na pódiu, prvé, čo som požiadal pána Gurského, že si asi zmýlil míting, ale bude musieť opustiť pódium. Potom som oboznámil prítomných, že som bol včera večer zvolený za predsedu Štrajkového výboru študentov a pre istotu som sa dal zvoliť aj prítomnými pedagógmi a všetkými, ktorí mali záujem sa do toho zapojiť. Potom sme informovali o požiadavkách federálneho výboru, bratislavský mal svoje požiadavky a prečítali sme aj tie košické, nech je to kompletné.“

  • „Ja som bol členom folklórneho súboru od druhého ročníka na gymnáziu a už ako študent – na konci gymnázia – sme mali zájazdy na západ. Tomu vždy predchádzala určitá tortúra schvaľovania, aby človek vôbec dostal súhlas na vycestovanie. A keď sa jednalo o zájazd do Francúzska, dostal som predvolanie na správu za účelom podávania informácií, a keďže malý rebel hniezdil vo mne, bola to pre mňa skôr zábava, akože som sa tváril – neviem, čo sa pýtate, neviem, čo odo mňa chcete, na druhej strane tá forma, ktorou to robili, bola smiešna. Nepochybujem, že v tom čase mal niekto v rámci kolektívu sledovať, ako sa kto prejavuje, a museli títo súdruhovia dostať tip, prečo osloviť práve mňa. To bola priama skúsenosť. Ráno zazvonil zvonček, prišiel pán, aby som sa na druhý deň dostavil tam a tam, to bola Krajská správa ZNB, tam sedela aj Štátna bezpečnosť. Tak sa ma pýtali, či ma niekto neoslovil, či mám niečo vyniesť, tak som sa tváril, že neviem, čo myslia, veď každý bude mať kufor. Pochopil, že so mnou reč nebude. Ešte mi prízvukoval, že sa stretneme po zájazde, ale už k tomu nedošlo. Celé to stretnutie prebiehalo vo vestibule, nedá sa povedať, že by to bol výsluch, nič som nepodpisoval, vypytoval sa, tváril sa dôležito, ale to bolo asi všetko.“

  • „Pamätám si, ako sme realizovali pochod cez Hlavnú ulicu, na konci pri Vedeckej knižnici sme sa stretli s predstaviteľmi košického OF, ktoré bolo skôr než VPN, oni nás pozvali, dohodli sme sa na koordinovaných krokoch a termínoch, nemali sme záujem robiť to samostatne, len tie udalosti bežali tak rýchlo, veci sa menili za pochodu a muselo sa veľa improvizovať. Tá spolupráca prebiehala, fungovali sme koordinovane, oni neriešili, čo sa deje na školách, oni sa skôr sa snažili prejavovať voči ľudom, závodom a fabrikám. V tom čase som každý týždeň cestoval do Bratislavy alebo Prahy a cestou som sa stavil v BA, stretnutí bolo veľa, ten mandát bol o tom – udržať atmosféru tak, aby sa presadila zmena na poste prezidenta, zmena ústavy, a to sa postupne prijalo v rámci celoštátnych študentských štrajkových hnutí – dokedy tento štrajk chceme udržať.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 21.05.2019

    (audio)
    délka: 59:45
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Demokraciu sme dostali viac-menej bez boja. O to ťažšie ja naučiť ľudí, že si ju treba vážiť

Portrét
Portrét
zdroj: pri ED natáčaní

Pavol Cacara sa narodil v roku 1968 v Košiciach. Študoval na elektrotechnickej fakulte v Košiciach. Počas novembra 1989 bol predsedom študentského štrajkového výboru na Vysokej škole technickej v Košiciach, komunikoval s košickým Občianskym fórom. Do roku 1992 bol komunálnym poslancom v meste Košice. Po nástupe Vladimíra Mečiara k moci sa sklamaný z politického vývoja rozhodol z politiky odísť. Dnes žije a podniká v Košiciach.