Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Igor Brossmann (* 1966  )

Nežná revolúcia ho zastihla v dedinke Nový Život

  • narodil sa 30. júna 1966 v Bojniciach
  • v roku 1975 emigrovali do Západného Nemecka za rodinou, veľmi rýchlo sa však vrátil, keďže si uvedomil, že by prišiel o občianstvo
  • v roku 1986 s priateľmi z internátu Mladá Garda organizovali koncerty, prehliadky, rôzne happeningy, atď.
  • počas Nežnej revolúcie sa stal šéfom štrajkového výboru na druhej najväčšej fakulte na Slovensku
  • v roku 1990 ukončil vysokoškolské štúdium na Strojníckej fakulte SVŠT (dnes Technická univerzita) v Bratislave, založil reklamnú agentúru Wiktor Leo Burnett

Igor Brossmann sa narodil 30. 6. 1966 v Bojniciach.

„Mal som vtedy 23 rokov a zo dňa na deň som sa stal šéfom Štrajkového výboru na druhej najväčšej fakulte na Slovensku. Bol som jedným zo siedmych študentov, ktorí vyjednávali s predsedom komunistickej vlády hneď v prvých dňoch revolúcie. Ani dnes po tridsiatich rokoch však nedokážem objektívne zhodnotiť čo a prečo sa vtedy presne dialo. Bol som totiž až príliš vtiahnutý do víru udalostí. Pre mňa bol November 89 jeden z najsilnejších zážitkov môjho života. Dni a týždne obrovského odhodlania, nasadenia a brutálneho emočného vypätia. Všetci sme išli naplno čo to dalo, úplne na doraz. Lebo sme verili, že je to zlomová historická chvíľa. Buď teraz alebo nikdy. Verili sme, že máme jedinečnú šancu oslobodiť krajinu od  komunizmu. Naivne som si vtedy myslel, že keď porazíme komunizmus, tak raz a navždy zvíťazí dobro nad zlom. A ajhľa, nezvíťazilo. J Zatiaľ.“

 

Antikomunistické zázemie

 

„Okrem mnohých iných spomienok z detstva si  pamätám aj to, že sme boli rodina, ktorá by sa dala nazvať antikomunistická. Naplno som si to začal uvedomovať zhruba od puberty. Veľmi to ovplyvnilo moje názory, postoje aj odhodlanie vzdorovať vtedajšiemu režimu. Môj dedko po otcovej línii bol dentista, pacifista a ohromný srandista. Ale nanešťastie bol nemeckej národnosti. Počas 2.svetovej vojny bol preto niekoľkokrát zatvorený. Nemci ho zabasli, pretože ho podozrievali, že je partizán. Partizáni ho zas zatvorili, lebo bol Nemec. Po vojne ho opäť zavreli, tentokrát komunisti. Vo  vykonštruovanom politickom procese môjho dedka v 50. rokoch odsúdili na doživotie. Sedel roky v base na Pankráci v Prahe, a keď ho prepustili, už nikdy nemohol vykonávať svoje povolanie zubára. Vykopával masové hroby, neskôr mu dovolili robiť na železnici výhybkara. Dedkove peripetie spôsobili, že môj otec mal veľmi zlý kádrový posudok. Môj otec bol veľmi šikovný a talentovaný človek, ale komunisti mu nedovolili študovať na žiadnej vysokej škole. V 70. rokoch bolo obdobie, keď našej rodine zobrali z politických dôvodov pasy. Nemohli sme nikam vycestovať. Niekedy v tom čase som si na vlastnej koži pocítil, že žijem v krajine, ktorá je v skutočnosti klietkou. Žili sme tu za socializmu ako v zoologickej záhrade. Dávali nám najesť, aby sme nepomreli od hladu. Mali sme strechu nad hlavou, aby sme nepomrzli od zimy. Ale von z tej klietky sme vyjsť nesmeli. A ľudia zo západu sa na nás chodili pozerať ako na nejaké zvieratká. To mi hrozne vadilo. Vtedy som veľmi veľmi zatúžil po slobode. Po slobode pohybu, po slobode myslenia, po slobode vyjadrovania. Vtedy to bolo nemožné, dnes je to úplne samozrejmé.“

 

Wiktor nás požiadal

 

„Vďaka komunistom môj dedko nemohol pracovať, môj otec študovať a ja som nemohol študovať to, čo som chcel. Chcel som byť právnik, ale začal som študovať v Bratislave strojárinu. Býval som na Mladej Garde a to bolo úžasné, lebo som tam stretol úžasných ľudí, ktorí mnohé veci cítili podobne.“

Spolu s priateľmi z internátu Mladá Garda sme si vymysleli v roku 1986 také slobodné spoločenstvo. Hovorili sme nahlas veci, ktoré sme si mysleli, robili slobodne veci, ktoré sme robiť chceli. Taký ostrov pozitívnej deviácie, povedal by Egon Bondy. Organizovali sme spolu s ďalšími kamarátmi undergroundové koncerty, prehliadky alternatívnej kultúry, rôzne čudesné happeningy.“

Ich činnosť, ktorá nebola v súlade s oficiálnym socialistickým umením neunikla pozornosti Štátnej bezpečnosti (ŠtB). „Bol som niekoľkokrát na vypočúvaní na vtedy neslávne známej Februárke. Policajti sa ma už asi dvadsiaty krát pýtali, že  kto nám kázal robiť to či ono a ja som dvadsiaty krát opakoval, že: ,Nikto nám nič nekázal. Sme slobodní ľudia. Sami sme sa rozhodli. Sami sme to zorganizovali.. Policajti ale vždy iba  zažmurkali a premúdrelo sa usmiali, akože: ,isto isto!‘ Boli presvedčení, že sme riadení nejakými diverznými centrálami zo západu, len nevedeli ktorými. Raz sme robili také skulptúry ľudí a rozvešali sme ich po stromoch okolo internátu. Ale len ako art, ako slobodný happening slobodných ľudí. A si pamätám, že boli asi  tri hodiny ráno, keď ma zobudili, že musíme dať okamžite dole tie sochy, lebo že tadiaľ pôjde súdruh Gorbačov, a že žiadni ľudia vtedy nesmú visieť na stromoch. A zase bolo vypočúvanie a zase tá istá otázka. Že kto nám to kázal, na čí príkaz sme to urobili, takú protisocialistickú provokáciu. A vtedy som si spomenul na Cimrmana, fiktívneho českého velikána. A po jeho vzore som povedal: ,Wiktor! Wiktor nám to kázal, Wiktor nás požiadal, aby sme to spravili.‘ A ten policajt, čo ma vypočúval sa víťazoslávne usmial, že to konečne zo mňa dostal! A  do takého sovietskeho liatinového hrkotajúceho písacieho stroja napísal: ,Wiktor ich požiadal, aby to spravili.‘ A tak sa zrodila fiktívna postava Wiktora, ktorý nás požiadal, aby sme boli jeho priatelia. Bolo to veľmi oslobodzujúce, vtipné, ale najmä to na policajtov fungovalo. Zistili sme, že týmto spôsobom môžeme robiť skoro čokoľvek, čo sme si vymysleli. Lebo aj tak v policajných zápisniciach bol za všetko zodpovedný len Wiktor. My nič, my sme boli len jeho priatelia.“

Takto vzniklo 16. januara 1986 spoločenstvo Wiktor nás požiadal, aby sme boli jeho priatelia. Hneď po revolúcii  ho zinštitucionalizovali tým, že  založili firmu s tým istým názvom a s tými istými ľudmi. Wiktor existuje dodnes, aj keď už v trochu pozmenenej zostave. Medzičasom si pozmenil meno na  Wiktor Leo Burnett a je to dlhodobo najúspešnejšia reklamná agentúra na Slovensku.

Ale poďme späť do dávnych čias: „s Wiktorom sme si v rokoch 1986-1990 užili ešte veľa srandy. Založili sme napr. recesistickú Wiktorovu báječnú dychovku. Hrali sme stále dookola jednu a tú istú skladbu, ale v vždy inom variabilnom počte členov. Hrávali sme v počte od štyroch do dvadsiatich, a to podľa veľkosti sály a požiadaviek usporiadateľa. Alebo podľa toho, koľko sa nás práve zišlo. Celý rok sme hrávali kde kade po Slovensku. Dokonca raz sme hrali aj v Martine, v strojárňach pre sovietsku delegáciu, ktorá tam bola vyberať tanky. Všade nás radi pozývali, lebo sme hrávali zadarmo a sľúbili sme, že budeme hrať dlho. Ale väčšinou sme nakoniec hrali krátko. Lebo keď usporiadateľ zistil, že hráme dookola jednu a tú istú skladbu a aj tú falošne, tak nás do polhodiny odvšadiaľ vyhodili. Ale boli to parádne provokácie a cítili sme sa pri tom úplne slobodní. Časopis pre zahraničných Slovákov, ktorý vydávala Matica Slovenská dokonca vtedy označil Wiktorovu báječnú dychovku za najveselšiu kapelu roku 1988. Po tomto ocenení sme sa rozhodli činnosť ukončiť. Teda… Wiktor nás o to požiadal J . A tak sme spravili vo veľkej sále na Mladej Garde záverečný koncert pre našich skalných fanúšikov. Povedali sme si, že budeme hrať dovtedy, pokiaľ neodíde aj posledný divák. A tak aj bolo. Zhruba po dvoch hodinách hrania tej istej skladby stále dookola sme už všetci mali toho dosť. Odchodom posledného diváka zo sály sme prestali hrať. Tak zanikla najveselšia kapela roku 1988.“

To bolo necelý rok pred Nežnou revolúciou. O pár týždňov neskôr ich Wiktor požiadal, aby založili Wiktorovo báječné divadlo. A s tým sa už revolúcie zúčastnili. Ale o tom neskôr.

 

Nemožné sa zo dňa na deň stalo realitou

 

Na celé to obdobie pred Novembrom, ale aj počas neho si Igor nerád spomína chronologicky. V pamäti ma najmä rôzne príhody a zážitky. Niektoré z nich sú podľa neho inšpiratívne aj dnes. Napríklad v tom, ako rýchlo sa veci vedia v živote zvrtnúť. Niekedy v roku 1985 sa stretol s Alexandrom Dubcekom. Bolo to v byte Róberta Harenčára (1931 – 2010), otca jeho kamaráta z internátu Mladá garda, ktorý bol v období normalizácie po roku 1968 pozbavený politických funkcií. S pánom Harenčárom si spomína hlavne na jednu prazvláštnu príhodu: „Išli sme v októbri 1989 aj s  jeho synom na pivo. Celý večer sme viedli zaujímavú debatu, samozrejme najmä o veciach politických. Keď sme vychádzali pred záverečnou z krčmy, tak už sme boli celkom dovesela. Pán Harenčár ma objal a hovorí: ,Igor ja nemám pas, ja nemôžem nikam cestovať, ale ja to cítim, že ja si ešte pocestujem! Uvidíš táto doba sa zmení.. a ja si ešte pocestujem.‘ Ja mu na to: ,Neviem pán Harenčár, ja sa k tomu neviem vyjadriť, my sme tiež nemali pasy.‘ A on: ,Ty mi Igor neveríš!‘ Ty mi  neveris, že sa to tu zmení! Nevedel som, čo mu mám na to povedať. Pozrel som na jeho syna. Ten na mňa žmurkal, že otec je v takej svojej náladičke, aby som mu radšej neoponoval. Tak som pána Harenčára utvrdil v tom, že si ešte určite pocestuje, a tak debata skončila. Prešlo niekoľko týždňov a som si zapol televízor a pán Róbert Harenčár bol prvým námestníkom federálneho ministra zahraničných vecí! S diplomatickým pasom! A začal ako oficiálny reprezentant Československa cestovať  po celej zemeguli. Neuveriteľné!“

 Práve tento príbeh podľa Igora pre neho najlepšie ilustruje Nežnú revolúciu. „To bolo niečo neuveriteľné, priam zázrak! V priebehu pár dní sa vtedy zmenilo všetko, čo som dovtedy poznal. Dovtedy nepredstaviteľné veci sa z hodiny na hodinu stávali realitou.

 

Najsilnejšie sú príbehy

 

Po 30 rokoch si Igor na  Nežnú revolúciu spomína práve prostredníctvom príbehov. Nemá ambície vtedajšie udalosti objektívne hodnotiť. „Pár dní pred novembrovými udalosťami mal na hudobnom festivale Folková zima, ktorú sme na Mladej Garde organizovali, hrať a spievať aj Ivan Hoffman, vtedy pre režim persona non grata. Najskôr nám ho zakázali, že nemôže vystupovať. Lebo všetkých  účinkujúcich, všetky piesne, všetky texty sa museli vopred schvaľovať na Národnom výbore a všelikde inde. Tak sme si povedali dobre, keď nemôže vystupovať, tak to bude moderovať. Dostali sme ale  jednoznačnú odpoveď, že Hoffman nemôže  ani moderovať. Tak my na to, že keď nemôže moderovať, príde teda len ako hosť. A oni opäť že nie, nemôže prísť ani ako hosť. A zaklincovali to tým, že Ivan Hoffman nesmie prekročiť prah internátu Mladá garda. Tak ja som si povedal dobre, keď nemôže prekročiť prah dverí, tak vojde oknom, lebo som býval na prízemí. Ale Ivan mi hovori: ,Kašli na to, nechaj to tak. Uvidíš príde doba, keď sa tento internát bude volať Internát Charty 77. A zrazu prešlo pár dní a Ivan Hoffman spieval na námestiach hlavný song celej revolúcie...dokonca vystupoval v televízii! ,To bolo niečo famózne, obrovská satisfakcia! Začíname víťaziť, som si vtedy prvýkrát pomyslel.“

V byte u Ivana Hoffmana sa Igor pár mesiacov pred revolúciou stretol prvýkrát aj  s Václavom Havlom. V tom čase som pomáhal distribuovať po internátoch rôzne ilegálne protirežimové  tlačoviny a knihy Václava Havla, ale aj iných ľudí z českého a slovenského disentu. Hovorilo sa tomu samizdaty. Keby niekto na škole zistil, že pomáham šíriť Havlove texty, tak to by bol so mnou  krátky proces. Prešlo ale pár týždňov a ten zakázaný Václav Havel sa stal prezidentom Československa! To bol monumentálny zážitok! Ako sa to všetko cele zrazu otočilo. V priebehu pár dní bolo v štáte všetko naopak. Konečne dolu nohami! Obrovsky som sa tešil!“

 

Jediné divadlo, ktoré od Novembra 89 štrajkuje dodnes

       

„Niekedy na jar v roku 1989 nás Wiktor požiadal, aby po báječnej dychovke sme sa začali venovať báječnému divadlu. Bolo tesne po sviečkovej manifestácii, a tak môj wiktorovský spolusúputník Raffo Tatarko napísal hru Rodina Vyšehradských. O ľudoch, ktorí sa cítia byť nad zákonom, t.j. „vyše hradu“. Dej sa odohráva na Sviečkovej manifestácii, kde otec ŠTBák obuškom mláti ľud hlava nehlava a v zápale nasadenia nešťastne udrie aj svojho manifestujúceho syna. Syn padá, narazí hlavou na roh stánku s hot dogmi a zomrie. A medzi tým synom a otcom je nešťastná matka, ktorá ľúbi oboch a nevie čo si s tým celým  počať. Rodinu Vyšehradských sme nacvičovali od septembra 1989 a premiéru sme naplánovali na 20. novembra 1989. „Ale keďže dopoludnia 20. novembra 1989 všetky divadlá v Československu vstúpili do štrajku, tak my sme si povedali, že štrajkovať musí aj Wiktorovo báječné divadlo! A tak namiesto premiéry sme rovnými nohami vstúpili do štrajku. Trošku s nadsázkou, hovorievam, že sme posledné divadlo v bývalom Československu, ktoré stále štrajkuje. Pretože ani po tridsiatich rokoch nie sú splnené všetky požiadavky študentov z Novembra 89.“

 

Nový život začal v Novom Živote

 

V piatok 17. novembra 1989, keď sa to v Prahe všetko začalo, bol Igor náhodou v dedinke Nový Život na južnom Slovensku. Sedel tam večer v krčme a čakal na posledný autobus do Bratislavy. „Všetci hovorili po maďarsky, ja po maďarsky neviem ani slovo. Bežala tam maďarská televízia, v ktorej šli zábery ako v Prahe mlátia študentov. Okrem mňa na telku nikto nepozeral, nikoho to nezaujímalo. Všetci popíjali a veselili sa. Len ja som vypliešťal oči na telku, videl som ako mlátia v Prahe ľudí, ale z komentáru som  nerozumel ani slovo. Cítil som sa ako v nejakom surrealistickom filme. Takto sa v dedinke Novy Život  začal môj nový život.“ 

 

Šéf štrajkového výboru na druhej najväčšej fakulte na Slovensku 

 

20. novembra 1989 dopoludnia sa všetci študenti a aj s pedagógmi zhromaždili v škole. Preplnená Aula Maxima praskala vo švíkoch. Bola tam búrlivá diskusia o tom, čo sa dialo v Prahe, o Charte 77, o petícii Několik vět, Havlovi a podobných témach, o ktorých Igor veľa vedel. Vďaka svojim znalostiam sa rýchlo dostal z hľadiska až hore na pódium. Asi po pol hodine ho 2500 študentov v sále takmer jednohlasne zvolilo za šéfa štrajkového výboru na druhej najväčšej fakulte na Slovensku. „Bolo to šialené. Prišiel som s teplotou, prihlásil som sa do diskusie a o chvíľu som bol už na pódiu. Po ďalších dvoch troch mojich príspevkoch ktosi navrhol, aby som to cele viedol. Zrazu 2500 rúk vyletelo hore a ja som bol zodpovedný za druhú najväčšiu fakultu na Slovensku. Uff. Celé to bolo emočne strašne vypäté, nevedelo sa, či školu niekto obsadí, či nás vyhodia, či nás zavrú, čo sa bude diať. Študenti, ale aj niektorí pedagógovia nám veľmi dôverovali. Bol to obrovský záväzok. Neskor sme vyhlásili okupačný štrajk a obsadili budovu školy. Zaviedli sme v nej núdzový režim, rozdelili sme študentom základné kompetencie, v škole sme boli vo dne aj v noci, aby sme ju strážili. Ja som možno dva týždne nespal, išli sme v kuse, v kuse, v kuse. Denne sme vo veľkom strese museli spraviť stovky rozhodnutí. Boli sme radi, ze situáciu v budove fakulty sa nám podarilo dostať ako tak pod kontrolu. Po týždni sme dokonca začali vydávať študentské revolučné noviny.“    

Párkrát bol aj v Štúdiu dialóg, čo bol pre neho veľký zážitok, keďže po desaťročiach to boli prvé slobodné diskusie v TV. Ale z prvých týždňov si pamätá hlavne obrovský tlak, stres a strach z neznáma. Bol aj na  prvom vyjednávaní študentov s poslednou komunistickou vládou. „Predsedom vlády bol vtedy Pavel Hrivnak. To bol veľmi silný okamžik. Strašne som sa ho bál, pretože ja som sa komunistov bál. Vedel som, že to sú takí akože sympatickí  ujovia, ktorí sa usmievajú, ale v rukách majú nože a potom vás zavrú, alebo niekde zakopú, lebo tak sa to dialo, a tak sa to stalo aj môjmu dedkovi. A tí ľudia, s ktorými sme tam na Úrade vlády sedeli, sa presne tak správali - akože sympaticky a akože chápavo. Mráz mi chodil po chrbte. Z domu som vedel, že treba byť veľmi ostražitý, že komunisti sa často javia ako veľmi príjemní ľudia. Však v zásade mnohí zlí ľudia, podvodníci a zločinci sú na prvý pohľad veľmi príjemní a sympatickí  ľudia. S Pavlom Hrivnakom som sa potom ešte raz v živote stretol. Bolo to o 12 rokov neskôr. V nemocnici. Umieral vo vedľajšej izbe v presne v tom čase a na tu istú chorobu ako tam umierala moja mama. Veci sa vedia niekedy  vyvŕbiť do nečakanej pointy.“

 

Hviezdna čata 

 

Počas generálneho štrajku dávali dokopy všetkých študentov a na Námestí slobody, vtedajšom ešte Gottwaldom námestí organizovali živú reťaz z asi 2-3000 ľudí. Viac mu však utkvela v pamäti spolupatričnosť ľudí, podpora z celého Slovenska, dokonca finančná. „Niektorí študenti chodili na štátnu hranicu s Rakúskom  strihať Železnú oponu. Kúsky toho  ostnatého  drôtu potom predávali vo Viedni. Aj z takto utŕžených peňazí sme financovali našu štrajkovú činnosť. Raz prišiel kolega Kamil s nápadom, že bude odmontovávať z budov komunistické hviezdy. A tak vznikla jeho slávna Hviezdna čata. Málo ľudí dnes vie, že komunistické hviezdy zmizli zo striech  bratislavských budov už v priebehu novembra a decembra 1989. A to vďaka Hviezdnej čate zloženej zo študentov našej Strojníckej fakulty.“

 

Rok 1989 kľúčová udalosť jeho života

   

Z dnešného pohľadu je pre neho najzaujímavejšie a najinšpiratívnejšie sledovať ako sa správali ľudia v čase, keď sa menil spoločenský systém. „Na začiatku je najdrahšia odvaha, potom odvaha zlacňuje a zdražuje rozum. Ľudí, ktorí sú na začiatku tribúnmi spoločenských zmien, to častokrát cele zomelie a nastúpi úplne iná garnitúra. A chrobáci všelijakí odporní, ktorí boli zalezení, zrazu po 2-3 mesiacoch vykukli a snažili sa prebrať žezlo. Mnohí prevrátili kabáty. Niektorí aj viackrát. Viem, že v začiatkoch revolúcie mnohí, čo u nás učili marxizmus a komunizmus ako aj všelijakí tí top komunisti, boli zrazu na péenke.“

Začiatkom 90. rokov mal zrazu veľmi veľa akože kamarátov z radov bývalých komunistov, ktorí chceli, aby im potvrdzoval, že boli vždy na ich strane, z čoho mu bolo podľa vlastných slov na zvracanie. S odstupom času sa dozvedel aj o príbehoch pokrytectva, falošnosti a pretvárky, a to aj z čias revolúcie. Mnohí aj jemu blízki ľudia spolupracovali s ŠtB. „Vtedy som si myslel, že naozaj je koniec dejín, že dobro definitívne zvíťazilo nad zlom a odteraz bude cesta už len ružová a ešte ružovšia. To bol dôsledok obrovskej eufórie. Ale samozrejme to tak nie je. Pretože ľudia, ktorí svojimi postojmi vystužovali komunisticky systém sa po revolúcii nikam neodsťahovali. Zostali tu pekne s nami. A sú tu, stále rovnakí. A mnohé ich deti sú im navlas podobné. Česť výnimkám. Preto ja sa dnes absolútne nečudujem mnohým veciam, ktoré vyplávajú na povrch o tom, ako náš štát funguje. Politický systém sa pred 30 rokmi síce úplne zmenil, ale podstata ľudskej povahy ostala rovnaká.“   

Rok 1989 však hodnotí pozitívne a považuje ju za kľúčovú udalosť svojho života. „Sloboda bola pre mňa najviac. Pred revolúciou ma za jeden deň dvakrát chytili na hraniciach s Rakúskom. Mysleli si, že chcem zdrhnúť na západ. Chvíľu som bol aj zavretý. Pre mňa môcť sa nadýchnuť a ten pocit, že môžem ísť slobodne do zahraničia je veľmi dôležitý. To, že dnes nežijeme v klietke, že sme oveľa oveľa slobodnejší v pohybe aj v myslení… to je pre mňa hlavný výdobytok Novembra 89. Považujem za obrovské šťastie, že som nejakým drobným spôsobom mohol k tomu prispieť. Šiel som do toho naplno, a to dávno pred Novembrom. Netvrdím, že som pohol dejinami, to absolútne nie. Mal som možnosť niečo urobiť a urobil som toho toľko, koľko som vládal. Pre mňa je November 89 kľúčová udalosť v mojom živote, čím nechcem povedať, že to je kľúčová udalosť pre všetkých ostatných.

 

Wiktor Leo Burnett, Dobrý anjel aj Paliho Kapurkova

 

V roku 1990 ukončil vysokú školu, založil spolu s priateľmi reklamnú agentúru Wiktor nás požiadal, aby sme bolo jeho priatelia. Lídrom tejto agentúry, ktorá sa dnes volá Wiktor Leo Burnett bol až do roku 2008, naposledy na pozícii predsedu predstavenstva. Je spoluzakladateľom a spolumajitelom najväčšej charitatívnej organizácie na Slovensku Dobrý Anjel. “V Dobrom Anjelovi mám od začiatku až doteraz stále polovičný podiel. Druhú polovicu má Andrej Kiska. Máme tam veľmi šikovných ľudí, takže už nemusíme byť vo výkonných funkciách. Po 7 rokoch denno denného výkonu v Dobrom Anjelovi som sa začal venovať aj  iným projektom. Chvíľu po mne odišiel z výkonných funkcií aj Andrej Kiska. Po rokoch v biznise a charite sa zamestnal v štátnej správe. Obaja sme však ostali v Dobrom Anjelovi ako poloviční spoločníci. A z toho mam radosť.“

Igor Brossmann bol aj prezidentom Klubu reklamných agentúr Slovenska. V roku 2002 vytvoril a viedol úspešnú volebnú mobilizačnú kampaň  Fero Taraba. V roku 2010 zasa vymyslel recesistickú politickú stranu pre nevoličov- Paliho Kapurkovu. To je zatiaľ jeho posledné, viditeľne angažovanie sa v politike.

 

Pravda, Dobro a Láska zvíťazia

 

Mottom Nežnej revolúcie bola Havlova veta „Pravda a láska zvíťazí nad klamstvom a nenávisťou. “Stále, tak ako pred 30timi rokmi, verím, že pravda, dobro a láska nakoniec niekedy zvíťazia. Len dnes si už netrúfam odhadnúť, kedy presne. Dobrou správou ale je, že po 30 rokoch od revolúcie má Slovensko v osobe pani Zuzany Čaputovej konečne prvú nekomunistickú hlavu štátu. Z toho sa veľmi teším. Čo sa mňa ako aktívneho účastníka Nežnej revolúcie týka, tak aj naďalej sa snažím šíriť dobro prostredníctvom Dobrého Anjela a lásku prostredníctvom najnovšieho projektu, ktorým je BANKA LÁSKY v Banskej Štiavnici.    

 

Pre Post Bellum nahral a spracoval Roland Valko                   

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia