Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jozef Bobalik (* 1928  )

Mama, neplačte, ja sa určite vrátim

  • narodil v roku 1928 v obci Lukov, na východnom Slovensku v okrese Bardejov, kde aj vyrástol
  • z dôvodu opcie spolu s rodinou ako 18-ročný odchádza do Sovietskeho zväzu za vidinou úrodnej pôdy a bohatstva, avšak boli podvedení
  • zo zlých podmienok nebol možný návrat
  • v roku 1948 ho na kamarátovej oslave ozbrojený a uniformovaný banderovec donútil prečítať leták so slovami: „Smerť Stalinu“
  • o pár mesiacov neskôr ho zatkli a odsúdili na 10 rokov väzenia
  • rok strávil vo väznici v Dubne. Po strastiplnej ceste tranzitkami Kyjeva, Charkova, Novosibirska a Tajšetu pracoval v táboroch Ozerlag (Sibír), Magadan, Usť- Kujga

Detstvo a mladosť

Jozef Bobalik sa narodil v roku 1928 v obci Lukov, na východnom Slovensku v okrese Bardejov. Jeho otec bol lesným robotníkom a matka domácou. Bol ich jediným synom. V roku 1938 otec odcestoval do Ameriky. „Ja som od 34. roku navštevoval základnú školu v obci Lukov. Učil som sa dobre, tú základnú školu som skončil roku 1942, ale hoci som bol žiakom dobrým vyznamenaným, ďalej som sa učiť nemohol, lebo matka sama z gazdovstva ma nemala čím zaplatiť a za školu bolo treba platiť. Takže som spočiatku pásol kravy. A neskoršie, keď už som mal 15-16 rokov som aj ja gazdoval. Lebo nakoľko otca nebolo, moja matka spoločne gazdovala so svojimi bratmi, Michalom a Mikulášom, ktorí žili vedľa. Takže tak to prebiehalo do roku 1944.“

Vysťahovanie do Sovietskeho zväzu

Z dôvodu opcie spolu s rodinou ako 18-ročný odišiel do Sovietskeho zväzu za vidinou úrodnej pôdy a bohatstva: „V tento čas, hneď po vojne, ľudia vidiac tú - by som povedal - takú odvahu, takú cieľavedomosť oslobodenia tých ruských partizánov, strašne začali prosto veriť v tú silu alebo tú obrovskú zem. Hlavne z rozprávania niektorých o tom, aká je úrodná, začali veriť v ten radostný život, aký ich čaká v Sovietskom zväze. A k tomu ešte masa: masa propagandy, masa agitácie. A pokiaľ môžem, už keď sa po uzatvorení zmluvy v 46-om roku, ktorá bola 10. júla medzi vládou Sovietskeho zväzu a Československa o presídlení ľudí z Východného Slovenska na Ukrajinu, ľudia s radosťou očakávali, kedy ten deň D príde, že už pôjdeme. Nevedeli sa dočkať. Lenže, podľa mojej mienky, čo zohralo v tom veľkú rolu, že tí naši ľudia... ja budem hovoriť za svoju obec, neviem za tie ostatné, prečo – lebo z Lukova šlo 59 rodín – prečo s takou ochotou šli.  Nešli len chudobní, nešli len tí, čo nemali zem, ale šli aj tí, ktorí mali mláťačky, ktorí sa považovali za bohatých ľudí v obci. Ale aj tí šli. A teraz svoj názor – prečo. Preto, že každý si predstavoval, že ho okrem toho, že tam je dobrá zem, že netreba hnojiť, že je to rovina – že bude nejako oslávený, a to tým, lebo naši ľudia strašne pomáhali partizánom. A zato očakávali, že bude im nejaká sláva. Nikto si neuvedomoval jednu vec, že keď u nás v Lukove bolo takých ktorí pomáhali partizánom a tú slávu očakávali, že takých ľudí má Rusko milióny, ale ani tým nevie vynahradiť to, čo počas vojny stratili. Takže to bol ďalší taký impulz toho, že tí ľudia s takou ochotou a dobrovoľne – podotýkam dobrovoľne – nikto nikoho nasilu tam netlačil.“

Hoci bolo rozhodnutie ľudí odísť na Ukrajinu slobodné, nevyhli sa obrovskému sklamaniu. Opak ich snov bol pravdou. Podviedli ich a oklamali, pretože ľudia, ktorí tam žili (Česi) sa túžili čo najrýchlejšie vrátiť naspäť domov. Keď zistili, do akých podmienok sa dostali, už nebolo možnosti návratu. „A už tu sme pochopili, že nejdeme tým správnym smerom – pravdepodobne - ale ešte sme tomu neverili, lebo sme netušili čo nás čaká i po ceste, a hlavne po príchode do cieľa. To sme netušili. A ten cieľ sa v budúcu nedeľu priblížil. Ocitli sme sa v rajónnom mestečku, ktoré bolo našim dvadsaťročným rajónom, dvadsaťročným okresom, v okrese Dubno. Keď sme otvorili dvere na vagóne, a uvideli celkové prostredie, že tam nebola budova železničnej stanice ako v Košiciach, či Prešove, či aj v Bardejove. Stála tam ale neveliká búda a to bola železničná stanica, lebo všetko bolo vojnou rozbité. Už ten elán, tá radosť u ľudí klesala a klesala úplne. Ľudia pochopili, že sme nie tam, kde sme chceli. Boli aj prípady, že ľudia hovorili: „Ja sa ani vykladať nebudem. Vezte ma naspäť, veď vy ste nás oklamali.“ Ale Už v ten čas sme pochopili, že Maskva sľozam nevérit, že Moskva slzám neverí, nepomôže plač. A jedine: „Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“ Tak sme sa zastavili v stanici Dubno.“

Život na Ukrajine

Postupom času sa Jozef a jeho rodina zžili s tamojšími krutými podmienkami. „Ľudia začali gazdovať, lebo museli, začali pomaly gazdovať na tej úrodnej zemi. Len vnútorný pocit nebol spokojný. Ja neviem si predstaviť človeka, ktorý by si naozaj povedal: No sláva Bohu, že som z Lukova v Mirohošči. Každý žil preto, lebo musel, lebo iného východiska nebolo.“ Jozef chcel študovať: „Ja som išiel s tým, že niekde  v tej výbornej škole, a hlavne v škole zadarmo sa budem môcť učiť.“ Úspešne ukončil siedmu triedu, po nej chcel nastúpil na priemyselnú strednú školu, „Lenže 18. februára sa stala jedna pre mňa osudová a celkove pre môj život taká nečakaná udalosť.“ Jozefov kamarát sa ženil a on bol pozvaný na rozlúčku so slobodou. „Ako bolo zvykom na dedine, pred svadbou sa vždy robí takzvaný družbovský tanec. Možno znáte jak to na dedinách býva, možno aj teraz. Takže v dome u jeho budúcej manželky sa urobila taká  tancovačka. Boli tam prítomní len mládež z našich ľudí.“

„V priebehu tej tancovačky otvorili sa dvere a do vnútra vošli traja uniformovaní ozbrojení chlapi. V momente, keď vošli, ani sme nevedeli, kto to je – nevyzerali to na sovietskych vojakov a uniformovaných banderovcov ja som v živote nevidel, ani do toho času tam. Všetko stíchlo – a ozval sa jedného z nich hlas.

– Kto vie čítať po ukrajinsky?

Ticho.

Dodnes neviem, kto – ani mu nezazlievam, lebo hovoril pravdu – z mládeži, z našej – hovorí:

– Ta Josip Bobalik, šak vin tu do školy chodil. Lebo som chodil do siedmej triedy a všetci vedeli, že len ja som chodil.

Tu pristúpi ku mne jeden z tých pánov, podáva mi leták.

Vyťahuje nahán, pištoľ a hovorí: čítaj! Čítať viem, popozeral som po ukrajinsky, ten leták som prečítal. Obsah jeho – no nakoniec to už vysvitlo, že boli to Banderovci – ten leták som prečítal, záver bol, to nezabudnem: „smerť Stalinu!“ No a to bol koniec. Ja som skončil, on si listovku zobral. Lenže už tá naša večierka – pokračovala ešte, ale to už nebolo to. Bolo to 18. februára. A tým sa skončilo. Nikto si z toho nič nerobil.“

Zatknutie, väzenie a rozsudok

O pár mesiacov neskôr ho zatkli a odsúdili na 10 rokov väzenia. „A tak sa začalo štúdium v tej vytúženej krajine, a štúdium naozaj zadarmo: lebo zadarmo som študoval 7 rokov, zadarmo som cestoval po celej krajine, zadarmo som sa dozvedel aj veci, o ktorých sa obyčajný občan asi ani nikdy nedozvedel. A to všetko už bolo zadarmo. Za to som platiť nemusel. Ani ja, ani mne. Takže tak sa začala moja študijná cesta v Rusku 20. mája roku 1948.“ Po roku vo väznici v Dubne, vyniesol súd rozsudok na 10 rokov väzenia a dva roky pozbavenia práv. Pri odchode z Dubna mal možnosť vidieť svoju matku. „Už sa zvečerievalo, no a tu sa začalo všetko, aby sa nikto nestratil, pekne po mene vyzývať a nastupovať do vagónov. Moja matka stála odo mňa dva metre. Lenže ten vojak, ktorý ma ochraňoval, nedovolil ani zobrať tie veci, nedovolil ani, aby som ju mohol objať, a jedine čo som mohol, to som jej povedal: Mama, neplačte, ja sa určite vrátim. A to bolo posledné, čo som svojej matke povedal, to bolo posledný raz, keď som svoju matku videl živú.“ Po strastiplnej ceste tranzitkami Kyjeva, Charkova, Novosibirska a Tajšetu pracoval v táboroch Ozerlag (Sibír), Magadan, Usť- Kujga.

„Spočiatku som robil vo všeobecnej brigáde a aj tu boli podmienky drsné. Robilo sa čo chcelo, lebo to už boli lágre zmiešané, nie politické. Banditi, vrahovia, všetko bolo v kope. Takže tu už človek nevedel, čo bude zajtra, a hlavne aj zo strany vojakov, z tej ochrany bolo to zapolárne, bolo to tiež veľmi drsné.

Jeden prípad: Už bola zima. V nedeľu bol voľný deň, prišiel komendant a hovorí: Všetko mladé, všetko možné von zo zóny. Tam už čakala ochrana, lebo z prístavu ku lágru trebalo priniesť dosky. Prosto loďou boli privezené niekedy ešte v lete – lebo to už bola zima, bol sneh – a trebalo ich priniesť do lágru. No a tam náklaďák, tam cesty nebolo, že by sa dalo previezť a ten potok, ktorý tam pretekal ešte nebol tak zamrznutý, aby po ňom mohlo prejsť auto. Takže trebalo to preniesť na pleciach, je to výhodné a lacné. Že urobíme jednu túru. Na to išli všetci ochotne, bez problémov. Aj z tých by som povedal, lágerných urkov, z tých zlodejov, banditov, z tej mafie lágernej. Ale po prvej otočke, keď sme raz doniesli a už sme chceli ísť do lágru naspäť, bol príkaz, že ešte raz otočiť. Lebo všetky dosky sme nepreniesli. Po kritizovaní, hundraní, nadávaní ešte jednu túru sme urobili, tá sa skončila ešte ako tak, s krikom, s tým, ale ešte raz sme tie dosky doniesli. Lenže ešte dosky zostali. Tu sa začalo s tým, že ideme ešte raž, že dosky treba preniesť všetke. Z tých lágerných živlov, tí sa tak postavili proti ochrane, proti načaľstvu, že došlo až k streľbe. Tá hádka trvala pol hodiny, že za ten čas pri normálnych by sme sa boli aj vrátili, lebo to bolo 2 kilometre. Lenže, viete, tvrdohlaví stoja na svojom a hlavne hľadajú svoju pravdu. Oni ju mali tú pravdu, ja im dám, že keď raz tak raz, a keď tri razy tak tri razy.

Začala streľba, a tu, čo človek nechce, mal som aj ja šťastie. Lebo Július Bender, Bender sa písal, pochádzal z Uralu – do oslobodenia mal sedem mesiacov, rozprávali sme o tom dvaja medzi sebou, že už sme sa mohli vrátiť, že lepšie by sme boli šli a prišli naspäť. A ten človek po streľbe ostal zastrelený. Viete si to predstaviť, že... a ja som stál vedľa neho. Asi naňho bolo mierené. Alebo neskoro padol, lebo bolo „Ložis!“ – Ostal mŕtvy. Takže to bolo také zapolárne, také nešťastné a to bola hrozba.“

Návrat domov

„Dočkal som sa, dožil som sa aj roku 1955, kedy  výjazdnou zložkou Jakutského SSR som bol oslobodený a už lietadlom z Verchojanska do Jakutska a z Jakutska do Irkutska lietadlom. Odtiaľ už rýchlikom, ktorý smeroval z Chabarovska na Charkov, za 7 dní som sa naspäť ocitol v Charkove. Z Charkova ešte moja cesta trvala 2 dni a znovu som bol v Mirohošči, v novom bydlisku, po ktorom ešte v 47-om roku som s takou túžbou túžil. Už som bol na Ukrajine. Bol som doma.“ Po návrate domov začal pracovať, neskôr si s manželkou Máriou založili rodinu a v roku 1967 sa presťahovali do rodného Československa.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Svedkovia z obdobia neslobody