Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Bohuslav Beňo (* 1951  )

Bez slobody niet budúcnosti. Musí byť podmienkou, nie možnosťou

  • narodil sa 2. januára 1951, pochádza z obce Malé Zlievce
  • otec pracoval ako učiteľ, matka sa starala o 5 detí
  • v 50. rokoch bol svedkom nátlaku a perzekúcií voči vlastnej rodine v súvislosti s kolektivizáciou
  • v období vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa zapojil do protestných akcií organizovaných spolužiakmi.
  • vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave
  • ako lodný hospodár štátneho podniku Dunajplavba spoznal v normalizačnej dobe kúsok cudzieho sveta
  • bol disidentom a odporcom komunizmu, cez Gustáva Dobrovodského mal styky s pražským disentom
  • v roku 1989 sa zapojil do revolučného diania ako zástupca Veľkého Krtíša, zakladal tam Občianske fórum, neskôr transformované na Verejnosť proti násiliu
  • za VPN kandidoval aj v prvých slobodných voľbách roku 1990
  • po rozpade VPN ostal členom Demokratickej strany a kritikom politiky Vladimíra Mečiara.
  • v súčasnosti vidí nádej na spoločenskú zmenu prostredníctvom mladých, minulosťou nepoznačených ľudí

Bohuslav Beňo sa narodil 2. januára 1951 v obci Malé Zlievce, spadajúcej vtedy pod okres Modrý Kameň (dnes pod okres Veľký Krtíš). Otec pochádzal z klasickej roľníckej rodiny, pracoval ako dedinský učiteľ. Matka pochádzala z Piešťan a starala sa doma o päť detí.

Z raného detstva v ňom najviac rezonuje atmosféra 50. rokov, keď komunistická diktatúra najtvrdším spôsobom zasahovala proti svojim domnelým i skutočným oponentom, v protiklade so slobodným myslením, ktoré v sebe Bohuslav už ako malý chlapec objavoval: „V mojom rodisku sa to odrazilo perzekúciami a odňatiami majetku v rámci kolektivizácie. Starému otcovi v roku 1958 zobrali majetok. Zatvoriť ho nemohli, lebo to sa už po smrti Stalina a Gottwalda natoľko ‚nenosilo‘. Odmietal vstúpiť do JRD. Pamätám si, ako otca predvolali na výsluch do Modrého Kameňa. Zobral ma so sebou. Kričali tam na neho kvôli starému otcovi. Otec mlčal – bola to nebezpečná doba. Ako malý chlapec si pamätám ten ponižujúci pocit, keď niekto špiní na vašich najbližších, a vy musíte mlčať. Starý otec v sebe nosil ešte ideály prvej Československej republiky, zásadovosť ľudí v zmysle, že bola hanba nepracovať, hanba kradnúť, hanba byť neslušný. Presne tie ideály, ktoré v ľuďoch oportunistická doba komunizmu zdeformovala. Cenil si slobodu nadovšetko. Túto slobodnú myseľ som zrejme po ňom zdedil, čo sa možno odrazilo v neskorších rokoch môjho života a smerovania.“

Krátky nádych slobody 60. rokov

Študentské roky Bohuslava priviedli na strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Lučenci. Tu začal vnímať postupnú zmenu politickej a spoločenskej klímy v 60. rokoch 20. storočia: „Mali sme tam mnoho skvelých učiteľov. Učili sme sa jazyky – latinčinu, francúzštinu, ruštinu. Písal sa rok 1968, život stále riadila strana, ale všetko bolo zároveň slobodnejšie, voľnejšie. Ľudia sa menej báli a verili viac v zmenu k lepšiemu.“

21. august 1968 však priniesol rozčarovanie a stratu ideálov o slobodnejšej a spravodlivejšej spoločnosti: „Medzi ľuďmi sa aj predtým hovorilo, že Sovietsky zväz si len tak svoju kolóniu nepustí, že niečo sa môže stať. Napriek tomu ma však situácia veľmi zarazila. Bol som sa v tom čase doma v Malých Zlievcach. Išiel som sa pozrieť do Veľkého Krtíša, kde boli manifestácie. Nachádzali sa tam maďarskí vojaci, ktorí v rámci vstupu vojsk Varšavskej zmluvy prišli do mesta. V danej časti Slovenska bolo vždy multietnické prostredie. Tí chlapci sami nevedeli, čo sa vlastne deje, ako sa tam ocitli; konali na príkaz nadriadených. Preto nemôžem povedať, že by došlo k výrazným stretom či násilnostiam.“

Po skončení letných prázdnin sa Bohuslav vrátil do Lučenca, kde už mali protesty masovejšiu podobu. V rámci nich sa vyhranili aj niektorí študenti, medzi ktorými bol aj Bohuslav: „Mali sme učiteľa ruštiny, ktorý bol národnosťou Ukrajinec. Nemal dostatočné vzdelanie ani pedagogické schopnosti, zato sa však o ňom hovorilo, že je agentom KGB na našom území, čo mu zaručovalo určité výhody a život v blahobyte. Po stužkovej sme sa vybrali protestovať pred jeho dom a v tej vyhrotenej atmosfére dokonca dvaja chlapci vošli k nemu do domu. Vznikol z toho veľký problém, následné zatknutie a vyšetrovanie niektorých z nich. Mňa sa to týmto spôsobom nedotklo, bol som len účastníkom, nešiel som učiteľovi do domu. Zápisnica však poslúžila na neskoršie vyšetrovania a skúmania. Štátna moc v budúcich normalizačných rokoch mohla vyťahovať moju účasť na tomto incidente ako ‚protirežimové zmýšľanie‘.“

Normalizácia – strach sa opäť usadil v ľuďoch

V máji 1969 Bohuslav ukončil strednú školu. Túžil študovať archeológiu, avšak keďže odbor sa v danom roku neotváral, rozhodol sa prihlásiť na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ho prijali.

Keď sa po skončení prvého ročníka vrátil domov, dozvedel sa od matky nepríjemnú informáciu: „Povedala mi, že ma tu hľadali príslušníci pohraničnej stráže s odkazom, aby som sa okamžite dostavil do Bušiniec na výsluch. Boli to zároveň príslušníci Štátnej bezpečnosti. Ukázali mi tam nejaké zbrane nájdené u o 5 rokov staršieho chlapca. Vedel som o nich, boli to pozostatky zbraní ešte z čias SNP a prechodu frontu, ktoré mal kdekto tajne poschovávané na povale. Ako mladí trinásťroční chlapci sme o takých zbraniach povedali aj jednému 18-ročnému staršiemu chlapcovi z dediny. Ten ich vzal a odvtedy bolo ticho. Teraz tie zbrane našli, vytiahli z neho aj moje meno a tvrdili, že mali slúžiť v Bratislave údajnej kontrarevolúcii. Vykonštruovali to tak, darmo som vravel, že sme boli malí chlapci. Stále mi zdôrazňovali, že to bolo v kontrarevolučnom kontexte.“

Ako bývalo v normalizačných rokoch zvykom, pokúsili sa vyšetrovatelia využiť danú situáciu a spraviť z Bohuslava tajného posluhovača štátnej moci: „Vyšetrovateľ následne zmenil tón. Hovoril, že by im mohlo pomôcť, keby som zistil niečo o určitých ľuďoch z našej obce a tak ďalej. Skrátka chceli, aby som sa stal udavačom ŠtB, čo som samozrejme odmietol. Výsluch ukončili vyhrážkou, že nedokončím štúdium na vysokej škole a že moje rozhodnutie bude mať dôsledky. Cítil som neistotu, ale vždy tvrdím, že človek musí mať v živote aj kus šťastia. Mňa postretlo paradoxne takým spôsobom, že náčelníka v normalizačných rokoch odvolali z funkcie a celý proces niekde zastal.“

Napriek tomuto šťastiu však normalizačné roky zasiahli svojimi represiami aj Bohuslavovu rodinu. Jeho otca, ktorý svojho času slúžil ako tajomník obce, jeho nástupca obvinil, že bol „dubčekovec“. Upozornil tiež na Bohuslavov študentský incident týkajúci sa protestu proti učiteľovi. Posudky sa dostali až na vysokú školu, kde sa ich podarilo zahladiť len vďaka uvedomelosti profesora Siváka, ktorý nechal záležitosť vyprchať bez ďalších dôsledkov.

Horšie však obišiel Bohuslavov otec a jeho rodina: „Otca vylúčili z komunistickej strany, prepustili ho zo zamestnania a musel robiť učiteľa na rôznych zapadnutých dedinách v okolí. Súrodenci sa nemohli dostať na vysokú školu, brat robil dvakrát prijímačky, neprijali ho. Sestra nemohla študovať ani na strednej škole vo Veľkom Krtíši. Bolo určené, že deti straníkov nesmú študovať. Normalizácia už bežala v plnom prúde.“

Na vysokej škole však študenti ešte stále žili ovplyvnení slobodnejším duchom 60. rokov. V Bratislave sa Bohuslav zoznámil s ľuďmi, ktorí mali podobne slobodného ducha a v neskorších rokoch patrili k formujúcemu sa disentu.

V kádrových materiáloch mal však naďalej uvedené, že jeho otec je vylúčeným straníkom, ako aj vlastnú „protestnú“ minulosť. Problém nastal po úspešnom ukončení štúdia, keď si bolo treba nájsť adekvátne zamestnanie. V normalizačnej dobe vnímal Bohuslav zmenu charakterov ľudí; atmosféru doby, v ktorej režim opäť pevne priškrtil zárodky prebúdzajúcej sa slobody: „V spoločnosti opäť vládol strach. Nebol to už strach fyzický, ktorý vládol v 50. rokoch; ale vystriedal ho vnútorný existenčný strach ľudí o svoju budúcnosť, o budúcnosť ich rodín. Trestalo sa ničením životov v podobe prepúšťania zo zamestnania, ohrozením životnej úrovne domnelých nepriateľov, spoločenským odpísaním ich a ich rodinných príslušníkov. Tento strach podnecoval v ľuďoch túžbu prežiť za každú cenu. Mnohí sa nechali zlomiť, spolupracovali, udávali, podieľali sa na rozkrádaní a rozsiahlej straníckej korupcii, len aby prežili. Normalizácia bola v protiklade so spomínanými ideálmi prvej Československej republiky o slobode, slušnosti a poctivosti, ktoré majú byť vizitkou človeka; v ľuďoch prejavila chamtivosť, zatváranie očí pred krivdou, priame či nepriame podieľanie sa na páchaní všeobecného zla, hoci len nečinnosťou. Zostať ticho, zbytočne na seba neupozorňovať. Táto deformácia zostala v značnej časti vtedajšej populácie a odrazila sa v neskorších trpkých rokoch budovania demokracie na Slovensku.“

Bohuslav preto očakával, že si prácu v právnickej oblasti nenájde. Podarilo sa mu zamestnať sa na generálnom riaditeľstve štátneho textilného podniku Otex, kde pracoval na kontrole. Rozsiahla korupcia a skresľovanie údajov pre účely rozkrádania štátneho majetku, ktoré tu našiel, mu však ako človeku zakladajúcemu si na slušnosti znemožnili zotrvať na tejto pozícii dlhšie. Bohuslav si stále viac uvedomoval, aké ťažké bude si v danej dobe nájsť zamestnanie, ktoré by ho nezaťažovalo vnútorným rozporom. Dočasné útočisko našiel na Ústrednom výbore Slovenského poľovníckeho zväzu v Bratislave.

Časom sa potvrdila jeho životná skúsenosť, že kto vydrží vo svojich zásadách, na toho sa usmeje aj šťastie a stretne správnych ľudí: „Na ceste domov som stretol rodáka z neďalekej obce Malé Straciny, volal sa Ing. Ján Matúš. Ako vášnivý včelár poznal môjho otca. Dali sme sa do reči a dozvedel som sa, že šéfuje zahraničnému obchodu v rámci štátneho podniku Dunajplavba. Bol to schopný manažér a povedal mi, že nakúpili námorné lode, na ktoré potrebujú posádky. Ja som sa mu však priznal, že mám problematický kádrový posudok, a teda to v mojom prípade bude sotva možné. On však len s úsmevom dodal, že nemám mať strach; že pokiaľ ide o zahraničný obchod a doláre od Američanov, štát rád privrie oči.“

Táto ponuka samozrejme lákala Bohuslava s jeho slobodným zmýšľaním. Už v tej dobe sa pohyboval v okruhu ľudí, ktorí vytvárali akési „ostrovy pozitívnej deviácie“ v šedej normalizačnej mase. Dobre sa poznal s Gustávom Dobrovodským, ktorý ho zoznámil s mnohými ďalšími významnými osobnosťami. Chodievali spolu za disidentmi z Prahy, ako aj na povestné kysucké Brízgalky, kde mával stretnutia pražský disent. Práve tu Bohuslav dostal telegram z Dunajplavby o možnosti nastúpiť do zamestnania: „Samozrejme ma tá možnosť zaujala – cestovať po svete, spoznávať cudzie krajiny, obzvlášť v tej atmosfére neslobody, ktorá vládla v republike. Ponuku som prijal. Pracoval som ako lodný ekonóm, námorníci to volali hospodár. Strávil som tam približne 8 rokov, väčšinu času som bol mimo Československa a domov som sa vracal len na dovolenku. Pohybovali sme sa v oblasti Stredozemného mora, Blízkeho Východu, inde už bolo nebezpečné sa pohybovať, pretože poistenie pokrývalo len dané oblasti. Napriek tomu to bola neuveriteľná príležitosť spoznávať svet. Na lodi bola tiež výborná atmosféra, bolo tam viac nestraníckych ako straníckych zamestnancov. Z približne 20 ľudí bol problém nazbierať čo i len troch na stranícku schôdzu.“

Napriek týmto okolnostiam Bohuslava neobišla skúsenosť s udaním zo strany jedného z angažovaných straníkov v rámci posádky, ktorý bol tajným spolupracovníkom ŠtB: „V jednom prístave som vystúpil z lode a zbadal som kotviacu izraelskú loď. Na mostíku stál chlapík ozbrojený nepriestrelnou vestou a automatickou puškou. Zo zvedavosti som si to obzeral, keď zrazu prišiel po chodníku človek, ktorý ma oslovil po poľsky. Dali sme sa do reči. Prezradil mi, že musel emigrovať z Poľska, kde bol súčasťou hnutia Solidarita. Pristúpil k nám aj radista z našej lode Karol Navrkal, ktorý bol – ako som neskôr zistil – udavačom ŠTB. Vypočul si náš rozhovor, Poliak mi spomenul aj historku o tom, ako sa dajú v Bratislave získavať falošné doklady potrebné k emigrácii, a iné dôverné informácie. Radista to samozrejme neskôr všetko nahlásil. V Bratislave sa potom chodili na mňa informovať podivní ľudia z prostredia ŠtB, čo mohlo spôsobiť problémy nielen mne, ale samozrejme vyvolalo aj podozrenie medzi kamarátmi z radov disentu, či nie som náhodou aj ja tajným donášačom. Bolo to skrátka podozrivé, čo som aj chápal.“

V Dunajplavbe odpracoval Bohuslav ešte približne tri mesiace a neskôr z podniku odišiel. Jednak to bolo spôsobené atmosférou 80. rokov a začínajúcej perestrojky, ktorá dávala nádej možnej zmene režimu. Druhým dôvodom bolo, že Bohuslav bol v tej dobe už ženatý a mal malého syna, preto neustále cestovanie a neprítomnosť nepriali rodinnému životu. Doma si spravil jazykové skúšky z angličtiny a začal pracovať v Medzinárodnej organizácii novinárov, ktorých – ako sa neskôr dozvedel –, tiež využívala Štátna bezpečnosť: „Vedel som prekladať náročné technické texty, čo sa v tej dobe cenilo, a tak som sa tam uchytil. Podmienkou tejto práce však bolo mať niekde inde hlavný pracovný pomer. Organizácia ponúkala len určité privyrobenie. Vďaka tomu, že sa mi darilo a dokázal som si tým pomerne slušne zarobiť, som obišiel systém tak, že mi jedna dobrá pani dala v knižnici vo Veľkom Krtíši pečiatku na potvrdenie, že tam pracujem. Bolo to riziko. Nepracovať v žiadnom hlavnom zamestnaní sa v tej dobe nazývalo príživníctvom a trestne sa stíhalo. Ja som však cítil aj vďaka informáciám z disentu, ktoré sa ku mne dostávali, že režim už zakrátko skončí, že nemôže dlho vydržať.“

V roku 1985 postretla angažovaného Bohuslava ďalšia skúsenosť s príslušníkmi štátnej moci počas jeho rozprávania v reštaurácii vo Veľkom Krtíši: „Hovoril som tam o tom, že režim boj s kapitalizmom prehráva a čoskoro musí nastať zmena pomerov. Jeden prítomný sa tam ozval, že mám pravdu a je to reálne. Neskôr sa mi v rozhovore medzi štyrmi očami priznal, že je na mňa nasadený z radov ŠtB. Zrejme som však mal opäť šťastie alebo so mnou sympatizoval a sám tušil, že režim dlho nevydrží. Nemalo to žiadne ďalšie dôsledky. Napriek tomu však nebolo veľa ľudí, čo by sa k takýmto prejavom prihlásili. Spomínam si na stretnutie s bývalými spolužiakmi v hoteli v Lučenci. Bol október 1989, doslova pár týždňov pred vypuknutím Nežnej revolúcie. Prosili ma, aby som veľmi nerozprával, lebo ich eštebáci pozatvárajú – a oni majú rodiny. V spoločnosti a hlavne vo vidieckych komunitách stále prevládal strach. Ľudia sa prispôsobili normalizácii.“

Od Sviečkovej manifestácie roku 1988, ktorá bola násilne potlačená, bol však Bohuslavovi jasný nevyhnutný pád komunistického režimu a jeho skostnatelých princípov. Cesta Nežnej revolúcii zostala otvorená.

Nežná revolúcia – problematický prerod spoločnosti

O vypuknutí pražských udalostí 17. novembra 1989 sa dozvedel Bohuslav z rádia ihneď. Miestni ľudia však situácii spočiatku málo verili: „Pár dní nato prešla Veľkým Krtíšom skupinka asi 300 ľudí s výzvou, aby sa niečo robilo. Nebolo to však vôbec organizované, nastalo opäť ticho. Štrajky začali okolo 27. novembra, vtedy som sa do toho zapojil aj ja. Nie som človek, čo by potreboval byť stredobodom pozornosti, ale z tribún hovorili nadšení mladí chlapci, ktorým chýbali skúsenosti, preto som ich skúsil trošku organizovať. Rovnako tak zástupcov veľkých podnikov, bolo to po generálnom štrajku, keď sme sa spoločne stretli s miestnymi zástupcami komunistickej strany a okresného národného výboru.“

O hnutí Verejnosť proti násiliu však ešte nebola reč. Vďaka tomu, že sa Bohuslav prostredníctvom Gustáva Dobrovodského poznal s členmi českého disentu, založili spočiatku vo Veľkom Krtíši v decembri roku 1989 Občianske fórum. Až v januári 1990 sa preorganizovali na Verejnosť proti násiliu. Bohuslav sa v tomto hektickom období naplno zapojil do diania a ako zástupca Veľkého Krtíša bol prítomný aj v Národnom divadle v Bratislave, kde bol zrušený článok o vedúcej úlohe komunistickej strany.

Generálny štrajk bol síce úspešný, ale aj tu, pri získavaní členov pre hnutie VPN, videl Bohuslav problematické zázemie a mentalitu obyvateľov zdeformovanú rokmi komunizmu: „Ľudia ešte aj vtedy mali trochu strach. Ten pretrvával až do prvých slobodných volieb. Báli sa postihu. Neskôr, keď nastala sloboda, paradoxne sa taktiež báli organizovať, pretože boli naopak vyčerpaní a unavení rokmi, keď sa ich snažila organizovať komunistická moc. Bolo cítiť akoby averziu voči opätovnému vstupovaniu do ďalších strán a hnutí. Taktiež nezabúdajme na lokálne pomery. Každý druhý bol nejakým spôsobom previazaný so štátnou mocou alebo naopak ňou postihnutý. Ľudia o sebe veľa vedeli. Taktiež mnoho chamtivých ľudí z prostredia ŠtB skúšalo prezliecť kabáty, a tak vládla vzájomná nedôvera. Ja som sa im len snažil povedať, že zmenu musia urobiť ľudia sami; rozhodnúť sa, čo vlastne chcú. Musia niečo vygenerovať hlavne v prvých slobodných voľbách. Toho sa ľudia obávali – zrazu rozhodovať sami za seba. Roky žili v prostredí, ktoré ich spravilo pasívnymi ľuďmi.“

Bohuslav bol napriek tomu zástancom ideálov nenásilného prevratu, ktorý bol hlavnou myšlienkou Nežnej revolúcie: „Zmena nemohla nastať revolučným plameňom, ako to dnes mnohí tvrdia. Nastala by nová nespravodlivosť, krutosť, prejavila sa pomstychtivosť ľudí. Som si istý, že populisti typu Vladimíra Mečiara by tým získali moc ešte omnoho skôr a za horších okolností. Samozrejme, tá ‚nežnosť‘ si vyžiadala aj svoju daň. Trvalo to dlhšie, spravilo sa mnoho chýb a mnoho ľudí zostalo nepotrestaných alebo prezliekli kabáty. Nebol dostatok ľudí s vhodnými vlastnosťami a charakterom. Nebolo kým obsadzovať dôležité funkcie, pretože samotný disent bol myšlienkovo silný, ale pokrýval len zlomok spoločnosti, takže nemohol obsadiť všetky potrebné miesta, funkcie a právomoci pri preberaní moci.“

Bohuslavovi utkvela v pamäti aj skúsenosť s osobou Vladimíra Mečiara z januára 1990, keď rečnil na jednom podujatí, ktorého sa v rámci VPN zúčastnil: „Spomínal tam populisticky, ako sa im darí, ako úspešne pracujú a ako ich vraj 70% policajtov nasleduje. Ozval som sa, že keď boli k tomu ‚dokopaní‘, ešte neznamená, že s hnutím aj sympatizujú. Mečiar ma rázne okríkol, že kto vlastne som a odkiaľ pochádzam. Ľudia mu následne tlieskali a sympatizovali s ním, mal dar ovládnuť tie davy.“

V prvých slobodných voľbách v júni 1990 kandidoval Bohuslav na kandidátke VPN. Cítil to predovšetkým ako záväzok voči ľuďom, ktorí ho vo Veľkom Krtíši poznali a ktorých organizoval. Preto chcel byť na kandidátke napriek predpokladu, že nebude zvolený. Súhlasil aj s lustráciami svojej osoby, či nebol spolupracovníkom niekdajšej Štátnej bezpečnosti, ktoré strana VPN dala ako podmienku každému kandidátovi v rámci hnutia: „Vo Veľkom Krtíši dopadli voľby tesným víťazstvom hnutia Verejnosť proti násiliu. Za nami skončili v tesnom závese komunisti, bola tam silná Slovenská národná strana aj maďarské strany, keďže Veľký Krtíš tvoria z 30% obyvatelia maďarského etnika. Naopak Kresťanskodemokratické hnutie tam malo slabú podporu, v okolí bol totiž vysoký pomer evanjelikov. Každopádne VPN nemalo podporu nad 20%, ako to bolo v iných mestách. Zároveň som kandidoval aj za primátora Veľkého Krtíša vo voľbách do samospráv, kde som tesne prehral s kandidátom komunistickej strany. Pravdupovediac som sa v rámci spomínanej mentality ľuďom nečudoval. VPN bolo pre nich nové, neznáme a hlavne starší ľudia si spájali socializmus nostalgicky hlavne s industrializáciou regiónu, podnikmi a zamestnanosťou, čo príchod trhového mechanizmu samozrejme narušil a mnoho miestnych podnikov bolo zlikvidovaných, či už vlastnou nerentabilnosťou, alebo chamtivosťou a korupciou novozbohatlíkov v rámci divokej privatizácie.“

Neskoršie traumatické roky odchodov členov hnutia a vnútorných rozporov v rámci VPN priniesli vzostup populizmu a nacionalistických nálad spoločnosti, ktorých dôsledkom bol rozkol v hnutí. Z toho po svojom odvolaní z postu predsedu národnej rady koncom marca 1991 najviac vyťažil Vladimír Mečiar. Po neúspešnej snahe prebrať moc v rámci VPN so svojou platformou „Za demokratické Slovensko“ nasledoval spoločne s ďalšími významnými členmi jeho odchod zo strany a založenie novej strany Hnutie za demokratické Slovensko. Politika tejto strany a predovšetkým Vladimíra Mečiara následne na dlhé roky ovplyvnila tvár krajiny doma aj v zahraničí.

Mečiarizmus a roky stratených ideálov

Bohuslav cítil spoločenskú atmosféru, ktorej nevyhnutným dôsledkom bolo definitívne uchopenie moci Vladimírom Mečiarom. Na adresu politikov, ktorí ho nasledovali a neskôr tvrdili, že dostatočne nechápali, aké nebezpečenstvo sa v ňom skrýva, má však mnoho spomienok a argumentov, ktoré už vtedy dostatočne vykresľovali Mečiarov charakter: „Obzvlášť si pamätám na jedno zhromaždenie v areáli Častá-Papiernička z októbra 1990. Rokovalo sa o ústavnoprávnom usporiadaní Slovenska v rámci federácie. Po príhovore Vladimíra Mečiara sa zdvihol nebohý advokát Ernest Valko, ktorý mu povedal, že príprava Ústavy je vážny akt a že on bez diskusie svojvoľne predložil ‚ústavu kancelárskeho typu‘. Ešte výraznejšie sa voči Mečiarovej snahe riadiť všetko bez konzultácie s ostatnými postavil taktiež už nebohý významný disident a historik Ján Mlynárik, ktorý sa počas jeho príhovoru postavil a kričal: ‚Duce, duce, duce!‘ Následne na protest opustil miestnosť. Preto viem a verím, že kto mal zdravý rozum, musel Mečiarov charakter ‚prekuknúť‘ už vtedy.“

Po definitívnom uchopení moci v parlamentných voľbách 1992 stranou HZDS patril Bohuslav medzi ľudí, ktorí nesúhlasili s rozdelením Československa. Už len z princípu, že by tak celá krajina nekontrolovane pristála v rukách Vladimíra Mečiara. Situácii sa však nedalo zabrániť a akási podvedomá túžba ľudí nasledovať vodcov umožnila neslávne obdobie jeho vlády, ktorá s malou prestávkou trvala až do roku 1998: „Mal schopnosť zahrať ľuďom na správnu strunu, vycítiť ich obavy, pôsobiť silne a preberať iniciatívu. Bol do značnej miery oportunistickým machiavellistom, ktorý neváhal pri ceste k moci urobiť čokoľvek. Nebol však takou silnou osobnosťou, za akú sa vydával. Podliehal náladám, podozrievaniu. Pre cestu na vrchol sa bol ochotný spojiť s kýmkoľvek a krajina pristála v rukách zbohatlíkov, mafiánov a ľudí, ktorí devastovali ekonomiku a neštítili sa používať zákerné praktiky, aby si svoju moc udržali. Videli sme to v podobe mnohých udalostí tých čias. Od krachu podnikov, cez vraždy a únosy s politickým pozadím, vzostup organizovaného zločinu a ďalších negatívnych dôsledkov jeho vládnutia. Krajinou sa opäť niesol strach a neistota. Ako však ukazuje faustovský paradox, obrazne povedané aj Vladimír Mečiar nakoniec za svoju ‚zmluvu s diablom‘ zaplatil. Svojim nevyhnutným pádom, spoločenským a morálnym odsúdením a tým, ako ho bude vnímať história. Nikdy sa nestal štátnikom, národnou osobnosťou a buditeľom, za akého sa považoval. Človekom, na ktorého by mohla byť spoločnosť hrdá a navždy si ho pripomínať.“

V neskoršom období pôsobil Bohuslav desať rokov ako starosta menšej obce na Slovensku. Po zániku VPN zostal členom Demokratickej strany, a to až do roku 2000, keď sa zlúčila s SDKÚ. Porážku Mečiarovho HZDS, ktorú vo voľbách v roku 1998 dosiahla táto strana v rámci koalície SDK, považuje za významný okamih. Avšak spoločnosť musela ešte prejsť bolestným prerodom k plnému pochopeniu toho, čo znamená skutočná sloboda.

Nová generácia – Nová nádej?

Akúsi nádej vidí Bohuslav Beňo v dnešnej mladej generácii, s ktorou sympatizuje a vidí v nej zárodok ďalšej významnej zmeny: „Dnešní mladí ľudia sú vzdelaní, viac scestovaní, odvážnejší. Majú všetky parametre, ktoré našej generácii pri budovaní ranej demokracie chýbali. Ak si zachovajú svoj morálny kompas a vytrvajú, môžu sa dosiahnuť veľké zmeny. Veď sami vidíme, že taká nemysliteľná vec, ako bolo odstúpenie premiéra Róberta Fica ďalšími postavami vysokej politiky z funkcií, sa podarila vďaka vôli ľudí postaviť sa za svoje ciele. Netreba sa báť vystúpiť, hovoriť o problémoch.

Spoločnosť čakajú v najbližších rokoch a desaťročiach obrovské výzvy globálneho charakteru. Automatizácia a technologický pokrok budú vyžadovať pretransformovanie celej spoločnosti smerom k novým podmienkam a požiadavkám. Sú tu dlhodobo neriešené environmentálne problémy, ktoré si budú vyžadovať urgentné riešenia, a nespočetne veľa ďalších problémov, s akými sa predošlé generácie nestretli. Je sa treba objektívne aj kriticky pozrieť na minulosť a na prerod, ktorým naša spoločnosť prešla za 30 rokov, a vyjadriť sa aj k otázkam, ktoré neboli doteraz zodpovedané. Chcel by som, aby v budúcnosti stáli na čele tejto krajiny hrdí, slušní a pracovití ľudia, ktorí pochopia predovšetkým jednu vec: že sloboda je nevyhnutnosťou a bez slobody nikdy nič nepôjde. Žiadnym technokratickým rozhodnutím, žiadnou čarovnou stratégiou, ktorá by bola na úkor osobnej alebo spoločenskej slobody. Bez slobody nepôjde natrvalo nikdy a nič.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Příběhy 20. století