Ján Benčík

* 1948

  • „Človek to vtedy bral z toho pohľadu, že tu v ČSR boli vtedy dva alebo tri milióny komunistov, plus rodinní príslušníci. To sa týkalo pomaly každej rodiny. Ja ani manželka sme v rodine žiadneho člena strany nemali. Ale x ľudí aj vo VPN, tam boli niektorí, (čo) mali takýchto príbuzných, ktorí boli v strane. Ale určite čo sa týka tej ‚verchušky‘, tie komunistické špičky, tam určite malo byť niečo tvrdšie. A to isté sa týka aj ŠtB, lebo viem, že niektorí potom plynule prešli do tej federálnej bezpečnostnej služby a nakoniec do SISky a do polície. Veď vidíme, teraz sa ukázal Kriak ako bývalý eštebák."

  • „Plne to prepuklo až v pondelok v rámci toho generálneho štrajku. To bolo dvadsiateho siedmeho, ja som mal paradoxne vtedy voľno, takže som štrajkoval vlastne v čase pracovného voľna. Dal som si do aktovky Chartu ľudských práv a ústavu a išiel som do mesta s tým, že snáď niečo bude v Ružomberku. No a pred tým hotelom Kultúra stála jedna skupinka ľudí, ktorí mali nejaký transparent a československú zástavu. Opýtal som sa, či sa k nim môžem pridať, odvetili, že hej. V čase poludnia sme sa vybrali na námestie pred mestský úrad. Tam sa to akoby zázrakom naplnilo, nejakých 7000, 8000 ľudí. Tam sú viaceré prístupové cesty k tomu námestiu, a vo veľmi krátkej dobe sa tam hrnuli ako taká riava zo všetkých strán. Z jednej strany išla skupina pracovníkov obrovských bavlnárskych podnikov, a z druhej strany zamestnanci severoslovenskej celulózky, to je tiež obrovský podnik. Pridali sa aj z ďalších závodov, samozrejme, takže tam bolo tých sedem, osem tisíc ľudí. A teraz tá masa zostala stáť proti mestskému úradu. A tam tak spoza záclon nazerali na nás a neskôr sme sa dozvedeli, že tam vtedy ešte boli tí emisári z okresného straníckeho výboru Liptovského Mikuláša, ktorí tam prišli na nich apelovať, aby teda urobili všetko pre to, aby sa v Ružomberku nič neudialo. A potom, keď videli, čo sa deje, tak ušli zadným vchodom."

  • „To bolo tak, vzhľadom na to, aké boli v našom podniku pracovné podmienky, tak sa tam naozaj členovia strany nehrnuli. Boli tam skupiny po nejakých tridsať ľudí a v tej, kde som ja pracoval, bol členom strany jeden jediný človek, a to bol Michánik v pojazdnej dielni. Bol to celkom normálny chlap, ktorý z toho fakt nič nemal. Raz do roka dostal nejaké párky a minerálku na schôdzi v Bratislave. Inak sme aj pred ním nadávali na komunistov. Takže tam naozaj nejaké politické školenie nebolo, ani žiadna politika. Dokonca, na prvého mája sme nikdy neboli v sprievode. My sme aj pracovali v ten deň, pokiaľ to vyšlo nejako na stred týždňa. Stavbyvedúci z podniku nám potom vždy dohováral: ‚Ale choďte niekde mimo cesty, aby vás ľudia nevideli, že pracujete.‘ Tam bol s politikou pokoj, preto som tam aj tak dlho vydržal."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 09.05.2019

    (audio)
    délka: 01:31:06
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Heslu Socializmus s ľudskou tvárou som dôveroval, asi z naivity, možno preto, že som v tom režime vyrastal

Ján Benčík sa narodil 29. 7. 1948 v Bratislave, rané detstvo strávil v obci Mostová pri Galante. Rodina sa potom ešte presťahovala do Veľkého Lomu a nakoniec do Fiľakova. Na strednú školu chodil do Modrého Kameňa a zmaturoval v roku 1966. Následne šiel študovať biológiu a geografiu do Bratislavy. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy ho zastihol v domácom Fiľakove. Po tejto udalosti ešte krátko študoval, no na ďalší rok štúdium ukončil. Po výške nastúpil na vojenskú službu do Třebone. Pracoval v Montážnom podniku spojov v Bratislave. Oženil sa v roku 1975, na čo sa s mladou rodinou presťahoval do Ružomberku. Počas novembrových udalostí roku 1989 sa začal viac politicky aj občiansky angažovať. Dňa 27. 11. 1989 spoluzaložil VPN v Ružomberku. Začiatkom roku 1990 redigoval miestny časopis Ružomberský hlas. V súčasnosti naďalej žije v Ružomberku. Životopisné odrážky