Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Ballek (* 1931)

• narodený 2. 1. 1931 v Tvrdošíne na Orave

• ľudovú školu navštevoval vo svojom rodisku

• 1941 nastúpil na gymnázium v Dolnom Kubíne, prestúpil do Trstenej

• v septembri 1949 prijatý do kňazského seminára v Spišskej Kapitule

• 1. 10. 1952 narukoval na vojenskú službu do Opavy na Morave

• 1962 - 1980 hlavný stavbyvedúci pre Váhostav Žilina

• od 1991 na dôchodku, žije v Žiline

Milan Ballek sa narodil 2. januára 1931 v Tvrdošíne na Orave v rodine Jozefa Balleka a Márie, rod. Arvaj. Bol tretím z deviatich detí, a to ešte prvorodené dvojičky zomreli hneď pri pôrode. Rodičia boli poľnohospodári - mama bola v domácnosti, otec sa venoval gazdovstvu.

Ľudovú školu navštevoval v rodisku: „Mal som celkom dobrú mladosť. Bolo nás hodne detí, rovnako aj v susedstve. Do prvej triedy som začal chodiť v roku 1936, ako päťročný, keď ma zobrala do školy moja teta Elena Balleková, ktorá učila prvú ľudovú triedu. Štvrtú ľudovú triedu ma učila moja sesternica Betka Kaštiaková, ktorá bývala u mojej druhej tety, lebo jej zomreli rodičia, keď mala tri roky. Piatu ľudovú triedu ma učila ďalšia sesternica Mária Kmeňová. Takže čo sa v škole udialo, všetko doma vedeli, ale nemal som problém s učením.“

Zo svojho rodiska si pamätá aj na staršieho pána židovského pôvodu – majiteľa hotela v Tvrdošíne a veľmi múdreho muža, s ktorým sa otec často rozprával a ktorý skúšaval Milana pri pasení kráv, čo všetko sa naučil v škole. O jeho ďalšom osude Milan nemá informácie, no je veľmi pravdepodobné, že vzhľadom na druhú svetovú vojnu a holokaust tragicky zomrel.

Šťastné a idylické detstvo na Orave

Počas prázdnin chodieval so svojou tetou a sesternicou Betkou do Oravíc, kde mala teta byt v drevenej poschodovej vile „Mária“. Chodievali sem na prázdniny rodiny takmer z celého Slovenska. Práve na toto obdobie spomína Milan najradšej: „S deťmi z týchto rodín sme trávili spolu krásne chvíle počas každých dvoch mesiacov. Hrávali sme futbal, stolný tenis, volejbal, chodili sme na výlety, zbierať huby, chytať ryby, zbierali sme lesné plody a kúpali sme sa v rieke Oravica.“ Vedúcou osobnosťou bol pán Dafčík z Bratislavy, ktorý sa zaslúžil o vynovenie tunajšieho kostolíka zo zbierok osadníkov v roku 1941. Nápis nad oblúkom oltára si Milan ako silno veriaci človek pamätá dodnes: „Velebnosť krásnych hôr, šumot tmavých lesov a žblnkot potokov, všetko Boha chváli, všetko Jemu spieva, od vekov do vekov.“ Neskôr po potlačení SNP nemeckí vojaci obsadili Oravice a všetky drevené chaty, ale aj senníky vypálili. Ostali len murované budovy - kostolík a polesie.

Po piatom ročníku ľudovej školy v roku 1941 nastúpil Milan na gymnázium v Dolnom Kubíne a v roku 1943 prestúpil do Trstenej. Spomína si na veľmi dobrých učiteľov, ktorí sem boli za trest premiestnení z Bratislavy, Ružomberka a Žiliny. Do školy s nimi chodili aj žiaci z oravských dedín, ktoré po vojne pripadli Poľsku. Štúdium potom prerušili vojnové udalosti, ktoré zasiahli aj slovenské územie. Do školy sa deti vrátili až máji a júni 1945.

Sen byť kňazom zmaril komunistický režim

Milan túžil študovať za kňaza, čo však skomplikovala a neskôr aj znemožnila nastupujúca komunistická diktatúra: „V roku 1947 sme spolu so spolužiakmi a priateľmi absolvovali exercície v kláštore v Ružomberku a v roku 1949 v kláštore v Podolínci, čo ovplyvnilo moje rozhodnutie prihlásiť sa do kňazského seminára v Spišskej Kapitule, do ktorého som bol prijatý od septembra 1949.“ Spolu s ním boli prijatí aj ďalší spolužiaci: J. Harmata, J. Lenart, S. Olašák a J. Škvarek. V súčasnosti už žije iba Milan. Spolu bývali na jednej izbe, kde im bol duktorom Viktor Olos z tretieho ročníka. V seminári boli vyučujúci Dr. Barnaš, ktorý bol aj rektorom, Dr. Ligoš, špirituál, prof. Ladislav Hanus, Dr. Špirko, Dr. Štefan Nahálka a mnohí ďalší.

Do seminára nastúpil už v ťažkých časoch, keď sa cirkev dostávala pod silný tlak komunistických mocipánov. V októbri 1949 mal pohreb Mons. Jalovecký, ktorý náhle zomrel, a v novembri bol za pomocného biskupa tajne vysvätený rektor seminára Dr. Štefan Barnaš. Svätiteľ, biskup Ján Vojtaššák, tak robil v predtuche svojho vlastného internovania. Prítomní boli ostatní vyučujúci a všetci seminaristi, teda aj Milan. Rektor seminára bol v roku 1950 odvlečený do sústreďovacieho tábora pre kňazov v Mučeníkoch a uvrhnutý do väzenia.

Zákonom č. 58 z 18. mája 1950 boli kňazské semináre vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/1950 zo 14. júla 1950 boli všetky diecézne kňazské semináre zrušené. Jediným seminárom pre bohoslovcov sa stal Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave: „V máji 1950 bol internovaný pán biskup Ján Vojtaššák a seminár bol rozpustený. Profesori, ktorí ostali v seminári, boli uväznení. Nám bolo odporúčané, aby sme do kňazského seminára v Bratislave nenastúpili a čakali, ako sa situácia vyvinie. Čakali sme dlho, ale márne. Hlásil som sa doma na fare v Tvrdošíne, kde bol pán farár Jozef Mikuška a kapláni František Žolondek a Alojz Pirožek. Po zatýkaní kňazov som pomáhal schovať pána farára Mikušku do ateliéra akademickej maliarky Márie Medveckej, ale po nejakom čase sa pán farár sám prihlásil a potom ho zatvorili.“ 

Počas svojho úteku a schovávania sa pred prenasledovaním zo strany komunistickej moci Milana listom kontaktoval aj prof. Ladislav Hanus. Nereagoval však na to kvôli obavám, či nejde o provokáciu zo strany komunistov. 

„Prevýchova“ na Oravskej priehrade a vojenská služba v Opave

Pred Milanom vyvstala otázka, čo ďalej so svojim životom. Mnoho jeho spolužiakov dostalo od komunistov nálepku triedneho nepriateľa: „Vzhľadom k tomu, že práve prebiehala výstavba Oravskej priehrady, dal som si tam žiadosť o prijatie do zamestnania. Poprosil som aj môjho suseda Antona Jančeka, ktorý na Oravskej priehrade pracoval ako strojmajster, aby sa za mňa prihovoril. Mám dojem, že to aj zabralo, lebo som dostal odkaz, že môžem nastúpiť 11. 8. 1950. Pred nástupom som poprosil pána kaplána Alojza Pirožka o požehnanie.“

Milana prijali ako technického asistenta. Podľa vlastných slov mal veľké šťastie, že jeho nadriadený na stavbe bol veľmi charakterný človek. Milana zasvätil do projektov, pracovných postupov a povinností. Ľahšie si tak zvykal na prácu a postupne si ju aj obľúbil, napriek tomu, že bola náročná a fyzicky namáhavá. Navyše pomohol aj rodine, lebo ako jediný z nej mal nárok na potravinové lístky, ktoré vtedy dostávali pracujúci.    

Aj toto boli zrejme dôvody, pre ktoré sa Milan vyhol službe v Pomocných technických práporoch (PTP), ktorá by ho inak akiste neminula: „Nás pracujúcich na stavbách brali tak, že sme v procese preškolenia,“ spomína si pamätník. Dňa 1. októbra 1952 potom narukoval na základnú vojenskú službu k delostreleckému pluku do Opavy na Morave, kde mali na starosti 800 koní - ťažných aj jazdeckých, ktoré každodenne po rozcvičke chodili čistiť. Čistenie vždy kontroloval dozorca.   

„Keď som išiel na vojnu, povedal som si: nemôžem dva roky stratiť! Budem sa venovať kultúre a športu. Preto som navrhol veliteľovi poddôstojníckej školy, že by som založil hudobno-spevácku skupinu. Veliteľ  tento návrh prejednal na veliteľstve pluku, kde sa dohodlo, že vojaci, ktorí majú hudobné nástroje a vedia hrať, dostanú na Vianoce voľno, aby doniesli so sebou hudobné nástroje. Po Vianociach sme mali 12-člennú kapelu a vytvorený mužský 60-členný spevokol.“

Milan tento súbor dirigoval a absolvoval aj školenie v Armádnom vojenskom súbore v Bratislave, kde prednášali hudobní skladatelia Ivo Novák, Bartolomej Urbanec, Ján Strelec, ale aj básnik Milan Ferko a iní. Súbor postupne úspešne rozvíjal svoju činnosť, vystupoval nielen pri armádnych príležitostiach, ale aj na verejných podujatiach. Postupom času sa stali pomerne známymi a počas roka mali množstvo vystúpení. Zúčastnili sa spevácko-hudobnej armádnej súťaže tvorivosti druhého vojenského okruhu v Trenčíne, kde obsadili prvé miesto.

Už počas vojenskej služby ho veliteľstvo pluku presviedčalo na vstup do komunistickej strany, čo Milan ako veriaci človek odmietol s odôvodnením, že jeho viera sa nestotožňuje s ideológiou komunizmu, ktorá popiera existenciu Boha, likviduje predstaviteľov cirkvi, zatvára rehole a prenasleduje veriacich. V dobe najtuhšieho komunizmu to bol veľmi odvážny postoj, ktorý nemusel ostať bez dôsledkov.

Počas jeho vojenskej služby prebiehala v Československu menová reforma. Kvôli občianskym nepokojom chcelo komunistické politické vedenie použiť vojakov v základnej službe na potlačenie baníckej vzbury v Ostrave. Voči tomu sa však vojaci postavili na odpor. V máji 1953 potom Milana uvoľnili na slávnosť ukončenia výstavby Oravskej priehrady: „Bola to veľká oslava, na ktorej sa manifestovali zásluhy komunistickej strany a jej komunistického politického riaditeľa výstavby Petra Dzurošku, ale technického riaditeľa výstavby Ing. Alojza Krausa na túto slávnosť ani nepozvali.“  Bol „persona non grata“, ako to napísal Ladislav Mňačko v Oneskorených reportážach.[1]

Svadba, 21. august 1968 v bývalej Juhoslávii a ďalší život

Po skončení základnej vojenskej služby Milan nastúpil v októbri 1954 ako stavbyvedúci na stavbu hydrocentrály a hate na stavbu priehrady v Krpeľanoch. Bol to prvý stupeň hornovážskej kaskády - Krpeľany, Sučany, Lipovec: „Stavba hydrocentrály bola veľmi náročná, lebo bola zakladaná na bridle, ktorá sa musela po odkrytí rýchlo zabetónovať, aby sa neznehodnotila. Stavba hate bola založená na vápenci, ktorý bol zvetralý a musel byť odstránený až po pevný základ. Stavba bola úspešné ukončená v roku 1957, za čo sme ako kolektív dostali zájazd do ZSSR. Kyjev, Moskva, Leningrad vlakom.“

Dňa 8. júna 1968 sa Milan oženil s Alenou, rod. Suchánkovou, zo Zliechova, ktorá bola zamestnaná na podnikovom riaditeľstve vo Váhostave Žilina. Dňa 18. augusta 1968 šli spolu s Váhostavom na zájazd do bývalej Juhoslávie, do Rovinji (prístav a mesto v súčasnosti v západnom Chorvátsku, pozn. ed.): „Keď sme išli celá skupina dňa 21. augusta 1968 na pláž sv. Kataríny, dozvedeli sme sa z rozhlasu, že Československo v noci napadli Rusi spolu so spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy. Tam na pláži sme sa potom rozhodovali, ako sa zachováme, či zostaneme v zahraničí alebo sa vrátime na Slovensko. Vzhľadom k tomu, že sa potom uvoľnil hraničný priestor, sme sa vrátili domov.“

Milan potom v rokoch 1962 až 1980 zabezpečoval ako hlavný stavbyvedúci pre Váhostav Žilina množstvo stavieb v Žiline a jej okolí, napr. rekonštrukciu cementárne v Lietavskej Lúčke, výstavbu robotníckeho hotela Váhostavu Žilina, Makyty Žilina, laboratórií na Veľkom Dieli v Žiline pre Vysokú školu dopravnú, Učňovského učilišťa Váhostavu, Hotela Bôrik Žilina a mnoho ďalších.

Od roku 1980 až do roku 1990 bol taktiež vedúcim ťažkých montáží pre oceľové a prefabrikované konštrukcie na stavebnej správe v Žiline. Popri práci sa celý život venoval aj kultúrnemu životu - bol členom Žilinského speváckeho spevokolu -, ale aj športu; nielen aktívne, ale aj ako organizátor. Spolu s lyžiarskym klubom Slovan Malá Fatra Žilina organizovali desať ročníkov medzinárodných lyžiarskych pretekov vo Vrátnej ako Interkritérium Vrátna pre juniorské kategórie.

Počas obdobia komunizmu Milan ešte niekoľkokrát dostal možnosť vstúpiť do strany, ale keďže to bolo proti jeho presvedčeniu, vždy to odmietol. Pritom by z toho len čerpal výhody a čakal by ho pravdepodobne aj lepší kariérny postup a ohodnotenie. Milan však radšej počas celej svojej stavebnej činnosti zvolil cestu pokory, úcty k ľuďom a svojmu zamestnaniu, ktoré vždy robil poctivo a najlepšie ako vedel: „Vždy som sa správal tak, aby som bol čestný človek.“ Pri tom mu pomáhala hlavne jeho viera, ktorá mu dodávala potrebný pokoj, pokoru, ale aj trpezlivosť a odhodlanie.      

[1] MŇAČKO, Ladislav. Oneskorené reportáže. Bratislava: LITA, 1990, s. 76 - 85.