Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Anoškin (* 1930)

Môžem študovať, môžem hovoriť, môžem kritizovať, môžem vysloviť svoj názor. Toto si ľudia neuvedomujú, aká je to úžasná vec, mať tieto možnosti

  • narodil sa v roku 1930, po obidvoch rodičoch zdedil šľachtický pôvod

  • ľudovú školu začal navštevovať v Podolínci, pokračoval v Starej Ľubovni, skončil ju v Trstenej na Orave; ďalšie štúdiá pre časté sťahovanie rodiny absolvoval v Žiline, v Martine, v Novom Meste nad Váhom

  • zmaturoval na gymnáziu v Košiciach

  • v roku 1944 celá rodina odišla do Prahy

  • v roku 1950 bol prijatý na Vysokú školu technickú v Bratislave

  • v roku 1953 ho spolu so sestrou zatkli a odsúdili za velezradu

  • štvorročný trest si odpykával v Jáchymovských baniach

  • po prepustení sa vrátil do Bratislavy, kde začal pracovať ako projektant, neskôr pracoval ako vedúci montážnej čaty v Pozemných stavbách

  • popri práci zakladal výtvarné krúžky po celej republike

  • v roku 1966 sa oženil a o rok neskôr promoval za stavebného inžiniera

  • hovorili mu „otec svetelnej signalizácie“

  • v roku 1984 sa stal kandidátom vied

  • od roku 1989 bol v slobodnom povolaní, no popritom pracoval v závode výpočtovej techniky

  • neskôr odišiel do predčasného dôchodku a založil si vlastnú firmu

  • v roku 1998 Anoškinovcom vrátili šľachtický titul a na základe toho v tom istom roku založili Aristokratické združenie Slovenska

Juraj Anoškin (1930)

 

Príbeh pamätníka

 

Motto:

 

„Môžem študovať, môžem hovoriť, môžem kritizovať, môžem vysloviť svoj názor. Toto si ľudia neuvedomujú, aká je to úžasná vec, mať tieto možnosti.“

 

 

  • narodil sa v roku 1930, po obidvoch rodičoch zdedil  šľachtický pôvod;
  • ľudovú školu začal navštevovať v Podolínci, pokračoval v Starej Ľubovni, skončil ju v Trstenej na Orave; ďalšie štúdiá pre časté sťahovanie rodiny absolvoval v Žiline, v Martine, v Novom Meste nad Váhom;
  • zmaturoval na gymnáziu v Košiciach;
  • v roku 1944 celá rodina odišla do Prahy;
  • v roku 1950 bol prijatý na Vysokú školu technickú v Bratislave;
  • v roku 1953 ho spolu zo sestrou zatkli a odsúdili za velezradu;
  • trest si odpykával v Jáchymovských baniach;
  • po prepustení sa vrátil do Bratislavy, kde začal pracovať ako projektant, neskôr pracoval ako  vedúci montážnej čaty v Pozemných stavbách;
  • popri práci zakladal výtvarné krúžky po celej republike;
  • v roku 1966 sa oženil a o rok neskôr  promoval za stavebného inžiniera;
  • hovorili mu „otec svetelnej signalizácie“;
  • v  roku 1984 sa stal kandidátom vied;
  • od roku 1989 bol v slobodnom povolaní, no popritom pracoval v závode výpočtovej techniky;
  • neskôr odišiel do predčasného dôchodku a založil si vlastnú firmu;
  • v roku 1998 Anoškinovcom vrátili šľachtický titul a na základe toho v tom istom roku založili Aristokratické združenie Slovenska.

 

Šľachtický pôvod rodičov

 

Juraj Anoškin sa narodil v roku 1930. Po obidvoch rodičoch zdedil  šľachtický pôvod. Otec bol vysoký cársky dôstojník, pochádzal z Ruska. Matka bola po praslici kňažná Radziwil. „Mojím otcom bol doktor Peter Anoškin, po otcovi knieža Anoškin, po matke gróf Vroncov, ktorý pochádzal z Ruska. Jeho kariéra bola v mladosti skôr vojenská ako civilná. Bol vysokým dôstojníkom cárskej armády. Velil takým akciám ako bolo potlačenie cárskych kmeňov v juhovýchodnom Rusku. Na základe toho bol neskôr vojenským guvernérom mesta Taškent. Bojoval v prvej svetovej vojne. Bol vyznamenaný Rádom svätého Georga, ktorý sa považoval vtedy za najvyšší rád a najvyššie vyznamenanie v Rusku. Po skončení tejto svetovej vojny, respektíve, po tom hanebnom mieri, ktorý bol vtedy podpísaný, prešiel na stranu bielej armády a ako veliteľ pluku bojoval na hranici Európy a Ázie, pri Urale. Tam potlačoval vtedajšieho veľmi známeho komandira Čapajeva, ktorého aj porazil, a tým si spôsobil v budúcnosti ešte mnoho komplikácií. Otec počas týchto bojov chodil odpočívať do mesta Gurjev, ktoré leží pri ústí rieky Ural do Kaspického mora. Tam v jednom chráme ho zaujal hlas istej dievčiny, vraj nádherný krištáľový hlas to bol, a zoznámil sa s ňou. S mojou matkou. Desať rokov už v priebehu svojej emigrácie si dopisovali.“ Matka sa neskôr dostala do Československa a v roku 1928 mali svadbu. O rok neskôr sa im narodila dcéra Eugénia a v roku 1930 prišiel na svet Juraj Anoškin.

                                                               

Štúdiá

 

Ľudovú školu začal navštevovať v Podolínci, pokračoval v Starej Ľubovni a skončil ju v Trstenej na Orave. „Práve tam som začal študovať prvú triedu gymnázia. Lenže sestra, ktorá vtedy študovala na žilinskom gymnáziu, tam bývala sama. Naši sa rozhodli, že to trošku zmenia, tak som prešiel a urobil som prijímacie skúšky do žilinského gymnázia. Študoval som tam až po terciu, teda tretiu triedu a posledný ročník v štyridsiatom štvrtom roku. Ten vojnový [rok] už som študoval v Martine, lebo sme sa vtedy presťahovali do Vrútok, kde som do školy dochádzal každý deň, pekne na bicykli. O ôsmej sme došli, o nejakých deväť tridsať zahúkali sirény, bol poplach, a tým vyučovanie skončilo.“ Počas štúdia, v  roku 1944 vypuklo Povstanie. „Bolo treba vojenské nemocnice, takže gymnázium nám obsadili ako nemocnicu. My sme dostali provizórne priestory v bývalom múzeu. Lenže priestorov bolo málo, tak sme študovali každý druhý deň. To znamená, niektorí párne dni, niektorí nepárne dni. Z  toho štúdia veľa nebolo. Trvalo to, vlastne, do štyridsiateho piateho roku, kedy sme sa už v marci evakuovali pred postupujúcimi sovietskymi vojskami.“ Keďže sa jeho rodina musela častejšie sťahovať, ďalšie štúdiá absolvoval v Novom Meste nad Váhom a zmaturoval na gymnáziu v Košiciach.

 

Odsúdenie za velezradu

 

V roku 1953 ho na povinnej praxi v Sučanoch zatkli. „O pol noci prišli ku mne traja páni na ubytovňu a zbalili ma. Zaviazali mi oči, dali mi na ruky putá, ja som bol z toho, samozrejme, absolútne šokovaný, lebo bol som zvyknutý na všeličo, ale nie na niečo takéto. Viezli ma smerom na Bratislavu.“ Vyšetrovanie trvalo dlhé tri mesiace. „Až v decembri to nakoniec skončilo súdom. Ten súd bol sám o sebe veľmi drastický, pretože z nevinných, skutočne, z nevinných študentských charakterov sa odrazu vytvorili zločinci.“ Juraja Anoškina aj so sestrou odsúdili za velezradu. „Rozhodnutie bolo asi nasledovné: spáchali sme velezradu, ktorá je zdôvodnená tým, že sa jedná o inteligentných ľudí, ktorí museli predsa vedieť, že keď niekto uteká za hranicu, tak prečo uteká za hranicu. Lebo má nepriateľský vzťah k tomuto zriadeniu. Keď má nepriateľský vzťah k tomu zriadeniu, načo utekal za hranicu? No aby škodil tomuto zriadeniu. A ako mohol škodiť tomu zriadeniu? No páchaním velezrady. A keďže sme kamarátovi pomáhali ujsť do Rakúska, tak čomu sme pomáhali? Páchaniu velezrady. A bol z toho paragraf 7, odstavec 78, 1/C. Nápomoc k velezrade ako hrom! Odsúdenie bolo doplnené aj o to, že sa jedná o politicky nemorálnych ľudí - deti bývalého vysokého cárskeho dôstojníka a aristokrata. Čo teda samo o sebe ,musí svedčiť o ich pokrivenom charaktere.‘ Aj toto máme v rozhodnutí. Skrátka, ja som dostal štyri roky, sestra tri.“

 

„Otec svetelnej signalizácie“

 

Po odpykaní  trestu v Jáchymovských baniach a po návrate do Bratislavy nastúpil ako projektant v podniku Keramoprojekt. Neskôr pracoval ako vedúci montážnej čaty v Pozemných stavbách. Popri práci zakladal výtvarné krúžky po celej republike.  V roku 1966 sa oženil a o rok neskôr promoval za stavebného inžiniera. V tom období mu hovorili „otec svetelnej signalizácie.“ „Takto mi hovorili preto, lebo som postavil svetelné riadenia aj prvé križovatky. Napríklad Nemci ani Švajčiari nevedeli vyriešiť Račianske mýto. Povedali: ,Tam sa musí zablokovať niektorá komunikácia, lebo ináč sa to vyriešiť nedá.‘ Ja som vypracoval teóriu,  na základe ktorej sa Račianske mýto urobilo a behá dodnes.“ 

V roku 1984 získal Juraj Anoškin titul kandidáta vied. Od roku 1989 bol v slobodnom povolaní, no popritom pracoval v závode výpočtovej techniky. Neskôr odišiel do predčasného dôchodku a založil si vlastnú firmu. V roku 1998 Anoškinovcom  vrátili šľachtický titul a na základe toho  v tom istom roku založili Aristokratické združenie Slovenska.

 

Odkaz...

 

„Mnoho ľudí hovorí, že komunizmus je  sám osebe ako myšlienka dobrá vec. Je to sociálne spravodlivé a podobne. Len tá interpretácia, ktorá závisí na ľuďoch, tá bola pokazená. Nie je to pravda. Nie je to vôbec pravda, pretože tá ideológia komunizmu sama o sebe nedáva inú možnosť interpretácie ako zločin a násilie. A nie je chyba v ľuďoch. Chyba je v tom, kto túto ideológiu príjme a kto nevidí túto skutočnosť, pretože povedať, že za komunizmu nám bolo lepšie, je smiešne. Z akého hľadiska lepšie? A komu bolo lepšie? Postupne, ale celkom iste, sa dostávajú k moci bývalé staré komunistické štruktúry alebo komunistické razenia s komunistickou ideológiou a robia presne tú samú populistickú, heslovitú politiku. „So Sovietskym zväzom na večné časy.“ Posúďme osudy ľudí, ktorí sa vo väčšine prípadov úplne nevinne dostali do obrovských životných komplikácií. Posúďme, poučme sa z ich osudov a konštatujme to. Neprijímajme tú teóriu o vhodnej alebo nevhodnej ideológii komunizmu. Označme ju tvrdo a jednoznačne za zločineckú a odsúďme ju všade tam, kde môžeme.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Eva Blašková

Podrobnejšie informácie o Jurajovi Anoškinovi sa nachádzajú na internetovej adrese portálu Pamäť národa: www.memoryofnation.eu  a na stránke ÚPN www.upn.gov.sk.

 

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)