Ing. Albín Jankulík

* 1935  

  • „Potom tých chlapov tam sústredili pod ten javor, dávali ich do radu. Ktorí mali čapice, tak im všelijako pokudlili vlasy, ich filmovali, akože sú to partizáni. Potom tí, čo boli z Rovného alebo zo Zliechova, tak v Bratislave v žurnáli ich tam potom videli, že to bolo na Strednej. Tak to bolo takto. Prakticky keď už tých partizánov tu žiadnych nenašli. Ale pritom ako oni strieľali z tohto kopca tam a odtiaľ zase sem. A tak sa stalo, že tu zastrelili jedného svojho vojaka. Samozrejme povedali, že to partizáni zastrelili.“ 0:23:51 - 0:24:38

  • „Tam bol veliteľ roty, mali tam telefóny natiahnuté. V našom dome, v tej kuchyni. Boli to nejakí zrejme z tých sudetských Nemcov. Vedeli aj slovensky, ale po slovensky nechceli rozprávať. Ale raz to otec zistil, lebo raz mal nejakú tašku a my sme mali takú podobnú. A hovorí mame po slovensky, že či to nie je tá naša taška. A ten dôstojník tomu rozumel: ‚Was? Was?‘ Rozumel. Pochopil, čo sa pýta. Bol to nejaký ‚Hondrbolec‘, tak ich volali, týchto Nemcov. To boli takí ‚horší‘ Nemci. A takí tí ‚lepší‘, to boli Rakúšania. Tuto čo chodili. Aj tento, čo im tu nosil tie obedy. Na Veľkú noc doniesol nemecké noviny a bol v nich Hitler. Začal búchať po stole a že čo im spôsobil. No a otec im nemohol povedať, že to je lump. Či to nenahrával na neho, tak bol radšej ticho. Tí Rakúšania boli nahnevaní na Hitlera, že ich vlastne zatiahol do vojny.“ 0:37:55 – 0:39:36

  • „Tak to bolo 20. októbra 1944. Si pamätám, dosť zima bolo už, bola jeseň. Krátke dni boli. Tá jednotka sa sem presunula v noci alebo nadránom. Obsadila túto osadu. To je tu v takej jame. Tuto hore je cesta, tam boli rozostavení vojaci. Potom tuto boli na tých kopčekoch. Tam na tej strane boli tiež. Ráno o šiestej bez nejakého upozornenia tu pustili paľbu. Jednoducho pustili paľbu s ostrými. My sme, ako je tento drevený barák – otec bol vojak, tak sme si hneď museli ľahnúť. A ako strieľali, tak tie guľky padali, ako sme ležali, tak pol metra nad nohami. Otec nás tak dirigoval. Mali sme mačku, tá skákala až do stropu. To bol rachot, guľomety a tie strely zápalné. Z tých zápalných striel sa chytila hneď táto chalupa, to horelo. Potom, keď to dostrieľali, urobili výpady – krik, ‚Halt! Komm!‘ A ja neviem, čo všetko ešte. Vyháňali ľudí, museli ísť von. Potom už tí ľudia – začalo horieť – mali tu dobytok, tak sme to vyhnali von. Aby aspoň to sa uchovalo.“ 0:20:18 - 0:22:13

  • Celé nahrávky
  • 1

    Horná Stredná (Zliechov), 30.07.2020

    (audio)
    délka: 01:39:56
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Keď Nemci nenašli žiadnych partizánov, tak si ich jednoducho vyrobili

Albín Jankulík ako vojak
Albín Jankulík ako vojak
zdroj: archív Albína Jankulíka

Albín Jankulík sa narodil 12. augusta 1935 v horskej osade Horná Stredná Gašparovi Jankulíkovi a Eve, rodenej Korbeľovej. Mal staršiu sestru Vilmu. Otec pracoval ako podomový obchodník v Sudetoch, mama bola v domácnosti, starala sa o statok. Albín ako malý chlapec chodil do školy v Košeckom Rovnom, v Zliechove a vo Valaskej Belej. Počas druhej svetovej vojny osada Horná Stredná poskytovala ideálne podmienky pre skrývanie partizánov. Na jeseň, 20. októbra 1944 nadránom, prišlo do osady nacistické komando asi 70 vojakov a osadu podpálilo. Ľuďom zakázali hasiť a celú akciu natáčali na kameru. Chlapov zoradili do radu a filmovali, akože chytili partizánov. Film využili na propagandu proti partizánom, aj keď žiadnych partizánov v osade nenašli. V osade čiastočne alebo úplne zhorelo niekoľko domov a hospodárskych budov. Niektorí ľudia sa museli z osady odsťahovať natrvalo. Cez Veľkú noc 1945 osada zažila trojtýždňové ostreľovanie nemeckými, ruskými a rumunskými vojakmi. V dome pamätníka sídlil nemecký veliteľ. Po vojne Albín z osady odišiel do školy, základnú vojenskú službu absolvoval v Plzni, vyštudoval tam vysokú školu a na 15 rokov sa usadil. Zažil tam aj obsadenie vojskami Varšavskej zmluvy z východného Nemecka. Presťahoval sa do Zvolena, pracoval ako vedúci oddelenia karanténnej stanice ochrany rastlín, kde zostal až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Aktívny dôchodca, vdovec, sa v súčasnosti venuje dvom dcéram a trom vnúčatám. V roku 2018 spísal o udalosti vypálenia osady svedectvo.