V roku 1942 začala ľudácka Slovenská republika posielať Židov do vyhladzovacích táborov. Eliho Vaga a jeho sestru Ester poslali rodičia samých do hôr, aby prežili. Dvanáctiročný Eli sa k tejto úlohe postavil statočne.
Putovanie detí, ktoré nechceli nič iné len prežiť, inšpirovalo slovenské Post Bellum, ktoré každoročne organizuje viac ako 120 kilometrové putovanie po stopách Eliho (vtedy Pavla) a jeho sestry Esti. Aj v roku 2023 sa môžete pridať k šestidňovému putovaniu od Vrútok po Čierny Balog, obohatené kultúrnymi podujatiami. Nezabudnuteľné dobrodružstvo sa uskutoční 16. - 23. júla 2023, pričom registrovať sa môžete už dnes tu.
Najponižujúcejšie nariadenie
Eli Vago sa narodil v roku 1930 na Kysuciach v malej obci Bytčica, no svoje detstvo strávil v Čadci. V roku 1936 nastúpil do ľudovej školy vo Vrútkach, kam sa s rodičmi presťahoval. Už v týchto predvojnových rokoch pocítil nepriateľskú atmosféru a napäté vzťahy medzi deťmi z kresťanských a zo židovských rodín a ani riaditeľ miestnej školy neskrýval svoje antisemitské názory a sympatie k radikálom okolo Hlinkovej gardy či HSĽS.
Situácia sa pre slovenskú židovskú komunitu zhoršila hlavne po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938. Deťom pochádzajúcim zo židovských rodín bol zakázaný vstup do ľudovej školy a vo Vrútkach bola zriadená tzv. židovská škola. Postupne začali vychádzať aj prvé protižidovské nariadenia obmedzujúce základné ľudské práva a slobody.
Eli si na to spomína: „Onoho času neexistoval v obci rozhlas, a tak sa bubnovaním vyhlasovali rôzne informácie a upozornenia pre občanov. Od roku 1939 sa však vyhlasovali už iba nariadenia proti Židom. Prvé obmedzenie bolo, že nesmieme chodiť von po deviatej hodine, neskôr sa bubnovalo, že už nesmieme byť na ulici ani po siedmej hodine. Potom, že deti nesmú chodiť do štátnych škôl, prosto deň čo deň boli nejaké nové paragrafy.“
„Napríklad sme nemohli stáť už ani na chodníku, ale chodiť sme mohli len po strede cesty.“
„A nakoniec prišla aj tá žltá hviezda, to bolo pre nás asi najponižujúcejšie. Preto sme sa snažili zakrývať ju kabátom, aby sa tá hanba trochu zmenšila.“
Deti prežívali v horách bez rodičov
Keď sa v roku 1942 začali deportácie Židov do koncentračných táborov, Eliho rodičia neuverili nacistickej (ani ľudáckej) propagande, že ľudí v dobytčích vagónoch posielajú pracovať. Vedeli, že nástup do transportu by pre nich a pre ich deti znamenal istú smrť. Rozhodli sa, že sa rozdelia. Eli a Ester sa mali ukrývať v okolitých horách a ich rodičia na mieste, ktorého lokáciu im neprezradili, zrejme kvôli bezpečnosti.
Našťastie Eli chodil ešte pred vojnou do skautského oddielu a v prostredí Malej Fatry sa dobre vyznal. Ťažkosti ale mali s hľadaním potravy a miestom, kde by mohli stráviť noc. Najhorší však bol strach z miestnych obyvateľov, ktorí ich mohli udať, následkom čoho by skončili v transporte: „Keď sme cítili, že nás niekto uvidel, utekali sme na iné miesto a túlali sme sa ďalej. A celý čas sme boli zohnutí zo strachu, že nás niekto uvidí.“
„Párkrát sa ale niekto nad nami zľutoval a ja som sa chodil pýtať ľudí žijúcich v okolitých obciach, či nám môžu dať aspoň teplú polievku. No miestni sa hrozne báli. Dali nám polievku, ale vyhnali nás hneď von, aby sme polievku nejedli u nich. Vedeli, že sme boli židovské deti,“
Darček od policajta
Na konci leta 1942 Eliho so sestrou predsa len objavila miestna policajná hliadka, ktorá ich vzala do martinskej väznice. Ester dostala zo zatknutia strach, no Eli sa v duchu potešil, pretože sa domnieval, že to bude bezpečnejšie, ako stráviť ďalšiu noc pod holým nebom: „Tak prišli sme do toho žalára, ktorý si netreba predstavovať ako dnešnú väznicu, ktorá už vyzerá skoro ako hotel, ale dali nás do cely, kde bola iba pričňa. Na nej sedel nejaký zlodej, takže ho ten policajt vyhodil von a potom nám podal dve vedrá. My dve deti sme sa posadili na tú veľkú pričňu. Dostali sme nejakú deku a teplý čaj a tu sme strávili asi pár dní.“
Potom ich však prepustili a Eli so sestrou sa vrátili domov do Vrútok, kde našli starého otca. Jeho našťastie do transportov nezobrali, no dozvedeli sa, že ich mamička psychický nápor nevydržala a v lete 1942 zomrela iba ako 37-ročná. O svojom otcovi informácie nemali, tak sa rozhodli, že zostanú u starého otca, hoci transporty stále pokračovali až do 20. októbra 1942.
Po čase ale na miestnej žandárskej stanici dostali tip, že sa tam skrývajú židovské deti. Miestny policajt ich našiel skrývajúcich sa v skrini a zobral ich na vlakovú stanicu. Našťastie tam nemali čakať na transport, ale nastúpil spolu s nimi do vlaku a odviedol ich do koncentračného tábora v Seredi. Ešte predtým však dal Elimu nové topánky, v ktorých následne strávil zvyšok vojny.
Prípravy na Slovenské národné povstanie
V Seredi sa nečakane zvítali s otcom Ladislavom, ktorý tam pracoval v stolárskej dielni. V tábore stretli aj množstvo detí, ktoré tam taktiež nazhromaždili, a keď ich Eli uvidel, bol o niečo pokojnejší. Snažil sa sestru utešiť:
„Esti, pozri sa, koľko je tu detí. Tu sa už aspoň nebudeme musieť skrývať, dostaneme teplé jedlo a čo bude s ostatnými deťmi, to bude aj s nami.“
Eliho sestra pracovala v krajčírskej dielni a Eli mal pracovať v králikárni. Odtiaľ zakrátko ušiel za otcom a väčšinu času sa zdržiaval na jeho pracovisku. Od začiatku roku 1943 už život v Seredi plynul pokojnejšie. Gardistických strážnikov vystriedali civilní policajti, ktorí sa na obyvateľoch tábora nedopúšťali násilia, ako sa to stávalo u gardistov. Jediné, čo policajti vyžadovali, bol poriadok a plnenie si pracovných povinností. Podmienky, ktoré tu začali panovať, boli výhodné aj pre seredské podzemné hnutie, ktoré si dalo názov Collectiva. Po celý rok 1944 sa pripravovalo na vypuknutie ozbrojeného povstania proti Nemcom.
Keď prišiel 29. august, boli pripravení a seredských strážnikov donútili otvoriť bránu tábora. Všetci členovia odišli na povstalecké územie a pripojili sa k povstalcom. Eli s otcom a so sestrou sa po krátkej zastávke v Nitre taktiež vydali do Banskej Bystrice.
Keď prišla rodina Vago do mesta, zrazu neverili vlastným očiam, ako sa situácia zmenila: „My sme to nechápali, ale zrazu sme boli voľní ľudia a mohli sme sa voľne pohybovať.“
„Boli sme na námestí, uvideli sme mliekareň a šli sme si kúpiť mlieko. To bolo nepredstaviteľné. Nevedeli sme jednoducho pochopiť, ako je to možné, že sme zrazu po tých rokoch voľní ľudia.“
Rodina Vago sa aj s niekoľkými ostatnými rodinami po potlačení SNP rozhodli utiecť pred Nemcami z mesta do hôr. Verili v skorý príchod Červenej armády, ktorá v tom období bola už na východných slovenských hraniciach: „Čím ďalej však bola väčšia zima a nám sa míňali zásoby potravín. Rozhodli sme sa teda, že zídeme dole do doliny a pokúsime sa nájsť nejaké prístrešie.“ V tom období ešte netušili, že na oslobodenie si budú musieť počkať šesť dlhých zimných mesiacov.
Hrdinstvo osemnásťročného dievčaťa
Vymrznutá a zoslabnutá skupinka jedenástich ľudí nachádzajúca sa v priestore Veporských vrchov zišla napokon do maličkej, dnes už zaniknutej usadlosti Hrončok, ktorá pozostávala iba z jedného rodinného domu a niekoľkých hospodárskych budov: „Ako sme schádzali dolu, my sme nevedeli, kde sme, ale zrazu sme zbadali jeden opustený dom. Zaklopali sme na dvere a vošli sme dnu, pričom nám otvorilo a privítalo nás mladé osemnásťročné dievča Valika Vaculčiaková. Jej mama Mária nám uvarila čaj a to sa nedá opísať, aký to bol pocit, keď sme ho mohli vypiť. Otec Jozef sa však obával príchodu Nemcov, preto sme u nich všetci nemohli ostať. Avšak hlbšie v lese nám našiel jednu starú drevorubačskú chatrč, kde sme sa ukryli. Pre nás však tento bunker vyzeral ako hotel Hilton,“ smeje sa Eli.
Zásoby potravín sa prenasledovanej skupine rýchlo míňali a prežiť dokázali iba vďaka obetavej rodine Vaculčiakových.
„Až po vojne som sa dozvedel, že Valika prešla až štrnásť kilometrov v snehu, len aby nám mohla doniesť jedlo. A za opaskom mala revolver.“
Hrončok napokon v apríli 1945 neoslobodili sovietske, ale rumunské vojenské jednotky, ktoré sa však na osloboditeľov ani zďaleka nepodobali. Vojaci boli značne podgurážení alkoholom a opäť vznikla mimoriadne napätá situácia, keď veliteľ jednotky, mimoriadny antisemita, sa začal rozháňať revolverom a rozkázal svojim vojakom, aby ukrývajúcu sa skupinu Židov zastrelili. Po tom všetkom, čo vydržali, mali byť zavraždení opitými rumunskými vojakmi: „Vtom však opäť ako z jasného neba prišiel pán Vaculčiak s dvoma sovietskymi dôstojníkmi, ktorí našťastie tých ožratých vojakov zastavili,“ opisuje pamätník.
Vojna bola na konci a celá skupinka sa dočkala jej konca. Eli s otcom a so sestrou sa vydali pešo smerom do Košíc, ktoré už boli opäť súčasťou Československa a kde prevládala radosť z konca vojny. Po prežitých vojnových hrôzach Eli nechcel zostať žiť na Slovensku a rozhodol sa emigrovať do novovznikajúceho štátu Izrael. Na Slovensko sa vrátil až po nežnej revolúcii v novembri 19, aby sa mohol stretnúť so svojimi záchrancami – rodinou Vaculčiakových. Dnes žije na dôchodku v Tel Avive.