Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

ThDr. Daniel Kostsánszky (* 1929  †︎ 2020)

Keď išiel do bojov, nebál sa, bol hotový zomrieť. Nerobil to pre medaily, ale z presvedčenia

  • narodený v roku 1929 v Michalovciach

  • v januári 1945 vstúpil do Červenej armády, bojoval pri Visle

  • koncom apríla 1945 bol ťažko ranený do oboch nôh, jednu mu amputovali

  • v roku 1949 zmaturoval na gymnáziu v Michalovciach

  • teologické štúdiá absolvoval na Karlovej univerzite v Prahe v roku 1953

  • od roku 1961 pôsobil ako farár v Bysteri

  • v roku 1999 odišiel do dôchodku

  • Daniel Kostsánszky zomrel 22. decembra 2020

Do radov Červenej armády vstúpil štyri dni pred svojimi šestnástymi narodeninami. Jeho otec viac ako rok netušil, kde sa mu stratil syn. Zranený bol v bojoch pri Visle i neďaleko Ostravy. Dokonca prišiel o nohu, no nikdy sa nebál a bol pripravený zomrieť. Jednoduché to nemal ani ako reformovaný farár, ktorý pracoval s mládežou a počas komunistického režimu prevážal Biblie do zahraničia.

Daniel prežil spokojné detstvo

Daniel Kostsánszky sa narodil v Michalovciach 1. februára 1929. Otec Koloman bol úspešný obuvnícky majster a mal veľa učňov. Mama Ilona pochádzala z Oborína, po slovensky vôbec nevedela, hovorila len po maďarsky. Aj keď sa kvôli prísnej výchove Danielovi neraz od otca ušla bitka remeňom, spomína si na krásne a šťastné detstvo, ktoré prežil aj s mladšou sestrou Juditou. Do škôl chodil v Michalovciach. No keďže mal na gymnáziu problémy s niektorými pedagógmi, lebo nevedel dobre po slovensky, preložil ho otec do maďarského gymnázia v Bratislave. Slovenčinu však mal stále rád a odmala rád recitoval slovenské básničky.

Jediná noc zmenila rodine život

Daniel si už nepamätá presný dátum, ale na tú udalosť nemôže zabudnúť. Príslušníci Hlinkovej gardy im jednej noci v roku 1943 zabúchali na dvere domu a odviedli otca. Poslali ho do pracovného tábora v Ústí nad Oravou. „Moja mamička tej noci tak ochorela, že nám o rok, v štyridsiatom štvrtom ako 38-ročná, mladá, pekná, veselá žena, zomrela. Mal som vtedy 15 rokov, malo to na mňa hrozný vplyv, chcel som zomrieť. Nechcel som ďalej žiť, tak som ju miloval,“ spomína si pamätník so slzami v očiach aj po 75 rokoch. Otca, proti ktorému nebolo vznesené žiadne obvinenie, po dvoch mesiacoch pustili domov.

Deprimovaný Daniel sa po príchode Červenej armády a oslobodení Michaloviec rozhodol vstúpiť do armády a ísť bojovať na front. Nemal však ešte ani 16 rokov, nevzali ho teda ani do Červenej armády, ani do Československého armádneho zboru. No ruský dôstojník mu poradil, aby išiel do Mukačeva a tvrdil, že má 18 rokov. Tento pokus sa mu už vydaril. Ako člen Červenej armády prešiel výcvikom a presunuli ho na front do Poľska. Doma Daniel nič nepovedal a otec netušil, kam sa jeho syn podel. Pred odchodom z domu ešte zašiel na mamičkin hrob. „Spod snehu som vyhrabal hŕstku hliny, dal som ju do krabice, a tú som mal so sebou po celý čas, že keď padnem a budem pochovaný, aby bola tá hlina pochovaná so mnou. Nechcel som, aby niekto vedel, kam som sa podel.“

Prvé zranenie utrpel v bojoch pri Visle

V Poľsku sa zapojil do bojov 4. ukrajinského frontu pri Visle. Bol jediný dobrovoľník medzi väčšinou Rusínmi, ktorí museli ísť bojovať. V treskúcej zime postupovali pomaly. Daniel bol pomocníkom ľahkoguľometčíka. Spomína si, že neraz bolo v noci jasno ako cez deň, lebo Rusi pálili kaťušami na Nemcov, tí im to oplácali mínometmi a obloha bola úplne jasná. V jednu noc počas prestávky medzi bojmi oddychovali ukrytí v ruinách. Veliteľ si chcel ušúľať cigaretu. Ruky sa mu tak triasli, že to nedokázal. Daniel sa ponúkol, že mu ju ušúľa. Bolo to jediný raz v živote, čo niečo také robil. Veliteľ ešte v tú noc padol.

Pred útokom každý dostával pohár vodky. Daniel mal ešte len 16 rokov, vodku nikdy nepil, a tak svoj prídel vždy rozdával. Vojaci museli pod hrozbou vyhrážok ísť vpred aj na bodáky, i keď mali obrovský strach. Daniel ho však nikdy nepociťoval. Dostali sa až k Visle, ktorú mali prebrodiť. Z opačnej strany na nich z guľometov pálili Nemci. Pamätník len počul, ako jeho spolubojovníci povedali „ach“ a padli. Postupoval v ľadovej vode stále ďalej. Keď mu už voda siahala po krk, obrátil sa aj on a podarilo sa mu z vody vyliezť. Na brehu však neustávala paľba, a tak musel zaľahnúť. Všetko oblečenie na ňom – plášť, kufajka, vatové nohavice – zamrzlo. Takto preležal hodiny. Aby sa udržal pri vedomí, spieval si. Odmŕzali mu ruky i nohy, zbraň už nedokázal udržať. Keď sa mu napokon podarilo priliezť ku guľometnému hniezdu, vybuchla mína a ranila ho do hlavy. Po prvom ošetrení po vlastných odchádzal na veliteľstvo. Cestou natrafil na naťahané drôty. Hneval sa, kto to tam nastražil. Až oveľa neskôr si uvedomil, že on sám rozložil míny. Pred dedinou mu vyšiel oproti kamarát s veľkým kusom slaniny. A keďže Daniel už tri dni nejedol, zjedol ho aj bez chleba.

Ďalšia Danielova spomienka sa viaže na pobyt v improvizovanej nemocnici. Spal na hornej posteli. Jeho obličky utrpeli dlhým ležaním na ľade, a tak si to v noci odniesol vojak, ktorý ležal na posteli pod ním. V nemocnici v Bialsko-Bialej sa mu podarilo aj z tohto zápalu sa úplne vyliečiť.

Osvienčim urobil z Daniela antifašistu

Útvar, do ktorého sa dostal po vyliečení, navštívil Osvienčim. Tábor už bol oslobodený, ale to, čo tam videl, ho šokovalo. Nemci síce rozbili, čo sa dalo, ale nedali sa zakryť všetky stopy. „V tom momente som sa stal antifašistom, naozajstným tvrdým antifašistom. Tam som sa dozvedel, čo je fašizmus, na tých ľuďoch, ktorí tam zahynuli. Aj moji kamaráti, Židia z Michaloviec, tam zahynuli. Potom som proti tomu bojoval vedome.“ V tábore sa stretol aj so známou z Michaloviec, dcérou výrobcu sódy, s ktorou sa krátko porozprával o jej osude.

Druhé zranenie utrpel pred Ostravou

Na front sa Daniel vrátil do bojov o Ostravu, ktoré boli mimoriadne kruté a zdĺhavé. Tu ho 10 dní pred koncom vojny poranili do oboch nôh, pravú mu odtrhlo takmer úplne, držala sa len na pár svaloch. Takto musel prežiť až do nasledujúcej noci, keď zdravotníci mohli pozbierať ranených. V nemocnici v Krakove strávil dva mesiace, a pretože stratil veľa krvi, nedokázal sa na posteli ani pohnúť. Museli ho kŕmiť, lebo nevedel ani hýbať rukami. A opäť odmietal vodku, ktorú ráno dostával každý pacient. Tak mu ju dali do streptomycínu a dostával ju v infúzii. Z Krakova ho odviezli do nemocnice v Charkove, kde mu pravú nohu amputovali pod kolenom. Čakanie na protézu trávil čítaním. Prečítal knihu Ako sa kalila oceľ i novely Tolstého. Vďaka tomu sa naučil perfektne po rusky a miluje tento jazyk dodnes. Učil sa recitovať básne, ktoré sestričky ručne opisovali a prinášali mu, ale aj mnoho ruských piesní.

V Charkove strávil asi rok, potom ho presťahovali neďaleko Odesy, kde sa zhromažďovali vojaci pred návratom do svojej vlasti.

Cesta domov viedla cez invalidovňu v Bratislave

Spoločne s ďalšími vojakmi z Československa sa potom pustili na cestu. Vo vlaku strávili veľa dní, išli cez Kyjev, Ľvov a ďalšie mestá a neraz stáli na jednej stanici aj niekoľko dní. Sprevádzal ich dôstojník, ktorý sa staral o jedlo pre ranených vojakov počas celej cesty. V Čiernej nad Tisou chcel našich vojakov odovzdať, no väčšina sa rozutekala domov. Vo vlaku ho už na slovenskom území spoznali ženy, ktoré hneď po príchode do Michaloviec oznámili otcovi, že „Dany idze do Bratislavy“. Otec sa medzitým oženil s Michalovčankou, hlavne kvôli Danyho sestre, aby mala mamu. Vzťahy macochy a Judity však neboli jednoduché, čo Daniel vyriešil až po návrate domov.

V Bratislave v invalidovni sa zbavil zavšivavenej uniformy, no nechal v nej aj všetky osobné doklady, chorobopis i doklad o vyznamenaní.

V invalidovni pracoval Danielov známy z Michaloviec Milan Bončo. Vďaka nemu sa o jeho príchode do Bratislavy dozvedeli príbuzní. Na druhý deň ho prišli navštíviť. Najdojímavejšie však bolo stretnutie s otcom a so sestrou u rodiny v Bratislave. Keď ich pamätník zbadal, chcel odísť, ale vzali mu barly, a tak nemohol. Dlhé minúty potom spoločne preplakali. „Môj otecko ma tak miloval, že po návrate z Ruska sa ma nikdy neopýtal, prečo som odišiel, kam som odišiel, čo sa mi stalo. Nikdy mi takú otázku nepoložil. Nechcel sa toho dotýkať. Prijal ma ako márnotratného syna a odpustil mi všetko, ako keby som sa voči nemu neprehrešil,“ spomína si s vďakou aj so smútkom.

V invalidovni sa učil chodiť na protéze. No keďže to bola len primitívna ruská protéza, v Košiciach mu vyrobili novú.

Počas pobytu v Bratislave ho vzali do Československej armády.

Boh ho oslovil – „Poď za mnou“

Daniel maturoval v Michalovciach v roku 1949. Vyrástol v rodine, ktorá dbala na dodržiavanie náboženských tradícií. A tak nielen pravidelne každú nedeľu chodil do kostola, ale zúčastňoval sa na rôznych cirkevných podujatiach či na konferenciách mládeže. Do Bánoviec nad Ondavou prišiel mladý kaplán, evanjelizátor mládeže Ján Vasiľ. Na jedných mládežníckych bohoslužbách Daniela oslovil Ježiš Kristus: „Poď za mnou.“ „A ja som uveril v Ježiša Krista a v srdci som sa rozhodol, že mu oddám svoj život. Na konci bohoslužieb som v kostole povstal a povedal som, čo sa so mnou stalo – že od tejto chvíle slúžim Pánu Ježišovi Kristovi,“ spomína si pamätník. Keď oznámil otcovi, že chce byť farárom, ten ho odrádzal, že bude celý život žobrák. Danielovo rozhodnutie prekvapilo všetkých, lebo mal povesť veselého a bujarého mladíka. Po maturite odišiel do Prahy a študoval na Teologickej fakulte Karlovej univerzity. Tu sa zoznámil so študentom z Maďarska, s ktorým sa priatelil až do jeho smrti.

Po absolvovaní štúdií bol rok doma, potom nastúpil ako kaplán do Bratislavy. Viedol biblické hodiny, modlitebné krúžky, pracoval s deťmi a mládežou, robil detské bohoslužby. Potom krátko pôsobil v Komárne, odtiaľ odišiel do Vojan a popri tom bol spirituálom v Prahe. Po nástupe do Vojan mal kázeň, na ktorej mu niektorí veriaci dali najavo, že nechcú farára s minulosťou. Tým mysleli jeho pôsobenie v armáde. „Prichádzam k vám, aby som vás priviedol k Pánovi Ježišovi, tak ako ja som bol privedený, keď som bol márnotratný syn. Odišiel som za ruského vojaka, toto a toto som prežíval, ale uveril som, oľutoval som svoje hriechy a teraz žijem Pánovi Ježišovi a chcem vám pomôcť, aby ste aj vy Pánovi Ježišovi žili a boli spasení,“ začal svoju kázeň. Po nej ho tí, ktorí ho tam pôvodne nechceli, pozývali k nim na obed. Ešte kým pôsobil v Prahe, farníci vo Vojanoch zbúrali starú faru a na jej základoch začali budovať novú. No keďže nemali povolenie, musel farár zaplatiť pokutu 500 korún. Tu sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Margitou Kočišovou. Bez dlhšej známosti ju požiadal o ruku a vzali sa v roku 1960. O štyri roky odišiel do Bystera, kde pôsobil do roku 1999. Vtedy ako 70-ročný odišiel do penzie.

S rodinou prevážal Biblie

Za prácu s deťmi a mládežou, za organizovanie detských bohoslužieb i za to, že ich učil cirkevné piesne, bol Daniel na výsluchu na Štb v Trebišove. Dodnes má silný hlas, eštebáci si vtedy mysleli, že na nich kričí, a vyhrážali sa mu. Nebál sa ich, podobne ako na fronte. „Môžete mi strhnúť medaily, vy ste dvaja, ja som sám, vy ste urastení zdraví chlapi, ja som na jednej nohe, vy ste ozbrojený a ja som bezbranný. A ste pri moci, zastupujete štátnu moc, za ktorú som ja bojoval. Šiel som s kamarátmi do boja, život som bol ochotný obetovať, len aby fašizmus prestal. Odvtedy som mal len jedného nepriateľa, fašistov. Kto je dnes mojim nepriateľom, tiež je to len fašista. Môžete mi strhnúť medaily, lebo máte moc. Ale na to nemáte právo. Tie medaily som dvakrát zaplatil vlastnou krvou. Vaše nečisté ruky sa ich nesmú ani dotknúť, to sú pre vás sväté predmety.“

Na istý čas mu odobrali cestovný pas. Bol to následok toho, že pri večeri dvom kamarátom-farárom, ktorí prišli na vizitáciu, porozprával príbeh z hranice. Išlo o to, že do Rumunska viezol Biblie a časť z nich na maďarsko-rumunskej hranici objavili. Prejsť mu vtedy pomohol jeden z rumunských colníkov, ktorý zamlčal ďalšie v aute objavené Biblie.

Reformovaný farár Daniel Kostsánszky má šesť detí. Dnes, keď sa na Vianoce zíde celá rodina aj s vnukmi, je ich v rodičovskom dome 27.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Tatiana Snitková)