Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Rozália Encingerová (rod. Zajíčková) (* 1930)

• narodená ako Rozália Zajíčková v r. 1930 v Dúbravke pri Bratislave

• vyštudovala štyri triedy meštianky, potom pracovala na rodinnom statku

• prežila druhú svetovú vojnu, v jej rodnom dome 3 týždne bývali nemeckí dôstojníci

• po prechode sovietskeho frontu im ruskí vojaci viackrát zobrali koňa a nasťahovali sa do domu

• otec odmietal vstúpiť do družstva - v roku 1952 ich ako „nespoľahlivé osoby“ v pohraničnom pásme vysťahovali

• odišli do dediny Šulekovo pri Hlohovci, kde žili tri roky u cudzích ľudí

• neskôr dva roky žili v starom dome v Lamači a oficiálne žiadali vrátenie majetku

• v roku 1955 sa pamätníčka vydala a začala žiť v Devínskej Novej Vsi

• v roku 1957 rodičom pamätníčky vrátili dom

• desať rokov pracovala ako skladová účtovníčka v sklárňach

• po narodení štyroch detí sa starala o domácnosť

• dnes žije v Devínskej Novej Vsi

V Dúbravke stojí od 19. septembra 2012 pamätník, ktorý pripomína dúbravské rodiny násilne vysťahované v rámci takzvanej Akcie B do rôznych kútov Slovenska. Na jednej z dvoch kamenných tabúľ je zoznam sedemnástich rodín, ktoré v roku 1952 museli opustiť svoj domov. Medzi ne patrí aj príbeh rodiny Rozálie Encingerovej. 

Rozália Encingerová, rodená Zajíčková, sa narodila v roku 1930 do poľnohospodárskej rodiny v Dúbravke neďaleko Bratislavy. Rodičia Mária a Vincent Zajíčkovci mali dve dcéry. Obidve denne cestovali z rodnej dediny do Bratislavy, aby mohli navštevovať meštiansku školu. Do hlavného mesta dochádzali aj po začatí druhej svetovej vojny, lebo na slovenskom území boje neprebiehali. Dúbravské deti chodili peši cez pole na vlak do Lamača a potom na Hlavnú stanicu. Situácia sa zmenila, keď počas dopoludnia 16. júna 1944 bombardovali americké vzdušné sily Bratislavu. V ten deň poslal učiteľ všetky deti zo školy domov. Pamätníčka sa vtedy so staršou sestrou schovala v rozostavanom električkovom tuneli pri pamätníku Chatama Sófera a kvôli výlukám dopravy sa dostali domov až večer. Neskôr sa dozvedeli, že pri bombardovaní Zimného prístavu zabilo ich pätnásťročného bratranca, ktorý pôsobil v Dunajskej plavbe ako učeň. Vtedy na Bratislavu v priebehu necelých desať minút spadlo 370 ton bômb. Nálety si vyžiadali viac ako stovku mŕtvych a vyše sedemsto zranených. Po tomto prvom vážnom vojnovom incidente prišlo nariadenie, že deti z vidieka nebudú dochádzať do mesta. V Devínskej Novej Vsi sa preto v budove farského úradu zriadila provizórna škola, ktorú začala navštevovať aj Rozália. V čase ohrozenia Bratislavy tak chodili so sestrou do Devínskej. 

Rozáliin otec Vincent Zajíček vstúpil ešte pred vojnou do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Rozáliia hovorí, že nikdy nebol politický činný. V období približujúceho sa frontu sa u nich na tri týždne ubytovali vojaci nemeckej armády. „Nebolo to však kvôli členstvu v HSĽS. Nemci sa ubytovali u všetkých dúbravských rodín, ktoré mali dve izby,” vysvetľuje pamätníčka, v ktorej rodnom dome si nemeckí dôstojníci vytvorili kanceláriu. Keď sa v apríli roku 1945 začali približovať Sovieti, Nemci odišli a rodina sa spolu s ostatnými obyvateľmi Dúbravky išla na tri noci skryť do hôr. Doma ostala len matka pamätníčky, aby sa starala o nevládnu starú mamu a o zvieratá.   

Oslobodzovanie 

Keď išiel v jeden večer Rozáliin otec skontrolovať dom, spadol pred neho ruský granát a ťažko ho poranil. Takmer rok sa liečil zo zranení, črepiny mal v tele do konca život. Po návrate našla pamätníčka doma nielen chorého otca, ale aj dom obsadený Sovietmi. „Ako mal otec ten úraz, bol taký bledý. Ležal na posteli, prišiel taký mladý Rus a hovorí: ‚Ty german, ty german.‘ A s automatom do neho pichal. My sme ani poriadne nevedeli, čo je to German. Otec vravel, že je Slovák. Ale poriadne sme mu nerozumeli. Rus stále do neho hučal. Myslel, že je to zranený Nemec. Potom ale mama zakývala na suseda, čo tak vyššie býval, aby prišiel k nám. Bol mladší a vedel trochu s tým Rusom rozpráť. Vysvetľoval mu, že je to ‚chazaj – sedlák‘ a ukazoval na jeho šaty. Vtedy otcovi veľa nechýbalo, aby vojak potiahol kohútik a zabil ho. Ale nestalo sa tak,” hovorí Rozália Encingerová, ktorá spolu so sestrou počas pobytu Sovietov v dome kvôli bezpečnosti chodila spávať k rodine. Vždy ráno sa vracali, aby pomohli na hospodárstve. Rozália spomína, že ešte rok po vojne sa u nich zastavovali ruskí vojaci vracajúci sa z frontu.   

Život v dedine sa postupne vracal do bežných koľají. Z Dúbravky pochádzal aj predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, ktorý bol pamätníčkiným vzdialeným príbuzným. V Dúbravke vznikla veľmi silná komunistická partia. V roku 1948 komunisti uskutočnili Februárový prevrat a dostali sa k moci. O rok neskôr začala kolektivizácia súkromného majetku, ktorá zasiahla aj Rozáliinu rodinu. Osudový deň nastal v októbri 1952, keď do rodinného domu Márie a Vincenta Zajíčkovcov prišla skupina zložená z dúbravských a bratislavských komunistov. Bez vysvetľovania im oznámili, že sa musia do dvoch týždňov vysťahovať z Dúbravky. Dôvod neuviedli. Odovzdali im len papier z poverníctva vnútra s odôvodnením, že otec bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.       

Základ JRD 

Rozália Encingerová si myslí, že pravou príčinou vysťahovania bola veľká murovaná stodola. Otec ju postavil so svatom-murárom tesne po vojne. Vtedy v Dúbravke takú nikto nemal. Rodina mala hospodárstvo s dvomi koňmi, kravami a ošípanými. Obživu si pre seba a zvieratá získavala hospodárením na dúbravských roliach a v sade s ovocnými stromami, prevažne čerešňami. Dúbravské čerešne obchodníci vykupovali priamo v dedine a vozili až do Prahy. Po nástupe komunistickej vlády museli štátu zo svojej úrody a zvierat odovzdávať tzv. kontingenty, vysoké predpísané dávky za nízke výkupné ceny. Keď si chceli zabiť domáce zviera, museli žiadať o povolenie na úrade. Domy dedinských hospodárov denne navštevovali naverbovaní politickí agitátori, ktorí sa ich rôznymi spôsobmi snažili presvedčiť, aby vstúpili do jednotného roľníckeho družstva (JRD). Rozáliin otec to odmietal, podobne ako iní tvrdo pracujúci sedliaci. V Dúbravke sa družstvo napriek snahám komunistov politickým orgánom nepodarilo založiť.

Nastalo obdobie násilnej kolektivizácie a odsun občanov označených ako „nepriatelia štátu”. Takto označené osoby nesmeli bývať v pohraničnom pásme, do ktorého vtedy Dúbravka patrila. Ako sa neskôr ukázalo, príkaz na vysťahovanie malo pôvodne dostať 28 rodín. Na nákladných autách napokon odviezli 17 z nich. Niektoré rodiny za to, že ich synovia ušli počas povinnej vojenskej služby do zahraničia, iné sa skutočný dôvod nikdy nedozvedeli. „Jednu rodinu vysťahovali, pretože sa otec pobil v krčme so súdruhom,“ spomína Rozália Encingerová.   

Majetok na nákladnom aute

Zajíčkovci mali štrnásť dní na to, aby si pobalili nábytok a veci dennej potreby a odišli z obce. Nariadenie znelo, že sa majú odsťahovať sto kilometrov od Dúbravky. Otec rodiny išiel hneď po doručení upovedomenia o vysťahovaní oznámiť, že vstúpi do JRD. Odmietli ho s konštatovaním, že o vysťahovaní je už rozhodnuté. Keď na odkryté nákladné auto nakladali v drevených debnách zbalený majetok, behal okolo auta jeden člen akčnej komunistickej skupiny a žiadal Rozáliinho otca podpísať vyhlásenie, že sa rodina sťahuje dobrovoľne. Neurobil tak. 

Rodina zanechala v rodnej obci všetok ostatný majetok, vrátane koní, kráv, ošípaných, zásob z ročnej úrody a celého hospodárskeho inventára, a odcestovala do Šulekova. V dedine Šulekovo pri Hlohovci im bývalý dúbravský farár našiel jednu izbu. Kňaz v malej dedinke pôsobil, odkedy ho komunisti v rámci prenasledovania rehoľníkov vysťahovali, a viacerým rodinám pomohol nájsť ubytovanie. „Naložili nás na otvorené nákladné auto a museli sme sa vysťahovať. Všetko sme tam museli nechať. Celé hospodárstvo. Ešte bola jeseň, bolo pred Všetkými svätými. Nechali sme ta celoročnú úrodu, na ktorej sme sa narobili. Seno, zemiaky, repa… Všetko už bolo prichystané pre naše zvieratá. Môj otec mal päťdesiattri rokov. Odjakživa bol sedliak a teraz musel ísť z domu preč. Ľudia v Šulekove nás nepoznali. Zobrala nás k sebe vdova, ktorá mala invalidného syna. Že môžeme spolu s nimi bývať. Pani videla, že otec je človek od roboty. Dúfala, že jej aspoň na poli pomôže,” spomína.  

Trápenie rodiny Zajíčkovcov ešte zhoršili dodatočné prípisy, ktoré posielali do Šulekova dúbravské politické orgány. V nich oznamovali, že vysťahovaní sú „nepriateľmi štátu”. Na základe toho im neboli vydávané potravinové prídelové lístky. Nemohli si teda v obchodoch kúpiť potraviny. Na základe nepriaznivých kádrových posudkov si nevedeli nájsť prácu. Nemali tak žiaden peňažný príjem. Matka pamätníčky chodila pomáhať na polia i do vinohradov, aby rodina prežila. Sestra sa už pred vysťahovaním vydala do Bratislavy. Rozália, ktorá mala vtedy dvadsaťdva rokov, sa vrátila do Dúbravky dúfajúc, že vďaka známym si v rodnej obci skôr nájde prácu. Na vtedajších odboroch pracovných síl národných výborov ju však opakovane s krikom vyhadzovali s tým, že „nepriateľov štátu“ nezamestnávajú. Bývala na slobodárni a hoci mala vychodenú len meštianku, pri hľadaní práce sa nevzdávala. Zamestnanie sa jej podarilo získať až po výmene referentov na odbore pracovných síl. Nový referent si podľa nej nestihol prečítať jej nepriaznivý kádrový posudok. Na základe súhlasného potvrdenia, ktorej jej vtedy vydal, ju konečne prijali do zamestnania v továrni na sklo. V Zlatej fabrike na Patrónke pracovala desať rokov. Najprv tam robila robotníčku a neskôr skladovú účtovníčku. Otca prijali po dlhšom čase do Kovosmaltu Trnava na ťažkú prácu, ktorú mohli vykonávať aj „nepriatelia štátu”.

Návrat do Dúbravky 

Po troch ťažkých rokoch sa v roku 1955 Rozália Encingerová vydala a presťahovala sa do Devínskej Novej Vsi. „Paradoxom doby je, že ako nespoľahlivá osoba som od roku 1952 nemohla žiť a pracovať v pohraničnom pásme v Dúbravke. Na druhej strane, v pohraničnom pásme v Devínskej Novej Vsi, kde som sa vydala, som nemala žiadny problém prežiť zvyšok života,” priznáva. Od ľudí v Dúbravke, ktorá susedí s Devínskou, sa začali šíriť informácie, že obyvatelia vysťahovaní v rámci Akcie B sa môžu vrátiť do svojich domovov. Rodina opakovane podávala žiadosti na Krajský národný výbor v Bratislave aj na povereníctvo vnútra. Odpovedali odmietavo, alebo vôbec. Pri opakovaných osobných návštevách rodinu z úradov vyhadzovali.

V tom čase sa Rozália pracujúca v Bratislave od Dúbravčanov dozvedela, že JRD má v dedine postavené nové maštale pre hospodárske zvieratá a rodný dom Zajíčkovcov aj stodola sú úplne prázdne. Vincent Zajíček bol stále oficiálne majiteľom nehnuteľnosti, platil poistenie a domovú daň. A tak sa jedného dňa rodičia zbalili do sťahovacieho auta a rozhodli sa premiestniť zo Šulekova do Dúbravky. Keď začala rodina pred rodným domom vykladať svoj skromný majetok, prišiel okrskár Verejnej bezpečnosti v sprievode dvoch príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a oznámili im, že rodina sa podľa vyhlásenie poverníctva vnútra nesmie zdržiavať v Dúbravke.

V zúfalej situácii otec požiadal o pomoc príbuzného z vedľajšej dediny Lamač. V jeho stodole si manželia Zajíčkovci zložili nábytok a nejaký čas spávali v jednej izbe s príbuznými. Po roku sa v Lamači uvoľnil starý schátraný dom po železničiaroch, kde sa pamätníčkini rodičia nasťahovali. Po piatich rokoch opakovaných žiadostí a osobných návštev na povereníctve vnútra a Krajskom národnom výbore v Bratislave nakoniec rodina v januári 1957 dostala povolenie presťahovať sa naspäť do Dúbravky. Do rodného domu sa vrátili už len rodičia Rozálie, jej sa medzitým narodil prvý syn. Po desiatich rokoch práce v sklárňach a troch ďalších deťoch sa z nej stala domáca pani. Dodnes žije v Devínskej Novej Vsi.      

Do roku 1990 platila na Slovensku legislatíva, že poľnohospodárska pôda sa pod stavbami sídlisk a verejných komunikácií v Bratislave vykupovala po 40 halierov za štvorcotý meter, alebo sa vyvlastňovala. Rodičia Rozálie Encingerovej mali minimálne dôchodky, keďže hospodárili sami a neboli zamestnancami, formálne nemali odpracované roky. V čase, keď sa budovali sídliská v Dúbravke (Záluhy, Podvornice), si odpredajom svojich pozemkov pod sídliskami „prilepšili“ o pár stoviek československých korún. Už si ich však neužili, lebo zomreli na prahu svojej sedemdesiatky: otec v roku 1971 a po ňom v roku 1972 aj matka. Za Akciu B, teda 5-ročné vysťahovanie rodiny Zajíčkovcov, dostala ich dcéra Rozália Encingerová v deväťdesiatych rokoch odškodnenie 10 000 Kčs, čiže asi 332 eur (prepočítané na vtedajší kurz 30 Kčs za 1 euro). Za 5-ročné užívanie ich domu a hospodárskych stavieb nedostala nič. Majetok, o ktorý rodina prišla, sa stal prvým majetkom násilne založeného JRD v Dúbravke. Ich murovaná stodola bola vyhlásená za družstevný kravín a domáce zvieratá, ktoré kedysi vlastnili, sa stali družstevným majetkom. Po vyvezení sedemnástich rodín ostatní hospodári vstúpili do JRD zo strachu o svoju budúcnosť. Niektorým rodinám sa podarilo vrátiť, iní už svoj rodný dom nikdy nevideli.