„Koľkí mi hovorili: „Mal si sa prispôsobiť, bol by si mal to i tamto.“ No ja, keby som znova mal prežiť to isté, len tak by som robil, ako som robil. Ani kúštiček nebanujem, že som sa postavil proti komunizmu.“
Michal Slivka (1923) z Letanoviec na Spiši pochádzal z desaťčlennej roľníckej rodiny. Jeho otec Ján Slivka odišiel v roku 1905 a 1907 do Ameriky, kde pracoval ako baník. Po návrate na Slovensko kúpil za zarobené peniaze v Letanovciach pôdu, ktorú obrábal spolu so svojou manželkou Katarínou. Jeho protikomunistický postoj sa začal formovať už v čase, keď navštevoval ľudovú školu a z rozprávania miestneho farára sa dopočul o hrôzach boľševického režimu v sovietskom Rusku. V roku 1942 ukončil dvojročné štúdium na hospodárskej škole v Spišskej Novej Vsi. Uchopenie moci komunistickou stranou vo februári 1948 vnímal s obavami a strachom. Odpor k vládnucemu režimu v ňom vystupňovalo uväznenie jeho brata Jána, ktorý si odsedel päťročný trest vo väzniciach v Leopoldove a Ilave za to, že bol podľa obžaloby „verný prisluhovač Vatikánu". Jednotné roľnícke družstvo bolo v Letanovciach založené v roku 1957. Michal Slivka však do neho nevstúpil ani potom, ako sa ho o výhodách kolektívneho hospodárenia snažili presvedčiť násilným spôsobom. V rámci hospodársko-technickej úpravy pôdy mu vymenili jeho pozemky za menej kvalitné, dobytok mu niekoľkokrát vzali, v 60. a 80. rokoch ho šesťkrát vyšetrovali a súdili za vykonštruované trestné činy na súdoch v Spišskej Novej Vsi a Košiciach. V 70. rokoch vylúčili jeho syna Michala Slivku ml. zo 4. ročníka štúdia na FF UK v Bratislave. V dôvodovej správe KS ZNB Správy ŠtB v Bratislave k uloženiu osobného zväzku na Michala Slivku ml. do archívu ministerstva vnútra sa uvádza, že v liste svojmu otcovi „hrubým spôsobom uráža straníckych predstaviteľov a útočí proti socialistickému zriadeniu v ČSSR. Menovite nadáva na I. tajomníka ÚVKSČ, pre jeho kladné vystúpenie na zjazde poľnohospodárov v Nitre. SLIVKA toto vystúpenie ... označuje za negatívne ako môžu poľnohospodári tlieskať takému prejavu v ktorom im I. tajomník pripomína február 1948. Akoby poľnohospodári nevedeli, že vďaka februáru 1948 boli ožobračení o ťažko nadobudnutú pôdu." Rovnaký osud ako syna postihol aj jeho dcéru, ktorú vylúčili tiež v 4. ročníku štúdia na ekonomickej škole. V pokročilom veku a s podlomeným zdravím bol prinútený nájsť si zamestnanie ako skladník v Tatrasvite vo Svite pri Poprade. Po páde komunistického režimu v roku 1989 začal súkromne hospodáriť na poli o výmere 2 ha, po niekoľkých rokoch však túto prácu kvôli pokročilému veku zanechal.
