The following text is not a historical study to examine a narrative of witness in detail. It is a biographical retelling witness's destinies according to his recollections in an interview recorded, unless stated otherwise in the note.

Who recorded: Filip Pavčík
Where: Banská Bystrica
When: 26/03/2016
Who worked out the recording: Filip Pavčík
Project: Stories of the 20th century
Institutions: Post Bellum SK

Mária Matejčíková (1931)

Povedali, že ma berú na pol hodiny, no nakoniec som dostala päť rokov

Na jar roku 1951 sa pokúsila neveľká, asi dvadsaťčlenná skupina katolíckych kňazov, rehoľníkov a študentov teológie o ilegálny prechod do Rakúska cez rieku Morava. Kvôli vysokej hladine vody sa prechod hraníc nepodaril, akciu boli nútení odložiť a jednotlivo sa vracali naspäť. V pohraničí však na nich čakali hliadky pohraničnej stráže a za niekoľko dní všetkých zadržali. Sen o slobode, dokončení štúdií či vykonávaní kňazského povolania sa im rozplynul. O necelý rok neskôr sa potom na Štátom súde v Bratislave konalo neverejné pojednávanie s dvadsiatimi katolíckymi kňazmi a rehoľníkmi obvinenými z vlastizrady a špionáže.

Na lavici obžalovaných ale sedela aj jedna žena, ktorá sa úteku nezúčastnila. Margita Luptáková poskytla jednému z katolíckych kňazov úkryt vo svojom byte. Vtedajšia justícia ovládaná Komunistickou stranou Československa ju za to odsúdila na dvanásť rokov väzenia. Navyše mesiac po pojednávaní bola zaistená príslušníkmi Štátnej bezpečnosti aj jej dvadsaťjedenročná dcéra Mária. Komunistický teror potom zažila celá rodina. Luptákovci boli zaradení do tzv. Akcie B a Máriin otec so sestrou boli nedobrovoľne vysťahovaní z vlastného bytu v Bratislave do Banskej Štiavnice.

ÚKRYT PRE KATOLÍCKEHO KŇAZA

Totálnym zlikvidovaním svojich politických protivníkov ovládla Komunistická strana postupne všetky zložky spoločenského života v Československu. Jedinou organizovanou silou, ktoré mohli po februárovom prevrate ohroziť jej mocenské zámery, boli cirkvi.[1] Najväčšia z nich – katolícka cirkev – mala na Slovensku už tradične dominantné postavenie. Postup proti nej tak bol mimoriadne tvrdý. Od roku 1950 začali monsterprocesy s katolíckymi biskupmi a predstaviteľmi cirkevných rádov, gréckokatolícka cirkev bola včlenená do pravoslávnej a v apríli toho istého roku boli policajnými jednotkami nečakane a brutálnym spôsobom obsadené mužské a ženské kláštory. Ich majetky boli zabavené a tisíce rehoľníkov a rehoľníčok bolo internovaných.[2]

Koncom roku 1950 sa o svojom plánovanom zaistení dozvedel aj katolícky kňaz Štefan Koštiaľ zo Spišskej Novej Vsi. V tejto bezvýchodiskovej situácii bola preňho emigrácia jediným možným riešením. V januári 1951 sa preto objavil pred dverami bytu rodiny Luptákových a požiadal o úkryt. Pani Margita Luptáková ochotne súhlasila, keďže pán Koštiaľ pred pár rokmi pomáhal s liečením jej dcéry. Navyše, pomoc prenasledovanému kňazovi pokladala pani Luptáková za svoju morálnu povinnosť.

Dôstojný pán Štefan Koštiaľ sa u nás zdržiaval od januára do začiatku apríla 1951,“ spomína si dodnes Margitina dcéra Mária. Jej mama bola krátko po Koštiaľovom odchode zaistená Štátnou bezpečnosťou a vo vyšetrovacej väzbe ju bez vznesenia obvinenia držali takmer rok. Rodina nemala o nej žiadne informácie, a tak Mária zašla zo žiadosťou o pomoc za jedným známym bratislavským advokátom. Ten jej však oznámil, že zaistením bola jej mama už vlastne odsúdená.

Mária Luptáková vtedy pracovala na Povereníctve techniky, kde sa zamestnala hneď po skončení strednej školy v roku 1948. Na starosti mala plnenie plánu a informácie označené ako „tajné“ posielala priamo na pražské ministerstvo. V ťažkých chvíľach po zadržaní jej matky sa rozhodla dobrovoľne prihlásiť k práve prebiehajúcej výzve „70 000 administratívnych síl do výroby“. Hoci sa tam v prvej vlne tejto akcie nedostala, od konca roku 1951 už pracovala v bratislavských Elektromontážnych závodoch. Preradenie „do výroby“ ale nestačilo.

VYPOČÚVANIE A VÄZENIE

Vo februári 1952 sa konal proces s katolíckymi kňazmi a rehoľníkmi, nazvaný proces s Titusom Zemanom a spol., v ktorom bola obžalovaná aj Máriina mama. Na samotné pojednávanie Mária nebola pripustená, no vybavila, aby mohli byť prítomní aspoň jej otec a sestra. Lavica obžalovaných bola zaplnená dvadsiatimi osobami, no Štefan Koštiaľ tam chýbal. Následkom mimoriadne krutých výsluchov bol totiž odvezený do Štátnej nemocnice. Súd preto rozhodol o jeho vyňatí z prebiehajúceho procesu a vylúčil ho na samostatné konanie.[3]

Zhodou okolností sa Koštiaľ v nemocnici dostal do opatery zdravotných sestier - rehoľníčok. Tie, keď spoznali v jeho osobe kňaza a počuli o vyšetrovacích metódach, akými si prešiel, narýchlo zorganizovali jeho útek, do ktorého bol zapojený aj jeden z pacientov, pán Tomeček. V noci, za dramatických okolností, Koštiaľ utiekol zo stráženej nemocnice a v jej okolí sa mal stretnúť zo súrodencami Tomečkovými. Nikto však naňho nečakal, preto sa Koštiaľ vybral na jediné bezpečné miesto, ktoré v Bratislave poznal – do bytu Luptákových. Mária to opisuje nasledovne: „Nepamätám sa presne, aký deň to bolo, ale niekedy vo februári 1952 som otvorila dvere a dôstojný pán Koštiaľ stál pred nimi. Od svojho predchádzajúceho pobytu mal u nás ešte nejaké veci, ktoré si zobral a požiadal ma, aby som ho odviedla na Krížnu ulicu, kde vtedy bývali Tomečkovci. On totiž nebol z Bratislavy, ale zo Spišskej Kapituly. Takže som sa obliekla a odviedla som ho tam.

O následnom Koštiaľovom osude nemala Mária žiadne správy a ani sa ich nemala odkiaľ dozvedieť. Mesiac po jeho úteku totiž prišli za ňou do bytu príslušníci ŠtB. „Obaja boli oblečení v kožených kabátoch a povedali mi, že so mnou potrebujú hovoriť pol hodiny. Keď ma odvádzali z rodičovského bytu, ja som na to otcovi oznámila, že budem preč päť rokov. Môjho otca aj mňa z tej predstavy až zamrazilo, ale, bohužiaľ, bola to pravda.

Máriu odviezli na policajné riaditeľstvo ku „dvom levom“ a nasledujúce týždne strávila v úzkej malej cele. Hneď po príchode sa musela vyzliecť donaha a dostala špinavé, zapáchajúce a obnosené šaty. Okno mala zamrežované a v miestnosti sa nachádzala už iba pričňa, na ktorej spala, stolička a toaleta.  „V tejto cele som sa nachodila kilometre,“ spomína.

Na druhý deň ráno nasledoval výsluch. Mária zatiaľ netušila, z čoho by mala byť obvinená, keďže sa jej vyšetrovateľ pýtal na vyslovené nezmysly. Na ľudí, ktorých nepoznala, a na miesta, kde nikdy nebola. Až po niekoľkých minútach došlo na Koštiaľov útek, no Mária o ňom nemala žiadne informácie. Vyšetrovatelia s výpoveďou očividne neboli spokojní, preto ju nechali na samotke celých šesť týždňov. Až následne dostala na celu len o niečo staršiu ženu, vraj učiteľku trnavského gymnázia. Väzenská stráž ju odvádzala na výsluchy oveľa častejšie a spoluväzenkyňa sa z nich vracala vždy celá uplakaná. Márii sa ale jej správanie zdalo podozrivé, najmä keď začala spomínať jej matku a poznala okolnosti, za ktorých bola zatknutá. Obávala sa, že ženu jej poslali na celu vyšetrovatelia s úmyslom uškodiť jej alebo jej mame, hoci dodnes nevie, či to naozaj tak bolo.

Ženu po pár týždňoch prepustili a Máriu premiestnili do vyšetrovacej väzby na Krajskom súde, kde mala čakať na súdny proces. Miestnosť, do ktorej ju nahnali, vyzerala strašnejšie, ako tá predošlá. Silno zapáchala a bola postriekaná krvou. Pod ňou sa navyše nachádzala iná miestnosť, z ktorej bolo občas počuť hlasité stony a výkriky vypočúvaných osôb.

Aj výsluchy na tomto mieste ťažšie znášala. Vypočúval ju mohutný chlap, ktorý sa jej síce nikdy nedotkol, no hneď na úvod jej naznačil, že „Nie!“ ako odpoveď nepozná. Mária bola psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Vôbec netušila, kedy sa s ňou začne súd, a ani z čoho je vlastne obvinená. Do cely navyše dostala jednu vysokoškoláčku, ktorá bola zrejme v dôsledku krutých výsluchov vo veľmi zlom psychickom stave. Často mala na tvári neprítomný výraz a Márii sa zdalo, že celé noci vôbec nespávala a počas spánku ju pozorovala. Preto požiadala veliteľa stráže o preloženie, no neúspešne. Oznámil jej totiž, že obe patria do jednej skupiny obvinených.

PÄŤ ROKOV – ČO JE TO OPROTI ŽIVOTU?

Súdny proces s Máriou Matejčíkovou sa začal 8. septembra 1952. Obvinených bolo spolu trinásť osôb. Desiati z nich boli rehoľníci alebo rehoľníčky, nasledovala Mária a súrodenci Tomečkovci, u ktorých sa krátky čas ukrýval Štefan Koštiaľ po svojom úteku z nemocnice. Predseda súdu prečítal prítomným znenie obžaloby, kde stálo obvinenie z vlastizrady a špionáže, a následne sa každého obvineného spýtal, či sa cíti byť vinný. Mária odpovedala, že je nevinná a nič nespáchala, na čo sudca odvetil: „Je pravda, že ste nič také nespáchali, ale boli na to predpoklady!

Mária dostala nakoniec päť rokov, brat a sestra Tomečkovci po osem. Po vynesení rozsudku sa Mária na rozdiel od ostatných neodvolala. „Päť rokov? To vydržím. Veď čo je to oproti životu?“ vravela si v duchu. Následne nastúpila trest vo väznici v Rimavskej Sobote, kde sa stretla aj s mamou a pracovala v pletiarskej dielni. Na jar roku 1953 ju previezli na krátky čas do Banskej Bystrice, kde väzni čakali na vyhlásenie amnestie po zvolení nového prezidenta Antonína Zápotockého. Amnestia sa však týkali len väzňov odsúdených za trestné delikty a Máriinu skupinu previezli zakrátko do Zlína (vtedy Gottwaldov). Posledný väzenský tábor, ktorý Mária navštívila, bol v Želiezovciach, kde nastúpila v roku 1954.

Až v tomto roku dostala Mária povolenie na prvú návštevu. Počas nej napísal jej otec žiadosť o podmienečné prepustenie na slobodu, o čom ona nevedela. Na jeseň 1954 jej mala vypršať polovica trestu a jedného septembrového dňa jej oznámil veliteľ väznice, že bude čoskoro podmienečne prepustená. Nemohla tomu uveriť, až kým nenastúpila na vlak, ktorý ju odviezol domov. Na zvítanie s otcom dodnes spomína: „Sestra na mňa čakala vo Zvolene a spolu sme prišli do Banskej Štiavnice, kde mal otec byt na prvom poschodí. Moja sestra ani nezapálila svetlo, iba otvorila dvere a vpustila ma dnu. A ja hovorím: ,Ocko, ahoj, už som doma!´ Otec na to niečo nahnevane odvrkol, mysliac si, že si sestra robí z neho srandu. So sestrou sme mali totiž tak podobné hlasy, že ani mama nás nevedela podľa nich rozoznať. Potom som zapálila svetlo a oznámila som: ,Ocko, som to ja!´“   

ŽIVOT PO PREPUSTENÍ Z VÄZENIA

Po prepustení z väzenia si Mária niekoľko mesiacov nevedela nájsť prácu. Napokon sa uvoľnilo miesto v banskoštiavnickej tabakovej továrni a neskôr v bazaltových závodoch v Krupine. Tam stretla v roku 1961 aj svojho budúceho manžela, tiež politického väzňa, Alexandra Matejčíka. Matejčík bol zatknutý v decembri 1949 a ako bývalý generálny tajomník mládežníckej organizácie Demokratickej strany bol odsúdený na osemnásť rokov. Odsedel si dvanásť, ktoré strávil najprv v Jáchymove a neskôr v Ilave.

V pamätnom roku 1968 bola Mária rehabilitovaná. Vtedy sa už s manželom a deťmi presťahovala do Banskej Bystrice, kde sa spolu pokúšali založiť Klub angažovaných nestraníkov, čo sa im napokon nepodarilo. Po páde komunistického režimu v novembri 1989 sa však Mária ešte angažovala v rehabilitáciách politických väzňov a nespravodlivo stíhaných osôb. Dnes má 86 rokov a žije na dôchodku.

[1] PEŠEK, Jan – BARNOVSKÝ, Micha. Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 – 1953. Bratislava: VEDA, 1997, s. 31 – 32.

[2] TOMEK, Prokop. 50. léta. Perzekuce katolické církve. Dostupné na internete: http://www.totalita.cz/50/50_01_019.php 

[3] Archív Ústavu pamäti národa, fond KS ZNB S ŠtB Bratislava, V-70.

© All rights law is based on the project: Stories of the 20th century.