Jiří Zaťovič

* 1962

  • "Cez vojnu kolaboranti si prišli na svoje, nakoniec Bludov je známy ako sídlo Habermannovho mlyna, o ktorom bol natočený aj film, aj napísaná kniha. Je to taká temná stránka minulosti Bludova a do dnešného dňa sa tam o tom nehovorí. Keďže bulvár z toho urobil senzáciu a o to viac rozjatril rany medzi údajnými páchateľmi a obeťami. A vlastne už nikto nevie, ako to bolo a ten, kto to vedel, si to vzal so sebou do hrobu. Ale národnostné záležitosti – bežne viem, že bratranca som volal Hans, hoci bol Jenda, teda Jan a nikdy nám nepripadlo, že to je niečo také, čo nepatrí do češtiny. Boli to poľnohospodári, mali iné starosti. Poľnohospodár ráno vstával a neskoro večer išiel spať, mal čo robiť, aby sa oháňal."

  • "Môj dedo bol exemplárny kulak, ktorý odmietol sa vôbec o tom baviť, že by nejaké družstvo malo byť. Soudruzi sa mu odmenili tak, že ani jedno z 13 detí nemohlo ísť študovať - ani na strednú školu, čo moja mama, ktorá potom od 14 rokov robila v trojzmennej prevádzke a zažívala si celý život, to musela cítiť asi najviac aj so svojimi sestrami. Pretože to bola záležitosť takmer celej rodiny. Myslím, že až poslední dvaja ujovia mohli vyštudovať učňovku. Skončilo to tak, že keď sa robila výmera JZD, tak mu vzali najlepšie polia, ktoré mal. A potom ako náhradu, samozrejme v menšej miere, dali polia, ale asi tak, že z jednej strany dediny, z druhej strany dediny, pod horou, niekde pri rybníku. Mal čo robiť, aby to vôbec zvládol. Porozhadzovali to tak, že mal čo robiť, aby to zvládol. A dedo, keďže mal hromadu detí, veľké hospodárstvo, nemal šancu kontingenty splniť. Tak jedného dňa nahnevaný sadol a napísal list. V tom liste vlastne spomínal aj to, že sa snaží aj vyhovieť, sa to nedá, a keď tí mudrlanti na okrese, keď vymýšľajú stále nové dávky, ktoré treba plniť a on nemá z čoho, tak navrhuje, nech si to tí tajtrlíci z okresu prídu s ním vymeniť. Že on sa rád posadí na stoličku do tepla a bude chvíľu nič robiť, a oni nech si vyskúšajú, čo je to dorobiť chleba. A keďže v tom čase bolo bežné, že keď si niekto takto dovolil pustiť hubu na špacír, tak všetci čakali, že si prídu po neho v kožených plášťoch a už ho nikdy neuvidia. Ale, čo bolo neuveriteľné, z kancelárie prišla odpoveď. Kontingenty mu znížili a dedo, samozrejme, pokračoval ďalej. Nebol ochotný ani tých agitátorov počúvať. Hovoril, že čo oni o tom vedia, však to sú "nějakí městcí floutci". A keďže si s ním nevedeli poradiť a on odmietal, že by do toho družstva išiel, tak v 69. roku na neho poštvali nejakých bitkárov. Tí ho zmastili tak, že v 69. zaľahol a v 71. zomrel s tým, že nikdy sa už nevyhrabal z tých zranení. Veľmi ho to poznačilo. V podstate sme tak prišli o deda."

  • "Keď si dnes pospomínam na to, ako nás chodili pohraničníci chodili školiť, aby sme si všimli nepriateľské živly a aby sme včas utekali informovať uja pohraničníka, keď uvidíme nejakého podozrivého. Samozrejme, akože čiara bola prakticky v dedine. Pretože Vysoká pri Morave leží na ľavom brehu Moravy a Morava už bola nedostupná, keďže to bola hraničná rieka, takže sme mali ostatné drôty naťahané pozdĺž celej dediny. To bolo dosť hlúpe a už vtedy sme rozum brali, čiže keď sme my tie somariny počúvali, čo do nás chceli natlačiť a chceli z nás vychovávať vzorných občanov socialistických. Ja neviem, ja som mal voči tomu vždy averziu. Možno je to tým, že.. Preskočili sme 68. rok, respektíve sme ho ešte nespomenuli. Keď prišli bratia „zachvatčiki“, viem, že vtedy naši zatemnili okná na domčeku. Len sme počuli burácanie, pravdepodobne tanky. Ja som bol zvedavý, chcel som sa pozrieť cez okno, že čo to je tam za rachot, tak som len to zatemnenie trochu odtiahol a takú som dostal od otca, že druhú som dostal od steny. Dobre mi zvonilo v ušiach. Strach tam musel byť obrovský, my ako decká sme si to neuvedomovali, to je jasné, však som nemal ani šesť rokov. Na socializme je najlepšie, že skončil.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Košice, 07.11.2022

    (audio)
    délka: 02:14:26
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Režim mu neumožnil doštudovať

Jiří Zaťovič
Jiří Zaťovič
zdroj: Dominik Janovský

Jiŕi Zaťovič sa narodil v Sudetoch. Vyrastal v obci, ktorá je dnes známa povojnovou pomstou majiteľovi mlyna Hubertovi Habermannovi. Jeho starý otec bol perzekvovaný ako kulak, a tak jeho deti nemohli študovať. Obzvlášť tým trpela Jiřího mama. Jiří vyrastal v prihraničnej dedinke Vysoká pri Morave, obohnanej ostatným drôtom. Začal študovať marxisticko-leninskú teóriu kultúry, a keď sa ju rozhodol vymeniť za archeológiu, režim mu neumožnil doštudovať. Bol pri zakladaní bunky Verejnosti proti násiliu v Lučenci. Organizoval aj prvé demokratické voľby. Žije na východnom Slovensku, kde sa venuje oral history. Vydal asi desiatku kníh.