Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Matej Valocký (* 1925  †︎ 2019)

Aby ste vy žili lepšie, ako sme žili my

  • narodený 18. februára 1925 v Belej

  • od roku 1941 sa zaúčal v pneuservise v Martine, kde si partizáni nechávali opravovať autá

  • 28. augusta 1944 po vyhlásení všeobecnej mobilizácie sa so všetkými členmi dielne pridal k armáde na stranu SNP

  • pochodovanie cez hory a strety s nemeckým vojskom

  • v zajatí v Nemecku v tábore Altengrabow, Stalag 11 A a vo Weidenbergu

  • po oslobodení Američanmi návrat na Slovensko k práci v pneuservise v Martine

  • od roku 1948 žije s manželkou v Košťanoch nad Turcom, majú dve dcéry a syna

  • zomrel v septembri 2019

Počas druhej svetovej vojny sa na území Slovenska podarilo vytvoriť silný protifašistický odboj. Matej Valocký spomína na svoj život pred SNP a po ňom.

Matej Valocký sa narodil 18. februára 1925 v Belej nedaľeko Martina ako prvé z desiatich detí. Jeho otec bol krajčírskym majstrom a matka slúžila na gazdovských dvoroch. Každé ráno o štvrtej chodieval Matej pásť kravy a potom na siedmu do ľudovej školy. Pamätá si na príbehy o starom otcovi, ktorý padol počas prvej svetovej vojny a je pochovaný v maďarskom Miškolci. Jeho otec bol zase účastníkom kragujevackej vzbury v roku 1918, ktorú ako jeden z mála prežil.

Po vychodení meštianskej školy v roku 1941 sa pätnásťročný Matej Valocký vydal na učenie do pneuservisu v Martine. V ňom si neskôr partizáni nechávali opravovať autá. Valocký a ďalší tovariši uvažovali, že sa pridajú na ich stranu: „Chodievali k nám do dielne a doslova majstrovi povedali, aby sme neodchádzali. Boli sme asi štyria mladí,“ spomína. Dielňa s im nakloneným osadenstvom bola totiž pre partizánov dôležitým strategickým bodom: „My sme chceli ísť, lebo naši kamaráti boli už vtedy v horách.”

Ešte v lete 1944 väčšinu partizánov tvorili sovietski vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia a dostali sa do slovenských hôr. Niektoré jednotky však boli slovenské a velili im Slováci, ako napríklad Viliam Žingor so svojou skupinou v Turci. Partizánske hnutie na jednej strane podporovalo opozičné nálady proti ľudáckemu režimu, no na strane druhej nájdeme prejavy hrdelného násilia voči civilnému nemeckému obyvateľstvu. Najzávažnejším je poprava minimálne sto príslušníkov nemeckej menšiny v neďalekej Sklabini.

Život v povstaní

V Martine sa vedelo, že sa čoskoro niečo udeje. Správy o pripravovanom povstaní sa šírili ústne vopred. Partizánske skupiny v okolí boli aktívne, dochádzalo k stretom s Nemcami a veľká časť obyvateľstva bola odboju naklonená: „Ja som ešte predtým, ako vyhlásili povstanie, chcel ísť domov otcovi povedať, že idem aj ja.” V lete si od majstra požičal moped, na ktorom sa zviezol do Belej, aby svoje rozhodnutie otcovi oznámil. Ten mu v ňom nebránil. Aj zvyšní učni z pneuservisu spolu s majstrom sa rozhodli, že sa pridajú k armáde na stranu protinacistického odboja.

Dňa 27. augusta obsadili partizáni s miestnou vojenskou posádkou Ružomberok, vyhlásili obnovenie ČSR a mobilizáciu: „Ja som bol pôvodne odvedený na vojnu, ale keď vypuklo povstanie, tak som si pokladal za potrebné prvý ísť.“ A tak na druhý deň prišli do martinských kasární na Podháji Matej Valocký, Laco Koliba, Jano Mičo, Vlado Melicherčík a majster z dielne: „Ja som tam prišiel asi okolo jedenástej, tak sme sa ešte poobzerali. Bolo to práve v ten deň, keď tú misiu nemeckú postrieľali, tak sme ešte videli na dvore v kasárňach, ako bola krv,” spomína Valocký. V to ráno totiž partizánska skupina s pomocou železničiarov a vojakov pri pokuse o odzbrojenie zastrelila väčšinu členov nemeckej posádky, ktorá sa vracala z Rumunska.

V kasárňach ich zaevidovali, dostali uniformy a zbrane, s ktorými ešte nevedeli narábať, a tak absolvovali aj zrýchlený výcvik. Valocký s Vladom Melicherčíkom boli pridelení k rote kapitána Miľa. Mysleli si, že v kasárňach prenocujú, no ešte v noci, po vyhlásení povstania v Martine ich s jedným batohom a iba základným výstrojom previezli do Kraľovian. Následne sa peši presunuli do Párnice, kde si na kopci pri ceste vykopali zákopy. Valocký dostal na starosť protitankovú pušku. Pod holým nebom spali dve či tri noci. Potom dostali príkaz vrátiť sa do Kraľovian, kde mali smerom od Vrútok na Sučany postupovať Nemci. V Kraľovanoch došlo k prvému stretu s nemeckým vojskom: „Ako sme boli na svahu, tak Nemci strieľali do každého kríka a hlavne tam, kde sa ozývala streľba.” Mína ranila Matejovho kamaráta. Bojovali až do večera, keď sa Nemci stiahli.

K ďalšiemu stretu došlo v Párnici, kde sa jednotka na pár dní usídlila. V obci žila rodina Vlada Melicherčíka. Obyvatelia Párnice im pomáhali a do zákopov nosili zásoby. V jedno ráno Nemci zaútočili. Práve sa vyháňali kravy na pašu, a tak jednotka s Valockým a nemecké vojská proti sebe bojovali na lúke pomedzi ne. Nemcov však bolo priveľa. Jednotka sa preto dala na ústup smerom na Zázrivú a prespala v Čaplovičovej horárni pod Veľkou Lučivnou, kde sa schádzal partizánsky štáb a ďalšie povstalecké skupiny z Oravy. Pochodovali horami ponad Kubínsku hoľu: „Tam sme mali strety s Nemcami, lebo oni sa dolu Oravou presúvali na Slovensko. Ja som bol zaradený do prieskumnej skupiny. My sme išli a za nami išli ďalší vojaci.”

Jednotka pochodovala cez Dlhú nad Oravou, Malužinú, cez Váh, Nižnú Bocu, Vyšnú Bocu až na Čertovicu, kde si doplnili zásoby: „Ja si spomínam, že tam sme si do prilby nabrali masti rukami. Z Bystrice na Čertovicu zásoby podovážali,” hovorí Valocký. Batohy naplnili štanglami syra a odtiaľ ich nasmerovali na Malú Fatru. Cieľom bola chata M. R. Štefánika: „Ľudia aj zverinu strieľali na jedenie, lebo nebolo. Tak na tejto chate, si pamätám, že zastrelili koňa a prvýkrát som jedol koňacinu.”

Nad Demänovskou jaskyňou si postavili bunkre z čečiny: „Niekoľkí sme boli na takej hliadke v doline, dávali sme pozor na Nemcov. Ktosi spomenul, že dneska je 1. november. Človek vtedy totiž neevidoval dni ani termíny.” Keď došlo k stretu, s kamarátom obsluhovali ľahký guľomet a na postupujúcich Nemcov pálili z hory. Počas boja v Demänovskej doline padol ich vedúci, kapitán Kemka. Pomôcť jednotke prišli členovia 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorí sa po potlačení povstania stiahli do hôr. Aj vďaka ich zásahu Nemci ustúpili do Demänovej a skupina s Valockým sa mohla načas vrátiť do bunkrov.

Vojnový zajatec

Dňa 15. novembra boli šiesti muži zo skupiny, medzi nimi aj Matej Valocký, vyslaní na prieskum do Demänovskej doliny. Keď sa vracali, prekvapila ich nemecká prieskumná hliadka. Zajali ich a odviedli do ružomberských kasární, kde ich za pomoci gardistov vypočúvali a prehľadávali. Nikto nič nevyzradil a gardistom sa nepodarilo nájsť ani žiadne osobné či významné dokumenty.

Nemci potrebovali šoférov, pýtali sa, kto je z Turca: „Spomínam si, že prišiel za mnou nejaký Nemec z Nemeckého Pravna (v súčasnosti Nitrianske Pravno). Presviedčal ma ako Turčana, že potrebujú na Slovensku šoférov. Tak som sa aj ja prihlásil. Ale kamarát ma odhovoril, aby som sa neprihlasoval. Mal s tým zlé skúsenosti. On tak urobil predtým a dostal sa na svoje prekvapenie do bojov v Nemecku ako šofér. Utiekol, ale znovu ho chytili a zadržali. Tak som napokon zrušil svoje prihlásenie a šiel som transportom do Nemecka spolu s ostatnými väzňami.”

Cesta do Nemecka trvala týždeň, ľudia boli natlačení v dobytčích vagónoch. Každý dostal po polke chleba nazývaného „komisár“, a to bolo všetko. Vedľa Valockého bol židovský chlapec z Ružomberka. V ruksaku mal zákusky a niekedy sa s ním o ne podelil. Valockému ostal v batohu ešte kúsok syra zo zásob z Čertovice. Len raz im vojaci dovolili vystúpiť z vlaku: „Keď sme išli cez Moravu, na jednej stanici boli vagóny s burgyňou. Dovolili nám štyrom-piatim, aby sme navyberali z burgyne. Dáva sa dobytku. To nám podávali a to sme hrýzli, normálne zubami. To sú také zážitky, na ktoré nemôžem zabudnúť.”

Matej Valocký bol väznený v zajateckom tábore Altengrabow, Stalag 11 A pri Magdeburgu. V pracovnom tábore dostal štítok s číslom, ktorý musel nosiť priviazaný na špagátiku na krku. Obliekli im vojenské súkenné oblečenie s nápisom KGE, čo je skratka pre Kriegsgefangen, teda vojnový zajatec, a spávali na trojposchodovej drevenej prični. Záchod nemali, len šafle. Dňom i nocou boli strážení Nemcami: „Keď sme boli v koncentráku, čo tam dokázali Nemci s nami! Boli sme zavšivavení, všelijako špinaví. Spomínam si, že asi po týždni v Altengrabowe, v lágri, nás chceli odvšivavovať a dať šaty do pary.” Museli sa vyzliecť, všade ich ostrihali, dali ich pod studené sprchy a potom sa museli nahí zoradiť na dvore. „Na to nemôžem zabudnúť, ako sme v takej zime stáli a museli sme to vydržať. A ja sa práve čudujem, že človek taký, ako som ja, pochádzam z dvojičiek, konštrukčne slabý, že som to vydržal do tej deväťdesiatky.”

Na prelome rokov 1944 a 1945 previezli Valockého v skupine tridsiatich väzňov do lágra vo Weidenbergu, kde stavali baraky. Kopali, betónovali, lámali skalu v kameňolome, to všetko bez oddychu. Bol tu s ním aj spomínaný židovský chlapec z vlaku. Pokúsil sa z lágra ujsť. Urobil však chybu, lebo nasadol na vlak a v najbližšej stanici ho chytili - spoznali ho podľa väzenského oblečenia.

Oslobodenie a návrat domov

14. apríla 1945 bolo počuť streľbu. Nemci mali strach. Okolo tretej popoludní Američania obkľúčili tábor, na čo sa Nemci vzdali. Po oslobodení sa Valocký s Maňákom pripojili k americkej jednotke, ktorá ich odviezla do Chebu, kde boli sústredení českí a americkí vojaci.

Keď Valocký s Maňákom prišli do Plzne, dostali české uniformy a mohli si vyzliecť väzenský odev. S tým istým batohom, s ktorým vyrážal do povstania, sa Valocký vybral domov. Cesta bola zdĺhavá. Museli ísť pešo do Tuřan pri Brne, potom vlakom na Slovensko. Pri Trenčíne chýbali milochovské mosty, ktoré boli vyhodené do vzduchu, a tak cez Váh prešli po lávkach. Z Trenčína Valocký zamieril do Martina pešo. Vlaky nejazdili.

Keď prišiel domov do Belej, našiel ľudí žijúcich v biede, v otrhaných šatách, ktorí nemali čo jesť.

V pneuservise niekoľko dní len rozprával majstrovi a ostatným tovarišom svoje zážitky. Majster nakoniec v povstaní nebojoval a z kasární sa vrátil domov. Jano Mičo ostal v Trenčíne. Laco Koliba sa z vojny nevrátil a nepodarilo sa im ani zistiť, čo sa s ním stalo. 

Po vojne Valocký pokračoval v práci v pneuservise, kvôli zdravotným ťažkostiam zo zajatia bola však táto práca pre neho fyzicky príliš náročná. Zamestnal sa preto v učilišti. Neskôr dostal prácu v Turčianskych strojárňach (dnes ZŤS Martin) v kovárni, kde pracoval od roku 1965 až do svojho dôchodku v roku 1985. Manželku spoznal v Sklabini, zosobášili sa v roku 1948. Aj jej otec bol vojnovým zajatcom. Prežil láger vo Weidenbergu a pochod smrti. Matej Valocký s manželkou vychovali dve dcéry a syna.

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Andrea Bandiková)