Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj Stern (* 1940)

To, čo urobili naši záchrancovia, si nedokážem vysvetliť

  • narodil sa v roku 1940 v Bratislave

  • počas vojny sa s rodičmi ukrýval najmä v Michalovciach a Hlohovci

  • jeho otec niekoľkokrát unikol transportom smrti

  • za komunizmu nemohol ísť študovať ani si nájsť primeranú prácu

  • sledovala ho Štátna bezpečnosť

  • výrazný odporca Vladimíra Mečiara v deväťdesiatych rokoch

  • bol rektorom na Ekonomickej univerzite

  • dva roky predsedal Slovenskej rektorskej konferencii

  • v súčasnosti je rektorom na Paneurópskej vysokej škole

Prežil holokaust, komunizmus a v 90. rokoch sa neváhal postaviť ani Vladimírovi Mečiarovi a jeho politike, ktorá zo Slovenska spravila „čiernu dieru Európy“, ako nás v tom čase nazvala bývalá americká šéfka diplomacie Madelaine Albrightová.

Juraj Stern prišiel na svet krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny, 17. októbra 1940. Narodil sa v Bratislave ako prvé dieťa Janky a Helmuta Sternových. Krátko po jeho narodení však musela židovská rodina z hlavného mesta Slovenska odísť. V Bratislave totiž vyšlo nariadenie Die Stadt Juden frei, čo by sa dalo voľne preložiť ako „mesto očistené od Židov“. Na zozname obyvateľov mesta, ktorí museli Bratislavu opustiť, boli aj Sternovci. Odišli preto k rodine z otcovej strany, ktorá bývala neďaleko Michaloviec.

Šťastie Helmuta Sterna

Na pobyt na východe Slovenska si Juraj Stern dobre nespomína, pretože v tom čase bol ešte veľmi malý. Spomienky na toto obdobie mu však vyrozprával jeho otec. Ten sa ocitol na zozname transportov smrti, do ktorých spočiatku brali zvlášť mužov a zvlášť ženy: „Najprv brali mužov. Otca v podstate dvakrát chytili a dvakrát sa mu podarilo ujsť.“ Pamätník skonštatoval, že príbehy jeho otca sa skôr podobajú na zápletky z filmov či kníh. Na rozdiel od nich sú však pravdivé.

Prvý sa stal v zime na prelome rokov 1941 a 1942. Otec Juraja Sterna bol so svojou mamou na prechádzke. Tá sa však šmykla na klzkom chodníku a zlomila si ruku. V nemocnici jej ju dali do sadry. Onedlho po tomto incidente sa pri dverách rodiny objavil policajt: „Klope, zvoní. Rodičia sa samozrejme zľakli. Polícia – to bol vždy zlý signál. A ten policajt hovorí: ,Nemajte obavy. Ja som čechoslovakista – masarykovec. Odsudzujem, čo sa deje so Židmi. Ja som prišiel len vyšetriť ten úraz a musím o tom s vami spísať zápisnicu.´ Tak sa rozprávali, niečo sa vypilo, pojedlo, policajt spísal zápisnicu a odišiel.“ 

O niekoľko týždňov otca Juraja Sterna chytili a umiestnili v tamojšej škole, ktorá v tom čase slúžila ako „zhromaždisko“ pre Židov. Helmut Stern mal ísť potom ďalším transportom do koncentračného tábora: „Otec mal falošné papiere. Mal falošný krstný list od jedného grécko-katolíckeho kňaza. My sme všetci konvertovali, aj ja mám ešte doma ten krstný list. Otec išiel hore do nejakej úradovne, kde sedeli gardistickí dôstojníci. Ukázal im papiere, hovorí: ,Ja nie som Žid. Pustite ma domov.´ Na to sa mu policajti začali smiať: ,Poznáme to. Vieme, že ich predáva jeden ožratý kňaz. Tieto krstné listy neplatia.´“ 

Vtom vošiel do miestnosti policajt, s ktorým sa Helmut Stern pred nedávnom zoznámil. „Mal pušku, bajonet a podával hlásenie. Otec vedel, že sa s ním musí rozprávať, len tam sa to nedalo. Cítil, kedy jeho hlásenie skončí, vyšiel von a policajt išiel za ním. Ibaže na chodbe bolo stále veľa gardistov – rozprávať sa nedalo. Išli teda o poschodie nižšie, ani tam sa nedalo. Ešte o poschodie nižšie – to bolo tiež samý gardista. A už boli na dvore a vtedy otec hovorí, že si nevie vysvetliť to vnuknutie. Videl bránu, kde stáli gardisti a len počul za sebou stále kroky toho policajta. Otec sa vybral rovno smerom na bránu a vyzeralo to tak, ako keby bol tým policajtom eskortovaný – puška, bajonet, otec pred ním. Všetci sa rozostúpili, on vyšiel von, počul tie kroky za sebou. Zašiel za jeden roh. Ešte sa bál otočiť a osloviť ho. Zašiel za druhý roh a za tretí. Otočil sa. A policajt tam už nebol.“

Pod lampou je najväčšia tma

Po úteku hľadala Helmuta Sterna polícia. Známi ho preto ukryli v miestnosti, ktorá bola chránená skriňou. Skrýša však nebola zadarmo. Helmut Stern za ňu zaplatil vysokou sumou peňazí a navyše vo vedľajšej izbe býval príslušník SS: „Čiže to bola najlepšia skrýša, lebo tam ho nikto nehľadal. Cez deň, keď bol preč, doniesli mu jedlo, vyniesli nočník. Musel tam byť absolútne ticho – nesmel ani muknúť. Chrápanie vôbec neprichádzalo do úvahy. Keď vedel, že je tam ten esesák, tak vôbec nespal.“ Osamelé dni trávil pamätníkov otec s jedinou knihou, ktorú mal k dispozícii: „Mal tam svetlo a aj jednu knižku s hlavolamami. Za tie týždne, ktoré tam strávil, si osvojil fantastické veci. Tými potom dokázal udivovať svoje okolie po vojne. Na zapamätanie to boli fantastické záležitosti, takže dodnes neviem pochopiť, že sa to dalo naučiť.“

Príbeh, ako vystrihnutý z knihy židovského spisovateľa Stefana Zweiga, ktorý napísal poviedku Šachová novela s rovnakým motívom, má však pokračovanie. Helmuta Sterna chytili aj druhýkrát. No z rovnakého miesta, kde sa pred transportmi do táborov zhromažďovali Židia, sa mu opäť podarilo ujsť. Tentokrát mu nepomohla náhoda, ale dôvtip: „Vtedy si všimol, že do budovy má prístup Červený kríž. Chodili s košmi a nosili potravu ľuďom, aby mali čo piť a jesť. A tí ľudia mali na ruke takú pásku, kde bol kríž. Otec jednému príslušníkovi Červeného kríža napísal na papier správu a poprosil ho, aby ju zaniesol mojej matke. Otec jej tam napísal: ,Zober si dva koše na bielizeň, na rukáv si naši pásku, akú bude mať ten pán, čo ti príde toto odovzdať, a uši ešte jednu takú pásku a prines mi ju.´ Tak to matka asi za hodinu, za dve priniesla. Vošla do vnútra s ostatnými ako Červený kríž. Mala jeden kôš, v tom bol druhý kôš a niekde na dvore tej školy vytiahla jeden kôš z druhého. Otec si nasadil pásku a spolu vypochodovali von zo školy ako príslušníci Červeného kríža.“ 

Z východu opäť na západ

Rodina pochopila, že v Michalovciach to pre nich naďalej nie je bezpečné. Sternovci teda odišli do neďalekej dediny Lastomír, kde žili v zlých podmienkach na majeri. Napokon sa rozhodli opäť vrátiť na západné Slovensko. Medzitým sa však rodina schovávala na viacerých miestach väčšinou za peniaze. Nakoniec dorazili do Hlohovca, odkiaľ bola mamička pamätníka – Janka. Aj keď pochádzala z veľkej rodiny – mala až deväť súrodencov –, nikto známy už v meste nezostal. Všetci skončili v koncentračných táboroch alebo zomreli za iných okolností: „Z mojej širšej rodiny v podstate nikto nezostal,“ skonštatoval pamätník a dodal, že toto obdobie si už pamätá, hoci mal len štyri roky: „Viete, takéto tragické udalosti alebo takéto silné momenty v živote človeku zostanú v pamäti.“ 

Sternovci prišli na železničnú stanicu so svojimi dvoma deťmi aj so starou mamou Juraja Sterna, ktorú všetci volali omama. Sadli si na kufre a nevedeli, kam ďalej. Aj teraz sa však na nich „usmialo šťastie“. „Okolo išiel na povoze s volkami pán Zelenay, ktorý bol s mojou mamou spolužiak: ,Čo tu robíš, Janka?´ ,Prišli sme a nemáme kam ísť.´ ,Nasadnite.´ Tak sme si sadli, všetci piati, aj s našimi kuframi. Už sa mi narodil brat v Humennom a bola s nami aj babka. Zobral nás k nim. Ubytoval nás v jednej kutici pri maštali. V tom celom sme mali šťastie aj v tom, že pán Zelenay mal bratranca, ktorý bol policajt, a ten o nás vedel. A v podstate nielen Zelenayovci nám pomáhali, ale mal ešte rodinu, ktorá s ním kooperovala a kryla ho. Ale on bol ten hlavný strojca. On a jeho manželka Borka.“ 

Všetci bývali spolu na ulici Hlohová, z ktorej sa kopcom schádzalo priamo k Váhu: „V prostriedku záhrady vykopal pán Zelenay jamu a tam sme sa mali skryť, keby sa niečo stalo. A keď raz prišlo také hlásenie, to mám v živej pamäti, sme sa tam museli schovať. Jamu prikryl doskami a na ne nahádzal ešte zemiaky, čiže to vyzeralo tak, že je to jama na zemiaky. Ale niekto nás prezradil. Našťastie tí gardisti, čo prišli, boli opití a boli leniví odhádzať ich. Strieľali do tej jamy. A teraz si predstavte: takto je kopec, takto je jama a my sme stáli pri hornom okraji. Viem, že otec mi držal ústa, aby som nekričal. Mama bratovi. A prežili sme to. Netrafili ani jedného z nás. Potom so smiechom odišli, mysliac, že nás dobre postrieľali. Tých striel bolo veľmi veľa.“ Dramatická situácia sa zmenila pre Juraja Sterna na traumu a o tomto incidente sa mu snívalo až do dospelosti.

Slnko je sloboda

Aj keď gardisti verili, že židovskú rodinu zabili, Sternovci sa už ďalej nemohli ukrývať u Zelenayovcov doma. Jej členov preto roztrúsili po viacerých domoch. Jednak, aby znížili šancu, že budú prezradení, ale aj preto, aby zvýšili pravdepodobnosť, že pokiaľ by k prezradeniu naozaj došlo, niekto z nich sa zachráni. Juraj Stern zostal v dome Zelenayovcov, ktorí ho schovali do maštale: „Bol som tam asi dva týždne alebo možno aj viac, schovaný vo válove. Predstavte si štvorročné decko, ktoré pochopilo, že nesmie kričať, nesmie vyjsť von, nesmie plakať, nesmie nikoho volať. Slovom: musí byť absolútne ticho. Jedine, keď prišiel pán Zelenay alebo jeho manželka Borka podojiť kravu, tak vtedy som sa mohol s nimi trochu porozprávať. Tá krava žula pri mojej hlave. Bol som tam prikrytý senom. Pil som vodu z toho istého kýbla ako krava. Ja som tam urobil potrebu, všetko. Zelenayovci mi vždy doniesli nejaké jedlo, najedol som sa. Bolo to hrozné. Ťažko vám vysvetlím psychiku toho dieťaťa. Dodnes neviem pochopiť, ani si neviem vysvetliť, ako som to vôbec zvládol. Vyšiel som a nerozprával som – stratil som reč. A potom, keď som začal rozprávať, tak som sa strašne zajakával. Ja som rozprával tak, že to bolo mnohokrát nezrozumiteľné. A to trvalo dlho – roky.“

Podľa slov pamätníka prečkali Sternovci v Hlohovci najhoršie obdobie. Keď sa situácia upokojila, rodina bola opäť spolu. Potom ako prišlo Slovenské národné povstanie, musel Michal Zelenay pre rodinu Sternovcov vymyslieť nový úkryt: „Vymyslel pivnicu. Bolo tam všeličo – fľaše, aj víno, konzervy, zaváraniny a takéto veci. A on spravil jeden regál plný týchto zaváranín, fliaš a za ním bol jeden ďalší priestor a my sme tam boli. Tam sme prečkali v podstate to posledné obdobie, tie posledné mesiace a potom prišlo oslobodenie. Hlohovec oslobodili Rumuni. A pamätám si, ako sme vyšli von, z tej pivnice. Bolo nádherne slnečno a ja si pamätám to svetlo. Jak som z tej tmy vyšiel von a všetko bolo zaliate svetlom. Viete, pre mňa je sloboda slnko.“

Boj po oslobodení

Krátko po oslobodení pamätníkov brat Ondrej ochorel na dyzentériu – úplavicu. V rovnakom čase dostala jeho matka trombózu a musela sa liečiť v piešťanskej nemocnici: „Neboli lieky a otec brata odviezol na bicykli do Trnavy, asi 20 kilometrov, do nemocnice, lebo nebol nijaký iný spôsob. A tam bol jeden mladý lekár, ktorý mu dal žiaľbohu príliš silnú injekciu a ten oslabený organizmus to nezvládol a zomrel. Takže to bolo po vojne, po oslobodení, jediná strata z najbližšej rodiny.“ Smrť malého Ondreja bola pre Janku Sternovú hroznou ranou. Jej zdravotný stav sa preto dramaticky zhoršil. Nakoniec sa z toho predsa len dostala.

Rodina sa po vojne snažila pozviechať aj finančne. Všetky úspory totiž minuli pri skrývaní sa. Otec Helmut začal robiť účtovníka. Sternovcov finančne podporovala aj rodina zo zahraničia: „Dostávali sme nejaké balíky a pamätám sa, že sme do Hlohovca chodili dosť často aj s taškami. A nosili sme niečo aj Zelenayovcom, pretože to sa nedá nijako zaplatiť, to, čo urobili oni. Oni nezobrali žiadne peniaze za to. Nič. My sme vtedy ani nič nemali, lebo všetko sa rozpredalo, všetko sa rozdalo. Po vojne sme sa snažili aspoň trošku im pomôcť s nejakými potravinami, pretože pán Zelenay bol za komunistov prenasledovaný. Všetko mu zobrali. Čiže to mu podlomilo aj hodne zdravie a potom veľmi rýchlo odišiel.“

Po vojne sa Sternovci odsťahovali naspäť do Bratislavy. Byt, ktorý bol v 40. rokoch arizovaný, im noví obyvatelia spočiatku nechceli vrátiť. Späť ho dostali až o niekoľko rokov a krátko pred menovou reformou z roku 1953 ho predali. Po návrate do Bratislavy bývali najprv u brata jedného z rodičov, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora. Neskôr si prenajali byt v inej časti mesta. Sternovci sa takisto úspešne vyhli aj tzv. Akcii B, keď rodinám bývalých funkcionárov nekomunistických strán, podnikateľom, statkárom či inteligencii zobrali byty a presídlili ich do odľahlých kútov krajiny. Na obrovskú odvahu Zelenayovcov Sternovci nikdy nezabudli: „Teraz hovorím o dobe po Slovenskom národnom povstaní, po auguste 1944. Čiže oni nás potom ešte schovávali osem mesiacov. Keby nás boli našli Nemci, už nie Slováci, i keď ani tí asi neboli lepší, tak by nielen nás, ale aj jeho a celú rodinu postavili k stene a všetkých by nás odstrelili. Bez milosti. To, čo oni urobili, to sa nedá ani povedať, že to je hrdinstvo. Ja nemám preto dodnes vysvetlenie, že prečo. Som sa pýtal aj ich dcéry Manciky, čo bol dôvod. Nevedela ani ona a povedala, že ,jedine kresťanská láska k blížnemu´. A je to o to fascinujúcejšie, že títo ľudia to spravili nezištne. Riskovali život celej rodiny. Riskovali život možno aj nejakých príbuzných, ktorí boli do toho zapletení. Nehovoriac o našich životoch. A urobili to. Urobili to zadarmo. Nič za to nezobrali a urobili to napriek masívnej propagande štátu a Cirkvi.“ 

Juraj Stern sa rozhodol, že Michala a Barboru Zelenayových nominuje na ocenenie Spravodliví medzi národmi. Podľa neho išlo o nesmierne náročný proces, ktorý trval tri roky a ktorý sprevádzali podrobné rozhovory o čase, keď sa jeho rodina skrývala pred nacistickým besnením. Napokon hrdinstvo rodiny Zelenayových Izrael definitívne uznal a 21. augusta 2009 ocenenie prevzala dcéra Michala a Barbory Zelenayových Mária Ševčíková.

Nový život v starej časti Bratislavy

Rodina po návrate z Hlohovca bývala v Bratislave, kde Juraj Stern vyrastal v jednej štvrti s Júliusom Satinským, Milanom Lasicom či televíznym režisérom Karolom Strážnickým. Raz sa vrátil domov so zakrvaveným nosom, spomína. Pobil sa so svojím kamarátom a príhodu porozprával doma otcovi. Ten mu v zapätí vylepil za ucho: „,Toto si predviedol jednu veľkú špinavú vec,´ povedal mi. ,Žaloval si na tvojho najlepšieho kamaráta, udával si ho. Je to podlé a bezcharakterné. To jeden slušný človek nerobí´.“ Preňho to bola celoživotná lekcia. K tomu sa však ešte vrátime.

Výber povolania

Po traumatických udalostiach počas druhej svetovej vojny sa Juraj Stern približne do svojich 17 rokov zajakával. Pomohol mu až logopéd, ktorý si všimol, že dokáže bez problémov a s vynikajúcim výsledkom recitovať. Pamätník si mal preto cvičiť pred zrkadlom pomalé recitovanie a postupne ho zrýchľovať, čo mu napokon aj pomohlo zbaviť sa svojho hendikepu. Keďže miloval divadlo a recitáciu, istý čas uvažoval o kariére herca, s čím však jeho otec nesúhlasil. Napokon sa rozhodol pre archeológiu a históriu. Zo strednej školy mu však nedali odporúčanie pre jeho „buržoázny“ pôvod. Ako sa neskôr dozvedel, jeho učiteľka dejepisu do posudku napísala, že je potomkom ruského bielogvardejca, teda príslušníka kontrarevolučnej armády, čo však nebola pravda. Rozhodol sa napokon vyučiť za strojového sadzača. V jeho rodine bola totiž typografia vysoko váženým remeslom. Po ukončení polygrafickej školy bol rok zamestnaný v Polygrafických závodoch v Bratislave. Počas štúdia, v roku 1961, ho spolužiaci nahovárali na vstup do komunistickej strany. Argumentovali tým, že sovietska armáda mu zachránila život. Do strany nakoniec aj vstúpil. V roku 1966 promoval na Fakulte odvetvových ekonomík Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, kde v zapätí začal aj učiť: „Na škole prišlo k straníckym previerkam, kde sa ma pýtali, či som pochopil opodstatnenosť vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Povedal som, že som to nepochopil: ,Nepochopil to generálny tajomník, prezident, predseda vlády, predseda národného zhromaždenia, nechápem to ani ja.´ Ďalej sa spýtali, ,či si s odstupom času myslím, že to bolo správne rozhodnutie´. Odpovedal som, že si to nemyslím. Zo strany ma, samozrejme, vyhodili a takmer ma to stálo aj miesto v škole.“

Neskôr Juraja Sterna niekoľkokrát navštívili príslušníci ŠtB a snažili sa ho presvedčiť, aby spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou: „Povedali mi, že chcú len vedieť, kto ako rozmýšľa o Sovietskom zväze, kto ako súhlasí so systémom a politikou komunistickej strany. A ja som im porozprával príbeh z detstva – ten o tých zauchách. A povedal som: ,Nepoznám nikoho, kto je nepriateľ Sovietskeho zväzu, ani nikoho, kto je proti komunistickej strane. Ale aj keby som poznal, tak vám to nepoviem. Ja nie som udavač.´“ Neskôr zistil, že má doma odpočúvacie zariadenie, ktoré bolo ukryté pod lustrom. Povedal mu o ňom jeho študent, ktorý sa mu po skúške priznal, že je príslušníkom ŠtB.

Fašizmus, komunizmus a nakoniec aj mečiarizmus

Počas Nežnej revolúcie sa skontaktoval s rakúskou ekonomickou univerzitou, ktorej vysvetlil situáciu v Československu. Hneď po otvorení hraníc začal organizovať výmenné pobyty rakúskych a slovenských študentov. Rakúšania podľa neho napríklad venovali svoje učebnice, aby sa mali Slováci z čoho učiť: „Každý deň išli dva autobusy plné študentov do Viedne, kde počúvali prednášky. Univerzita im zabezpečila jedlo aj program počas voľného času. Úžasne sa starali. Trvalo to jeden rok.“

Napriek tomu, že obdobie po Nežnej revolúcii bolo plné optimizmu, 90. roky neboli preňho jednoduché – mal totiž konflikt s vtedajším slovenským premiérom Vladimírom Mečiarom, ktorého otvorene kritizoval pre jeho politiku. Tvrdí, že s ním osobne rokoval deväťkrát, no iba dva razy boli schopní sa nepohádať – vtedy, keď sa rozprávali o deťoch. Vladimír Mečiar robil Jurajovi Sternovi problémy napríklad pri dotáciách pri zariaďovaní novej budovy Ekonomickej univerzity, ktorej bol od roku 1995 rektorom. Konflikty nastávali aj pre dotácie na študentov, ktoré získalo Slovensko od Európskej únie na zahraničné pobyty. V roku 1995 sa Juraj Stern stal profesorom a neskôr predsedal Slovenskej rektorskej konferencii. Pozvali ho preto na zasadnutie Nemeckej rektorskej konferencie v Drážďanoch, ktorej sa zúčastnila aj celá nemecká vláda a prezident. Okrem školstva hovoril aj o celkovej politickej klíme na Slovensku. Po prednáške ho vyzval jeden z členov vlády, aby sa pokúsil zjednotiť rozdrobenú opozíciu, ktorá spolu nekomunikuje a nie je jednotná v boji proti Vladimírovi Mečiarovi. Juraj Stern však nápad odmietol. Onedlho naňho s rovnakou požiadavkou apeloval istý rakúsky politik. Nakoniec sa teda rozhodol pozvať za jeden rokovací stôl všetky opozičné strany, ktoré spolu krátko na to začali komunikovať. Za krátko sa ich predstavitelia zhodli na politickom konsenze. A hoci parlamentné voľby v roku 1998 vyhralo HZDS na čele s Vladimírom Mečiarom, vládu vytvorili štyri opozičné strany a novým premiérom sa stal Mikuláš Dzurinda. Od roku 2017 pôsobí Juraj Stern ako rektor Paneurópskej vysokej školy. Počas svojho života sa naučil mnohé, no na jedno by sa zabúdať nemalo nikdy – správať sa k ostatným láskavo a s úctou. Jeho životným mottom sa preto stalo: „Cestou nahor stretáme mnohých ľudí. Ale pamätajme na to, že ich budeme stretať aj cestou dolu.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Kristína Jurčišinová)