Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Magda Stančíková, rod. Biedermanová (* 1922  †︎ 2022)

Najviac si treba vážiť rodinu, znamená všetko a nič ju nenahradí

  • nar. 1. 1. 1922 v Nemšovej, detstvo prežila v Novej Bani

  • r. 1942 útek do Budapešti, ukrývanie do r. 1945 židovskými rodinami

  • po r. 1948 politické procesy s manželom, obvinenie, odsúdenie za hospodársku sabotáž, výkon trestu 3 roky vo väzení v Bratislave

  • po r. 1953 prepustenie, rehabilitácia, podradná práca, podlomené zdravie manžela

  • pokojný neangažovaný život v úzkom kruhu manželov

Magda Stančíková sa narodila 1. januára 1922 v Novej Bani v rodine advokáta. Mamička bola v domácnosti a pani Magda prežila pekné detstvo. Hrávala sa vonku s deťmi, počúvala hudbu, zo športu najradšej plávala, čítala, venovala sa ručným prácam. Kamarátmi boli najmä nežidovské deti, keďže v celej Novej Bani bolo len desať židovských rodín, roztrúsených po celom meste. V meste bola jediná škola, do ktorej chodili všetky deti. Počas trvania Československej republiky nepociťovali žiadny antisemitizmus.

Neskôr začala Magda študovať na gymnáziu v Leviciach, ale keďže mesto po Prvej viedenskej arbitráži v novembri 1938 pripadlo Maďarsku, v štúdiu nepokračovala. Jej rodina nikdy nepatrila k pobožným rodinám. Uvedomovali si, že sú Židia, a netajili sa tým, ale nepokladali sa za niečo viac a židovskú vieru nepraktizovali.

V roku 1940 sa vydala za právnika Vojtecha Stančíka, ktorý bol od nej starší o deväť rokov a pochádzal z pobožnej židovskej rodiny z Liptovského Mikuláša. Stretli sa v Novej Bani, kde slúžil ako vojak, a ich láska prerástla do krásneho manželstva, ktoré prežilo mnohé útrapy. Na roky strávené po boku manžela pani Magda dodnes spomína ako na najkrajšie obdobie svojho života.

ČASY VOJNY

Počas Slovenského štátu sa vzťahy medzi obyvateľmi Novej Bane veľmi zmenili. Bolo cítiť nepriateľstvo voči Židom, čo sa prejavovalo aj tým, že sa s nimi ich susedia odmietali naďalej stýkať, nepomáhali im a akoby len čakali, kedy prídu k ich majetku. Pani Magda si spomína na pani Jarošovú a pani Cibulkovú, chudobné susedy, ktoré sa snažili pomáhať, ale len tak, aby o tom nikto nevedel, lebo sa báli následkov. Neskoršie cez Slovensko prechádzali poľskí Židia bez občianstva, ktorých ukrývali slovenské rodiny vo Vyhniach. Emigranti z nacistami okupovaného Poľska a upozorňovali na to, čo sa v Poľsku deje. Hovorili im: „V žiadnom prípade do transportu nechoďte!“ Vo verejnosti sa šírili správy o zlom zaobchádzaní so Židmi.

Obavy o ďalší osud ich priviedli k myšlienke opustiť Slovensko a nájsť útočisko v Budapešti. Získali falošné doklady na meno Farkašovci, dve noci pešo putovali a cez hranice ich previedli tamojší sedliaci. Cesta bola strastiplná, lebo ich na hranici chytili „financi“ a chceli ich vrátiť na Slovensko. Manželia prosili, modlikali, aj sa vyhrážali, až ich napokon obmäkčili, a tí im ukázali na vŕšku jeden domček. Tu bývali ľudia, ktorí mali tajný prechod aj do Maďarska, aj na Slovensko. Previedli ich na územie Maďarska a v Kalnej nad Hronom nastúpili na vlak do Budapešti, kde mali rodinu. Bolo to však mimoriadne ťažké obdobie, boli úplne bez prostriedkov, ilegálne a každý sa bál odhalenia. V Budapešti sa ukrývali tri roky. Rodičia spočiatku ostali na Slovensku, lebo najskôr do transportov brali len mladých. Neskôr, keď prišiel rad aj na starších, prišli za nimi do Budapešti. Nevlastný brat bol veľký komunista, nepridal sa k nim, pociťoval súdržnosť s ostatnými na Slovensku a nakoniec bol deportovaný do Birkenau, z ktorého sa nikdy nevrátil. Zo širokej rodiny skoro nikto nezostal: bratranci, sesternice, ujovia, tety – všetci zahynuli. 

V Maďarsku mali pred príchodom Nemcov Židia lepšie podmienky ako v Slovenskom štáte. V Budapešti im pomáhali len maďarskí židovskí občania, ktorí s ukrývaním mali prax, a s nežidovskými obyvateľmi vôbec neprišli do styku. Ukrývali ich chudobné rodiny, ktoré pomáhali, hoci boli samy bez prostriedkov. Po príchode Nemcov na jar 1944 to začalo byť pre všetkých ťažké. Každý, kto sa podujal pomáhať, riskoval vlastný život i životy blízkych. Pani Magda si spomína na mená Herzog, Farkas. Napriek stálemu hladu a bombardovaniu najväčší strach pociťovali Stančíkovci z odhalenia, z toho, že domácich zatvoria a ich vyhostia späť na Slovensko. Neustále sa museli skrývať, raz spali tam, raz inde, ale často vonku. To všetko boli bežné veci. Keď sa náhodou niekto nevrátil načas, všetci mali strach, že ho chytili. V tomto čase bolo všetko ťažké, žili z chvíle na chvíľu, v strachu, obave, hlade.

POVOJNOVÉ OBDOBIE

Po vojne v roku 1945 sa manželia Stančíkovci vrátili na Slovensko. Z celej mnohopočetnej rodiny sa prežili len traja. Napriek tomu z mnohých strán počuli, že sa ich vrátilo viac, než odišlo, a staré priateľstvá sa už neobnovili. Mesto Nová Baňa bolo aj po vojne antisemitské, cítili rozdiel v správaní obyvateľov mesta. Pred vojnou sa nerobili rozdiely medzi ľuďmi, potom ich pokladali za Židov. Ako hovorí pani Stančíková, „bolo to stále medzi nami“. Mnohí pobrali ich veci a nebolo im príjemné stretávať ich.

Počas arizácií bol byt rodiny Stančíkovcov prebudovaný na školu, až na základe neskoršej žiadosti im ho po pár rokoch vrátili. Nemali tak v Novej Bani kde bývať, preto dočasne zostali u známych. Z Novej Bane putovali do Levíc, kam sa z veľkej levickej židovskej komunity vrátilo iba niekoľko rodín. Ani tu však nenašli svoje miesto na spokojný život, preto sa presťahovali do Bratislavy, kde manžel získal dobré miesto na úrade Zboru povereníkov ako právnik. Pani Magda tiež pracovala na povereníctve ako úradníčka. Dostali pekný veľký byt a do roku 1948 žili normálny šťastný život. Stretávali sa s priateľmi, židovskými i nežidovskými.

Zmenu priniesli päťdesiate roky, ktoré sa vyznačovali politickými procesmi, a výrazne zasiahli aj život Stančíkovcov. Problémy mali aj Židia. Manžel, hoci bol dlhoročný komunista, mal vysoké postavenie a v čistkách v roku 1950 bol obžalovaný a odsúdený za hospodársku sabotáž. Väznený bol v Bratislave, ale okrem písomného kontaktu nemali o sebe s manželkou žiadne informácie. Počas celých troch rokov jej nebolo umožnené navštevovať ho. Pani Magda prišla o svoje dobré miesto, vysťahovali ju z bytu, hoci sa popritom musela starať o smrteľne chorého otca. Premiestnili ju do bytu, kde žili spolu s ňou štyri rodiny, ale ako hovorí, boli to veľmi slušní ľudia. Spomína na tieto dni ako na veľmi ťažké časy. Bez financií, bez dobrej práce, v stiesnených podmienkach na život, bez manžela. Nakoniec sa jej predsa cez známych podarilo získať podradnú úradnícku prácu. Pre človeka, ktorý toľko všeličoho prežil, bola práca len detail. A tak pracovala, starala sa o otca a čakala na manžela, tešiac sa z každého cenzurovaného listu.

Vojtech Stančík sa dostal na slobodu až po smrti Stalina, po troch rokoch väzenia. Neskôr bol rehabilitovaný, dokonca dostali odškodné a získali slušný dvojizbový byt. Nebol taký pekný a veľký ako predošlý, ale stačil na spoločný život. Napriek tomu, že manžel bol zbavený obvinenia, v pracovnom živote boli prakticky „kádrové mŕtvoly“. Magdin manžel si dlho nevedel nájsť zamestnanie, nakoniec začal pracovať v mliekarňách, kde už pracovala pani Magda. Hoci to bola podradná práca, nechcel už pre jej zmenu robiť žiadne ďalšie kroky. Bol znechutený, unavený, chorý. Po návrate z väzenia prekonal ako následok vojnových útrap a väznenia počas „slanskiády“ dva infarkty. Ten druhý sa mu stal osudným a s podlomeným zdravím vo veku 65 rokov zomrel.

Pani Magda žije štyridsať rokov ako vdova, ale spomienka na šťastné manželstvo jej nikdy nedovolila pripustiť si myšlienku hľadania nového životného partnera. Neskôr zmenila prácu a pracovala v televízii ako sekretárka, čo bola pre ňu celkom zaujímavá práca. Keďže nemala s manželom deti a z početnej rodiny (jej otecko pochádzal z desiatich detí) po vojne ostalo len torzo, v súčasnosti z ich rodiny žijú len ona a jej sesternica, žijúca v Londýne, ktorá ju občas navštevuje.

„Je to niečo príšerného,“ hovorí pani Magda, „keď tak človek nad tým premýšľa, tak sa mu ani nechce veriť, že to všetko prežil, že to vôbec bolo možné!“ Ani viera im nepomohla, hoci manžel pochádzal zo silne pobožnej rodiny, hovorí. Manžel sa jej vlažnému vzťahu k viere prispôsobil, nepraktizovali ju ani počas vojny, ani po vojne.

Za najkrajšie obdobie svojho života považuje pani Stančíková roky po boku svojho manžela. Možno aj vďaka ťažkým chvíľam, ktoré prežili, si veľmi vážili spoločný život. Cítili pokoj, uvoľnenie pomerov, žiadne prenasledovanie Štátnou bezpečnosťou. Spoločne chodievali na prechádzky, počúvali hudbu, viedli rozhovory. S láskou v očiach tvrdí, že mala strašne dobrého muža. A čo je jej odkazom pre nás všetkých? „Najviac si treba vážiť rodinu. Znamená všetko. Rodinu a starých priateľov nič nenahradí.“

© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Príbehy 20. storočia

  • Příbeh pamětníka v rámci projektu Príbehy 20. storočia (Dagmar Kúdelová Kopčanská)