Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Giora Solar (* 1947)

• narodený 9. 4. 1947 v Prešove

• 1949 rodina Solárovcov emigrovala z ČSR do Izraela

• 1965 - 1968 povinná vojenská služba v Izraelských obranných silách - Cahal

• 1967 slúži ako radista počas šesťdňovej vojny

• 1970 odišiel študovať architektúru do Talianska

• 1973 zomrel pamätníkov otec, ktorý prežil Auschwitz

• 1988/9 pracoval pre UNESCO, presťahoval sa do Los Angeles v USA

• 2000 mal významný podiel na začlenení Bardejova do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO

Sedem rokov po skončení druhej svetovej vojny podpísali zástupcovia štátu Izrael a Spolkovej republiky Nemecko dohody o reparáciách. Nemecko sa nimi zaviazalo zaplatiť finančné odškodnenie za zločiny, konfiškácie a prenasledovanie spáchané nacistami na Židoch. V tom istom roku sa preživší z vyhladzovacieho táboru Auschwitz-Birkenau rozhodli založiť medzinárodný výbor, ktorý má za cieľ udržiavať kontakty medzi pamätníkmi a bojovať proti antisemitizmu.

Neskôr, už v deväťdesiatych rokoch, predniesol na stretnutí tohto výboru úvodnú reč Giora Solar. Ako reštaurátor a architekt spolupracoval s UNESCOm, na ktorého zoznam kultúrneho dedičstva patrí aj Auschwitz. Pred výborom mal prehovoriť ako významný izraelský expert na pamiatkovú starostlivosť - nikto z prítomných vtedy nepoznal príbeh jeho rodiny. On sám holokaust nezažil, rodičia však boli deportovaní práve do Osvienčimu. Dnes stále s istotou nevie povedať, nakoľko je táto trauma pre rodiny pozostalých už minulosťou.

Emigrovali zo strachu

Giora Solar je rodený Prešovčan, narodil sa 9. apríla 1947 matke Edite a otcovi Albertovi, ktorí mali to šťastie, že prežili osvienčimské peklo. Počas vojny ešte neboli manželmi – prenasledovanie a zbavenie ľudských práv zakúsili ešte s predchádzajúcimi partnermi. V nacistickom vyhladzovacom tábore však pamätníkovi rodičia prišli o veľkú časť rodiny i milované osoby: „Aj tak neviem mnoho. To boli tie zlé veci, o ktorých sa doma nehovorilo. Obaja rodičia boli v Auschwitzi, ale sa zachránili a vrátili domov. Prvá vec bola hľadať, kto sa tiež zachránil. Matka vtedy stratila muža a otec manželku. Až potom sa vzali. Ja som sa narodil o dva roky neskôr.“

Po vojne žili manželia Solarovci v Prešove, kde otcovi Albertovi vrátili rodičovský dom. Do vlastníctva opäť dostali aj lesy a lúky pri Raslaviciach, ktoré patrili rodine Giorovej matky Edity. Ostatný majetok, ktorý mali pred vojnou, bol arizovaný a nenávratne stratený  .

Pamätník mal iba necelý rok, keď sa komunisti vo februári 1948 rozhodne chopili moci a pripútali Československo k sovietskemu mocenskému bloku. Radikálne politické zmeny na Solarovcov silne zapôsobili – čoskoro sa začali obávať nového smerovania. Pamätník spomína, ako sa neskôr pýtal matky, prečo sa rozhodli odísť z vlasti.

„Ona mi povedala: ‚Prežili sme vojnu a Auschwitz, vrátili sme sa domov a potom prišli komunisti. Povedali sme si, že ktovie, či to nebude to isté, len pod iným menom. Tak sme sa rozhodli odísť.‘ Opýtal som sa jej, prečo do Izraela. V septembri 1949 existoval Izrael asi jeden rok, tak som sa pýtal, prečo nie do Ameriky, Kanady, Austrálie, kde sme mali rodinu. Povedala mi, že vtedy si myslela, že Izrael je jediné miesto na svete, kde nám nepovedia: ,Vy sem nepatríte.‘“

Mlčanie v rodine

Keď Giora spomína na rodičov, nezabudne zdôrazniť, že neboli presvedčenými sionistami, dokonca neboli ani nábožní. Opisuje ich ako mestských ľudí, ktorí nešli do kibucu, ale radšej si našli bývanie niekde v meste. Ako postupne dospieval, čoraz silnejšie si uvedomoval, že rodičia sú aj po rokoch poznačení udalosťami, ktoré zažili v Európe. Spočiatku nevedel, čím konkrétne zasiahol holokaust jeho rodinu, spomína, že šoa – ako ho nazývajú Židia – mladí príliš nechápali; v školách sa o tom nehovorilo. Medzi Giorovými rovesníkmi ale bolo napríklad bežné, že iba málokto mal starých rodičov.

„Vždy som vedel, že sa niečo stalo, videl som, že matka má číslo na ruke, a to sa nedalo skrývať, ale čo to znamená, som nevedel. Hovorila mi: ‚To Nemci robili, keď vyrastieš, tak ti poviem.‘ Raz ako decko, bol som tuším osemročný, som hľadal veci po skriniach a našiel som album, kde je na fotkách mama po svadbe. Ale manžel nebol môj otec. Ešte teraz si pamätám, ako som išiel za ňou do kuchyne a pýtal sa, kto je ten človek na fotke. Vtedy mi povedala, že to bol jej prvý manžel. Tak som sa jej spýtal, prečo nie je môj otec. Odpovedala, že zlí ľudia – Nemci – ho zabili.“

Proces s významným nacistickým pohlavárom Adolfom Eichmannom z roku 1961, ktorý sa konal v Izraeli, spôsobil, že aj deti boli čiastočne konfrontované s minulosťou svojich rodín. Ba ako hovorí pamätník, „to ani nebola veľmi história, lebo to bolo príliš blízko“. Všetci, deti nevynímajúc, vtedy viseli na rádiových prijímačoch a počúvali obvinenia vznesené voči hlavnému vykonávateľovi „konečného riešenia“.

Otec Albert zomrel v roku 1973, keď mal Giora 16 rokov. Počas jeho života sa ešte nestihol úplne dozvedieť, čoho sa rodičia báli, keď odišli hľadať nový domov. Vtedy nevedel, kam bol jeho otec s prvou ženou deportovaný, nevedel, ako sa takmer dva roky jeho matka s rodinou schovávala v Budapešti, kým ich nezatkli a neposlali do rovnakého koncentračného tábora ako jeho otca. „Tak to bolo, nikto o tom nehovoril, tak sme sa ani nepýtali,“ vysvetľuje pamätník.

Vtedy sa dúfalo

V roku 1965 Giora Solar ukončil gymnázium a nastúpil na trojročnú povinnú vojenskú službu. Slúžil ako radista počas šesťdňovej vojny v roku 1967, keď vojská Izraela zdrvujúco porazili koalíciu arabských štátov, získali nové územia a celý Jeruzalem. Pamätník však konštatuje, že „vyhrali vojnu, ale môže byť, že sme stratili, lebo sme to nevyužili, aby z toho niečo vzišlo. Aby bol mier – pre nás a pre Palestínčanov.“

V ďalšom roku vypukla v Československu Pražská jar a reformný proces dával veľké nádeje aj pozorovateľom v zahraničí. Výnimkou neboli ani Solarovci, ktorí s nadšením vnímali celospoločenské uvoľňovanie. Rodičia stále udržovali styky s príbuznými v Československu, písali strýkovi a tete, a dianie v ich vlasti im rozhodne nebolo ľahostajné. Rok 1968 bol pre nich znamením, že sa oplatí dúfať v zmenu.

„Bolo to niečo krásne, že naraz sa to otvorilo, že naraz sa to dá. Mysleli sme si, že veci sa môžu meniť. Kto vedel, čo sa stane o 20 rokov neskôr? Moji rodičia napríklad vtedy ihneď cestovali do Československa. Dubček bolo pre nás najväčšie meno. Vtedy sa dúfalo, všetci sme o tom čítali. Nemali sme vtedy televíziu. V Izreali začínala televízia, myslím, v ´73. či ´74. roku. Nevideli sme, ale čítali - aj o tom, čo sa deje v Prahe alebo keď potom prišli Rusi.“ 

Popredným reštaurátorom v Jeruzaleme

Ako 23-ročný odišiel Giora Solar na štúdium architektúry a reštaurátorstva do Milána. Tu na vlastnej koži zažil bujnenie študentského aktivizmu a časté protesty. Ako pre zahraničného študenta bolo preňho podľa vlastných slov Taliansko ideálnou krajinou, určite kvôli hlboko kultúrnemu prostrediu, histórii, ale i nízkym cenám. Prvýkrát mal možnosť stretnúť sa s hnutiami tzv. novej ľavice, anarchistami a inými, ktorých cieľom však Giora príliš nerozumel. Silné postavenie, najmä medzi mladými, mali aj talianski komunisti. Študenti zvykli štrajkovať, neraz obsadili univerzitu a vyvesili tabulu „Faculta occupata“. Pamätník vysvetľuje, že izraelskí študenti sa príliš neangažovali v politickom dianí na kontinente, v prvom rade chceli študovať.

Už keď sa Giora v lete vracal domov na prázdniny, našiel si prácu na archeologickom výskume v Haife. Odkrývanie a najmä zachovávanie starobylých stavieb sa postupne stalo jeho celoživotnou vášňou. Po ukončení štúdia sa zamestnal ako reštaurátor pri archeologických výkopoch – plánoval, zameriaval a konzervoval architektonické pamiatky z dávnych čias. Pracoval na viacerých pozoruhodných lokalitách ako napríklad Masada, predovšetkým však v Jeruzaleme. Postupom času sa etabloval ako popredný izraelský historický reštaurátor – v 80. rokoch bol najvýznačnejším expertom pre pamiatkovú starostlivosť v Jeruzaleme. Neskôr spolupracoval s UNESCOm a Gettyho inštitútom, za ochranou historického dedičstva cestoval po celom svete.

„Nechcem sa vždy vracať do traumy“

Po Nežnej revolúcii a rozpade komunistického bloku Giora s matkou vycestovali na Slovensko. Navštívili rodinný dom v Prešove, z ktorého sa stal obchod so športovými potrebami. Pamätník spomína, že ľudia k nim boli vrúcni, čo ho však väčšmi prekvapilo, bola „chudobnosť“, s ktorou sa stretávali po ceste: „My sme už nevideli komunizmus, ale jeho výsledky.“

V roku 2000 sa významnou mierou pričinil o zápis Bardejova do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, neskôr mu tu bolo udelené čestné občianstvo. Dodnes sa vracia do rodného kraja, či už z osobných dôvodov alebo kvôli prednášaniu o architektúre.

Keď Giora Solar vystúpil s príhovorom na stretnutí medzinárodného výboru preživších v Auschwitzi, spomenul, že tu nestojí iba ako izraelský expert na historické dedičstvo, ale tiež – čo prítomní netušili –, že jeho vlastní rodičia prešli týmto táborom smrti, na ktorý nemožno zabudnúť. 

Rozprával sa aj s obyvateľmi, ktorí dnes žijú v neďalekom Osvienčime, nespokojnými s negatívnou asociáciou spájania ich obce s vyhladzovacím táborom. Snažil sa im vysvetliť, že možno treba počkať, kým príde ďalšia generácia, nezaťažená hrôzami minulosti. On sám - hoci dieťa narodené po holokauste - vždy, keď prechádza poľskou krajinou a vidí dymiaci komín, „nemôže nemať tú asociáciu o krematóriu“.

„Niekedy sa už cítim od toho ďalej, necítim to až tak duševne. Viac sa pozerám, či stena ešte stojí, čo treba opraviť. Možno je to sčasti kvôli profesii, možno je to čiastka tej traumy - že sa nechcem vždy vracať do traumy.“