Ladislav Snopko

* 1949

  • „Môj najlepší priateľ Ján Langoš, keď zakladal Ústav pämati národa, tak ho nezakladal ako Ústav trestu. Zakladal ho ako Ústav pamäti, pravdy a pochopenia tej pravdy a ako dobrý kresťan to robil v duchu hlavného kresťanského princípu, ktorým je: Keď spáchaš zlo, musíš si ho uvedomiť a musíš vykonať pokánie. To je dobrý krok k tomu, aby ti bolo odpustené. Čiže toto sme my nevykonali. Naša spoločnosť odmieta urobiť pokánie.“

  • „Zrušenie vedúcej úlohy strany. Ja si pamätám, že vlastne v Prahe bola úvaha, že sa to udeje až niekedy v marci 1990, že to plynulo prejde po rokovaniach s Adamcom a jeho vládou a tak ďalej. A my sme sedeli na VPN a mne volali kamaráti z Vysokých Tatier, Gabo Ondrovič tam bol potom aj primátorom asi dve volebné obdobia, že čo blbnete, že Horská služba je pripravená, keď tých komunistov nevyprášime, že oni idú peši do Bratislavy a vyrazia desiati a do Bratislavy ich príde milión a vyhádžu to všetko von. Tak sme volali do Prahy, že Slovensko je otočené tak, že chce zrušiť vedúcu úlohu strany. Tak sme to vyhlásili na mítingu, že chceme zrušiť vedúcu úlohu strany. Na rokovanie do Prahy išiel Vlado Ondruš, myslím Ľubo Feldek, Peter Kresánek a vtedy sme boli s Fedorom Gálom na VŠMU a len tak bezmyšlienkovite, o piatej ráno, ako sme odchádzali, som zobral Pravdu a Smenu. Išli sme k Milanovi Kňažkovi domov, kde sme pripravovali míting na večer a týchto sme vyprevádzali do Prahy. Zrazu sa pozriem, Jano Budaj si číta a tu on hovorí: ,Chlapi, však to prijali.‘ Tam bolo na titulkách jedných i druhých novín, že ÚV Komunistickej strany Slovenska nenamieta proti tomu, aby bola zrušená vedúca úloha strany. Tak oni odišli do Prahy s tým, že Slovensko to už má vybavené. Tu, vravím, bola tá dynamika väčšia na Slovensku. Keď bol prvýkrát Václav Havel v Bratislave v Národnom divadle, tak práve vtedy Federálne zhromaždenie vyhlásilo po svojom rokovaní zrušenie vedúcej úlohy strany. Čiže to bolo v dôsledku tlaku Verejnosti proti násiliu, ktorý šiel zdola. Prvé obdobie toho revolučného nasadenia vlastne končilo podľa mňa na Slovensku 10. decembra 1989. To bola tá fáza revolúcie, potom už prišla fáza budovania štruktúr.“

  • „Pád komunistického režimu. Viete, stále rozmýšľam, keď vyhodnocujem November 1989, teda Nežnú revolúciu po dvadsiatich rokoch, rozmýšľam nad tým, či November bol vyvrcholením toho obdobia predtým, alebo bol začiatkom nového obdobia. Ako vyvrcholenie totality bol prejavom pokojnej sily rozumných, kultúrnych ľudí voči totalite. Bol prejavom, kde dobro bolo dobrom a zlo bolo zlom, kde to každý tak chápal. Z tohto pohľadu si myslím, že November bol paradoxne vyvrcholením, šťastným koncom de facto tej éry, tej zlej rozprávky o normalizácii. November robili vlastne ľudia, ktorých mladosť bola v šesťdesiatych rokoch. Či sme to boli my v Bratislave, celé KC VPN alebo Václav Havel a Pithart a všetci tí, čo robili November v Čechách, to boli ľudia, ktorí patria viac menej do generácie šesťdesiatych rokov. Čiže do generácie ľudí, ktorí verili ideálom, ktorí len potrebovali zmeniť ideológiu na ideály. Revolúcia trvala, pravdepodobne definitívne skončila voľbami v roku 1992, a potom prišiel na rad praktický, pragmatický život, tak ako to v demokratickej krajine funguje, kde sa populisti dostávajú do väčšieho povedomia ako rozmýšľaví a tichší ľudia, ale napriek tomu, že to vyzeralo občas napäto, vždy to bol vývoj, ktorý sme mali vo vlastných rukách, lebo aj tie Mečiarove ruky sú naše ruky, že?“

  • „Myslím si, že ešte stále pokladáme kultúru za prepych, nie za to, čo nás, homo sapiens, odlišuje od živočíšnej ríše, lebo všetko ostatné máme rovnaké. Hladní sme rovnako, dýchame rovnako, piť musíme rovnako, milujeme, teda množíme sa na rovnakom princípe, jediné, čo nás odlišuje, je kultúra. Ale my to nevieme pochopiť, vedia to pochopiť Česi, Poliaci, Maďari. U nich patrí k dobrým mravom alebo zvykom chodiť do divadla, na koncerty, na výstavy, čítať knihy. U nás ešte nie, pokiaľ to nebude spontánne, potiaľ nebudeme rovnocennými. Čiže môžeme splniť ,povinné cviky‘, dokonca môžeme mať na hlavu najväčšiu výrobu áut na svete, aj triskáčov, aj ja neviem akých rakiet, ale pokiaľ nebudeme mať toto, tak nebudeme šťastní, národne šťastní. Darmo budú vykrikovať nejakí nacionalisti, že akí sme my svojbytní a svojprávni. Čerta starého! Nie sme a toto je vec, ktorú ja pokladám za ešte nedoriešenú. Pevne verím, že sa aj k tomuto dostane obyvateľstvo Slovenska, že začne veriť samé sebe, svojej kultúre a svojím dejinám, lebo toto sa ešte neudialo.“

  • „Formulovali sme de facto program Verejnosti proti násiliu na základe princípov fungovania normálnej demokratickej spoločnosti. To sme tam napísali ako hlavných dvanásť bodov, dodnes sa splnili všetky okrem odluky Cirkvi od štátu. A cez tie mediálne výstupy, či už z námestia SNP alebo zo Štúdia dialóg, sa na to nabaľovalo celé Slovensko. S tým, že sa samozrejme robili výjazdy, išiel vlak do Košíc a tak ďalej. Čiže identita Slovenska dostala jednoznačne podobu Verejnosti proti násiliu a očakávali sme, tu musím povedať - naivne, že spoločnosť, ktorá má určite tej politiky plné zuby, sa preklopí do občianskeho fungovania. Preto sme nemali záujem tie Verejnosti proti násiliu, ktoré vznikali v mestách, ale aj vo fabrikách, meniť na politické bunky. Preto sme nemali záujem vstupovať do politických vysokých postov, vravím, dvaja z KC VPN sme boli v slovenskej vláde, kde sme jej vedenie dali do rúk Milana Čiča, pretože sme chápali, že ten mechanizmus musí riadiť niekto, kto vie ako sa to robí a my sme tam boli len ako dozor, no tak paradoxne najslabšie ministerstvá, čiže životné prostredie, to bol podpredseda vlády pre životné prostredie Ondruš a ja ako minister kultúry.“

  • „Myslím si, že aj vďaka tomu, že riaditeľ Slovenskej televízie Hlinický pochopil, že zmena, ktorá zrazu naskočila, je zásadnou zmenou a otvoril televíziu Verejnosti proti násiliu. To bolo také akoby metodické centrum, čiže Štúdio dialóg a priame prenosy z mítingov na námestí SNP boli akési metodické centrá, kde ten občan Slovenska sedel a videl ako rozmýšľa VPN v Štúdiu dialóg, ako rieši problémy VPN na námestí SNP a presne tak to robil na námestiach svojich miest, a preto to tak prebehlo veľmi rýchlo a veľmi schopne.“

  • „Pamätám si neuveriteľnú udalosť, keď prišiel za mnou jeden pán a povedal, že s manželkou išli kúpiť nábytok a stratili dvanásťtisíc a teraz čo. Tak Milan s Janom vyhlásili zbierku a nám sa nazbieralo, v takých igelitkách to chodilo, asi stoosemdesiattisíc korún. My sme tam teraz mali guču peňazí v igelitkách a nevedeli sme čo s nimi, tak sme odkázali na poštu, nech nám pošlú jedno vrece, že tie peniaze dáme do toho. Tak to poslali, dali sme doň peniaze, vrece putovalo, ľudia si ho podávali na tú poštu. Potom sme sedeli asi o týždeň na VPN, riešili sme niečo úplne iné, keď z pošty volala úradníčka, že: ,Prosím vás, no tak čo s tým máme robiť, je tu mech so stoosemdiasiattisíc korunami, vy ste naň zabudli.‘ A my: ,Áno, zabudli sme naň.‘ Tak kúpime sanitku, alebo niečo. Čiže malo to takú hektickú ad hoc podobu. Pamätám sa, keď bol ten generálny štrajk, ktorý sme vyhlásili, odkázali sme občanom Slovenska, že bude generálny štrajk, odkázali sme vláde, strane, a bol. Len nás nenapadlo, že tí ľudia prídu na námestie, hoc nebol vyhlásený míting. Čiže teraz volali, že je na námestí päťdesiattisíc ľudí, niečo s tým robme. Tak sme vyrazili s Fedorom Gálom a ja som ,zrekviroval‘ taký mäsiarsky voz. Mäsiari, čo chodia v tých pepitách, tam sedeli, veľká skriňová Avia. Vravím: ,Poďte, ideme na námestie!‘ Tak sme šli na námestie, zhora sme naň išli popri vtedajšej Sovietskej knihe, dnešnej Trojici a zrazu som pochopil, že tu treba niečo, že tí ľudia niečo očakávajú. Tak som vyskočil na skriňu toho mäsiarskeho auta, zobral som niekomu z rúk československú zástavu, mával som s ňou, šiel som dolu a ako som mával, tak som stále o niečo zavadil. Pozriem hore, a to boli troleje električky. A vtedy boli dva typy zástav. Jeden mal rúčku drevenú a jeden mal rúčku hliníkovú. No, ja som mal to šťastie, že som zhodou okolností mal tú rúčku drevenú, keby som mal hliníkovú, tak jediná obeť Nežnej revolúcie je jasná.“

  • „Predstava bola taká, že po uvoľnení colnice Bratislavčania prejdú na druhý breh Dunaja, oproti hradu Devín, teda hainburgský breh Dunaja, pozdravia primátora Hainburgu a druhá skupina Bratislavčanov bude na hrade Devín. Na Dunaji bude plávať loď na ktorej bude aparatúra, reproduktory dosť silné na to, aby ozvučili oba brehy a na lodi bude sedieť Karel Kryl, ktorý bude hrať Rakúsku aj Slovensku. To ma napadlo ako najlepší spôsob akým osloviť oba brehy Dunaja, pretože Kryl v emigrácii pracoval v Slobodnej Európe, ale v Československu a na Slovensku ostal prítomný svojimi pesničkami. Obe skupiny, na Rakúskom brehu Dunaja a na Slovenskom brehu, na hrade Devín, budú mať mikrofóny, ktoré budú vysielačkami prepojené s aparatúrou na lodi, kde bude Kryl a to čo povedia bude počuť na oboch stranách. Bude to taký prvý most porozumenia. Realizácia nebola jednoduchá, ale nadšenie, ktorým ľudia oplývali, bolo veľmi silné. Najprv, keď to bolo vyhlásené, došlo v oficiálnych sférach k šoku. Keď sa to však rozšírilo medzi Bratislavčanmi, každý čakal na 10. decembra 1989. S Martinom Bútorom sme chodili ešte pred tým rokovať na Veliteľstvo pohraničnej stráže, ktoré bolo na ceste na Devín vedľa kameňolomu. Cítili sme, ako na veliteľstve postupne ustupovali a potom sme riešili už len prevádzkové problémy. Teda zásadný problém, či áno, či nie, bol vyriešený, z našej strany. Samozrejme, my ako neskúsení, entuziastickí revolucionári sme si neuvedomovali, že zasahujeme nie len do kompetencií našej pohraničnej stráže, ale že ideme otvoriť hranicu do cudzieho, štyridsaťštyri rokov vojensky znepriateleného štátu. Bez víz, bez základných diplomatických postupov. To obdobie, v ktorom sme žili, bolo tak úžasne, síce hekticky, ale pozitívne orientované, že po rokovaniach s rakúskymi partnermi, vrátane primátora Hainburgu, oni to umožnili. Pretože tam mohlo prísť k problémom nielen od našej pohraničnej stráže, ale aj zo strany rakúskej colnej stráže.“

  • „Istým spôsobom ostali občania Česka aj Slovenska absolútne bezbranní voči vplyvom, ktoré sme síce my spustili v prospech revolúcie, ale potom ich začal využívať v tom medziobdobí niekto, kto chcel rozdeliť Československo, a potom samozrejme reklama, marketing. A dnes si myslím, že ten marketing je tak ďaleko a tak bezbreho dominantný v mysliach ľudí, že s týmto treba niečo robiť. Keď vidím to masívne masírovanie občanov, ktorí sa chcú mať lepšie, hoci sa majú dobre. Slováci sa majú naozaj dobre, v porovnaní s inými, ale aj v porovnaní so Slovákmi do roku 1989 sa majú neporovnateľne lepšie. To masírovanie smerom k typu hodnôt len materiálneho charakteru robí z ľudí bezbranné bábiky, z toho duchovného hľadiska. Ľudia sú neistí, nestabilní, myslia si, že zmysel života je len v tom, niečo mať, to je klasická úvaha. Ako riaditeľ Kultúrnych zariadení Petržalky som jeden čas, od roku 1996 do roku 2006, robil tzv. protidrogové fóra, ktoré boli verejnými fórami o závislostiach. Ale nie len o závislostiach látkových, ako alkohol, drogy, lieky, ale aj závislostiach nelátkových ako gamblerstvo, zdravý spôsob života, sex, násilie. Tu som zistil, že človek, ktorý je závislý vynaloží podstatne väčšie úsilie na získanie predmetu svojej závislosti, ako človek ktorý je hladný a chce sa najesť. Takže keď sledujete reklamu, ako funguje dnes, tak ona vlastne programovo robí ľudí závislými na novom aute, keď sledujete seriály – sú koncipované tak, že keď končí jeden, už chcete pozerať druhý atď. Išiel som raz v Poprade v Kauflande. Oproti išiel pán, ktorý tlačil vozík plný kadečoho a zrazu ma spoznal a začal mi nadávať, že to sme teda dopadli, že za socializmu bolo lepšie a podobne. Mňa to tak cuklo, samozrejme, sa začali zhromažďovať ľudia. Pozrel som sa na neho a opýtal som sa: ,Prosím Vás, a to za socializmu ste mali takto plný košíček? Však to ste ani nevedeli, že také veci sú na svete. A pozrite, koľko je tu ľudí, desiatky, stovky, ktorí majú košíček tak isto plný.‘ On bol ešte slušný, očervenel a ospravedlnil sa. Ale to je ten problém: hovorí sa o chudobe, ale to nie je chudoba, to je závisť. Ja závidím, že môj sused má mercedes a ja iba škodovku. To súvisí s tým, že tie vnútorné hodnoty sú úplne rozhasené. To súvisí s tým, že to vzdelanie nedáva ľuďom základné hodnotové systémy v istej hierarchii. Teraz beží úžasný film „Všetky moje deti“ o Mariánovi Kuffovi. Tam niekde vidím tú nádej, v takýchto mužoch a ženách vidím niekde tú nádej.“

  • „V ten mrazivý deň, 10. decembra 1989 sa ten projekt udial. Ľudia chodili cez tú colnicu, colníci už len mávli rukou, teda nešlo o žiadny styk, kde by museli byť razítka, víza a podobne. Potom sme na improvizovanej tribúnke na nábreží Dunaja stáli s mikrofónmi, bol tam Milan Kňažko, Jano Budaj, Martin Bútora, ja som tam bol a oslovovali sme cez loď našich ľudí, ktorí boli na hrade Devín. Na Devíne bolo asi desať tisíc ľudí, spieval tam Peter Dvorský. Slovenský horolezec, prvý československý muž ktorý bol na Mount Evereste, Zolo Demjan, ráno s horolezcami upevnil strašne dlhú československú zástavu, ktorú v noci ušila jeho manželka. Ten pás československej trikolóry svietil na hrade. V rámci príprav výtvarník Daniel Brunovský z ostnatého drôtu železnej opony urobil obrovské srdce, ktoré stálo na brehu, kde sme realizovali tento projekt. Ešte skôr ako Rakúsko a Západné Nemecko podpísali zmluvu s Československom o zrušení železnej opony, tak my sme ju ešte skôr de facto zrušili takýmto, podľa mňa nádherným spôsobom. Brunovského srdce z ostatného drôtu neskôr odplavila mohutná povodeň, ale Dano urobil jeho repliku, ktorá je teraz už na našom brehu Dunaja, pod hradom Devín. Rakúski colníci sa pokúsili počítať to množstvo ľudí, ktoré prešlo 10. decembra cez hranicu hore dolu a vraveli, že pri počte stotisíc to vzdali. Jednoducho vedia, že tam bolo viac ako stotisíc ľudí. Úžasné bolo aj to, že tí ľudia odišli a vrátili sa. Čaro toho nežného novembra malo takú silu, že sa tam neudialo nič, čo by narúšalo dobré vzťahy, v ktoré sme verili.“

  • Snopko Ladislav

  • „No a keď sa vrátim k tej VPN-ke, tak tým pádom VPN ako vedenie tohoto už politického hnutia mala vo vláde národného porozumenia iba dvoch členov svojho vedenia, čiže Ondruša a mňa. A to je zaujímavé, lebo dnes už všetci vieme, že keď politickí lídri uspejú tak sa stanú lídrami krajiny. Či už prezidentami alebo predsedami vlády alebo v týchto polohách fungujúcimi politikmi. To je čosi, nad čím sa vždy zamýšľam, že sme to vtedy možno s tou nepolitickou politikou nemali tak preháňať, pretože tým sme aj pomohli vytvoriť dodnes fungujúcu dvojtvárnosť slovenského verejného politického života. Na jednej strane sú tí, ktorí do toho idú a namočia sa, na druhej strane sú tí, ktorí ich komentujú, ale sú čistí. Myslím si, že aj tí komentátori by sa občas mali ponoriť do toho zložitého prostredia, ktorému sa vraví politický život. Lebo to prostredie je naozaj veľmi zložité, často špinavé alebo zašpinené tým, že tam nejdú tí kvalitní ľudia, ale len tí, ktorí tam idú z utilitárnych dôvodov. Ale aj tak to rozdelenie na dobrých a zlých, ktoré dnes funguje, pretože dnes politik nie je pozitívne slovo. Hoci ľudia, ktorí hovoria o špinavých politikoch, vlastne odsudzujú profesiu, ktorá sa o nich stará a toto uvažovanie je zvrátené. Ale to sa stalo trochu aj vďaka tomu, že elity chceli ostať elitami tak neodišili do politiky. Odišli skôr do tých polôh poslancov, poradcov politikov, atď., ale do tej politky, kde sa ide s kožou na trh v role ministra, predsedu parlamentu, predsedu vlády, kde človek musí vedieť robiť aj kompromisy a musí vedieť odhadnúť do akej miery ešte ten kompromis slúži tomu o čo mi ide a od akej miery to o čo mi ide potápa. A to sú veľmi zložité úlohy. A tým, že do politického sveta vstupujú čím ďalej tým jednoduchší ľudia, tak oni tieto rozdiely nedokážu rozlíšiť a potom sa to všetko mrší.“

  • „No a v tomto duchu, ale nie ako strategické rozhodnutie, netreba proste tú dobu, tú našu šedú zónu brať tak, že to bolo naše strategické vedomé rozhodnutie, že my nebudeme disent, že my sa to budeme snažiť robiť nejakým spôsobom tak, aby sa nám štátna moc, najmä jej totalitná zložka menom ŠtB do toho až tak nenávažala a zároveň aby to bol istý priestor slobody a voľného dychu. Tak sme to neplánovali. My sme proste spontánne, však sme boli aj dosť mladí, hľadali priestory, ktoré tá spoločnosť umožňovala. Keď si predstavíte rybu vo vode, keď jej je tej vody málo, tak sa tou plytčinou pohybuje vždy smerom k tej hlbšej vode tak sa nakoniec do nej dostane. My sme podobne spontánne hľadali možnosti, kde by sa dalo vybabrať s tým boľševikom, kde by sa dalo urobiť čosi, čo by malo punc slobody, slobodomyseľnosti a istého voľného nezaťaženého prejavu. Takže v roku 1980...a dialo sa to na báze osobných kontaktov, čiže nie oficiálnych, ale osobných kontaktov.“

  • „Ako som vravel, že na Slovensku nebol disent. Na Slovensku bola síce tajná cirkev, ale tajná cirkev bola introvertná. Fungovala síce vo veľkom kvantitatívnom počte, ale ich kvalita bola introvertná. Čiže neišli do iných súbežných štruktúr vtedajšiej spoločnosti. Preto napríklad Nežná revolúcia v personálnej podobe, alebo akú personálnu podobu mal pôvodný koordinačný výbor VPN, tam nie je nikto z tajnej cirkvi. Sú tam úplne iné oblasti, o ktorých budeme samozrejme hovoriť. Ale to asi až v druhom diely. To všetko boli komunikačné možnosti, ktoré vznikali spontánne. V Čechách tým, že vydávali samizdaty, a nie jeden ale veľa, tým, že boli stretnutia na rôznych úrovniach, tým pádom vznikala aj spätná väzba a oni už vytvárali čosi čo bolo inštitucionalizované. U nás sa tento rozmer podarilo vytvoriť iba v prostredí ochráncov životného prostredia. Ale to je tiež šedá zóna, pretože Slovenský zväz ochráncov životného prostredia (SZOPK pozn. autora) bol legálnou oficiálnou platformou, len jeho ZO 6 (základná organizácia) a sekcia pre ochranu ľudovej architektúry, najmä vďaka Maňovi (Mikulášovi) Hubovi, dostala aj tento slobodný rozmer. Podobne, hoci neinštitucionalizovane, fungovala neoficiálna scéna slovenského súčasného výtvarného numenia.“

  • „Viem, že stretnutia s ním... pretože Dominik Tatarka bol človek, ktorý sa dial v reči. V reči postupovalo jeho myslenie, v reči sa diali aj kontakty, ktoré nadväzoval a všetko ostatné. Za všetky stretnutia, ktoré sme spolu absolvovali, spomeniem jedno také veľmi zaujímavé a bizarné, ale presne vystihujúce tú dobu a atmosféru. Bolo to v 2. polovici 70. rokov, neviem či 77 alebo 78. Dominik mal vždy istý problém s tým, že keď sa s niekým stretne, tak toho niekoho hneď zoberie štátna bezpečnosť na výsluch. S nami ten problém nemal, lebo my sme si už svoje prvé výsluchy odbili, ako sa vraví, a po druhé mal reálny dôvod za nami chodiť, pretože jeden z nás bol manžel jeho dcéry. Ale aj napriek tomu sme tie stretnutia vždy realizovali spôsobom, ktorý by mohol mať čo najmenej svedkov. A tak sme sa rozhodli, že tým najlepším miestom pre stretnutia a dobrú dišputu budú sauny na Bernoláku, na vysokoškolskom internáte. Vtedy tam boli pri bazéne sauny ako nový výmysel. Tak sme sa my asi siedmi Gorazďáci s Dominikom vybrali do tej sauny, kam chodili kulturisti a tí, ktorí tú saunu brali presne v duchu toho zdravotno-fyzického významu, ktorý ona mala. Prišli sme tam, obliekli sme si tie plachty, ktoré nám dali, vyzeralo to dôstojne ako togy. Prišli sme s košíkom, v košíku boli pečené kurence, flašky červeného vína. Sadli sme si, Dominik rozprával, my sme počúvali, jedli, popíjali. Tí kulturisti ani náhodou nevedeli, čo to je, či sme marťania, alebo prečo, a kto to tam takto žije. Malo to neskonalú výhodu, pretože odpočúvať sa to nedalo, všetci tam boli nahí vrátane nás. Nikto dopredu nevedel, že tam prídeme. Tak to bol taký čarovný diškurz alebo salón v saune alebo ako by som to nazval. A Dominik stále rozprával a učil nás tomu, že tá primárna medziľudská komunikácia je v rozhovore. A najlepšie je, keď sa ten rozhovor deje na priamo. Vždy potom, keď sme sa aj my ocitli v akejkoľvek situácii, tak sme ju vždy zasvätili komunikácii, rozhovoru a nie nejakým praktickým príkazom alebo iba suchému vedeckému faktografickému mudrovaniu. Toto je vklad jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín do našej nastupujúcej generácie a mne je veľmi ľúto, že tento vklad sa ešte stále neuchopil tým správnym spôsobom.“

  • „Ako poznáte Košice oni nemajú hlavné námestie, oni majú takú veľkú ulicu, ktorú volajú Hlavnou ulicou, kedysi to bolo tzv. Leninovo námestie. No a študenti vysokoškoláci bývajú v Košiciach najmä na Terase - to sú medici a prírodovedci a potom smerom od Maratónca von, kde boli skôr technické vedy. A my sme ako študenti išli oslavovať víťazstvo, jeden obrovský prúd z Terasy, druhý z druhej časti. Stretli sme sa na námestí Maratónu mieru a tam už stál veľký kordón policajtov, bolo ich možno 350 až 400 s polievacími autami, atď. A takou hradbou zeleno uniformovaných tiel s obuškami ohradili vstup do centra mesta. Vždy keď sme sa na nich začali tlačiť tak nás pekne preklepali a vytlačili von. Toto sa dialo hodnú chvíľu za búrlivého pokrikovania, pokiaľ odzadu tých policajtov nekráčal z kina manželský pár. Bolo to podvečer. Ten manžel mal na sebe oblek alebo sako a dederónovú košeľu. Dederónová košeľa sa vtedy nosila, umelohmotná snehovo biela. Policajti z neznámych príčin toho pána, ktorý išiel z kina s manželkou, zmlátili tak, že ležal na zemi a mal tú bielu košeľu zakrvavenú, čiže sa to výrazne a dramaticky odrážalo. A vtedy som zažil to, čomu sa vraví dav. Proste my, ľudia, študenti, ktorí sme dávali najavo svoj názor a svojou kolektívnou silou sme chceli dať najavo, že ten náš názor má na svete tiež miesto, sme sa zrazu zmenili v doslova beštiu, ktorú možno nazvať rozzúrený dav. Rozbehli sme sa na tých policajtov, nás bolo asi tisíc, čiže čo sa týka ľudských tiel sme boli v drvivej väčšine nad tými policajtami. Tí zrazu v poslednej chvíli zbadali, že je zle, vytiahli revolvery, ale kým sa čokoľvek snažili urobiť tak sme ich prevalili, skopali sme ich, rozbili sme im autá, rozmlátili sklá, bol to doslova masaker. Oni sa rozutekali, bola to hruza. Potom sme tak do tretej do štvrtej rána chodili dookola po tom veľkom námestí, vykrikovali protikomunistické heslá, vzdávali sme hold Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Keďže to ale bola spontánna vzbura, tak sme sa unavili a odišli sme každý na svoju izbu na internáty a tým pádom to skončilo. Ešte dlho dlho po tom sme sa mnohí učili na skúšky, jeden mal policajnú čapicu, druhý policajné sako, proste stopy po tom šialenom zásahu. Zaujímavé je, ale to by už bolo treba historicky overiť, že nám sa donieslo, že vedenie štátu tvrdo potrestalo veliteľa polície aj všetkých zodpovedných činiteľov za to, že proti nám tak tvrdo zakročili a že vybudili našu ešte tvrdšiu reakciu. Bolo to niečo neuveriteľné, dodnes mi z toho chodí mráz po chrbte, keď si spomeniem ako sme bežali ako šialení s holými rukami. Zmietli sme tých policajtov, darmo mali obušky a vodné delá.“

  • „Dnes nám mnohí vyčítajú to, že revolúcia bola nekrvavá, nežná. Ja si to ale nevyčítam, pretože to, čo sa v spoločnosti deje dnes, 25 rokov po našej nežnej revolúcii, nie je spôsobené jej dobrým alebo zlým prevedením. Je to spôsobené našimi zlými vlastnosťami, zlými vlastnosťami nevychovaných ľudí. My sme neboli vychovaní k tomu, ako sa funguje v demokracii. Možno jediným našim omylom bolo to, že sme si mysleli, že ľudí, ako vravel Martin Bútora, stačí odkliať od komunistického zla a oni už potom budú dobrí, lebo ľudia sú prirodzene dobrí. No, nie je to tak, pretože slabí ľudia nemajú šancu byť dobrí, veľmi rýchlo sa dostanú na scestie všetkých ľahkých pokušení a ľahkých riešení. Jediná chyba, ktorú sme skutočne urobili, bola tá, že sme si neuvedomili, že sa to dá riešiť jedine výchovou. Zanedbali sme vzťah k školstvu, vzdelávaniu, vôbec k systému vzdelávania prichádzajúcich generácii. Nechali sme to na ten trhový mechanizmus, ktorý síce zabezpečí úspešné konzumné fungovanie spoločnosti, ale vôbec nezabezpečí úspešné duchovné fungovanie spoločnosti, skôr naopak. Keď sa vraciam k novembru 1989, k tomu všetkému, čo sa v Bratislave udialo vlastne od 16. novembra 1989, až po prvé slobodné voľby, tak to je východisková situácia ku ktorej sa môžeme vrátiť ako k hodnovernej. Stačí sa k tomu vrátiť a skúsiť nadviazať na tú ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava

    (audio)
    délka: 01:56:33
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
  • 2

    Bratislava, 17.02.2009

    (audio)
    délka: 02:12:43
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
  • 3

    Bratislava, 17.03.2014

    (audio)
    délka: 40:58
    nahrávka pořízena v rámci projektu Příběhy železné opony - Iron Curtain Stories
  • 4

    Bratislava, 01.10.2019

    (audio)
    délka: 01:35:00
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Skôr ako Rakúsko a Západné Nemecko podpísali zmluvu s Československom o zrušení železnej opony, tak my sme ju de facto zrušili takýmto nádherným spôsobom

Ladislav Snopko
Ladislav Snopko
zdroj: tranzit.org, commons.wikimedia.org

Ladislav Snopko sa narodil 9. decembra 1949 v Košiciach. Po ukončení strednej školy krátky čas študoval medicínu vo svojom rodnom meste, no keďže mu bola bližšia profesia archeológa, rozhodol sa pre ročnú prax na archeologickom výskume hradu Devín a po nej pre štúdium tohto vedného odboru. V roku 1970 bol prijatý na Katedru všeobecných dejín a archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium úspešne ukončil v roku 1976. Už počas vysokoškolského štúdia sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami slovenskej kultúry, vedy i politiky. Spoločne organizovali rôzne kultúrne podujatia (Koncert mladosti, Blues na Dunaji, Folkfórum, Gitariáda), ktoré mnohokrát nekorešpondovali s kultúrnou politikou režimu, preto boli prísne kontrolované Štátnou bezpečnosťou. Ladislav Snopko písal príspevky do časopisov, viedol archeologický výskum a pamiatkovú obnovu antickej lokality Gerulata v Rusovciach pri Bratislave. V rokoch 1988 - 1989 bol vedúcim sekretariátu Kruhu priateľov českej kultúry na Slovensku. V revolučných dňoch roku 1989 bol jedným zo zakladajúcich členov hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré ako najdôležitejšia opozičná sila Nežnej revolúcie na Slovensku oficiálne vzniklo 19. novembra 1989. Dňa 10. decembra 1989 zorganizoval spolu s Martinom Bútorom pochod pod heslom „Ahoj, Európa“, počas ktorého prešli tisíce Bratislavčanov cez otvorenú Železnú oponu do Rakúska. Od roku 1989 až do zániku Verejnosti proti násiliu v roku 1991 pôsobil ako člen jej rozhodujúceho orgánu, Koordinačného centra. V rokoch 1990 - 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky, poslancom Slovenskej národnej rady a hlavným koordinátorom kultúry, vzdelávania, športu a turistiky krajín Stredoeurópskej iniciatívy. Bol tiež zakladateľom fondu kultúry Pro Slovakia, časopisu Profil súčasného výtvarného umenia a poslancom zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja.