Ján Slovenčák

* 1955

  • „Najviac sa mi otvorili oči, keď som bol na vojenskej základnej službe. To bolo naozaj vymývanie mozgov a „šaškáreň“. Lampasák bol tým lepší, čím bol sprostejší. Mali sme samé nezmyselné politické školenia o bratstve Sovietskeho zväzu. A prísahu sme neskladali národu, ale jednej osobe – generálnemu tajomníkovi komunistickej strany Gustavovi Husákovi. Celá vojenská služba spočívala v šikanovaní a buzerovaní, a nezmyselných nariadeniach. Konkrétny prípad bol napríklad ten, že boli dvaja vojaci na vychádzke a došli oneskorene. Kandidát strany nebol potrestaný a ten, čo bol obyčajný vojak, dostal natvrdo 21 dní vo vojenskej base. Zhnusila sa mi celá komunistická strana a mašinéria okolo nej.“

  • „Praktiky vo väzení boli drsné, bachari boli krutí k politickým väzňom. Vrahovia sa mali lepšie ako obyčajný človek, ktorý nič nespravil. Boli tam prípady ľudí, ktorí len v krčme rozprávali, že chcú ísť preč, a pozatvárali ich. Tí ľudia pritom ani neboli pri hraniciach. Niektorí bachari robili vyslovene zle len preto, že sme boli politickí väzni. A my sme pritom s politikou nemali nič spoločné. Dali nám krycí názov: Hlava 1 – oponenti štátu. Oficiálne v Československu nikdy neboli politickí väzni, všetci predstavitelia popierali takú skutočnosť, že boli nejakí politickí väzni. Pamätám si mená len dvoch spoluväzňov: Jurenka a Jožko Nedeľka. Jožka Nedeľku z Piešťan by som strašne chcel stretnúť, duševne mi pomohol. Dobrý človek, veľmi seriózny pán. Mal som vo väzení čierne myšlienky, ale on ma od toho odrádzal, že len na to čakajú komunisti, aby si sa obesil. Čím budeš odolnejší, tým to bude pre komunistov ťažšie. A tak sa aj stalo.“

  • „V Nemecku som bol s jedným Bulharom, ktorý presne v tom mieste prešiel, ako aj ja som plánoval. Čiže som si myslel, že sa mi to podarí. Hovoril, že za také 2-3 minúty bol na druhej strane. Bolo to medzi Devínom a Devínskou Novou Vsou. Kedysi tie strážne veže boli za drôtami, drôty boli po ľavej strane, keď ste išli na Devín. Robilo sa to tak, že ste pristavili auto, preskočili ste na plachtu a z plachty zoskočili za hranicu. Aj ja som tak chcel prejsť. Najprv som podliezol drôty, už som bol vo vode, keď sa na mňa vyrútil čln."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 16.06.2017

    (audio)
    délka: 02:24:35
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Mal by sa hanbiť režim, nie obyčajný človek

Ján Slovenčák pred emigráciou
Ján Slovenčák pred emigráciou
zdroj: Pamět Národa - Archiv

Ján Slovenčák sa narodil 11. októbra 1955 v Bratislave, kde vyrastal s mamou, bratom a sestrou. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a zážitky z vojenskej služby Jána presvedčili o tom, že chce z krajiny emigrovať aj so svojou priateľkou. Nakoniec musel vycestovať sám, lebo jeho priateľka nedostala potrebné povolenie, no sľúbil jej, že sa po ňu vráti. Po pár mesiacoch v Mníchove sa Ján vydal naspäť do Československa a na spiatočnej ceste ho nemeckí policajti zadržali kvôli už neplatným dokladom. V Československu bol zatknutý a odsúdený na rok väzenia. Vo väzení musel pracovať s kyselinami, ktoré vážne poznačili jeho zdravie. Po prepustení mal problémy sa zamestnať a bol pod dohľadom ŠtB, napriek tomu opäť plánoval emigrovať - tentoraz cez pevnú hranicu, ale neúspešne. Kvôli zdravotným problémom ho museli vyšetrovať na slobode. Odvtedy sa na západ už nedostal a po páde komunistického režimu ostal žiť v Bratislave.